Bella noverca LXVII.kapitola

LXVII.kapitola - Ráno

„Dnes vyzeráš unavene,“ poznamenal Damyan.
„Aj mám prečo. Veľa som toho v noci totiž nenaspala,“ slabo sa usmiala Robynne a vzápätí, ako na potvrdenie svojich slov, si schuti zívla.
Damyan sa zasmial a ihneď začal vyzvedať, čo také teda celú noc robila.
Bolo sychravé jesenné ráno, prvý október ukázal v plnej kráse svoju neprívetivosť a pochmúrnosť. Na celé panstvo sa nad ránom zniesla hustá hmla, cez ktorú nebolo vidieť do vzdialenosti niekoľkých krokov. A tá spôsobila chlad, ktorý sa zarezával až do špiku kostí.
A práve v tomto nečase sa Damyan a Robynne rozhodli pre rannú prechádzku. Počas ich priateľského rozhovoru kráčali po úzkej cestičke v parku a mierili do veľkého domu, pretože zima ich hnala dovnútra. Celú cestu sa doťahovali ako starí priatelia.
„Ach, dnes je tak chladno!“ sťažovala sa Robynne, tesnejšie sa schúliac do teplého plášťa.
„Nemôže byť stále teplo,“ pokrčil Damyan plecami.
Robynne sa na jeho poznámke veselo zasmiala. „Tak to bolo duchaplné, Damy!“
„Hééj! Nesmej sa mi!“ okríkol ju zamračene.
„Tak prepáč, ale niekedy sa započúvaj do toho, čo vravíš,“ usmievala sa.
„Chceš, aby som sa urazil?“ naťahoval ju.
„Tak to v žiadnom prípade,“ horlivo krútila hlavou, no zábavné iskričky v očiach ju prezradili.
„Hneď s tým prestaň, Robynne.“
„A ak nie?“ smiala sa ďalej.
„Tak potom...“ Damyan nedokončil, lež namiesto toho sa zarazil a obrátil sa.
Aj Robynne to začula. Zvuk kopýt a prenikavé zaerdžanie koňa sa niesli celým areálom.
Obaja prebehli cez cestičku a predrali sa pomedzi stromy, aby videli, kto tak skoro ráno a najmä v takej zime môže ísť na vychádzku na koni.
V diaľke zbadali muža, ktorý sa hnal z panstva s vetrom opreteky.
„Nie je to lord Gallagher?“ prekvapene sa ozvala Robynne.
„Veruže je,“ potvrdil Damyan zamračene.
„Zaujímalo by ma, prečo sa tak ponáhľa.“
Damyan neodpovedal. Namiesto toho bez slova hľadel na odchádzajúceho lorda. Potom sa spamätal a otočil sa k Robynne.
„Mali by sme sa vrátiť, aby si tu ešte neprechladla,“ navrhol a nastavil jej lakeť.
Bez váhania ho prijala a nechala sa odviesť dovnútra.
Ani jeden z nich si pri horlivej konverzácii nevšimol, že sa na nich z najvyššieho okna niekto díva. A tým nebol nik iný ako lord McCalden. So zaťatými päsťami pozoroval Robynne, ako jeho bratovi venuje jeden úsmev za druhým a on za ňou v ničom nezaostáva. Avšak po predošlých udalostiach mu nezostávalo nič iné ako sa len nečinne prizerať.

V okamihu, kedy Robynne a Damyan vstupovali dovnútra domu, sa pomaly prebúdzala aj Dalia.
Z príjemných snov ju vyrušil chlad, čo zasiahol jej odhalenú ruku, z ktorej predtým skĺzla prikrývka. V polospánku sa zamračila a ruku stiahla späť pod periny, no to už jej prišlo čudné, prečo jej taká zima vôbec zostala. Temer automaticky sa načiahla vedľa seba čakajúc, že natrafí na pevné teplé telo, ktoré ju krásne zahreje. Aké však bolo jej nemilé prekvapenie, keď zachytila iba prázdne lôžko. Navyše už ani nebolo teplé, čo znamenalo, že dotyčný už dávno odišiel alebo... sa jej to nebodaj všetko len prisnilo!
Ako zasiahnutá bleskom sa prudko posadila a pohľadom zdesene behala po miestnosti, aby zachytila aspoň nejaký pohyb, ktorý by ju uistil, že sa naozaj nezbláznila.
Napriek veľkej zime sa bez váhania postavila a neistým krokom zamierila do kúpeľne aspoň s malou nádejou, že možno tam...
„Finley?“ ozvala sa potichu, avšak dôrazne.
Keď sa neozvala odpoveď, pootvorila dvere kúpeľne a vstúpila. Očividne tam nikto nebol, no ona aj tak ešte dvakrát zopakovala jeho meno, kým sa dostatočne uistila, že tam skutočne nie je.
S hlbokým povzdychom a malou dušičkou sa pomalým krokom vracala späť k posteli. V tej chvíli bola presvedčená, že všetko bol iba krásny sen.
Je vôbec možné, že by k nej bol Boh taký krutý, aby jej nedoprial ani trochu radosti?! myslela si v duchu trpko.
Vzápätí klesla na posteľ a porazenecky zvesila hlavu. V tom ju však niečo upútalo. Rýchlo sa zohla a schmatla predmet, ktorý predtým zbadala na zemi.
„Panebože,“ šepla neveriaco a v trasúcich sa prstoch zvierala úzku tmavú stužku.
Horko- ťažko preglgla a v pamäti sa jej vynorila spomienka na minulú noc. Finley prišiel práve s mašličkou zviazanými vlasmi, tie mu totiž na kráľovskom dvore trochu podrástli. S miernym začervenaním si spomenula, ako mu tú stuhu nemilosrdne odhodila, keď mu počas vášnivej predohry zaborila ruku do vlasov a natrafila tam práve na ňu.
„Takže je to pravda,“ vydýchla, sčasti s úľavou, no na druhej strane s obrovským sklamaním.
Finley naozaj odišiel presne, ako predpokladala. Všetky jeho slová o tom, ako sa mu páči a ako veľmi ho priťahuje... to všetko bolo len klamstvo!
Zhlboka sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Netušila to predsa už dávno? Veľmi dobre vedela, že Finley nie je verný muž. Nestačila by mu iba jedna žena, tobôž nie nejaká zabudnutá stará dievka.
Nič iné jej teda nezostáva. Bude sa s tým musieť vyrovnať, rovnako ako s myšlienkou, že sa kedykoľvek môže zjaviť vo dverách, keďže s Waynom sú dobrí priatelia, a ju bude istotne úplne ignorovať. Ani slovkom nespomenie onú noc, kedy si boli takí blízki.
Ona sa však naňho nebude hnevať, aj keď s ním už nikdy neprehovorí. Dal jej totiž veľmi veľa a napriek tomu, že veľmi zranil jej city, neustále bude pociťovať vďačnosť za to, že jej otvoril oči. Zistila totiž, že svet nie je iba čierno- biely. Existuje aj pekná a milosrdná šeď, na ktorú nikdy nemala zabudnúť. A teraz a tu sa zaprisaháva, že už ani nikdy nezabudne.
Po ťažkých úvahách sa Dalia rozhodla vyjsť z izby. Trocha čerstvého vzduchu jej nemohlo uškodiť, práve naopak.
Avšak keď sa chcela obliecť, natrafila iba na svoje obľúbené šaty, čo nosila celých desať rokov. Odrazu sa jej zdali odporné a nepekné. Vyhádzala teda všetky z komody a úplne na dne bielizníka našla pekné modré zamatové šaty so zaujímavým strihom a hlbším výstrihom. Raz ich dostala od brata, no odmietala ich nosiť pre svoju obľubu k čiernej a sivej.
S rozžiarenými očami si ich obliekla a až potom, ako si rozpustila vlasy, vyšla z izby a s úsmevom, ktorý kalila snáď iba spomienka na včerajšiu noc, sa pustila po veľkých mramorových schodoch dolu do haly.
Prívetivo pozdravila každého, koho stretla, až nakoniec natrafila aj na Robynne. Dalia prekvapene zastala a ohromene si uvedomila, že si ani za svet nevie spomenúť, prečo túto malú osôbku, ktorá nečakane prišla do ich domu, tak nenávidela. Je pravda, že ju spočiatku považovala za prospechárku, no po toľkých situáciách, kedy ju macocha dokonca podržala, tento negatívny názor na ňu potlačila.
Až teraz si Dalia uvedomovala, že jej nenávisť možno posilňovala aj zatrpknutosť a zvláštne priateľstvo s Isabellou Langworthyovou, ktorá z neho mala najväčší osoh. Veď len vďaka Dalii veľmi ľahko Isabella prišla aj k zámožnému snúbencovi, aj k lepšiemu postaveniu v spoločnosti.
Práve preto teraz Dalia podišla k Robynne a podzravila ju: „Dobrý deň, mylady.
Robynne zmeravela a neveriacky sa na ňu zadívala. V očakávaní, že ju Dalia chce zase vyprovokovať k ďalšej hádke, iba nadvihla obočie a vyhlásila: „Prepáčte, ale dnes naozaj nemám náladu,“ a pokračovala ďalej v ceste po schodoch.
„Tak takto reagujete na každý prívetivý pozdrav?!“ zakričala za ňou Dalia, no to už si ju macocha nevšímala.
Sklamane si povzdychla, až príliš si uvedomujúc, koľko ľudí v tomto dome si znepriatelila svojou panovačnosťou a nepríjemnosťou.

Robynne celou cestou hore nemohla uveriť tomu, čo sa práve udialo. Myslela to Dalia naozaj vážne alebo sa s ňou zase iba zahrávala? Nejako jej nešlo do hlavy, že by sa tá osoba mohla z ničoho nič počas jedinej noci tak veľmi zmeniť.
Robynne pokrčila plecami a bez ďalších myšlienok na Daliu vystúpila na poschodie. Mala namierené do pracovne, aby sa venovala financiám za mesiac. Zistila totiž, že v poslednej dobe na nič nemala čas, najmä kvôli opravám svojho rodného domu, ktorým sa venovala spolu s tetou. Nevadí. Hádam sa jej to podarí dohnať.
S pomerne dobrou náladou, ktorá pramenila z peknej rannej prechádzky s Damyanom, stisla kľučku na dverách pracovne a otvorila.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď priamo oproti zbadala pána domu, sediaceho za stolom a zavalenom papiermi.
Zarazila sa a zostala nepohnute stáť na prahu.
Wayne sa nijako nepozastavoval nad jej ohromením. Takmer nebadane nadvihol obočie a poznamenal: „Prišli ste aj na niečo iné alebo ste si ma chceli len dobre poprezerať?“
Očervenela ako pivonka a rýchlo vstúpila do pracovne, pričom za sebou zatvorila dvere.
„Pravdaže som si vás sem neprišla obzerať,“ odsekla.
„Takže?“
„Čo?“
„Na čo ste prišli? Ale rýchlo, nemám na vás celý deň.“
Zalapala po dychu, pretože odkedy sa ich vzťah rozpadol, ešte sa k nej takto odporne nesprával. Naopak, vždy sa ju snažil presvedčiť, aby sa k nemu vrátila. Teraz však vyzeral na to, že ho ani najmenej nezaujíma, čo sa s ňou stane.
„Len pre vašu informáciu, neprišla som za vami!“
„Tak v tom prípade nechápem, čo tu hľadáte,“ poznamenal chladne.
Svojou odmeranosťou ju celkom vyviedol z miery. „P-prišla som kvôli... kvôli... istým papierom...“
„A?“
Odrazu sa Robynne nahnevala. Snáď sa nenechá ponižovať tým, že bude bez slova počúvať jeho pohŕdavé reči. „Bola by som vám povďačná, keby ste ma prestali urážať tými povýšeneckými poznámkami. A prišla som preto, aby som sa pustila do preratúvania financií za tento mesiac. Už je najvyšší čas.“
„Tak to máte pravdu. Asi v tomto jedinom sa dnes zhodneme. Naozaj už včera bolo neskoro. Avšak nechápem, o čo vám ide. Mali ste na to celú dobu, čo som bol preč!“
„To má byť výčitka?“ odvážila sa opýtať a v tej chvíli sa pri ňom cítila úplne maličká. Priam z neho sršala autorita.
Pri jej otázke sa prudko vzpriamil a obočie mu vyskočilo až do vlasov. „Áno! Dokonca viac ako obyčajná výčitka! Zanedbali ste svoje povinnosti, mylady, a to sa vzhľadom na situáciu, ktorá nastala, považuje za skoro neodpustiteľnú chybu!“
„O čom to hovoríte?“
„O tom, že som bol preč iba mesiac a nastal tu taký chaos, až sa desím toho, čo by nastalo, keby som bol zostal dlhšie na dvore!“
„Prosím vás!“ vzchopila sa Robynne. „Čo také sa môže za jediný mesiac stať?!“
„Čo? Nuž neviem, napríklad taká nepatrná a nezaujímavá VZBURA ROĽNÍKOV!“ Wayne postupne zvyšoval hlas, až nakoniec kričal.
„A-ale... ako sa to mohlo stať? Nie, to nie je možné... iste mi to hovoríte naschvál, aby ste ma postrašili a...“
„Takže naschvál?! A vy si myslíte, že tí úbohí roľníci vyžijú dva mesiace zo vzduchu?!“
„Panebože,“ zašepkala Robynne neveriaco. „Dva mesiace...“
„Presne tak! Dva mesiace, mylady! To je doba, kedy naši poddaní naposledy dostali peniaze. Vás však očividne zaujímalo iba vyčítanie chýb druhým, no na sebe ste žiadne nenašli! Tak strašne ste sa hádali za to, aby ste mohli túto náročnú prácu vykonávať. Celý čas ste mi dokazovali, že ste akási odborníčka vo finančných záležitostiach a odrazu pravda vyjde najavo! Musím povedať, že ešte nikdy nikto tak rýchlo nestratil moju dôveru ako vy teraz.“
Z Waynovho hlasu jasne zaznievalo obrovské sklamanie. Robynne sa začala krútiť hlava. Ako mohla byť taká nezodpovedná?? Preboha! Tí chudáci tam vonku v tejto zime bez prostriedkov skoro pomreli, kým ona sa zaoberala malichernosťami!
Wayne však pokračoval. Zjavne jej chcel vytknúť aj poslednú maličkosť. „Kedysi mi otec povedal, že ste z mesta. Vraj ste mali veľmi chudobných rodičov, žili ste v biede. A tak sa podujal vám pomôcť. Dokonca si vás vzal za ženu, len aby vás zabezpečil, no zrejme nerátal s tým, že tak rýchlo zabudnete na pomery, v ktorých ste vyrastali. Stala sa z vás pani tohto domu, zrejme si namýšľate, že ste niečo viac, no nie je to tak. Týmto pochybením ste sa znížili pod úroveň aj toho najposlednejšieho roľníka!“
To krútenie hlavy bolo už neznesiteľné. „Wayne...“
„Žijete si tu v teple, ste ochránená pred vonkajším zlým svetom a na tých najpodstatnejších ľudí, vďaka ktorým si môžete užívať všetok tento blahobyt, zabúdate!“
Wayne kričal ďalej. Už predtým sa postavil a teraz sa skoro nepríčetne prechádzal po miestnosti, pričom objektu svojich výčitiek, nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
„Wayne!“ zvolala Robynne z posledných síl, kým sa jej nezahmlilo pred očami a ona sa nezosunula na zem. „Prosím...“
Stratila vedomie.
„Neproste ma! Nie som ochotný vám vaše prehrešky odpustiť! Dnes ste u mňa skončili a ja si neželám, aby ste sa ešte niekedy objavili v tejto pracovni! Je vám to dostatočne jasné?“
Konečne sa zastavil a obrátil sa k nej. Teda si to aspoň myslel. Prekvapene stíchol, keď ju neuvidel stáť na pôvodnom mieste... až potom mu pohľad padol na nehybnú postavu, ležiacu na zemi.