Bella noverca LXXX.kapitola

LXXX.kapitola – Ako blázon

Posledné lúče februárového slnka prúdili do izby a nešetrne rušili Daliu zo spánku. Mračila sa a pokúšala sa vyhnúť ostrému svetlu, no nakoniec bola nútená priznať si, že sa jej už aj tak nepodarí zaspať. Unavene zívla a natiahla ruky, aby si ich trochu povystierala a tak sa aspoň trochu prebrala.
Zaskočilo ju však, keď prstami narazila do niečoho teplého a mäkkého. O chvíľu na to začula nespokojný povzdych.
S vyvalenými očami sa posadila a rýchlo sa zahľadela vedľa seba na posteľ. Najprv nevedela pochopiť, čo sa deje, až kým je nesvitlo a musela sa veľmi premáhať, aby sa nerozosmiala na vlastnej hlúposti.
Na posteli vedľa nej totiž sladko spal Finley Gallagher. Od včerajšieho dňa jej manžel.
Dalia sa zasnene usmiala a črty jej zmäkli. Bol taký krásny, keď spal. Svojou nadpozemskou krásou pripomínal anjela. Zlaté vlasy mu sčasti pokrývali tvár a privreté viečka jej nedovoľovali vidieť nádherné belasé oči. Ako sa len mohla s ním porovnávať? Bola taká obyčajná! A predsa jej minulú noc dokázal, že k nej naozaj niečo cíti a veľmi po nej túži.
Jemne sa zapýrila, pretože nevedela, či sa náhodou nemá hanbiť za to, čo s ním robila. Keby bola veriaca, iste by sa musela ísť okamžite vyspovedať.
Ani si neuvedomovala, že sa už hodnú dobu naňho díva a tak sa zasnívala, až takmer dostala infarkt, keď odrazu prehovoril.
„Baví ťa na mňa vyvaľovať oči, Dalia?“ zatiahol trochu nespokojne, že ho vyrušila zo spánku.
„Och, panebože! Ty si ma ale vyľakal!“ zvolala so zrýchleným dychom.
Pobavene otvoril jedno oko a ústa mu skrivil známy úškrn. „Takže čo teraz, lady Gallagherová? Už ste spokojná, keď sa vám podarilo ma zobudiť?“
„Nechápem, ako môže byť niekto taký neznesiteľný už od rána!“ žasla nad ním.
„Neznesiteľný?“ začudoval sa a otvoril aj druhé oko. „Ja že som neznesiteľný?“
Nečakala, že by mohol niečo urobiť, preto v to ráno zažila už druhý šok, keď sa náhle vymrštil a nečakane ju svojím telom priklincoval k posteli.
S tvárou v tesnej blízkosti tej jej vyzývavo povedal: „V noci sa ti nezdalo, že by som bol taký neznesiteľný. Šepkala si mi také slová, za ktoré by si sa mala hanbiť, srdiečko.“
Na tvári sa jej okrem červene zjavil aj úsmev. Milovala, keď ju tak oslovoval. „Bola som pod tlakom, mylord,“ riekla, predstierajúc odmeranosť.
„Ach, naozaj? A teraz nie si?“ vyzývavo ju priľahol ešte väčšmi a rukami zablúdil pod perinu, čo ju zakrývala.
„Som, Finny!“ priznala sa spontánne. „A prisahám, že by som takto chcela zostať až do konca života!“
„Ale to by bolo dosť nepohodlné, nemyslíš drahá?“ zasmial sa potuteľne. Potom však zvážnel. „Viem, ako to myslíš, lebo cítim to isté, srdiečko.“
Sklonil sa k nej a pobozkal ju tak nežne, až sa celá roztriasla. Jeho mäkké pery a neodbytný jazyk ju celkom zbavovali myšlienok.
Keď sa od nej odtrhol, musel ňou mierne zatriasť, aby sa prebrala.
„Čo by si povedala na to, keby sme si dali priniesť raňajky do postele?“ navrhol, usmievajúc sa.
„To je najlepší nápad tohto rána. Som taká hladná, že by som zjedla aj klince!“ zvolala, pretože po nočnom nekonečnom milovaní jej už škvŕkalo v žalúdku.
„To nemusíš, pretože ja mám chuť na niečo jedlejšie,“ zasmial sa. „Dúfam, že vieš, že ešte pred obedom musíme odísť?“
Zhlboka si povzdychla. „A musíme tak skoro?“
„Dalia, svadba sa konala tu iba preto, že si tak veľmi naliehala. Je načase, aby sme sa vrátili na naše panstvo. To je odteraz aj tvoj domov,“ presviedčal ju trochu netrpezlivo.
„V poriadku. Máš pravdu. Nie je dobé tak veľmi lipnúť na minulosti. Ale teraz...“
Nedokončila, pretože odrazu začula nejaký hluk a vzápätí akýsi rozzúrený krik celkom blízko svojich komnát.
„Počul si to?“ zmeravela a započúvala sa do neznámych zvukov.
„Áno,“ zamračil sa v zlej predtuche. „A mám pocit, že to tak vyvádza tvoj brat.“
„Preboha, čo sa len mohlo stať? Musím to ísť zistiť. Pusť ma, Finley.“
Vymanila sa z jeho objatia a rýchlo si obliekla nočnú košeľu a župan.
„Kam chceš teraz ísť?“ zakričal za ňou z postele.
„Chcem vedieť, čo sa deje. O chvíľu som späť,“ odvetila a stratila sa na chodbe.
Keď sa za ňou zatvorili dvere, Finley nahnevane prižmúril oči. Nevedel sa totiž zbaviť zlej predtuchy, že niečo naruší jeho plány.

Dalia zastala pred dverami svojej izby a snažila sa identifikovať, odkiaľ ten hluk prichádza. Vzápätí sa rozbehla na koniec chodby, pretože práve odtiaľ počula akési hlasy.
Dobehla až k macochiným komnatám, kde sa zastavila a zdesene sa zahľadela dovnútra.
Izba bola totiž v katastrofálnom stave. Všetky veci sa povaľovali na zemi, dokonca zbadala aj rozbitý porcelán a nejaké sošky. A nad tým všetkým stál Wayne, revúc ani zmyslov zbavený.
Rýchlo vbehla dovnútra. „Wayne! Bože dobrý, čo sa to tu deje??“ zvolala neveriacky.
Prudko sa obrátil, aby jej venoval divý pohľad. Potom sa však ďalej pustil do svojho ničenia.
„Wayne! Okamžite s tým prestaň a vysvetli mi to!!“ žiadala ho rázne, čoraz väčšmi vystrašená.
„A čo ti mám vysvetľovať?! Jednoducho odišla! Nechala tu všetko tak a zutekala!!“ skríkol rozzúrene.
„Ale kto??“
„Robynne!! Veľavážená lady McCaldenová ušla!“ zreval a prevrhol stolík, ktorý sa pri ňom nachádzal najbližšie.
V tom sa ale zarazil a Dalia, už-už sa chystajúca niečo povedať, sa takisto zastavila.
Wayne zmĺkol a pre niečo sa sklonil. Zdvihol to zo zeme a sklesnuto sa na to díval. Všetka zlosť z neho zaraz vyprchala.
„Čo je to, Wayne?“ odvážila sa po chvíli spýtať Dalia.
Neodpovedal, tak pristúpila k nemu a nazrela mu ponad plece. Na jeho dlani zbadala peknú retiazku so zručne vyrobeným príveskom. Zdal sa jej povedomý. Iste to bol ten náhrdelník, ktorý Robynne toľko nosievala.
„Nechápem...“ šepla.
„Ani ja,“ hlesol Wayne a klesol na veľkú posteľ, ktorej teraz už chýbali obliečky a plachta, pretože Wayne ich v návale zlosti odhodil.
„Povieš mi už konečne, čo sa stalo?“ opýtala sa, keď iba tak sedel a mlčky zvieral retiazku v ruke.
„Už som ti to povedal.“
„Ale nič si mi nevysvetlil. Prečo by Robynne len tak odchádzala?“
„A ako to mám, dopekla, vedieť, Dalia?! Keby som čo len tušil, kam sa vybrala, ver mi, že do hodiny by bola naspäť!“ zvolal výhražne.
„Ale ja stále nemôžem pochopiť, že zmizla tak nečakane. Najmä po našom rozhovore...“
„Akom rozhovore??“ zrazu sa k nej prudko obrátil a surovo jej zovrel plecia. „Čo si jej povedala, že odišla?!“
„Au! Pusť ma, Wayne! Nič som jej nepovedala. Mýliš sa, ak si myslíš, že som ju nútila, aby odišla,“ bránila sa Dalia.
„Musela si to byť ty, inak si to vysvetliť neviem!“
„Prisahám, že som sa s Robynne zmierila. Rozprávala som sa s ňou ešte pred našou svadbou a prinútila som ju, aby sa s tebou o všetkom porozprávala. Vyzerala byť rozhodnutá všetko si vyjasniť!“
„Ako je teda možné, že ma opustila, čo?!“ vykríkol zúfalo a prudko sa postavil.
Iba nemo pokrútila hlavou.
„Už viem, čo urobím! Okamžite ju idem hľadať!“ zvolal a hneď sa aj pobral k dverám.
V mihu stála na nohách, aby ho zastavila. „Počkaj, Wayne! Kam chceš ísť? Veď ani len netušíš, ktorým smerom sa vybrala!“
„To je jedno. Ešte nemôže byť ďaleko. Nevydržím tú neistotu. Musím ju nájsť!“ zaumienil si a odstrčil ju, aby mohol rýchlo vybehnúť z izby.
S vyvalenými očami za ním hľadela. Za taký krátky čas sa v ňom vystriedalo neuveriteľné množstvo emócií – najprv zúrivosť, potom zúfalstvo a nakoniec bláznivá túžba konať. Pokrútila hlavou. Akosi vytušila, že macochin odchod prinesie ešte veľa problémov.

Celý deň sa všetci obyvatelia panstva McCaldenovcov triasli o strachu, čo sa len mohlo stať. Niektorí sa báli o lady McCaldenovú, no takmer väčšina z nich myslela na pána domu, ktorý vybehol von ani zmyslov zbavený, navyše sám bez doprovodu.
Dalia bola taká nervózna, až zabudla aj na svojho manžela a celý čas iba pochodovala hore-dolu po izbe, aby sa upokojila.
Finley na ňu hľadel z nevôľou a preklínal svojho bývalého priateľa za to, aký cirkus tu narobil. Mal v pláne odviesť svoju manželku d ich nového domova, no ako náhle jej navrhol, aby už odišli, pozrela naňho ako na blázna.
„Ale ja teraz nemôžem odísť, Finley! Čo to nechápeš? Môj brat je schopný urobiť všetko, aby našiel Robynne a ja ho tu nenechám samého!“ kričala a odvtedy s ním už neprehovorila ani slovo.
Takto si teda ich prvý deň manželstva nepredstavoval.
Wayne sa vrátil až neskoro v noci, no polovica obyvateľov domu bola ešte stále na nohách a čakala naňho.
Vošiel dovnútra vyčerpaný a uštvaný z dlhej cesty, pričom vonku sa koniari usilovne snažili prebrať jeho žrebca Cryosa k vedomiu. Vyzeral ešte horšie ako jeho pán.
„Och, Wayne! Konečne si tu! Tak som sa o teba bála!“ vykríkla Dalia s úľavou a už sa rútila k nemu, aby ho objala.
On ju však nešetrne odstrčil a bez slova zamieril do svojej pracovne. Hore na schodoch sa ešte obrátil a kamenným hlasom riekol: „Zajtra ju idem znova hľadať. A vezmem si si sebou všetkých schopných chlapov, aby mi pomohli.“
Potom sa stratil v tmavej miestnosti a tresol za sebou dverami.
Dalia sa znepokojene nadýchla a len sťažka zadržiavala slzy. Ak sa Robynne nenájde, Wayne je schopný sa aj načisto pomiasť na rozume!