Bella noverca LXXIII.kapitola

LXXIII.kapitola – Bez hraníc

V okamihu, ako sa na Wayna zadívala, uvedomila si, že Damyanovi v žiadnom prípade o nich dvoch povedať nemôže. Veď ako by sa mu mohla pozrieť do očí a rozprávať mu pritom o ich mileneckom vzťahu, čo trval temer tri mesiace?
S povzdychom sa obrátila späť k Damyanovi a s klamnou veselosťou sa naňho usmiala.
„Viem, že ti môžem dôverovať vo všetkom, Damy. Práve preto ti vravím pravdu. Naozaj nie som do nikoho iného zaľúbená.“
Uprene sa jej díval do očí, potom jeho napätosť trochu povolila a on pookrial. „Som rád, že si to povedala. Aj za teba.“
Nasilu mu venovala úsmev a ukradomky pritom pozerala na Wayna. Keby len vedel!
„Tak, teraz mi už povieš, prečo si ma hľadala? Zrejme nielen kvôli našim rozporom,“ prerušil ju v snení.
Mierne sa strhla a až vtedy ju napadlo, čo vlastne od neho chcela a prečo sa pohádala s Waynom.
„Máš pravdu. Dopočula som sa totiž jednu veľmi vážnu vec, o ktorej si dovoľujem povedať, že mi nedala ani zaspať,“ vyhlásila vážne.
Zamračil sa. „Musí to byť naozaj vážne, keď si kvôli tomu nespala.“
„Predvčerom som sa dozvedela, že mieniš odísť, Damy,“ povedala, uprene mu hľadiac do očí.
Obočie mu prudko vyletelo do vlasov a očividne znervóznel. „Odkiaľ to vieš? Prezradil som to iba bratovi... povedal ti to on?!“
„Nie. On nie... iba chcem od teba vedieť, či to naozaj myslíš vážne,“ riekla naliehavo.
Odkašľal si a poobzeral sa okolo seba, akoby chcel z tohto rozhovoru nejako vyviaznuť. Bohužiaľ ho nič nenapadlo, preto neochotne vyšiel s pravdou von.
„Áno, rozhodol som sa hneď po svadbe sestry odísť.“
„Damy... nechcela som tomu veriť. Myslela som si, že sú to len fámy...“ zvolala, krútiac hlavou.
„Musím odísť, Robynne. Iste chápeš, že tu už ďalej nemôžem zostať.“
„Je to kvôli mne? Lebo ak áno, som ochotná odísť namiesto teba, len aby si ty nemusel,“ ponúkla sa previnilo.
Vyvalil oči a vzápätí jej jemne položil ruky na plecia. Vtedy si uvedomila, ako strašne vyrástol odvtedy, čo prišla na toto panstvo. Pomaly sa z neho stával muž, zatiaľ však len výzorom. Do dospelosti mu chýbalo ešte mnoho skúseností.
„To nech ťa ani nenapadne, Robynne! Ty si tu predsa doma. Poznám tvoju minulosť a môj otec ťa predsa nevytiahol z biedy iba tak pre nič za nič.“
„Som ochotná sa tohto všetkého vzdať, ak mi povieš, že odchádzaš kvôli mne,“ trvala zanovito na svojom.
„Nepripustím, aby si odišla, pretože... Nie, nemôžem ti klamať, že z časti neodchádzam aj pre teba, no nie len preto. Musím opustiť tento dom, aby som sa konečne osamostatnil. Doteraz sa o mňa vždy starali brat so sestrou, ktorí ma šetrili od problémov a snažili sa ma chrániť. Ibaže takto sa nikdy nenaučím, ako čeliť svetu. Preto musím ísť! Je to pre mňa veľmi dôležité a vďačím len tebe, že som si to nakoniec uvedomil,“ dokončil s trochu smutným, ale odhodlaným výrazom.
„Ale Damy...“
„Nie! Už ma neodhovoríš. Rovnako ako ti neodvolím, aby si odišla. Tento dom patrí aj tebe. Môj otec by iste chcel, aby si sa aj ty oňho starala a zveľaďovala ho.“
„Ale čo budeš robiť tam vonku? Máš nejaký cieľ?“ vyslovila poslednú otázku, čo jej ešte vŕtala v hlave.
„Budem študovať maliarstvo. Aspoň na začiatok, potom sa uvidí. Veď vieš, že ma to vždy veľmi bavilo,“ usmial sa.
„Viem,“ opätovala mu uľahčený úsmev.
„Tak a teraz si musíme spolu zatancovať. Títo muzikanti hrajú krásne,“ vyzval ju do tanca elegantným úklonom a nastavenou rukou.
Zasmiala sa nad toľkou galantnosťou a ponuku prijala.
Keď ju odviedol doprostred tanečného parketu a začali tancovať, uprene sa mu zadívala do očí. „Sľúb mi, že na mňa nezabudneš, Damy. Vždy si bol mojím najlepším priateľom a nerada by som ťa stratila.“
„Vždy nie,“ podotkol, pripomínajúc jej svoje dávne správanie, keď ju obviňoval takmer zo všetkého zlého. „Ako by som aj mohol? Sľubujem, ak to isté urobíš aj ty.“
Šťastne prikývla a poddala sa víru tanca, ktorý strhával svojím rytmom a peknou melódiou. Obaja sa na seba veselo usmievali a nevšimli si Waynov prenikavý pohľad, ktorým ich prebodával z rohu miestnosti. Obrátil do seba ďalšiu whisky a nahlas si odfrkol. Veď on si počká. V tento večer sa ešte len stane pánom!

Slávnosť prebehla tak rýchlo, že sa ani hostia nenazdali a už sa zberali domov. Kedysi po polnoci už na panstve zostali len obyvatelia domu a lord Gallagher, ktorý sa s Daliou len veľmi ťažko lúčil.
„Aká škoda, že musíš odísť,“ vzdychla si Dalia smutne.
Pretancovali spolu takmer celú noc, no ani to jej nestačilo.
„Ani nevieš, ako rád by som ťa teraz vzal do náručia a vošiel do prvej izby, ktorá by mi prišla do cesty,“ zašepkal jej do ucha vášnivo.
Usmiala sa nad iskričkami v jeho očiach a objala ho.
Pri bozkávaní ich však vyrušil pán domu, ktorý prišiel Finleyho vyhodiť.
A tak sa ten zmohol iba na chabý bozk na líce a so vztýčenou hlavou odišiel, pretože ponižovanie neznášal.
„Si taký bezcitný, Wayne!“ obvinila ho Dalia nesúhlasne a túžobne hľadela za snúbencom.
Trpko sa zasmial, pretože túto vlastnosť mu už vyčítal druhý človek.
„Možno na tom niečo bude,“ pokrčil plecami. „V každom prípade ma neskús nahnevať. Vieš veľmi dobre, prečo som túto svadbu povolil. A nebolo to kvôli tvojim pekným očiam!“
Prižmúrila oči a bez slovka pozdravu vyšla z plesovej sály rovnako nahnevane ako Finley pred ňou.
Wayne by sa možno správal inak, keby nebol po celý večer popíjal alkohol a nemusela sa po celý ten čas dívať na svojho brata s Robynne, ktorí sa mu svojou veselou náladou prakticky vysmievali do očí.
Teraz sa tomu iba posmešne zasmial. S pomstychtivým výrazom sa pobral hore a nemyslel pritom ani náhodou na spánok.

Len čo sa Robynne rozlúčila s Damyanom, opustila sálu medzi prvými. Nielenže bola veľmi unavená z psychického vypätia posledných dní, ešte musela niečo dôležité vybaviť.
Trochu vyčerpane vystúpila po schodoch hore a vydala sa po chodbe ku svojim komnatám. Keď vošla dovnútra, uľahčene si povzdychla. Netušila prečo, no od istého času dnes večer cítila akýsi zvláštny zvieravý pocit, ktorý jej nedal pokoja.
Zatvorila za sebou a začala sa sama vyzliekať. Nechcela už Darleen budiť. Na zásnuby totiž služobníctvo pozvané nebolo na rozdiel od svadby a tak si niektoré slúžky, ktoré nebolo treba, už dávno ľahli do svojich teplých postelí.
Aj Robynne sa už tešila, keďže vonku sa tak ochladilo, až všetci začali očakávať prvý sneh. S povzdychom sa pozrela na svoju posteľ a uvedomila si, že potrvá ešte dlho, kým jej v túto noc bude teplo. Darleen totiž zabudla aj na teplé uhlíky.
Horko-ťažko rozviazala korzet a prevliekla si ho cez hlavu. Sukne mala vyzlečené raz-dva a všetko oblečenie opatrne uložila naspäť do komody.
Striebornú hviezdu si vymanila z vlasov a takisto ju starostlivo zabalila do látky a položila do šperkovnice.
V nočnej košeli jej však okamžite zostalo chladno a tak vzala zo skrine deku a poriadne sa do nej zababušila.
Potom sa usadila za stolom a vzala papier a brko s atramentom. Vzápätí sa po krátkom premýšľaní pustila do písania listu. Adresovala ho tete. Musela sa jej ozvať, lebo od oznámenia, že je tehotná, sa nevideli. A teta predsa trvala na tom, aby jej aspoň písala, keď už nemôže za ňou tak často chodiť. Robynne sa vo svojom stave bála aj na koňa vysadnúť. Všetko mohlo ublížiť dieťatku, ktoré jej rástlo pod srdcom a ona nemienila riskovať.
Nenapísala však ešte ani dve vety a zasekla sa. Čo len tete povie? Má jej písať o takých neosobných záležitostiach ako je svadba alebo sa jej môže zdôveriť aj so svojím súkromím? A čo ak sa list dostane do nesprávnych rúk?
Zamyslene si zahryzla do pery a horúčkovito premýšľala, keď tu ju zrazu zarazili niečie kroky.
Prudko sa obrátila a práve vtedy dotyčný zabuchol dvere, ktoré hneď aj zamkol.
Pritisla si deku ešte viac k sebe, keď v neželanom návštevníkovi spoznala Wayna.
„Čo tu robíte?!“ zvolala vyjavene a postavila sa.
„Aj vám prajem dobrý večer, mylady,“ posmešne napodobnil jej minulé vyjadrenie, keď za ním pred dvoma dňami prišla do pracovne.
„Pýtam sa vás, čo tu chcete?!“ zopakovala s narastajúcou panikou.
„Prišiel som predsa za tebou. Snáď si ma nečakala?“ nadvihol obočie.
Nevedela, či si z nej uťahuje alebo to myslí vážne. Naznačila mu hádam niečo počas večera, že si je taký istý?? Nezmysel!
„To teda nie! Žiadam vás preto, aby ste odišli!“ prikázala mu pevne.
Hrozivo sa zasmial a začal sa k nej približovať, no odrazu sa zapotácal a musel sa chytiť stĺpika postele, aby nespadol.
„Vy ste opitý!“ zvolala, zdesene naňho hľadiac, ako sa postavil a znova mieri k nej.
„Veruže áno. Ale som opitý láskou k tebe,“ zatiahol s posmešným úškrnom.
„Prestaňte hovoriť hlúposti a opustite moje komnaty! A hovorím vám to posledný raz!!“
„Ty mi nemáš čo prikazovať, už som ti to predsa raz povedal!“ vzpriamil sa a vtedy už bol úplne pri nej.
„Prečo ste prišli?!“
„Pretože po tebe neuveriteľne túžim! A ak túto túžbu neukojím, asi zošaliem!“ vydýchol jej do ucha a chcel ju chytiť okolo pása, no ona sa mu šikovne vyšmykla.
„Prosím vás, aby ste ma nechali na pokoji!“
„Takže už prosíš? A to stačilo len zopár pekných slov,“ zasmial sa nepekne a vtedy pôsobil úplne triezvo. S hrôzou si uvedomila, že nie je taký opitý, ako predstiera a to bolo ešte horšie.
Skúsila teda ešte poslednú taktiku, ktorá sa jej zatiaľ zakaždým podarila. „Zrejme ste si zmýlili komnaty, mylord,“ vyhlásila chladne so vztýčenou hlavou. „Lady Langworthyová, vaša snúbenica, má svoje izby o chodbu ďalej.“
Okamžite si uvedomila, že to nemala vysloviť. V očiach sa mu zjavili plamene a surovo ju schmatol okolo drieku. Deka z nej spadla na zem, zostala iba v nočnej košeli.
„Toto už na mňa neplatí! Aspoň nie dnes v noci! Prišiel som, aby som ťa dostal a pri Bohu prisahám, že sa mi to aj podarí! Príliš dlho si ma mučila a hrala si sa na veľkú dámu! Teraz si len obyčajná žena, ktorá bude vzdychať a prosiť ma, aby som sa jej dotýkal!“
„Nikdy!!“ vykríkla mu do tváre. „Nikdy to neurobím!! Ublížil si mi!“
„Ale aj ty mne! Božemôj, koľko nocí som prebdel, čo som na teba myslel a kajal som sa Bohu, aby mi odpustil! Lenže nie som len ja ten vinný! Ani ty si nepremohla svoju hrdosť a nedala si mi jedinú šancu na vysvetlenie! Ale dosť bolo trápenia, dnes v noci budeš moja takisto, ako mnoho nocí predtým!“
„Vtedy som ešte nevedela, čo si zač!“
„Tak teraz to už vieš,“ zarehotal sa a chcel ju pobozkať.
Z celej sily ho udrela po tvári.
S hrôzou sa dívala, ako sa mu v očiach objavuje zúrivosť. Prehodil si ju cez plece, prešiel s ňou niekoľko krokov a nešetrne ju hodil na posteľ.
„Už som povedal. Túto noc si ťa vezmem!“ vyriekol hrozivo.
„Nie!“ odporovala mu a zhrozene sa dívala, ako si rozopína nohavice a vzápätí si jediným trhnutím vyzlieka košeľu, ktorá mizne kdesi pri posteli.
„Ale áno!“ vrhol sa na ňu.
Zúfalo s ním zápasila a odstrkovala ho od seba. On si to však nevšímal. Chytil jej ruky nad hlavou a hrubo ju bozkával na pery, potom aj na krk.
„Pusť ma!! Nie!!“ kričala a metala sa.
V poslednej chvíli ju niečo napadlo. Zdvihla nohu a silno ho udrela do rozkroku.
Zareval od bolesti a vtedy sa pokúsila vyslobodiť. Prevrátila sa na brucho a pokúšala sa spod neho odplaziť, on sa však spamätal tak rýchlo, že jej na to nedal príležitosť.
Schytil ju za nočnú košeľu a obrátil naspäť na chrbát. Pritom sa tento tenký nočný odev natrhol a nevdojak tak ukázal to, čo nemal.
Videla a cítila, že ho jej nahá pokožka rozpálila ešte viac.
„Pusť ma, ty zviera!!!“
„Nepustím ťa. Teraz už nie!“ vášnivo ju bozkával na krk, ramená, hruď.
„Odporný podliak! Chceš, aby som ťa nenávidela?!“ skríkla mu do tváre.
Zastavil sa a pozrel jej do tváre. „Ty nie si schopná ma nenávidieť. Viem, že ma stále miluješ. Rovnako ako, keď si mi to vtedy povedala.“
„Vynadal si mi za to! To mi stačilo!“ oborila sa naňho.
„Ak mi to povieš teraz, budem ti vďačný,“ zašepkal jej do ucha a vzápätí ho pomaly olizol.
Ignorovala slabú triašku. „Nikdy ti to už nepoviem!“
„Uvidíme,“ šepol a posledným trhnutím jej rozdelil nočnú košeľu na dve časti látky.
Ocitla sa tak pod ním úplne nahá, ešte zraniteľnejšia ako predtým.
Oči mu zasvietili a keď bozkami posypal jej krk, pokračoval perami po kľúčnej kosti, až sa dostal k ňadrám.
Vzal do dlane jeden prsník a ignoroval jej ruky, ktorými mu búšila do chrbta, aby ho prinútila prestať. Beztak už jej odpor ochaboval.
Modlila sa k Bohu, aby ho niečo vyrušilo, inak bude nútená vyzradiť mu, aká strašná a obrovská túžba spaľuje jej telo.
„Nie...“ zakvílila bezmocne, keď zacítila jeho jazyk, blúdiaci po jej nahej pokožke.
Ruky jej klesli vedľa na posteľ a vtedy v nej zvádzali posledný boj rozum a srdce.
„Prosím...“ hlesla naposledy.
V tom okamihu prestal prstami láskať jej prsník a vzal do úst bradavku, ktorú začal nemilosrdne cmúľať.
Tento jednoduchý akt ju zbavil posledného odporu a ona sa jediným hlasným vzdychom poddala strhujúcej túžbe.
Okamžite prestal a presunul sa nad jej tvár.
„Vedel som to!“ zvolal víťazoslávne.
Otvorila ústa, že sa opäť pokúsi protestovať, no on sa prisal perami na jej ústa a hneď do nich aj vnikol jazykom. Začal skúmať vnútro jej úst rovnako precízne ako jeho ruky blúdili po jej tele. Vyšla mu jazykom v ústrety a už sa nebránila. Tak veľmi ho chcela, tak dlho po ňom túžila, že ju jeho nečakaná nežnosť úplne odzbrojila. Naraz v nej vybuchlo toľko pocitov, až sa bála ich skúmať. Preto prestala myslieť a sústredila sa iba na obrovskú túžbu, od ktorej celá horela.
Pritisla sa k nemu a ruky priložila na jeho horúci chrbát. Stisla tie vypracované svaly a opäť zavzdychala priamo jemu do úst.
Rozvibrovali sa im hrdlá a to ho prinútilo, aby sa od nej odtrhol a opäť pokračoval v láskaní. Ruky tentoraz presunul na jej prsia, ktoré jemne stískal a pohrával sa s jemnými vrcholčekmi na nich, kým jazykom skúmal jej pery, prešiel po čeľusti a zablúdil aj do ucha, pričom perami stisol ušný lalôčik.
Teraz už Robynne neprestávala stonať ani na chvíľu. Horúčkovito mu krúžila rukami po chrbte a prehýbala sa pod jeho dotykmi.
Od krku sa znova presunul k prsiam, tentoraz však od nich pokračoval nižšie. Perami obišiel pupok a potom aj doňho vošiel jazykom.
Zamraučala od rozkoše a schmatla mu jednou rukou dlhé vlasy, aby pokračoval. Vymanila ich tak zo slávnostnej stuhy a teraz mu lietali okolo hlavy. Spolu s ohňom v očiach jej pripomínal priam nadpozemského človeka, nejakého boha, z ktorým sa veru neradno zahrávať. Ale práve to on teraz robil s ňou. Zapaľoval v nej plamene na každučkom mieste, na ktoré čo i len dýchol.
Nemilosrdne pokračoval ďalej, dolu jej zvíjajúcim sa telom, až sa dostal až k samotnej podstate jej ženskosti.
Zhlboka sa nadýchla, keď cítila, čo sa chystá spraviť a vzápätí vydýchla tak prudko, až zo seba vydala zvuk podobný vzlyku. Vnikol do nej totiž priamo svojím jazykom. Zrýchlil svoje pohyby, až sa Robynne pristihla, že sa prispôsobila jeho rytmu.
Odrazu sa celá roztriasla a nebyť toho, že sa rýchlo zdvihol, prikryl ju svojím telom a perami sa jej prisal na ústa, vykríkla by tak hlasno, že by zobudila celý dom.
Malú chvíľu zostala nehybne ležať a vychutnávala si pôžitok, no on jej nedal veľa času na oddych. Opäť ju pobozkal a tentoraz vnikol jazykom hlboko do jej úst. Pritom siahol medzi jej nohy a roztiahol ich od seba, aby do nej vzápätí vstúpil tak prudko, až sa celá prehla v slastnom kŕči, v ktorom sa miešala bolesť aj uspokojenie.
Neustále ju bozkával a prispôsobil sa ich plynulým pohybom, ktoré však postupne zrýchľoval. Onedlho už obaja nestačili s dychom, preto sa od nej odtrhol a s hlasnými stonmi do nej vnikal čoraz rýchlejšie.
Na konci sa obaja ocitli v takom šialenom tempe, až sa báli, že ich ten krútiaci sa vír celkom pohltí a oni sa z neho nikdy nevymania. Zarývala mu prsty do chrbta, s očakávaním sa pripravovala na nevyhnutné. Čakala na vrchol všetkej blaženosti.
Chýbal iba maličký kúsok a ocitla by sa v ozajstnom raji, z ktorého sa už nikdy nechcela vrátiť, keď tu sa odrazu Wayne prestal pohybovať.
Prudko otvorila oči a stretla sa tak s jeho hypnotizujúcim pohľadom.
„Povedz mi, čo ku mne cítiš,“ vyzval ju šeptom s kŕčovitým výrazom na tvári. Očividne bola táto prestávka preňho ešte ťažšia ako pre ňu.
„Nie...“ bránila sa tomu. Napriek vášni si ešte zachovala aspoň štipku zdravého rozumu.
Keď však naznačil, že z nej vyjde, vytreštila oči a pokrútila hlavou.
„Povedz to, Ranny!“ prikázal jej, neustále jej hľadiac do očí.
To nežné oslovenie, ktorým ju už tak dávno nepočastoval, premohlo všetky jej zábrany. Zrúcalo múr, čo si okolo seba postavila v tej chvíli, ako sa Isabella objavila na tom nešťastnom plese.
„Milujem ťa...“ vydýchla kapitulujúc.
Videla, že tvár sa mu rozžiarila a nechápala, ako si predtým mohla myslieť, že je opitý. Zjavne bol triezvy po celú dobu.
„Chcem, aby si to zopakovala,“ zašepkal s perami tesne pri jej uchu.
Jeho horúci dych, čo ju pošteklil, rovnako ako náznak ďalšieho pohybu v jej vnútri ju úplne odzbrojil.
„Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa...“ opakovala stále dokola, keď vychádzala v ústrety jeho pravidelným pohybom, ktorými ju vynášal až do neba.
„Milujem ťa!“ vykríkla na konci, keď sa prehla a po posledných nárazoch sa obaja ocitli v raji.
Tento okamih trval tak krátko, že nestačil ani jednému.
Robynne sa vzoprela na rukách a prevalila ho na chrbát. Sadla si naňho a mučila ho s rovnakou vášňou, ako on predtým ju.
Jeho vzdychy ju napĺňali uspokojením, rovnako ako blažený pocit, keď ho nechala do seba opäť vniknúť a oni sa poddali rozkoši, ktorú si tak dlho odopierali.
V tú noc sa pomilovali ešte niekoľkokrát. Ich telá sa neuspokojili dovtedy, kým neboli na pokraji vyčerpania. Bola to noc, v ktorej neexistovali hranice. Nejestvovala nijaká Isabella Langworthyová ani iné rozpory, boli tu iba jeden pre druhého...