Bella noverca LXXV.kapitola

LXXV.kapitola – Vyznanie

Kým predtým sa Robynne zdalo, že dni ubiehajú strašne rýchlo, teraz zase mala pocit, že sa neskutočne vlečú. Samozrejme, vedela, prečo to tak pociťuje. Zo začiatku si nechcela nič pripustiť, no postupom času prichádzala na to, ako veľmi sa veci zmenili po noci s Waynom. Dovtedy ešte mala zámienky na to, aby sa nútila k nenávisti a neustále si pripomínala, čo jej urobil, no teraz... Už sa nemohla ďalej takto klamať. Uvedomila si totiž, že mu dávno všetko odpustila napriek tomu, že neurobil nič, čím by si ju k sebe zase pripútal. Nezrušil zasnúbenie ani sa k nej nezačal správať ako predtým, keď boli milenci. Aj tak ju však niečo neznáme nútilo, aby zabudla na všetko a pokúsila sa s ním po prvý raz pozhovárať. Tušila, že za všetkým môže hľadať najmä to maličké nenarodené dieťa, ktoré v jej tele neustále rástlo a začínalo jej robiť poriadne starosti. Vďaka nemu totiž pochopila, že už nemá veľa času. Buď sa s Waynom nejako dohodne alebo bude musieť odísť.
Iróniou však bolo, že práve vtedy, keď sa rozhodla zmieriť sa s ním, on prestal javiť záujem o ňu.
Nič iné ani nečakala, keď sa naposledy tak pohádali a ona mu vykričala hrozné slová priamo do očí. Avšak ani vo sne by nepredpokladala, že so svojím odmietaním Wayne zájde tak ďaleko!
Od toho osudného rána ju úplne ignoroval. Neodpovedal na jej plaché pozdravy na chodbách, keď prehovorila, tváril sa, že tam nie je, ba dokonca sa na ňu ani nepozrel, keď sa náhodou niekde stretli!
Jeho postoj ju zraňoval oveľa viac, ako by čakala a tak sa neraz v noci prichytila pri plači.
A zatiaľ čas ubiehal a ona vedela, že sa blíži ku dňu, kedy sa bude musieť rozhodnúť. Čo ale urobí, netušila, pretože cítila, že najhoršie by pre ňu bolo, keby musela odísť a opustiť tak ľudí, ktorých milovala.

Zatiaľ čo Robynne sa trápila, Dalia bola čoraz nervóznejšia. Deň svadby sa tak rýchlo blížil, až začínala mať pocit, že ktosi začaroval čas, aby ubiehal rýchlejšie.
A tak sa stalo, že sa jedného rána zobudila a zistila, že dnes sa už nebude musieť venovať prípravám a slúžky budú ušetrené od jej kriku a príkazov. A to z jediného dôvodu – dnes sa mala vydávať!
Keď si to uvedomila, sama sebe sa čudovala, že ju ešte neovládla panika. Zvláštne, bola taká pokojná, až by sa zdalo, že to posledné týždne ani nebola ona, kto hystericky pobehoval po dome a naháňal služobníctvo.
Možno to bolo tým, že teraz musela myslieť aj na iné veci ako na sobáš. Pred časom sa totiž rozhodla uviesť veci na pravú mieru a preto sa už teraz duševne na všetko pripravovala.
Nikdy by to neurobila, nikdy by sa nepriznala, keby nebola situácia taká vážna a zreteľná natoľko, že si to všimla aj ona.
Jej starší brat, Wayne, bol ten, o ktorého si robila starosti. Bol čoraz odmeranejší, zdalo sa, že ani nevníma, čo sa okolo neho deje. Keby ho nepoznala tak dobre, myslela by si, že je nahnevaný kvôli svadbe. No aj keď túto skutočnosť udával ako dôvod, ju neobalamutil. Stačilo jej pozrieť sa na macochu a videla, že sa niečo medzi nimi stalo. Rovnako ako tušila, že ak s tým niečo neurobí ona sama, jej brat sa zblázni. Nemohla si dovoliť prísť oňho, keď práve strácala druhého súrodenca. Damyan odchádzal, no našťastie bol natoľko zhovievavý, že sa rozhodol zostať na jej svadbe.
Nemohla však ďalej ignorovať Waynovo trápenie sa a preto sa pripravila na dlhý rozhovor s macochou, ktorý ju dnes ráno čakal.
Zhlboka sa nadýchla a vstala, aby podišla k dverám. Najprv sa dá trochu upraviť a potom za ňou zájde.
Avšak ešte ani poriadne neotvorila dvere a už sa dovnútra nahrnuli slúžky. Okamžite jej začali upravovať tvár a vlasy. Najprv sa musela vykúpať vo voňavej vode, potom sa do nej znovu pustili. Keď jej však chceli obliecť šaty, zdvihla ruku a vstala. Iba v župane si predrala cestu pomedzi ne a bez jediného slova tak zmietla zo stola všetky ich námietky.
Vyšla na chodbu a ťažkým krokom prešla niekoľko krokov k izbe, ktorá sa nachádzala blízko jej komnát.
Dalia rozhodne zastala pred dverami macochinej izby a rázne zaklopala. Keď sa zvnútra ozvalo povolenie, zatlačila kľučku a vstúpila.
Ihneď od dverí zbadala Robynne, ktorá stála pri okne a zamyslene hľadela von. Už bola kompletne oblečená a Dalia si so slabým úsmevom uvedomila, že keď macochu uvidí Wayne, asi mu vypadnú oči. Teda, ak sa nezmýlila a je naozaj ustarostený iba kvôli nej.
Ešte nikdy totiž nevyzerala krajšie. Mala na sebe žiarivo žlté šaty s jemnými ružovými kvietkami na sukni a s hlbokým výstrihom. Rukávy boli na lakťoch ukončené dlhou bielou čipkou. Vlasy mala zviazané do dvoch hrubých vrkočov, ktoré sa ešte vzájomne prepletali a celý účes splýval až po pás. Vyzerala naozaj veľmi pekne.
Teraz však Robynne z tváre sálalo prekvapenie z toho, že vidí jednu zo svojich najväčších nepriateliek vo svojej izbe. Zrejme očakávala, že jej Dalia prišla vynadať.
„Dobrý deň,“ pozdravila ju Dalia hneď, ako vstúpila a poprezerala si ju.
„D-dobrý deň, mylady...“ odzdravila Robynne zarazene.
Nečudo, sobáš sa mal o malú chvíľu začať a hlavná postava v tomto dianí – samotná nevesta – prišla do jej izby ešte stále neoblečená. Našťastie, vlasy mala už pekne upravené do zložitého účesu a na lícach bola vidieť jemná červeň.
Všetko ostatné však zatieňovali jej oči, ktoré žiarili ako dve hviezdy na jasnej nočnej oblohe. Očividne bola, napriek predchádzajúcej nervozite, veľmi šťastná.
Robynne čakala, že Dalia sa ihneď vyjadrí, no tá sa iba bezstarostne usadila na posteli a zdalo sa, že sa k niečomu sústredene odhodláva.
„Ehm... stalo sa niečo, mylady?“ odvážila sa spýtať Robynne po dlhej chvíli ticha.
„Nie,“ odvetila Dalia pokojne.
„Ale musím vám pripomenúť, že svadobný obrad sa o malú chvíľu začne a... preboha! Snáď ste si to nerozmysleli??“ zvolala Robynne zdesene a ihneď si začala predstavovať, aký ošiaľ by nastal, keby sa nevesta nezjavila vo dverách rodinnej kaplnky.
„Nebojte sa. Priveľmi sa na svojho snúbenca teším, aby som ho nechala stáť samého pred oltárom,“ zasmiala sa Dalia krátko.
„Tak... čo tu teda robíte?“
„Som tu kvôli inej záležitosti, bez ktorej... nemohla by som sa vydať bez toho, aby som si ju s vami nevydiskutovala,“ konečne prehovorila.
Robynne sa podvedome vzpriamila, očividne očakávajúc, že jej začne niečo vyčítať. Dalia však nemala nič podobné v úmysle.
„Povedzte, mylady, nikdy vás nenapadlo, prečo som taká, aká som? Nikdy ste sa nad tým nezamysleli?“
Robynne sa zamračila, pretože očakávala iný úvod. „Nechápem...“
„Len mi odpovedzte na otázku,“ trvala Dalia na svojom.
„Ja... samozrejme, že ma to napadlo, ale nikdy som...“
„To stačí. Nemusíte sa ospravedlňovať za to, čo asi cítili všetci. Viem, že preto, aby ste ma pochopili, vám budem musieť vyjaviť pravdu. Cítim však, že robím správne, pretože šťastie môjho brata je pre mňa veľmi dôležité. Vždy bolo, aj keď som sa možno nechovala práve príkladne.“
„Nerozumiem vám,“ Robynne bezmocne pokrútila hlavou a počúvala hlasné myšlienkové pochody nedávnej nepriateľky.
„Ale porozumiete. Teda aspoň dúfam. Ja... chcela by som vám vyrozprávať, čo sa stalo... čo sa stalo mne, predtým ako som sa stala starou dievkou.“
„Prečo?“ vytreštila Robynne oči.
„Prosím vás, neprerušujte ma, je to pre mňa už aj tak dosť ťažké,“ požiadala ju Dalia so zavretými očami a keď ich opäť otvorila, zhlboka sa nadýchla, kým začala hovoriť.
„Viete, nebola som vždy taká, aká som teraz. Mala som šťastné detstvo, milujúcich rodičov a navyše som sa narodila ako šľachtičná. Vtedy sa zdalo, že budem mať bezstarostný život so všetkým pohodlím a zábavou ako sa na aristokratku patrí. Otec ma zbožňoval. Po narodení syna veľmi túžil po dcére a keď sa mu želanie vyplnilo, robil všetko preto, aby som bola šťastná a aby mi nič nechýbalo. Postupne sa teda zo mňa stávala mladá žena, no môžem o sebe tvrdiť, že ani všetok ten blahobyt a prepych ma nerozmaznali. Správala som sa milo, ku všetkým som pociťovala dôveru a na nikoho som sa nepozerala povýšene, dokonca ani na služobníctvo. Túto cnosť som asi zdedila po mojej matke... aj keď neskôr som ju s takou ľahkosťou odhodila, mysliac iba na... ale k tomu sa ešte dostaneme.
A uprostred všetkej tej lásky a pozornosti ma ani nenapadlo, že nie všetko je vždy ružové a tam vonku sú ľudia, ktorí trpia. Nepoznala som ani zlých ľudí... Ach, bola som taká prekliato naivná!
Pamätám si na ten deň, akoby sa to stalo včera.... nikdy by som nemohla zabudnúť... navždy ma to zmenilo,“ Dalia na konci iba šepkala a Robynne sa tak musela posunúť o niečo bližšie k nej. S vyvalenými očami počúvala každé slovo.
„Mala som pätnásť,“ pokračovala Dalia. „O pár dní som mala mať narodeniny a zároveň ma mali uviesť do spoločnosti. Veľmi som sa tešila, že konečne spoznám iných ľudí a možno sa s nimi aj zblížim.
V ten deň som sa išla poprechádzať, pretože som nedokázala obsedieť. Nevedela som sa dočkať ďalšieho týždňa. Šla som do záhrady a...“ bolo vidieť, že s každým ďalším slovom sa Dalii hovorí čoraz ťažšie.
„Otec mesiac predtým prijal nového správcu. Raz som počula Wayna ako sa o tom s otcom háda, pretože sa mu ten muž nepáčil. Otec ho nepočúval. Zamestnal ho.
A práve tohto muža som stretla ďaleko od domu... pri ovocných sadoch. Viete, Robynne, nikdy predtým som si nevšimla, že sa na mňa pozerá akosi inak. Neustále ma pozoroval, ale ja som bola taká naivná a hlavne nevinná, že... som si to nejako neuvedomovala.
Ten správca ma vtedy presvedčil, aby som ho na nejaký čas obdarila svojou spoločnosťou a keďže sa mi zdal veľmi milý, súhlasila som. Nakoniec si vynútil aj moju návštevu vo svojom dome, čo stál neďaleko. Pozval ma na čaj a moje slušné vychovanie mi bránilo ho odmietnuť. Netušila som, čo chystá, až kým sa na mňa z ničoho nič... nevrhol a... božemôj,“ zašepkala Dalia a trasľavo dýchala, hlavu položenú v dlaniach.
Robynne na ňu pri poslednej vete zhrozene civela. Potom sa sťažka oprela o okenný rám a zdesene sa nadýchla.
„Našli ma asi po dvoch hodinách. Už sa o mňa báli a nejaká slúžka ma videla odchádzať... s ním. Vyzerala som tak strašne, ako som sa cítila. Všetko ma bolelo, nemohla som najprv uveriť tomu, čo sa stalo... celá som sa triasla. Otec a Wayne ma našli takmer nahú. Ležala som na zemi... viem, že pre Wayna to bol najhorší pohľad, aký kedy zbadal. Netuším, čo si myslel otec. Iba raz sa na mňa pozrel a ihneď šiel vydať rozkazy, aby našli toho muža, aj keď ten už, pravdaže, utiekol.
Nenašli ho ani po tom, čo som sa už niekoľko dní chúlila v posteli a pred očami som stále mala ten hrozný zážitok. Wayne už to nemohol dlhšie vydržať a vydal sa za tým naničhodníkom sám.
Po čase, keď sa nevracal, si ma otec dal zavolať k sebe. Veľmi dobre vedel, že ešte nemám dosť síl, aby som mohla s kýmkoľvek hovoriť, no on bol neústupčivý.
To, čo mi povedal, bolo ešte horšie ako... to predtým. Vyhlásil, že kvôli tomu poľutovaniahodnému incidentu sa nemôžem uchádzať o miesto v spoločnosti ako predtým. On ma doslova prinútil, aby som sa stala starou dievkou! Neviem, čo udal ako dôvod ostatným, no odvtedy som bola všade nazývaná týmto označením a nikto sa nečudoval, že som taká mladá. Zrejme si mysleli, že som to urobila z vlastnej vôle.
Keď sa Wayne vrátil, strašne ho rozzúrilo, čo otec urobil. Veľmi sa pohádali... myslím, že už sa nikdy tak celkom nezmierili. Hneď na to odišiel do vojska.
Ja som však otcovi nikdy neodpustila, čo urobil. V čase, keď som najviac potrebovala jeho pomoc, myslel iba na spoločenské predsudky...
Zatrpkla som, začala som sa obliekať do otrasných hábov a bola som nepríjemná na všetkých naokolo. Nikto nemohol zmierniť tú bolesť, čo som cítila... až doteraz...“
Slabo sa usmiala, pretože pomyslela na Finleyho. Už pomaly začínala dúfať, že aj pre ňu sa nájde kúsok šťastia v tomto svete a Boh sa nad ňou konečne zľutoval.
Dalia zdvihla hlavu a smutne sa na macochu zadívala.
Tá sa na ňu stále s hrôzou dívala a podvedome si hrýzla peru.
„Nie, mylady. Nedovoľte, aby táto... skutočnosť zmenila váš názor na môjho otca. Viem, že ho stále máte veľmi rada a nerada by som, aby vás niečo ovplyvňovalo. Zvlášť, keď sa to týka dávnej minulosti.“ Dalia si predtým myslela, že po vyjavení pravdy sa bude cítiť ešte horšie. Cítila však podivnú úľavu, že sa konečne vyrozprávala. Akoby z nej naraz padli všetky okovy, ktoré jej navliekol lord Theron v okamihu, keď pre neho prestala byť všetkým.
„Prečo?“ šepla Robynne, keď sa ako tak spamätala. „Prečo ste mi to všetko prezradili?“
„Z čistej sebeckosti, mylady,“ povzdychla si Dalia sťažka. „Dúfala som, že tým aspoň trochu zmiernim moje nasledujúce priznania.“
„Je tu EŠTE niečo?“
„Chcela som, aby ste ma najprv pochopili... zistili, prečo som taká. Nikdy by som k vám dnes neprišla, keby som sa tak nebála o svojho brata. Vždy som ho veľmi ľúbila a som ochotná urobiť preňho čokoľvek.“
„Toto všetko... súvisí s... Waynom?“ hlesla Robynne potichučky.
„Presne tak. Už dlho ho vídam na chodbách neustále zachmúreného. S nikým sa nerozpráva a je čoraz zlostnejší, nekompromisnejší. Som si temer istá, že jeho správanie súvisí s vami, mylady,“ Dalia sa uprene zahľadela macoche do očí.
Robynne odvrátila pohľad. „Možno...“
„Nie. Viem, že to tak je. Nesnažte sa nič zapierať. A práve preto vás musím vyviesť z omylu, pretože len ja som vinná za všetko zlé, čo sa medzi vami odohralo.“
„Vy??“
„Áno. Všetko sa to totiž začalo príchodom mojej „priateľky“ Isabelly, nemám pravdu? Ale ja vás chcem v tomto okamihu ubezpečiť, že to ja som zodpovedná za jeho zasnúbenie. Iste ste už počuli, že som ho k tomu prakticky donútila. Vtedy som nepremýšľala o možných následkoch...“
„Prosím vás! Váš brat je dospelý človek. Vedel, čo robí. Keby sa nechcel ženiť, nikdy by neprivolil.“
„Nemáte pravdu. Od toho... incidentu v minulosti... Jednoducho mal pocit, že mi je stále niečo dlžný. Snažil sa zniesť mi aj modré z neba, aby som bola aspoň trochu šťastná. Preto súhlasil!“ trvala Dalia na svojom.
„Možno máte pravdu, ale nič mu nebránilo, aby mi povedal...“ Odrazu si Robynne zakryla ústa rukou a zdesene sa na ňu dívala. Prezradila aj to, čo nemala.
„Upokojte sa,“ pousmiala sa Dalia. „Už dávno viem, aký vzťah je medzi vami a mojím bratom. Zistila som to iba pár dní na to, ako ste sa začali... schádzať.“
„Vy ste o nás vedeli??“
„Samozrejme. Brat bol pre mňa vždy veľmi dôležitý. Vedela som takmer o každom jeho kroku.“
„Prečo ste teda nič neurobili?? Nikdy ste ma nemali rada,“ Robynne sa zatvárila ohromene.
„Pravdaže som urobila. A verte mi, že si to nikdy neodpustím. Keby nie mňa, už by ste boli možno vydatá za Wayna a...“
„Ak narážate na príchod lady Langworthyovej, nemusíte pokračovať,“ prerušila ju Robynne s trpkosťou v hlase.
„Čože?“
„Viem, že ste ju zavolali vy,“ vyhlásila Robynne.
„Ale ako?“ tentoraz bola prekvapená Dalia. „Povedal vám to lord Gallagher?“
„Nikto mi nemusel nič vravieť. Dovtípila som sa to takmer okamžite. Nikto iný za tým byť nemohol. Videla som na vás, že ste naozaj dobré priateľky.“
„Božemôj...“ hlesla Dalia šokovane. Potom sa zrazu postavila a podišla k macoche.
Vzápätí ju vzala za ruky. „Môžete mi niekedy odpustiť, čoho som sa dopustila?“
„Vy ma žiadate o odpustenie??“
„Samozrejme. Bola som to predsa ja, kto zničil vaše šťastie. Nebyť mňa...“
„Myslím, že by sa nič nezmenilo. Wayne nikdy nebol úplne rozhodnutý sa so mnou oženiť. Vlastne som ho k tomu prinútila a na to som nemala právo. Nenútil ma, aby som sa stala jeho milenkou. A tak som ho ani ja nemohla nútiť do svadby.“
„To nie je pravda. Pre Wayna ste veľmi dôležitá. Nikdy predtým som ho nevidela takého šťastného ako počas obdobia, kedy ste udržiavali vzťah. Bol odrazu uvoľnený, tváril sa spokojne... tešil sa. Som si istá, že ani sám dobre nevie, ako veľmi mu na vás záleží!“
„O čo vám ide, mylady?“ povzdychla si Robynne vyčerpane.
„Prosím vás iba o jedno – neodsudzujte ho vopred. Skúste sa s ním porozprávať a ak ani potom nezmeníte názor naňho... už sa do vás nebudem pliesť. Som však presvedčená, že vás má veľmi rád, dokonca že vás ľúbi!“
„Mylady...“
„Sľúbte mi, že sa s ním pozhovárate!“ naliehala Dalia.
Bolo na nej vidieť, že by pre svojho brata urobila naozaj čokoľvek.
A nemusela Robynne ani veľmi presviedčať, pretože tá už dávno bola rozhodnutá sa s Waynom stretnúť a všetko si vyjasniť.
„V poriadku. Sľubujem,“ vzdala sa Robynne.
„Ach, ďakujem vám!“ zvolala Dalia šťastne a na Robynnino obrovské prekvapenie ju pevne objala.
„A teraz... asi by som sa mala obliecť, však?“ usmiala sa.
„Myslím, že na vás už všetci čakajú, mylady,“ opätovala jej Robynne úsmev.
„Pomôžete mi?“ spýtavo sa na ňu Dalia zahľadela.
„Pravdaže!“ zvolala prekvapene ale aj s radosťou.
Cestou do Daliinej izby Robynne premýšľala o všetkom, s čím sa jej bývalá nepriateľka priznala. Nemusela to robiť. Vedela, že ju to bude bolieť, no aj napriek tomu to urobila pre brata, ktorého naozaj ľúbila. Robynne si nemohla pomôcť, ale musela ju obdivovať. Čím všetkým si prešla! A teraz konečne našla svoje šťastie. Nestali sa priateľkami, ale Robynne vedela, že jedného dňa možno budú. Jedného dňa...