Bella noverca LXVIII.kapitola

LXVIII.kapitola – Šokujúca správa

Najprv nechcel veriť vlastným očiam. Nechápavo civel na zem a temer nedýchal. Vzápätí sa mu srdce rozbúchalo šialenou rýchlosťou. Vrhol sa k nej a s prestrašeným výrazom si kľakol vedľa nej.
„Robynne... preboha...“ šepkal so stiahnutým hrdlom, keď si ju bral do náručia.
Hľadel na jej bledú strhanú tvár. Až príliš dobre si uvedomoval, že do tohto stavu ju dostal práve on.
„Robynne... t-to som naozaj nechcel... naozaj...“ prihováral sa jej trasľavým hlasom.
Tak veľmi ju chcel vytrestať za nedbalosť, až na ňu úplne zabudol. Bol zahľadený do seba, vôbec si ju nevšímal. Len veľmi ťažko si priznal, že ju po tých mesiacoch utrpenia, kedy ho fyzicky aj psychicky tyranizovala svojím odmietaním, chcel iba vytrestať. A práve tu sa naskytla skvelá príležitosť.
„Miláčik... prosím ťa, preber sa... prosím...“
Jemne ňou zatriasol. Keď to nepomohlo, trochu ju preplieskal opakom dlane po tvári. Až vtedy Robynne pomaly začala prichádzať k vedomiu.
S ťažkosťami pootvorila oči a prvé čo zbadala, bola jeho vystrašená tvár.
„Mmm...“ na viac sa nezmohla. Pokúšala sa premôcť tú strašnú bolesť hlavy.
„Robynne...“ šepol, hľadiac jej uprene do očí.
„Č-čo sa s-stalo?“ vytisla zo seba.
„N-neviem... odrazu... spadla si a... Ach, Robynne! Prosím ťa, toto mi už nikdy nerob!“ mlel rozrušene jedno cez druhé a pritiahol si ju ešte bližšie k sebe. Vzápätí jej od obrovskej úľavy vybozkával viečka, líca, nos a nakoniec aj jej pery zasypal ľahkými bozkami.
„Láska moja... tak veľmi som sa bál,“ šeptal potichu a naposledy pritisol svoje pery na jej.
Vtedy Robynne prestala cítiť bolesť, sústredila sa iba na výnimočnosť tej chvíle. Celá sa pod jeho dotykmi roztriasla a zrazu mu naslepo začala vracať bozky. Najprv nesmelo, potom čoraz odvážnejšie.
Ani trochu to Wayna neprekvapilo. Nečakal to, ale zároveň akoby áno. Zaboril ruku do jej nádherných kučier a opätoval jej dravú vášeň.
Ako topiaci, ktorý sa aj poslednej slamky chytá, obkrútila mu jednu ruku okolo krku a so slzami, ktoré sa jej rinuli po lícach, mala pocit vyslobodenia zo strašného trápenia, kedy museli byť odlúčení.
Keď sa však odtrhol od jej úst a rozvášnene jej začal blúdiť perami po krku, začala sa pomaličky spamätávať. Okamžite sa zdesila nad nerozvážnosťou, akej sa pred chvíľou dopustila. Preboha, čo sa to deje?? Prečo to len urobila?? Prečo ho pobozkala napriek tomu, že sa zaprisahala, že sa jej už nikdy nedotkne?!
Pozbierala v sebe všetky sily, ktoré jej po páde na zem ešte zostali a prudko sa od neho odtrhla.
Očividne to nečakal, pretože ju bez protestovania pustil.
„P-prestaňte...“ dostala zo seba a s námahou sa postavila na nohy.
„Miláčik... čo sa deje?“ postavil sa aj on a teraz na ňu nechápavo civel.
Zaúpela po jeho nežnom oslovení. Takmer stratila odvahu a najradšej by sa mu opäť vrhla do náručia.
„Nepribližujte sa ku mne... veď viete, že o to už nestojím! Nedotýkajte sa ma!“ prehovorila o čosi ráznejšie a rozhodnejšie.
„Ale Robynne...“
„Buďte ticho!“ vydesene si začala uvedomovať, že sa k nej zase začal približovať. Uchýlila sa teda k poslednej a aj najbolestnejšej možnosti, ako ho od seba odohnať. „Bežte si za svojou snúbenicou! Tú ste si predsa už pred rokmi vybrali!“
V tej chvíli akoby blesk uťal. Zmeravený zostal stáť na mieste a začala sa v ňom hromadiť zlosť. „Ako chcete,“ povedal chladne, ba priam mrazivo. „Vy sama ste sa rozhodli. Moje predchádzajúce slová teda platia. Už nikdy vás nechcem vidieť v tejto miestnosti!“ zreval na konci, pričom jej neúprosne hľadel do očí.
Zahryzla si do pery, aby sa nerozplakala a utešovala sa myšlienkou, že to predsa chcela.
So stiahnutým hrdlom, ale s hrdo vztýčenou hlavou prešla popri ňom a zatresla za sebou dvere.
Vzápätí sa rozbehla ako o život do svojich komnát. Bežala čo najrýchlejšie, nedbajúc na predchádzajúci stav, no predsa sa jej to nepodarilo. Nedokázala dlhšie zadržiavať slzy. Prudko rozrazila dvere do svojej izby, vbehla dnu a nechala ich, aby sa sami zabuchli. Ona ale vtedy už ležala na posteli a horko vzlykala. Ešte stále totiž cítila Waynove pery na svojich a nemohla sa ubrániť pocitu, že ho možno už navždy stratila. A s tým sa, ako už stihla zistiť, asi nikdy nezmieri.

Robynne zostala ležať na posteli ešte niekoľko hodín. Najprv bezmocne plakala, potom sa odovzdane prevrátila na chrbát a nekonečne dlho civela na strop ako bez života. Myslela na všetko, čo sa v jej minulosti odohralo. Pamätala si, aká vystrašená prišla na toto panstvo a hneď sa stretla s pohŕdaním Dalie McCaldenovej. Ako sa tešila z priateľstva najmladšieho súrodenca aj ako sa prvý raz stretla s Waynom. Už keď ho prvýkrát zbadala, očaril ju bez toho, aby si to uvedomila. Najprv sa ho trochu bála, no už len jeho zjav spôsoboval, že sa jej zakaždým roztriasli kolená, keď ho zbadala. A vtedy to strachom rozhodne nebolo.
Povzdychla si a zablúdila myšlienkami do toho dňa, kedy dostala prvý bozk od muža – od Wayna. Spomínala si, že bola vtedy na cintoríne a modlila sa za lorda Therona, keď tu ju vyrušil on a z neznámych príčin bol strašne nahnevaný. Kričal na ňu a obvinil ju, že je iba naivka.

Zmätene zažmurkala, keďže vôbec netušila, o čom hovorí. „Nechápem...“
„Aha. Takže sa chcete naďalej pretvarovať,“ poznamenal zlostne.
„Prepáčte, mylord, ale zdá sa mi, že zachádzate priďaleko. Nemáte žiadne právo mi niečo vyčítať. Lord McCalden bol mojím manželom a môžem sa zaňho modliť, kedykoľvek sa mi zažiada. Len nechápem, kde sa vo vás berie tá neochota to akceptovať a hnev voči vášmu otcovi!“ vyhŕkla ešte skôr, ako si stihla uvedomiť, čo vlastne hovorí.
Vyslovila svoje najtajnejšie myšlienky v návale pobúrenia. Iste sa teraz na ňu veľmi nahnevá a už nikdy s ňou neprehovorí. Bodlo ju pri srdci pri tom pomyslení.
„To vy! Len a len vy ste ma k tomu hnevu dohnali!“ vydýchol odrazu úplne iným tónom, ovinul jej ruku okolo pása a pritiahol si ju k sebe najbližšie, ako sa dalo.
Vzápätí sa sklonil a úplne nečakane sa jej prisal na pery
Robynne zarazene vyvaľovala oči, ale len malú chvíľu. Jej prekvapenie trvalo iba dovtedy, kým si sama zvykla na chuť lordových pier. Pritískal si ju k sebe neuveriteľne silno a aj keby chcela, nemohla by sa z jeho objatia vymaniť. Ona však nechcela, uvoľnila sa v jeho náručí a trochu povolila pery, ktoré stislo ohromenie.
Okamžite využil príležitosť, ktorá sa mu núkala. Stuhla, keď zacítila jeho jazyk, ktorý jej najprv jemne prešiel po perách a potom jej vnikol do úst. Zarazilo ju to, keďže takto skutočne ju ešte nikto nepobozkal. Vlastne ju ešte nikdy v živote nepobozkal žiadny muž, lord McCalden bol prvý.
Kým si stihla uvedomiť, čo sa deje, jeho jazyk bol už vo vnútri a nežne a zároveň túžobne jej plienil ústa. Nesmelo sa k nemu pridala a o chvíľu sa už ich jazyky preplietali v krúživom tanci.
Nakoniec sa však všetko krásne musí skončiť a presne tak sa aj stalo, keď sa zrazu z ničoho nič zarazil a prudko sa od nej odtiahol, akoby mala nejakú strašnú chorobu.
Stála pred ním zmätená s rozstrapatenými vlasmi, ktoré jej uvoľnil, keď ju vášnivo bozkával a s vlhkými perami, následkom ich bozku.
„M-mylord...“ hlesla hľadiac mu do očí.
„Prepáčte...“ zamrmlal a potom sa rýchlo pobral preč ako ten najposlednejší zbabelec namiesto toto, aby sa pokúsil o nejaké vysvetlenie a postavil sa jej tvárou v tvár.

Robynne si aj teraz siahla na pery, presne ako vtedy a takisto cítila chuť Waynových. Všetko sa odohralo temer rovnako, len okolnosti boli iné. V tom čase totiž medzi nimi nestála nijaká prekážka. Aspoň tak si to myslela. Teraz však už vedela, že Isabella Langworthyová bola a aj bude navždy prekážať ich vzťahu. Preto v ňom nesmú pokračovať aj za cenu vlastného utrpenia.
Počas premýšľania sa jej znovu zatočila hlava a dokonca ju bolestne pichlo v bruchu. Vtedy si spomenula na dôvod, kvôli ktorému sa incident v pracovni odohral – jej zamdlenie.
Prudko sa postavila a urýchlene začala zháňať nejaké slušné oblečenie. Už je toho akurát tak dosť. Musí zistiť príčinu toho, čo sa to s ňou v poslednom čase deje. Hneď teraz zájde za doktorom a dá sa vyšetriť.
Rýchlo si obliekla teplé hnedé šaty a vlasy si zviazala do drdolu, aby jej pri jazde na koni nezavadzali. Vedela, že teraz by sa nemala vyčerpávať, aspoň kým nezistí, čo jej vlastne je, no absolvovať cestu do mesta pešo nezvažovala ani chvíľu. Rozhodla sa okamžite.
Svižne zbehla po mramorových schodoch dolu do haly, kde letmo pozdravila Geralda a už po tom, ako vyšla z domu, sa zababušila do teplého plášťa. Počasie vonku už naplno hlásilo príchod zimy. Lístie s každým poryvom vetra padalo zo stromov, hrozilo, že čoskoro zostanú úplne holé. Bol to nehostinný čas, ale Robynne nemohla v tej chvíli zastaviť ani víchrica. Pobrala sa do stajní, kde si dala osedlať Artexa. V okamihu ako sa naňho vyšvihla, zostal za ňou iba zvírený prach a poletujúce listy.

Čo ako bola cesta pre ňu namáhavá, pričom ju trápila neutíchajúca bolesť v bruchu, nespomalila. Hnala sa do mesta, do svojho rodného domu. Bála sa ísť k doktorovi sama a keďže teta sa jej stala prednedávnom oporou, dúfala, že tam pôjde s ňou.
Keď dorazila na miesto, napriek všetkému sa nemohla ubrániť úsmevu. Za ten čas sa tetin a jej domček veľmi zmenil. Ich starostlivosť a námaha nevyšli nazmar. Teraz sa stal jedným z najkrajších domov v tejto časti mesta.
Zošuchla sa z Artexa, neubrániac sa miernemu zastonaniu, lebo bolesť sa stupňovala, a zamierila k vchodovým dverám. Zabúchala na ne a dúfala, že teta bude doma. Našťastie, sa po chvíli otvorili a objavila sa v nich Georgia Fatchettová.
„Robynne!“ usmiala sa radostne a hneď ju aj ťahala dovnútra. „Prišla si mi pomôcť so zaváraním? Pustila som sa totiž do jabĺčok. Sú veľmi zdravé.
„Teta... ja... prišla som kvôli niečomu inému,“ vytisla zo seba Robynne.
„Bože, čo sa ti stalo? Robynne, si v poriadku?“ vystrašila sa Georgia, keď zbadala neterin kŕčovitý úsmev a ruku, ktorou si silno zvierala brucho, aby tak stlmila kŕče.
„Nie tak celkom. Rada by som zašla k doktorovi... neviem, čo sa so mnou deje, ale potrebujem ísť...“
„A nechceš si na chvíľu sadnúť?“
„Nie, musím sa tam dostať včas, kým tam ešte lekár bude.“
„Tak sa okamžite vyberieme. Nevyzeráš najlepšie,“ súhlasila Georgia a rýchlo si vzala plášť.
„Naozaj tam pôjdeš so mnou?“
„A čo si si myslela? Nenechám ťa, aby si odpadla niekde na námestí. Ver mi, že tam by ti nikto nepomohol,“ odfrkla si teta a schmatla neter za lakeť.
„Poď, prenajmeme si drožku, aby si sa nenamáhala na tom mizernom koni. Si si istá, že to nie je vina toho zvieraťa?! Stále sa na ňom prevážaš!“ Teta Georgia nepekne zazerala na Artexa, ktorý sa pokojne popásal na tráve. Nikdy ho nemala rada, pretože sa veľkých zvierat bála.
„Určite je v tom Artex nevinne,“ ubezpečila ju Robynne.
„Tak dobre teda,“ rezignovala Georgia a ponáhľala sa nájsť nejaký voľný prepravný prostriedok.
Našla ho po necelých piatich minútach. Doviedla ho až pred dom, kde doňho pomohla nastúpiť neteri a vzápätí sa usadila k nej. Kočiš už zrejme vedel, kam majú namierené, lebo bez slova šľahol bičom a kone sa rozbehli.
Netrvalo to tak dlho a už aj drožka zastavila pred malým ošarpaným mestským domom, na ktorom stál nápis „Mestský lekár“. Vtedy už Robynne od bolesti takmer nevidela, tak jej teta pomohla vystúpiť z kočiara, pričom požiadala kočiša, aby na ne počkal.
Obe vstúpili dovnútra a prekvapilo ich, že vo vnútri nikto nebol. Zbadali iba malého muža, pokročilého veku, ktorý stál pred ďalšími dverami a práve ich zamykal.
Keď začul, že niekto prišiel, zamračene sa k nim obrátil. „Už je zatvorené.“
„Hľadáme doktora,“ nedala sa odbiť Georgia.
„Ja som doktor, ale vravím vám, že je po ordinačných hodinách,“ odsekol muž nevrlo.
„Mojej neteri je veľmi zle a prisahám, že ak ju nevyšetríte, vybavím si to s vami,“ pohrozila mu Georgia.
Lekár sa veselo zasmial. „Ste veľmi zábavná, madam. Ale dobre teda. Nikdy neodmietnem pomoc chorému. Poďte dovnútra.“
Znovu odomkol dvere a vpustil ich dovnútra.
Kým si doktor vyzliekal zimný plášť a čiapku, Robynne mala možnosť sa tam trochu poobzerať. Miestnosť bola maličká, uprostred stálo iba úzke, vysoké lôžko, pri stenách sa týčilo niekoľko malých skriniek so všelijakými farebnými fľaštičkami a škatuľkami.
Cez okno v rohu už prúdilo len slabé svetlo, keďže sa rýchlo stmievalo, tak musel doktor rozsvietiť zopár sviečok.
„Nech sa páči, ľahnite si,“ ukázal na lôžko a Robynne sa naň s úľavou vystrela.
„Ďakujem,“ vyriekla vďačne.
„Hm... nevyzeráte dobre, slečna...“
„Mylady,“ opravila ho Georgia podráždene. Ešte stále ju hnevalo, s akým smiechom prešiel jej hrozbu.
„To je v poriadku, teta...“
„Takže lady?“ Zdalo sa, že doktora to zaujalo. „A smiem vedieť z akého panstva pochádzate?“
„Z McCaldenovie,“ odvetila s námahou.
„Tak to sú mi veci. Nechápem ale, prečo ste sa nedali vyšetriť rodinným lekárom, mylady.“
„Bola by som rada, keby všetko zostalo v tajnosti. O tejto návšteve sa nikto nesmie dozvedieť,“ rozhodne trvala na svojom.
„Ako si želáte. Ale vidím, že je vám veľmi zle. Máte bolesti?“ pýtal sa už ako lekár.
„Áno. Neviem, čo sa deje. Nemávam takéto kŕče, ani keď sa mám periódu.“
„Stalo sa vám to prvýkrát?“
„Áno, no to nie je všetko. Prednedávnom som zaregistrovala akési zmeny s...“
„Zmeny? Čo sa stalo?“
„Ráno mi začalo bývať zle, často vraciam, a stále sa mi krúti hlava. Už som aj niekoľkokrát odpadla.“
Po týchto slovách sa doktor s vypleštenými očami vzpriamil a pozrel na Georgiu Fatchettovú. Tá mala na tvári rovnaký výraz porozumenia ako on. „Panebože,“ šepla neveriaco.
„Kedy ste mali naposledy periódu, mylady?“ položil doktor poslednú otázku Robynne.
„Už sa nepamätám...“
„Nuž ja tipujem pred dvoma mesiacmi.“
„Čo tým chcete povedať? Musela som ju mať tento mesiac...“ nechápala Robynne.
„Nepotrebujem vás ďalej vyšetrovať, aby som vedel, že už istotne nie ste panna, však mylady?“
„Čo si to dovoľujete?!“ rozhorčene sa posadila Robynne a nahnevane na doktora zazerala.
„Mám pravdu alebo nie?“ nedal sa ten.
„Na tom vôbec nezáleží!“ vyhýbala sa odpovedi.
„Mýlite sa. Táto otázka sa týka celého vášho problému a náhleho „ochorenia“. Oznamujem vám totiž, že ste tehotná, mylady.“
Všetci stíchli, kým Robynne sa snažila stráviť obsah doktorových slov.