Bella noverca LXXVIII.kapitola

LXXVIII.kapitola – Prelom

Wayne za sebou vyčerpane zabuchol dvere a s povzdychom sa pobral k stolu. Po skončení hostiny sa nepobral do svojich komnát, lež sa uchýlil do pracovne, aby mohol ešte premýšľať.
Unavene sa usadil do kresla a s privretými viečkami behal očami po miestnosti. Nejaká slúžka iste zapálila dva stojany zo sviečkami, pretože tie teraz mihotavo osvetľovali miestnosť a dodávali jej upokojujúcu atmosféru. Praskajúci oheň v kozube spôsoboval, že mu po chvíli blaženého ticha a odpočívania zostalo teplo.
Sťažka sa postavil, vyzliekol si kabát a rozviazal košeľu. Po celý ten čas premýšľal nad tým, čo sa v ten deň stalo. Samozrejme, nejako musel pretrpieť svadbu Finleyho a sestry, čo teda znamenalo, že pretrpel aj zradu svojho najlepšieho priateľa. Po sobáši odišiel aj Damyan, z čoho mal aj celkom radosť. Napriek tomu, že mu bude brat naozaj chýbať, bol rád, že sa chce konečne osamostatniť. Damyan v podstate nebol schopný samostatnej existencie a čím skôr sa naučí ako žiť, tým lepšie.
A nakoniec... z mysle mu vôbec neschádzala krásna macocha. Dnes večer bola taká nádherná, keď jej žiarili oči a priam oddane sa mu dívala do tváre. Netušil, čí sa mu to iba nezdalo, no bol presvedčený, že skôr či neskôr sa mu podarí prelomiť jej odpor priznať si, že ho stále ľúbi. Už neveril tomu, že k nemu cíti nenávisť. A možno...
V myšlienkach ho odrazu vyrušili niečie kroky vonku na chodbe a neskôr aj rázne zaklopanie.
Na okamih sa ho zmocnila bláznivá nádej, že je to ona.
„Vstúpte!“ zvolal so zrýchleným dychom.
Avšak do miestnosti nevstúpila žena, ktorú tak očakával, ale tá, ktorú si teraz najmenej želal vidieť.
„Dobrý večer, drahý,“ zašvitorila Isabella a vstúpila dovnútra tak sebaisto, akoby jej tam celé patrilo.
Wayne prekvapene vyvalil oči, keď zbadal, že sa zjavila iba v jemnej a navyše nevhodne krátkej spodničke. Pochyboval, že v nej naozaj spala, pretože by počas chladnej noci iste zmrzla.
„Čo potrebujete?“ zavrčal nevrlo, keďže svojím príchodom úplne zmarila jeho nádeje.
„Takto sa víta milovaná snúbenica?“ stále sa usmievala a oči jej zažiarili, keď si všimla, že je napoly vyzlečený. Zvodným krokom prišla až k nemu.
„Ešte raz sa pýtam, čo tu robíš,“ prižmúril Wayne oči a úplne zabudol na slušné správanie.
Nenechala sa odradiť. Ešte chvíľu mu túžobne hľadela do očí, potom nasadila ublížený výraz.
„Och, Wayne! Tak veľmi som ťa chcela prekvapiť, ale zdá sa, že sa vôbec netešíš!“
Obočie mu vyskočilo až do vlasov a vzápätí zacítil jej skúsené ruky na svojej hrudi. Nehanebne mu kĺzala po prsiach jemnými prstami a upierala naňho nevinný pohľad.
Striasol sa, zovrel jej ruky vo svojich a opatrne ju od seba odtiahol. „Isabella... Nechcem ťa raniť, ale...“
Ona sa však nenechala len tak ľahko odradiť. S našpúlenými perami sa k nemu opäť pritisla.
„Tak to nerob a prestaň sa už vykrúcať, drahý. Snáď si nespomínaš na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu strávili? A nebolo to tak dávno,“ zatiahla.
„Ale...“
„Psst! Už nič nehovor. Ešte si dobre pamätám, že som ti nebola ľahostajná a rozhodne nie som ani v tejto chvíli,“ dokončila maznavo a vtedy sa naňho vrhla.
Celým telom sa naňho pritískala, nehanebne sa oňho otierala, aby v ňom vzbudila túžbu, kým perami hľadala jeho ústa. Keď ich našla, neváhala ani na chvíľu a vkĺzla do nich svojím jazykom, ktorý okamžite našiel jeho.
Najprv sa nebránil, lebo nečakaný zvrat ho tak ohromil, že zostal iba pasívne stáť. Keď mu však jednou rukou skĺzla po nahom bruchu až dolu a cez nohavice sa dotkla jeho prirodzenia, schmatol ju za ruky a nie príliš šetrne ju od seba odstrčil.
„Čo to, dočerta, vyvádzaš, Isabella?!“ oboril sa na ňu.
„Ty to nevieš?“ nepatrne nadvihla obočie a znova sa naňho vrhla.
Tento raz sa od nej odtiahol tak prudko, až sa zatackala a takmer spadla.
„Čo sa deje, Wayne?!“ zvolala nespokojne.
„To by som sa mal pýtať skôr ja teba. Čo sa TEBE porobilo?“ stále vydesene krútil hlavou.
„Robím predsa len to, po čom už dávno túžiš, drahý. Chceš ma. Viem, že po mne túžiš. Nejestvuje muž, ktorého by som nepriťahovala,“ vyhlásila sebavedome.
„Tak potom asi nie som podľa tvojich meradiel ten správny muž, Isabella,“ povedal tvrdo.
„Wayne...“
„Už dosť. Našťastie sme sa tomuto malému nedorozumeniu vyhli. Teraz sa môžeme venovať niečomu dôležitejšiemu. Pôvodne som náš rozhovor chcel nechať až na ráno, ale keď už si prišla...“
„Rozhovor?“ zopakovala a snažila sa tváriť nechápavo, no Wayne vedel, že Isabella je príliš bystrá žena, aby si už dávno nedomyslela, čo zamýšľa.
„Mňa neoklameš, Isabella. Som si istý, že už veľmi dlho vieš, aké sú moje úmysly,“ prenikavo sa jej zadíval do očí. „Nie je to práve dôvod tvojej neskorej večernej návštevy?“
Zhlboka sa nadýchla a ublížene sa naňho zahľadela. „Presne tak! Viem veľmi dobre, čo zamýšľaš, Wayne a ani trochu sa mi to nepáči! Nemáš právo si len tak zo dňa na deň rozmyslieť náš sobáš!“ zaútočila.
„Ty vieš, že to nebolo zo dňa na deň. Premýšľal som o tom dlhé mesiace...“
„Nie som si istá, či si počas tých dlhých mesiacov vôbec mal čas nad niečím premýšľať!“ obvinila ho.
„Práve preto to robím. Nechcem, aby si sa vydala za muža, ktorý ťa podvádza ešte počas zasnúbenia!“
„V tom sa teda mýliš, pretože ty to nerobíš pre mňa, ale z čisto sebeckých dôvodov! Chceš tú obyčajnú bezvýznamnú chuderu, ktorá ani nemá pôvod!“ Z hlasu jej zaznievalo pohŕdanie.
„Sľúbil som jej to,“ trval na svojom.
„Aj mne si niečo sľúbil, Wayne!“
„Vieš, že vtedy som bol pod nátlakom... No tak Isabella! Prečo sa tu o bavíme o niečom čo nikdy neexistovalo? Som si istý, že keby v tom nebola iná žena, bez váhania by si súhlasila!“
„Možno áno... Ale neznesiem pomyslenie, že ma porazí taká...“
„Radšej už nič nehovor. Keby som chcel, mohol som ti tiež vyčítať, že sa venuješ toľkým mužom. Ale ja som ti vždy dával slobodu! Tak už prestaňme s týmto fiaskom a pozrime sa pravde do očí. Medzi nami nič nie je a nikdy ani nebolo. Už dávno viem, že si nebola nevinná, keď si ma zviedla. Pochop už konečne, že viac odlišnejších ľudí by si nenašla na celom šírom svete!“ Wayne si zúfalo prehrabol husté hnedé vlasy.
Obrátila sa mu chrbtom a zahľadela sa do plameňov v kozube. Netušil, na čo myslí. Iba sa domnieval a dúfal, že jej rozhodnutie bude správne.
Zrazu sa k nemu prudko obrátila s prižmúrenými očami. „Mal by si vedieť, že nebyť niekoľkých ponúk na sobáš, ktoré som dostala počas návštevy na tomto panstve, nesúhlasila by som. Avšak... Máš pravdu. A okrem toho nie si najbohatší muž v kraji,“ pokrčila plecami.
Uškrnul sa a uvoľnene sa usmial. „Ďakujem ti, Isabella.“
„Netvár sa tak šťastne, lebo sa budem cítiť dotknutá,“ odfrkla si a bez slova pozdravu rýchlo vyšla z pracovne.
Wayne vedel, že nakoniec privolila iba z čírej ziskuchtivosti a nepochybne bola táto situácia pre ňu nesmierne ponižujúca.
Jej rozpoloženie ho však nezaujímalo natoľko ako myšlienka, že je konečne slobodný!

Noc ešte nikdy nebola taká tmavá a nehostinná ako dnes, pomyslela si Dalia a zľahka sa striasla. Stála pri okne a snažila sa preniknúť tmu, ktorá sa rozprestierala okolo veľkého domu McCaldenovcov.
Zdanlivý pokoj však bol iba pretvárkou, lebo v skutočnosti ju trápilo niečo oveľa dôležitejšie... nevyhnutnejšie. Dôvodom toho, že sa chvela na celom tele ako osika totiž nebol strach z noci, ale z toho, čo sa neodvratne približovalo každou sekundou.
Počas celej svadobnej hostiny žiarila šťastím, ku každému bola prívetivá a milá, cítila obrovskú radosť. No až oveľa neskôr, keď sa hostia rozišli a ona šla do svojej izby spolu s manželom, ktorý bol teraz iba niekoľko krokov od nej v kúpeľni, si uvedomila, že sa začína báť. Desila sa svadobnej noci! Najprv sa jej videlo absurdné, že sa tak strachuje, pretože ju Finley predsa neuvidí po prvý raz nahú. Avšak napriek ubezpečeniu sa jej zmocňovali čoraz väčšie obavy z toho, čo povie, keď ju uvidí. Čo ak všetko oľutuje?? Čo ak vyhlási, že si všetko dobre nepremyslel a ich zväzok bola chyba??
Dalia vystrašene nadskočila, keď začula tiché buchnutie dverí, ako jej manžel vychádzal z kúpeľne.
Trochu sa pootočila a ukradomky naňho vrhla pohľad. Panebože! Bol taký dokonalý! Do pol pása nahý, iba v nohaviciach, jej dával rozkošný výhľad na svoju vypracovanú, svalnatú hruď. Preto za ním šalelo toľko žien! Jednoducho neexistovala žiadna, ktorá by jeho čaru nepodľahla.
Keď sa priblížil až k nej, rýchlo sa obrátila späť k oknu a snažila sa zachovať pokoj, čo sa jej vyhýbal už dobrú chvíľu.
„Prepáč, že som sa zdržal. Musel som sa trochu osviežiť,“ ospravedlňoval sa potichu a ona aj napriek tomu, že k nemu bola otočená chrbtom, vycítila jeho úsmev. Na odvahe jej to však nepridalo.
„Hostina sa vydarila, však?“ prihovoril sa jej nežne. Vzápätí sa postavil tesne k nej, položil jej ruky okolo pása a pritiahol si ju tesne na hruď.
Naprázdno preglgla a pokúšala sa nevšímať si drobné plamienky, ktoré sa jej šírili celý telom z jeho blízkosti.
„A-áno,“ súhlasila a chcela sa vymaniť z jeho zovretia, no on jej to nedovolil.
„Dokonca nevznikli ani žiadne škandály a to sa teda čudujem,“ zasmial sa krátko a nečakane priložil pery k jej krku. Prešiel jej nimi až k plecu a zanechal pritom mokrú cestičku na jej koži.
Striasla sa a konečne sa jej podarilo vykrútiť sa. Zastala niekoľko krokov od neho a obrátila sa k nemu tvárou.
„Čo sa deje, Dalia?“ spýtal sa prekvapene. „Vyzeráš znepokojene.“
„To sa ti iba zdá,“ odporovala chabo.
Prižmúril oči. „Máš nečisté svedomie?“
„Čože?“
„Iba by som rád vedel, čo sa s tebou robí. Nezabúdaj, že teraz som tvoj manžel a mala by si ma poslúchať,“ nadvihol jedno obočie a nebyť toho, že bola taká nervózna, možno by si aj všimla, že iba žartuje.
„A čo tým chceš naznačiť?! Nemysli si, že len kvôli skutočnosti, že sme sa dnes vzali, sa ti budem podriaďovať!“ vyhŕkla zostra.
Vyvalil oči a všetok smiech ho prešiel. „Dalia?“
„Nemysli si, že si zo mňa urobíš bábku a ja budem reagovať na každý tvoj príkaz! Lebo ja taká nie som! To ti nedovolím!“ mlela si svoje ďalej.
Zhlboka sa nadýchol a jedným krokom prekonal vzdialenosť, ktorá ich od seba delila.
Schmatol ju za plecia a nie príliš šetrne ňou zatriasol, aby sa spamätala.
„Pusť ma!“ okríkla ho.
„Okamžite s tým prestaň, Dalia! Absolútne nechápem, o čo ti ide. Nahneval som ťa snáď niečím?“
Jeho starostlivý tón po všetkom, čo mu vykričala, spôsobil, že jej hnev spľasol rýchlo ako bublina.
„N-nie... ja...“ hlesla a smutne zvesila plecia.
„Srdiečko, povedz mi, čo ťa trápi,“ požiadal ju nežne.
Hľadela do jeho nevinne modrých očí, v ktorých sa teraz priam topila. Odrazu už nedokázala nič predstierať.
„Budeš sa mi smiať,“ šepla zúfalo.
„Nikdy,“ sľúbil a nadvihol jej bradu, aby jej lepšie videl do očí. „Takže?“
„Ja... bojím sa...“ vytisla zo seba to hrozné priznanie.
„Bojíš sa? A čoho?“ zvolal zarazene.
„Teba,“ vydýchla, no vzápätí rýchlo pokračovala. „Nebojím sa priamo teba, ale toho, ako sa zachováš a... neviem.“
„Ako sa zachovám v čom?“ snažil sa z nej dostať.
„Dnes v noci...“ nemala síl pokračovať a zahanbene sklopila zrak.
„Ty... ty sa obávaš našej svadobnej noci?“ nútil ju povedať konečne pravdu.
„Och, Finley, čo to nechápeš?! Ja som iba stará dievka a ani nie veľmi pekná! Myslím si, že po.... tom, si už nebudeš namýšľať to, čo teraz!“ vybuchla.
„Počkaj, láska moja. Takže toto je všetko? Máš strach, že sa mi nebudeš páčiť?“ zvolal s jasnou úľavou v hlase.
Neodpovedala, lež od neho odvrátila pohľad.
„Tvoje obavy sú celkom zbytočné, pretože odkedy sme sa naposledy milovali, túžim po tebe ako blázon!“
Nedôverčivo zvraštila obočie.
„Ak mi neveríš, dnes ťa presvedčím o tom, že sa mýliš,“ usmial sa uvoľnene.
Nemohla tomu uveriť, preto sa takmer vydesila, keď zacítila jeho ruky na svojom bruchu, ktorý pokrýval iba tenký župan.
„Čo to robíš?“ vyhŕkla.
„Psst,“ umlčal ju a jeho šikovné prsty sa pustili do rozväzovania stužky župana.
Celý ten čas sa díval do jej očí a ona konečne zbadala ten vášnivý plameň, ktorý v nich horel už na svadobnej hostine.
Keď odhodil stužku, nechal skĺznuť jemnú látku na zem a ona tak zostala úplne nahá. Nesnažila sa však zakryť. Fascinovane hľadela na svojho manžela, na ktorom bolo očividné, že sa ledva vie zdržať. Nedočkavo putoval rukami po jej hebkom tele a nežne hladil každú priehlbinku či vyvýšeninu.
Od pŕs, pri ktorých sa zdržal o trochu dlhšie, sa presunul ku stehnám a o chvíľu neskôr zablúdil rukou aj medzi jej nohy.
Vtedy hlasno zastonala a podlomili sa jej kolená.
„Tak veľmi ťa chcem!“ pridusene vykríkol a jediným pohybom ju vzal do náručia.
Prešiel až k posteli, položil ju na mäkké prikrývky a sám si rýchlo vyzliekol nohavice.
S úžasom si všimla, aký je vzrušený a tak, keď si k nej ľahol, na nič nečakala a roztiahla nohy, aby ho prijala ako jeho manželka.
Spokojne zavzdychal ponárajúc sa do nej najhlbšie, ako sa len dalo a zároveň sa stretol s jej perami. Obaja prestali myslieť. Všetko ostatné v tú chvíľu prestalo dávať zmysel.

Pred osamelým domčekom, stojacim na predmestí, ktorý sa už nejaký ten čas skvel čistotou a novotou, sa uprostred noci nečakane zjavil obrovský biely kôň s nízkym jazdcom, zahalenom v dlhom čiernom plášti.
Neznámy opatrne zoskočil zo zvieraťa vzal aj tašku, čo dovtedy visela koňovi cez chrbát.
Potom zamieril priamo ku dverám a na nič nečakajúc, rázne zabúchal. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa v malej chodbičke rozsvietilo svetlo a vo vchode sa zjavila ospalá tvár slečny Georgie Fatchettovej.
„Kto ste a čo tu robíte o tomto čase?“ zatiahla unavene a mierne podráždene.
Osoba si stiahla kapucňu z tváre a vtedy Georgia prekvapene zhíkla.
„Robynne!“
„Dobrý večer, teta. Prišla som, aby som si vzala nejaké veci. Ešte dnes odchádzam z tohto kraja.“