Domov bábik

Je to možné? Je možné, že sa všetko konečne dostane do starých koľají? Budem mať konečne pokoj a, čo je dôležitejšie, budem konečne šťastná?
Veď po búrke vždy vychádza dúha, nie? Pretože to posledné, čo teraz potrebujem, je prepadať nejakej dotieravej depresii.
Potriasla som hlavou v snahe dostať podobné myšlienky z hlavy. Teraz som sa musela sústrediť. Tá litika mi do hlavy nenaskáče sama. V škole nás dusili, akoby bol koniec roka. Bol síce piatok, čo znamenalo, že sa nemusím učiť, ale mala som toho na pondelok veľa a sobotu som chcela mať voľnú. Ostatné sa doučím potom v nedeľu.
Sedela som nad knihami už dobrú hodinu, ale nemala som pocit, že by som bola čo i len o malinko múdrejšia než pred tým. Myšlienky som mala rozutekané bohvie kde a nie a nie dostať ich späť.
Naštvane som odhodila nevinný zošit do rohu miestnosti a ľahla som si na posteľ.
Čo si oblečiem? Sukňu alebo rifle? Hm, radšej rifle je to istota. A k tomu tú novú červenú mikinu...alebo modrú?
Pohľad na budík pri posteli ma rýchlo dostal zo zamyslenia a vyskočila som na nohy. Bez otáľania som na seba natiahla nejaké handry, na rozmyslenie už jednoducho nebol čas. Stiahla som polodlhé blonďavé vlasy gumičkou a pádila som do kúpeľne. Rýchly make-up, ktorý si na seba dávam vždy, som zvládla do piatich minút. Keď som utekala do izby po kabelku, začula som známu melódiu môjho mobilu. No, stihla som to len tak-tak.
Prezvonenie znamenalo, že ma Michal už čakal dole pred bytovkou. Boli sme pozvaní na oslavu Lacových narodenín a Mišo sa podujal na to, že si požičia od rodičov auto a zvezie nás.
Ani si len neviete predstaviť aká som bola prekvapená, keď sa sám ponúkol, že pôjde som mnou. Myslím, že som mala dokonca pár sekúnd aj otvorené ústa...musela som vyzerať ako debil. Ale to mi bolo v tej chvíli srdečne jedno. Nechápala som, čo sa to deje. Veď on Laca a Tomáša doslova neznášal...čo vlastne platilo aj o všetkých ich a mojich kamarátoch.
Na chodbe som si do ruky vzala vestu, ktorú som si obliekla cestou dolu a zakričala som na mamu, že už idem.
Sadla som si na miesto spolujazdca a zapla som si pás. Mišo mi venoval krátky bozk, načo zaradil jednotku a pohli sme sa. Chvíľu som pozorovala pri šoférovaní jeho profil a potom som sa usmiala. Len tak, pre seba. Už asi dva týždne je to medzi nami úžasné. Ako v rozprávke. Až mám niekedy strach, že sa niečo musí zákonite pobabrať.
A vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, niečo bolo pobabrané už dlhšie. A určite každý uhádne, o koho ide, pretože môj večný problém, ktorý ma všade prenasleduje, má meno Tomáš. Odvtedy, čo som mu strelila facku, som sa s ním nerozprávala. Odhliadnuc od toho, že sme sa navzájom vyhýbali, tak ani nebolo o čom hovoriť. Prosto a jednoducho naše priateľstvo sa zrejme s konečnou platnosťou nadobro skončilo.

Zastavili sme pred Lacovým domom a vstúpili sme dnu. Vydali sme sa hľadať ho a našli sme ho pomerne rýchlo. Rozprával sa s niektorými spolužiakmi a Bašu držal majetnícky okolo pásu. No, mal na to predsa právo.
„Čau, oslávenec.“ Pozdravili sme jeho a ostatných, pogratulovali sme a potom sme si šli pre niečo na pitie. Michal sa zarozprával s nejakými chalanmi, ktorých som nepoznala a ja som sa s pohárom jablkového džúsu oprela o stenu v obývačke. Moc ľudí som tam nepoznala. Akurát Bašu a Lacových spolužiakov, tak som pozorovala ostatných, ako sa bavia.
Zvláštne bolo, že som tu nevidela Tomáša. Predpokladala som, že tu bude. Ako Lacov najlepší kamarát, by mal byť na oslave jeho narodenín, nie?!
No náhoda sa nedala zahanbiť a len čo sa mi tieto myšlienky zjavili v hlave, zjavila sa aj ústredná postava mojich vízií. Moje hnedé oči sa stretli s jeho tmavomodrými a v tom okamihu mi zovrelo snáď všetky vnútornosti. Nekonečných pár sekúnd sme sa do seba vpíjali pohľadom, až napokon prerušil náš očný kontakt. Zvrtol sa na päte a išiel úplne opačným smerom, akým pred tým.
Zovrela som pery. Ignoroval ma, vyhýbal sa mi, jednoducho odišiel. S neidentifikovateľným prázdnom vo vnútri som pokrútila hlavou. Čo som vlastne cítila? Sklamanie, úľavu, hnev? Alebo z každého niečo? Najhoršie na všetkom bolo, že ja sama som netušila, ako sa cítim. Vôbec som si nerozumela...
Na chvíľu som sa zadívala do prázdna a zamyslela som sa. Bolo to také čudné... to, čo bolo v jeho pohľade. Ale čo som vlastne videla v jeho očiach? Čo to bolo???
„Luci...“ Zo zamyslenia ma vytrhol známy hlas a ja som upriamila pozornosť na Bašu.
„Nudím sa.“ Posťažovala som sa s grimasou na tvári a zaregistrovala som Bašin slabý úsmev.
„Hm...ja tu tiež poznám iba málo ľudí.“ Pozorne som si priateľku prezrela a nahlas som skonštatovala, že jej to v čiernych vypasovaných šatách a miniatúrnej džínsovej veste sekne.
„Chcela som sa ťa spýtať, ako to ide s Lacom, ale to, ako sa stále usmievaš, hovorí samo za seba.“ Baša ma znova obdarovala jedným z jej oslňujúcich úsmevov a oprela sa vedľa mňa o stenu.
„Ach, je to...úžasné. Úplne iné ako moje doterajšie vzťahy. A viem, že by to na neho nikto nikdy nepovedal, ale Laco je beznádejný romantik.“ Udivene som sa na ňu zahľadela.
„Laco a romantik? Čo si pila?“ Baša sa nad tým pousmiala.
„Vážne. Ani ja som tomu najprv nechcela uveriť. Stále ma niečím prekvapuje. Nosí mi kvety, rôzne maličkosti alebo ma vezme na prechádzku do parku... Človek by povedal, že s ním na rande pôjdem skôr do počítačovej herne...alebo na automobilové preteky.“ Pobavene sa uškrnula a ja som stále nechápala. Jeho zmena v milého poslušného chlapčeka bola až desivá.
Kútikom oka som zahliadla, ako sa k nám zmieňovaný človek rýchlo približuje. „Aha, my o vlku...“ Baša sa po mojich slovách chcela otočiť, ale Laco k nej stihol priskočiť a zozadu jej zakryl rukami oči.
„Môžeš hádať, ale iba raz.“ Zašeptal jej do ucha, no urobil to tak, že som to počula aj ja. Baši sa na tvári objavil ďalší úsmev, otočila sa a pritúlila sa k nemu.
„No čo, ségra, kde máš Miša?“ Spýtavo sa na mňa pozrel a ja som pokrčila plecami.
„Neviem, brácha,“ vrátila som mu to oslovenie, „pred chvíľou som ho videla rozprávať sa s nejakými tvojimi kamošmi.“ Laco sa zatváril neurčito a ďalej sa pýtal.
„Som prekvapený, že prišiel. Mal som pocit, že nás nemá príliš v láske...nie?“ Nepokojne som sa zahniezdila a znova som pokrčila plecami.
„Asi sa ti to iba zdalo.“ Zaklamala som, ale nemala som chuť a ani odvahu povedať pravdu. Navyše keď som sama nevedela, čo zapríčinilo jeho zmenu.
„No v každom prípade by si na mňa mal dávať pozor, lebo ak niečo urobí mojej malej sestričke, tak si ho poriadne podám.“ Prekvapene som zdvihla jedno obočie a o sekundu na to som sa rozosmiala. A po mojom to isté urobila aj Baša.
„Si na hlavu.“ Skonštatovala som so slzami v očiach.
„Čomu sa smejete?“ Opýtal sa niekto za mnou a mňa zamrazilo. Svaly sa napli a neprirodzene stuhli. Nechápala som, prečo tak reagujem.
„Laco sa hrá na starostlivého staršieho brášku.“ Odpovedala Tomášovi Baša a Laco sa naoko zamračil.
„No dovoľ! Ja som starostlivý starší brat.“
„Samozrejme, že si.“ Urobila som na neho grimasu a snažila som sa ignorovať napätie, ktoré prechádzalo mojím telom, keď sa Tomáš postavil vedľa mňa a Laca.
Takto sme sa rozprávali a prekárali ďalších asi desať minút, pričom som si s Tomášom nepovedala ani pol slova. Baša aj Laco vedeli, že sa nerozprávame, iba nevedeli, čo sa stalo. A napätie medzi nami dvoma by sa malo krájať. Síce sa to snažili tí dvaja zachrániť, ale aj tak som nakoniec radšej odišla. Už som to tam nevydržala.
V kuchyni, kam som si išla pre nový džús, som sa zrazila s Mišom a s úľavou som sa schovala v jeho náručí. Bola som už unavená z toho, ako som musela byť kvôli Tomášovi neustále v strehu. A s ním to bolo predsa len bezpečnejšie, ako by som mala byť sama.
„Kde si bol?“ Zamrmlala som do jeho bundy.
„Rozprával som sa s nejakými chalanmi.“
„Hm...“ Bola moja odpoveď. Chvíľu sme sa objímali a ucítila som, ako mi vošiel jednou rukou pod tričko a druhá mu zablúdila na môj zadok. Pobozkal ma na krk.
Nejakú dobu sme takto zotrvali a keď sa odtiahol, videla som mu v očiach známy oheň. Hm, asi tu už dlho nebudeme. Prebehlo mi mysľou a vzápätí sa ma Mišo spýtal, či sa mi už nechce ísť domov. Súhlasila som, pretože to bolo to najlepšie, čo som mohla v tej chvíli urobiť.
„Ešte si idem niečo dohodnúť. Počkaj ma tu, hneď som späť.“ Súhlasne som prikývla, no keď sa z chvíľky stalo desať minút, rozhodla som sa ho pohľadať.
Blúdila som nie malým domom a keď som zbadala známu tvár, vybrala som sa k nej.
„Laco, nevidel si...?“ Ten ma však nenechal dopovedať a kývol hlavou smerom k balkónovým dverám.
„Išiel von.“ Krátko som prikývla a zamierila som tým smerom. Vyšla som do noci a hoci bol už apríl, večer bolo stále chladno. Trochu som sa striasla, ale zimu som ignorovala.
Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že na terase nikto nie je. Podišla som ku schodom, ktoré viedli dole na krásny trávnik, na ktorom sa pýšil veľký bazén a uvidela som na poslednom schode sedieť nejakú postavu.
Takže sa Laco predsa len nemýlil. Lenže problém bol v tom, že ten, kto tam sedel, nebol Mišo. Vážne by ma zaujímalo, ako prišiel na to, že hľadám práve jeho.