Domov bábik

Strašne, strašne, strašne sa ospravedlňujem, že to trvalo tak hrozne dlho. Nie že by som nemala čas, ale inšpirácia akosi chýbala. Najbližšie dva mesiace zrejme znova nič nepridám...aspoň z tohto románu nie, lebo mám skúškové a treba sa aj trochu učiť.
A ešte upozorňujem, že táto časť nie je nič moc. Úplne som sa v tom stratila a nevedela som sa a neviem pohnúť ďalej... Takže keby ste mali nejaké nápady na pokračovanie, len to uvítam.
Ale napriek všetkému, pekné čítanie. =D

Odísť, či zostať? Odísť, či zostať? Odísť, či zostať? Som totálny psychoš! Asi toto sa mi preháňalo hlavou, kým som nerozhodne stála na najvyššom schode a hľadela dolu. Keď som si uvedomila, že už som tam nejakú dobu, rozhodla som sa. Rázne ale potichučky som sa plížila späť k dverám do vnútra. No čo! Veď ani nevedel, že tam som. Krôčik po krôčiku som sa približovala miestu, kde by som mohla byť v bezpečí, ale (no uznajte, že bez ALE by bol môj život nudný...čím nechcem povedať, že mi to robí radosť) keď som za sebou začula hlas, ktorý hovoril očividne na mňa, zastala som.
„Už ideš?“ Ajajaj! To, že o mojej prítomnosti nevedel, bolo zrejme iba moje zbožné prianie.
Trochu som naklonila hlavu Tomášovým smerom, no stále som mu bola otočená chrbtom. Priškrtene som zo seba vytisla: „Hej, už ideme domov.“ Niekedy ma vážne prekvapuje, aké problémy mi robí normálne s ním komunikovať.
„A to sa ani nerozlúčiš?“ Trochu ma to prekvapilo, no najviac asi to, že v tom nebola ani štipka sarkazmu či dokonca uštipačnosti. Povedal to normálne, takmer ako by sa nič nebolo stalo.
„Hm...no, nemala som pocit, že by si ma túžil vidieť.“ Vykoktala som trochu v rozpakoch a obrátila som sa k nemu tvárou. Náhle som zistila, že už nesedí dolu, ale stojí priamo predo mnou.
„Ale zjavne to nie je len jednostranné, však?“ Plne som si uvedomovala, že to je rečnícka otázka. A popravde, ani som na to nemala čo povedať.
„Myslím, že si za to môžeš sám.“ Odmietavo som si zamrmlala. Chvíľu bolo medzi nami až desivé ticho, tak som sa rozhodla, že je najvyšší čas ísť. Otáčala som sa na odchod a už som otvárala ústa na pozdrav, keď sa zrazu ozvalo tiché: „Prepáč.“ Zvrtla som sa späť a pozrela mu do tváre.
„Mrzí ma to.“
„Pamätáš si vôbec niečo z toho?“ Zaujímalo ma a mierne pohŕdanie, ktoré mi bolo cítiť v hlase, som si jednoducho nemohla odpustiť.
„Pamätám si všetko. Správal som sa ako totálny idiot.“ Tak to som mu rozhodne nemienila vyvracať.
„Hm...fajn.“ Nevýrazne som hlesla a premýšľala som nad tým, čo povedal.
„Nič iné nepovieš? To teda znamená, že sa so mnou stále nebavíš?“ Tá otázka mi prišla trochu zábavná.
„To som predsa nepovedala.“ Namietla som. Mala som pocit, že to ospravedlnenie myslel vážne.
„Takže sme znova priatelia?“ Kdesi vo vnútri ma zahrialo, keď som v tej jednej vete počula toľko nádeje.
„Hm.“ Prikývla som a na moje prekvapenie, sa na mňa v okamihu vrhol. Chvíľu som bola taká vykoľajená, že som len tak stála, no potom som mu ovinula ruky okolo drieku.
Len tak sama pre seba som sa usmiala a trochu som sa od neho odtiahla, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre.
„Jasné, všetko bude tak, ako pred tým.“ Zaškerila som sa, ale keď som videla, ako mu mierne poklesli kútiky úst a zmenil sa lesk očí, zarazila som sa. Povedala som snáď niečo zlé? Premýšľala som, no keď ma znova objal, vypustila som to z hlavy.
„Lucia?!“ Ozvalo sa mi zrazu za chrbtom a ja som sa otočila za Mišovým hlasom. Stál medzi dverami a prepaľoval ma nahnevaným pohľadom. Odtiahla som sa od Tomáša a prekvapene som civela na jeho zamračenú tvár. Akoby som robila niečo zlé...
„Čo to má znamenať?“ Spýtal sa trochu zvýšeným hlasom, čo som považovala za úplne zbytočné. Nechápala som, čo tak reve.
„Čo, čo má znamenať?“ Ale nepovedala som to preto, aby som ho vytočila. Ja som naozaj nevedela, o čo mu ide. Veď Tomáš je kamarát a on to veľmi dobre vedel, tak čo mu vadí?
„Ty sa ma ešte aj pýtaš?!“ Znova o niečo zvýšil hlas a vôbec sa mi nepáčilo, že na mňa tak kričal. „Tak ja ťa vnútri hľadám a ty si tu s týmto imbecilom.“ Prekvapene som zamrkala nad tým nie veľmi lichotivým pomenovaním.
„No tak moment! Upokoj sa, jasné! A tie urážky si láskavo odpusti.“ Ostro som ho zahriakla, no zdalo sa, že ho to ešte viac rozzúrilo.
„Mám byť pokojný, keď sa tu moje dievča s bohviekým kurví ako nejaká...“ Zalapala som po dychu, no čo som, som sa už nedozvedela. Tomáš sa náhle presunul so svojho miesta za mnou a zahnal sa po Mišovi. Vrazil mu jednu poriadnu do zubov, až sa zapotácal. Mišo mu to vrátil, až to zaplesklo a ja som sa až vtedy prebrala z počiatočného šoku. Srdce mi bilo ako o závod, keď som sledovala, ako sa tí dvaja mlátia hlava-nehlava.
Našťastie zakrátko sa prirútil von aj Laco s jeho dvomi spolužiakmi a odtrhli ich od seba. Netuším, ako vedeli, čo sa tam dialo, no ďakovala som Bohu, že sa tam zjavili v pravej chvíli.
Počula som, ako Mišo kričí na Laca, nech ho pustí. Keď tak nespravil, sám sa mu vytrhol a bez toho, že by sa na mňa čo i len pozrel, odišiel. Len tak! Miesil sa vo mne šok s totálnym rozzúrením.
„Luci! Si v pohode?“ Počula som vedľa seba Bašin hlas, ale nedokázala som sformulovať slová. Netuším, kde sa tam nabrala, ale nemala som chuť niečo s ňou preberať. Bolo mi zle. Naozaj zle. Vošla som dovnútra a sadla som si na pohovku.
„Čo sa stalo?“ Moja kamarátka sa nedala len tak ľahko odbyt a sadla si vedľa mňa.
„Ja neviem.“ Hlesla som nešťastne a všetko si znova premietala v hlave. „Myslím, že už toho mám práve dosť. Je koniec!“ Vyhŕkla som a Bašin nechápavý výraz som mala na háku. Vyskočila som na nohy s úmyslom nájsť Miša, ak sa ešte nachádzal v dome. Bola som odhodlaná vyriešiť to tam na mieste, no nanešťastie (alebo našťastie?) nenašla som ho. A keď som sa pozrela z okna na príjazdovú cestičku, zistila som, že aj jeho auto zmizlo.
„No super!“ Zafňukala som. Ako sa teraz dostanem domov? Peši? Doriti!!!!! Mala som takú strašnú chuť plakať, ako už dávno nie. Ale predsa tu nebudem revať ako nejaké malé decko, nie?!
„Luci...“ Jedna malá slza sa mi predsa len vymkla spod kontroly a kotúľala sa dolu po tvári.
Otočila som sa od okna a bola som vďačná za to, že tam stojí práve Laco. Možno sa to nezdá, no za toho takmer pol roka som ho začala mať radšej, ako som si bola schopná priznať. Hoci som na neho stále nadávala. Veď aj tak sa prejavuje láska, nie? Samozrejme súrodenecká...aj keď, my sme EŠTE neboli súrodencami.
„Nemám sa ako dostať domov.“ Zašepkala som a sklonila som hlavu.
„Tak poď, veď môžeš spať aj tu. Máme tu ešte jednu voľnú izbu.“ Objal ma okolo pliec a viedol hore schodmi. Nechala som sa odprevadiť na poschodie k tretím dverám sprava a náhle som pocítila neskutočnú únavu.
„To bude dobré, uvidíš. A dobre sa vyspi.“ Poprial mi ešte, no vzhľadom na hluk dole, som to druhé aspoň na teraz vylúčila.

Otvorila som dvere do celkom priestrannej izby. Zažala som a sadla si na posteľ v rohu miestnosti. Okrem nej, nočného stolíka, starej komody a malého koberca, tu nebolo nič. Dokonca ani závesy. Bolo vidieť, že sa vôbec nepoužíva.
Vytiahla som z vrecka nohavíc mobil a v rýchlosti som naťukala mame sms-ku, že budem spať u Laca. Nijako som to nevysvetľovala, pretože to bolo úplne zbytočné a hlavne, nemusela vedieť, čo sa stalo.
Zhodila som zo seba topánky, rifle, kabelku som lebadolo nechala pohodenú vedľa postele. Zhasla som a konečne som si ľahla.
Doteraz nedokážem pochopiť, ako je možné, že len čo som hlavu položila na voňavý biely vankúš, tak som už o sebe nevedela. Možno to bolo tým emocionálnym vypätím, alebo čo...ale ja som naozaj zaspala.

Keď som sa v noci náhle zobudila na čudný zvuk, bola som totálne dezorientovaná. Po rozume mi behali všetky možné teórie toho, kde som a ako som sa tam dostala. No našťastie netrvalo dlho a všetko mi docvaklo. To ale nevysvetľovalo to, prečo niekto otvoril dvere a vkĺzol do „mojej“ izby.
Napäto som načúvala každému zvuku a dúfala som, že to je Baša. Netušila som koľko je hodín, či už všetci išli domov, alebo oslava ešte pokračuje. Pretože to by tam potom mohol prísť prakticky ktokoľvek.
Ležala som s očami otvorenými dokorán a snažila som sa vidieť cez tmu, čo bolo nemožné, lebo nesvietil mesiac a keďže bola izba otočená do záhrady, uličné lampy takisto nehrozili.
S hrôzou som počúvala, ako sa neznáma postava približuje k strane, kde bola moja posteľ. Takmer som ani nedýchala a priala som si splynúť s matracom podo mnou. A keď sa ten niekto posadil vedľa môjho hrôzou stuhnutého tela, nebezpečne sa mi zrýchlil dych. Myslela som si, že od strachu asi skonám, keď ten človek urobil niečo, čo som absolútne nečakala...