Domov bábik

Fu, po skutočne dosť dlhej dobe (až sa normálne hanbím) pridávam ďalšiu časť. Ak mám byť úprimná, celkom už tápam a som fakt zvedavá ako a či to vôbec dokončím. Inak k tejto kapitole som sa musela najprv vyložene prinútiť, lebo už som mala čierne svedomie, že vás tak zanedbávam. Ale potom mi to išlo už celkom ľahko. Ibaže nemám napísanú ďalšiu časť a je iba vo hviezdach, kedy sa k nej dopracujem. U mňa to môže byť zajtra ale aj o mesiac, takže nedávam žiadne falošné sľuby. Určite by ma potešil nejaký ten komentár a keďže nezvyknem takto dlho keca, končím. Pekné čítanie a veľa zábavy =D.
Aj tak si myslím, že 90% ľudí už nevie, o čom to je. xixi

Nezažal lampu ani ma našťastie nezačal obchytkávať, čo by bolo o hodne horšie než tá lampa. Iba sa nahol a zašepkal mi do ucha jednoduché prepáč. Ale o to to bolo nečakanejšie a prekvapivejšie. Takmer mnou šklblo, ako som sa zľakla a uznajte, že by to nebolo práve najvhodnejšie, keďže som sa snažila predstierať spánok. A to sa nezmieňujem o tom, že srdce mi bilo tak prudko a hlasno, že nechápem, ako to mohol nezaregistrovať. Ale aspoň som z toho šepotu vedela identifikovať totožnosť tajomnej osoby. A prekvapilo ma, kto to bol.
Nie, nebol to Tomáš a žiadna srdcervúca scéna s vyznaním jeho nehynúcej lásky ku mne sa nekonala. Nie sme v rozprávke! Bol to Mišo. Bola som dosť udevená, ako sa tam dostal a najmä, prečo sa vrátil.
Ale vôbec sa mi neuľavilo, že to bol on. Jednak som nemala chuť sa rozprávať s kýmkoľvek a jednak ma tak naštval, že by som jednoducho nebola schopná s ním normálne komunikovať. A chcela som spať. Dúfala som, že čoskoro odíde a že nemá v pláne usídliť sa tam na celú noc, lebo to by som zaručene ani oka nezažmúrila.
Nevedela som, čo robí. Mala som zatvorené oči a aj napriek tme som sa to bála zmeniť. Ale chcela som vedieť, čo sa tam “vonku” deje. Nebolo možné, aby tam len tak sedel a nič nerobil…to by nemalo zmysel, nie?! Už – už som sa odhodlávala otvoriť kukadlá, keď na mňa zrazu dopadol pás žltého svetla spolu s jemným zavŕzganím otvárajúcich sa dverí. Poviem vám, niekedy dá človeku poriadne zabrať hrať mŕtveho chrobáka. Najmä pri mojej vrodenej a veľmi obťažujúcej zvedavosti.
“Spí. Povedal si, že ju nebudeš budiť,” povedal niekto, v kom som tušila môjho budúceho nevlastného brata. Jeho tón sa mi nezdal byť príliš milý. Čo sa všetkým dnes deje?
“Hm…” zamrmlal Mišo a zodvihol sa z postele. Medzi nami, konečne. Bez slova vypochodoval z izby a hneď za ním sa dvere znova zatvorili.
Ihneď som vystrelila z postele a prilepila ucho na dvere. Bohužiaľ, zrejme si nemali moc čo povedať, lebo som nepočula ani trt, takže asi šli mlčky.
No fajn. Môže mi niekto vysvetliť, čo to malo znamenať? To som sa scvokla ja alebo to bolo vážne také čudné? Naozaj som sa nechcela vracať k mojím depresívnym myšlienkam a úvahám o tom, čo bude môj ďalší krok, no niekedy sa to proste nedá. Sadla som si na posteľ do tureckého sedu a zadívala sa do tmy. Takže, za:
1. som si na 101% istá, že nie som zamilovaná do Miša;
2. myslím si, že asi niečo veľmi podobné láske zrejme cítim k Tomášovi;
3. vôbec netuším, čo cíti ku mne Mišo a či vôbec chce pokračovať v našom vzťahu;
4. vzhľadom na to, že Miša nemilujem, nemala by som s ním zotrvávať v mileneckom pomere, t.j. chodiť s ním;
5. intenzita vzájomného vzťahu medzi mnou a Tomášom, či už terajšieho alebo budúceho, je taká otázna, že by som o nej mohla polemizovať až do rána, čo sa mi samozrejme nechcelo.
Ono je to v podstate tak, že ja som skutočne NEVEDELA identifikovať, v ktorej fáze a kategórii vzťahov sme sa nachádzali my dvaja. Ja ho zrejme milujem, čo som zistila len nedávno, iba som to nepriznala ani pred sebou, nie to ešte pred niekým iným a on ku mne chová, pre mňa, dosť neidentifikovateľné city. Myslím, že celkovo je jeho správanie ku mne trochu zmätené. Niekedy je úplne ako môj naj. kamoš a inokedy mám pocit, že by možno chcel byť niečo viac a potom sú zase obdobia, kedy si ideme po krku.
Ale stále sa nič nedialo a preto som nevedela, čo si mám počať. No nezbláznili by ste sa z toho? Niekedy mi pripadalo, že ženy a muži hovoria diametrálne odlišnými jazykmi a preto je také komplikované zistiť vo co go.
A u mňa dvojnásobne. Takže ja a moja nadpriemerná ingeligencia sme sa zhodli na tom, že je to v prdeli. Nuž, čo sa dá robiť.

Skutočne by som len nerada opisovala to, ako som na druhý deň vstávala. Iba vám napoviem: nebol to vábny pohľad. Keďže som potom dlho do noci meditovala nad mojími chaotickými problémami a vstávala som pomerne skoro, podobala som sa niečomu, čo je minimálne tri týždne po záruke.
Domov ma našťastie Laco hodil autom, lebo kebyže sa musím trepať mestskou alebo nebodaj pešo, nikomu by som sa veru nepoďakovala. V každom prípade, doma som sa zvalila nanovo do postele a snažila som sa dohnať zameškané.
Našťastie, matka sa do ničoho nestarala a nevypytovala sa. Vyzerala dostatočne spokojná a v miernej letargii po tom verajšiu, takže aj tak by som jej nič nepovedala.
Spala som zhruba do dvanástej, a potom som si v temnej depresii pustila Toma a Jerryho. Tí dvaja mi vždy spolahlivo zdvihnú náladu. Ani teraz tomu nebolo inak, no nemôžem povedať, že by som bola nejako prehnane optimistická, čo sa môjho života týkalo. Na nič prevratné a dokonca ani nové som neprišla, a tak som sa rozhodla pustiť do učenia. Vážne zúfalý čin odo mňa…tiež si to neviem vysvetliť.
Môj stav mal však minimálne jedno pozitívum. Tak veľmi som sa snažila na to nemyslieť, že som sa do tej literatúry vážne zažrala a po hodine a pol som ju vedela aj od zadu. Potom som si porobila úlohy z matiky a účtovníctva a zopakovala som si učivá z minulej hodiny.
A potom to prišlo. Presne o pol piatej som skončila s učením a zrazu som nemala čo robiť. Prišlo mi dosť hlúpe, že len sedím na posteli a zízam na stenu oproti, ale nemohla som si pomôcť. Poznáte ten stav, keď dokážete iba sedieť a maximálne tak spojiť tupé civenie s dýchaním a tým ste skončili? No, tak to sa práve dialo so mnou. Z jednej časti to bolo možno aj trochu uvoľňujúce, no keď ma tak našla mama, začala podozrivým pohľadom, ktorý pokračoval otázkami typu, či som nedostala zlú známku a prepracovali sme sa až k tomu, či nie som tehotná. Tento fakt ma, musím povedať, na sekundu mierne vydesil. Jasné, nebola tu žiadna šanca, že by som mohla byť v tom…teda bola, ale určite sa to nekonalo, ale to zvieranie žalúdka sa bez príčiny aj tak dostavilo. Pretože to by bola ešte len skutočná nočná mora.
Po tejto absurdnej otázke som mamu slušne požiadala, aby išla preč z mojej izby, a to nemyslím ironicky, a pokračovala som v nič nerobení. Zachránil ma až telefonát, samozrejme, keď som si zapala mobil. Bola to Baša…našťastie. Nemyslím, že by som bola schopná hovoriť s niekym iným.
“Čau moja, ako sa máš? Už minimálne desiaty raz sa ti pokúšam dovolať.” Na jej veľkú chválu musím podotknúť, že to vôbec nepovedala vyčítavým alebo nahnevaným hlasom, čo by som ja zrejme nedokázala. Mne by praskli nervy, už keby mi to nezdvihla na druhý raz.
“Mala som vypatý mobil, vieš, pre istotu. A inak to celkom ujde. Už dnes som sa naučila všetko na pondelok a myslím, že sa prihlásim z litiky.” Na druhej strane linky sa ozvalo niečo, čo mi trochu vzdialene pripomínalo kašľanie a trochu viac namáhavé chrčanie pri nedostatku vzduchu. Napadlo ma, že jej ide o život.
“Čo robíš?” spýtala som sa, keď tie zvuky trvali.
“Len som….jedla a ty si to povedala a…huh… zabehlo mi.” Normálne som si ju vedela v tej chvíli predstaviť. Vlasy strapaté a naširoko od prudkých pohybov, keď kašľala, červená v tvári, slzy valiace sa po jej lícach a priblblý, možno trochu prestrašený, výraz.
“Aha…nemala som v pláne zapríčiniť tvoju smrť,” povedala som len pre istotu, aby nedošlo k omylu.
“V poho…zatiaľ žijem. Ale čo ty? Včera to vyzeralo dosť zle.” Hej, to mi hovor!
“Hm…” Bola moja odpoveď.
“Už vieš, čo spravíš?” spýtala sa ma. Za tú otázku by som ju niekam nakopala. Ja sa celý čas snažím na to nemyslieť a ona hneď zhurta na mňa. Mohla si to nechať aspoň na pondelok do školy. To by som možno už ani nebola pološialená ani neviem z čoho.
“Čo ako by som mala spraviť? A spraviť s čím?”
“Nó…vieš, myslela som si, že po tom čo ti povedal Mišo, sa s ním na fleku rozídeš. A ak nie na fleku, tak aspoň v najbližšej možnej dobe.” Ona si to vážne predstavuje ako Hurvínek válku.
“Ja neviem, je to zložité…” Aspoň som si myslela, že takéto niečo sa v podobnách situáciách hovorí…ako diplomatická odpoveď.
“Čo je na tom zložité? Obidve vieme, že to ide s vami z kopca. Dobre, mali ste pár svetlých dní a možno aj týždňov ale uznaj, že to nie je ono. Na čo čakáš?”
“Neviem,” povedala som celkom po pravde.
“Podľa mňa by si to mala urobiť.” No, hlavne že oná má v tom jasno.
“Nechcem spraviť nič, čo by som potom ľutovala.”
“Myslíš, že by si toto rozhodnutie mohla ľutovať?” spýtala sa trochu skepticky.
“Asi nie,” pripustila som nakoniec.
“Takže?”
“Aké takže?” nechápala som.
“Kedy sa s ním rozídeš?”
“Čo ja viem…keď bude vhodná príležitosť. A hlavne, ani len netuším, čo mu poviem, takže najrpv si musím niečo pripraviť.” Vyznelo to skoro ako keby som robila nejaký referát do školy. Cha, čudné.
“No dobre, veď spolu niečo vymyslíme, neboj. A Tomáš? Nevidela si ho od včera? Som vážne zvedavá, ako vyzerá. Keď sa tak do seba pustili, vyzeralo to fakt hrozivo.” Do pr…! Na to som úplne zabudla…teda, nie že som zabudla, ale on bude určite celý dobitý. Vo vnútri som pocítila niečo naozaj veľmi nepríjemné, trochu podobné strachu a zovrela som mobil.
Veď on sa vlastne pobil kvôli mne…ak som pochopila jeho čin správne.
“Och…nie, nevidela. Vieš, Baši, ja už musím končiť. Pokecáme potom osobne, ano?”
“Jasné a čo že sa tak ponáhlaš?”
“Hm,” rýchlo niečo vymyslieť, “mama niečo chce.” Nakoniec zo mňa vyliezla celkom presvedčivá lož.
“Fajn. Tak sa maj.”
“Čau.” Zložila som a chvíľu som nerozhodne zízala na mobil v ruke. Ešte som nebola rozhodnutá, či je to dobrý nápad, ale ten mobil mi k presvedčeniu aj tak nepomohol. Ajaj, ak to nejako pokašlem, a tým mylsím hocijako, tak budem po celý život chodiť s vrecom na hlave.
V kontaktoch som si našla osobu, ktorú som mala v úmysle zavolať a stlačila som tlačítko so zeleným telefónikom.
“Prosím,” ozvalo sa.
“Ahoj, máš chvíľu čas? Potrebovala by som od teba jednu láskavosť…”