Bella noverca LXXXIV.kapitola

LXXXIV.kapitola – Uzatvorená kapitola

Bolo skoré ráno. Slnko ešte ani nestihlo vykuknúť spoza obzoru a nepreniknuteľná hmla udržiavala chlad, čo sa zarezával až do špiku kostí. Napriek postupujúcej jari boli začiatky dní viditeľne mrazivé a dokazovali tak, že zima sa nehodlá vzdať tak ľahko.
A práve v tejto nehostinnej dobe stál lord Gallagher pred masívnymi dubovými dverami domu McCaldenovcov, oblečený do teplého kabáta, a priam ich hypnotizoval pohľadom. Z celého srdca si želal, aby sa v nich objavila tá, ktorú očakával, no čím viac času ubehlo, tým sa jeho želanie stávalo nereálnejším. Bál sa, že ju svojím včerajším odmeraným ultimátom postavil pred voľbu, na ktorú jednoducho sama nestačí. On však už nemohol inak. Príliš si obaja navzájom ubližovali, aby to takto mohlo ísť ďalej.
Po chvíli, kedy sa mu zdalo, že tu už čaká priam nekonečne dlho, si bezmocne povzdychol a obrátil sa na odchod, aby sa raz a navždy stratil z tohto panstva. Už ho tu nič nedrží. Jeho manželka dáva prednosť rodine pred ním a najlepší priateľ... bol minulosťou.
Sotva však Finley otvoril dvere elegantného a zlatom zdobeného koča, akýsi vrzgot, ozývajúci sa za ním, ho prinútil ustrnúť v pohybe.
Neveriacky sa pomaly obrátil a srdce sa mu rozbúšilo, keď ju zbadal. Stála vo dverách, oblečená v pekných zelených cestovných šatách a trochu nesmelo zvierala v rukách koženú tašku s osobnými vecami. Popri nej zatiaľ vychádzali von sluhovia s truhlicami, plnými šatstva.
Dojatie prebehlo celým jeho telom a neváhal už ani na chvíľu, aby sa nerozbehol a silno ju nezovrel v náručí.
„Srdiečko, tak veľmi som sa bál...“ hlesol, ešte stále neveriac svojmu šťastiu.
„Aj ja,“ priznala sa. „Myslela som si, že prídem neskoro a už ťa tu nenájdem alebo...“
„Alebo?“ prinútil ju pozrieť sa mu do očí.
„Nevedela som, či... či ma ešte chceš, Finny,“ pevne sa k nemu pritisla.
„Nikdy ťa už neopustím, srdiečko. Nikdy,“ sľúbil jej trasľavým hlasom.
Dlhú chvíľu tam iba tak stáli v objatí, kým okolo nich prechádzali sluhovia a nakladali Daliine veci do koča.
Potom sa Finley odrazu odtiahol. „Rozlúčila si sa?“
Bojazlivo sa mu zadívala do tváre. „Bola som za Waynom, ale len na chvíľu! Naozaj!“
„Ja ti predsa nebránim, aby si sa s ním porozprávala. Je to tvoj brat, no... Aj ja by som s ním chcel hovoriť.“
„Finny..“ začala nesúhlasne, on jej však priložil prst na pery.
„Psst. Neboj sa. Sľubujem ti, že sa s ním nechcem hádať ani mu nič vyčítať. Vrátim sa o chvíľu.“
Rozhodne vykročil dovnútra, kým Dalia za ním hľadela s viditeľnými obavami.

Wayne práve sedel za stolom a niečo usilovne zapisoval do nejakých listín, keď tu zrazu mu prebehli po chrbte zimomriavky a on v dôsledku dlhých rokov v armáde ihneď vedel, čo to znamená. Niekto ho pozoroval. Prudko zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s iným.Vo dverách stál jeho niekdajší priateľ Finley a uprene sa naňho díval, akoby nad niečím premýšľal.
Wayne sa zamračil.
„Čo tu chceš?!“ vyštekol nevrlo a úplne ho ignorujúc, vrátil sa späť k svojej práci. Pracoval totiž na ročných výnosoch panstva, jednoducho na niečom oveľa dôležitejšom ako vedenie nezmyselného rozhovoru, ktorý sa zaručene musel skončiť iba hádkou, ak nie dokonca bitkou.
„Prišiel som sa s tebou porozprávať... zistiť, ako sa máš,“ dodal Finley mierne.
Wayne si odfrkol. „Ako keby si to nevedel! Veď tento dom navštevuješ takmer každý deň, ani čo by ti patril.“
„To sa ale zmení. Je možné, že o tom nevieš? Dalia mi predsa vravela, že bola za tebou...“ čudoval sa Finley, kým ho Wayne neprerušil.
„Áno, bola tu a rozlúčila sa so mnou. Tak a teraz už môžeš ísť!“ Nie príliš šetrne ho vyhodil Wayne a konečne vzhliadol od papierov k nemu.
„Zvláštne. Myslel som si, že budeš viac vyvádzať. Nechceš nám v odchode zabrániť?“ nadvihol Finley obočie.
„Nie. Mal si to totiž urobiť už dávno... odviesť ju odtiaľto, aby konečne žila aj svoj vlastný život.“
Wayne sa zdvihol a pomaly prešiel k stolíku s whisky, kde si do jedného z krištáľových pohárov nalial prvú dávku alkoholu v ten deň.
„No teda! Neveril by som, že si taký dobrý herec. Ale predo mnou sa nemusíš pretvarovať.“
„Čo tým chceš povedať?!“
„Dopekla, Wayne, len mi netvrď, že ti je odchod tvojej sestry úplne ľahostajný! V poslednej dobe ti nahrádzala matku, priateľku, slúžku, opatrovateľku a... už ani neviem čo všetko ešte,“ vymenovával Finley nekompromisne.
Wayne prudko tresol pohár na tácku a zaťal zuby. „Čo vlastne odo mňa chceš, ty bastard?!“
„Ale ale... takto sa správaš k bývalému priateľovi?“ zatiahol Finley posmešne a potom sa pomaly priblížil k Waynovi. „Čo chcem? Túžim po tom, aby si, si konečne uvedomil, čo sa deje. Posledné mesiace si totiž nežil, iba si sa zožieral sebaľútosťou. A takmer si so sebou stiahol aj vlastnú sestru. Presne toto som ti chcel povedať.“
„Teraz sa vyžívaš v mojom zúfalstve?“ prižmúril Wayne oči.
„Nie,“ narovnal sa Finley a povzdychol si. „Ja taký nie som. Vždy si bol mojím priateľom a ja tak ľahko nezabúdam.“
„Zradil si ma...“ povedal Wayne celkom potichu.
„Možno... ak nazývaš zradou to, že som urobil tvoju sestru šťastnou. Ale ver mi, že ak sa nezmeníš, zostaneš navždy sám. Ja už som svoje šťastie našiel. Ty urob, čo uznáš za vhodné.“
Ako náhle Finley dopovedal, čo zamýšľal, vyšiel z pracovne a zanechal tam Wayna samého.Rýchlymi krokmi zišiel dolu po schodoch a potom vyšiel von do chladného rána. Dalia stála pri koči a so strachom hľadela na veľký dom, akoby sa bála, že každú chvíľu začuje hluk a zvuky zápasu.
Keď však zbadala manžela, vychádzajúceho z dverí, očividne bez nejakej ujmy na zdraví, vydýchla si a usmiala sa naňho.Finley pristúpil až k nej a potom čo ju pobozkal na líce, otvoril jej dvere koča.
„Môžeme?“ spýtal sa jej.
„Pravdaže.“
Bez námietok nastúpila a on si prisadol k nej. Na nič nečakajúc sa oprela o jeho širokú hruď a vychutnávala si jeho blízkosť. Práve prechádzali vstupnou bránou na panstvo McCaldenovcov, keď sa odvážila spýtať: „Myslíš, že som urobila správne?“
„Nepochybujem o tom, srdiečko,“ pousmial sa a nadvihol jej bradu, aby jej mohol vtisnúť bozk na pery.


O päť mesiacov neskôr

V ten deň sa na panstve McCaldenovcov nedialo nič nezvyčajné. Slúžky sa ako každé ráno pustili do upratovania izieb, koniari sa s vervou pustili do cvičenia nových koní,
ktoré lord McCalden nakúpil, deti služobníctva si veselo poskakovali po rozľahlých
trávnikoch a vychutnávali si pekný letný deň.
Celým domom rozvoniavalo pečené mäso s varenou zeleninou, pretože kuchárky sa naozaj snažili, aby pre pána pripravili všelijaké pochúťky, hoci dnešný deň nebol ničím výnimočný.
Bolo to už dávno, čo panstvo všetci páni opustili a lord tu zostal celkom sám. Najprv odišiel pán Damyan, aby mohol študovať, potom ho opustila aj snúbenica lady Langworthyová a to všetko zaklincoval nevysvetliteľný útek lady McCaldenovej, ktorá sa vytratila prakticky zo dňa na deň a nikto o nej doteraz nič nevedel. A nakoniec sa vydala a presťahovala aj slečna McCaldenová, teraz už lady Gallagherová, aby žila po boku svojho manžela. Niežeby na brata celkom zanevrela, no jej návštevy boli také zriedkavé a krátke, že nebolo pochýb, ako ju manželstvo napĺňa a čo najskôr by už chcela byť doma. Nebolo jej možné niečo vyčítať. Veď ako pani veľkého panstva Gallagherovcov bola iste zamestnaná prácou od rána do večera.
A tak sa lord McCalden ocitol sám, obklopený iba služobníctvom, ktoré sa mu teraz stalo jedinou oporou.
Sluhovia videli, že prešiel niekoľkými fázami premien – najprv bol zúrivý, potom apatický a po odchode sestry veľmi nešťastný. Nakoniec sa mu však podarilo vzchopiť a stal sa z neho prívetivý pán domu, ktorý sa neštítil porozprávať s hociktorým sluhom či koniarom o ich problémoch a dokonca im pomôcť.
Výsledkom bolo, že ho všetci priam zbožňovali.
Všetko sa zdalo byť temer idylické, až na pánovu občasnú osamelosť, kedy nebol práve zavalený prácou, kým sa toho dňa neobjavil pri vchodových dverách neznámy muž na unavenej a biedne vyzerajúcej kobyle, z ktorej tiekol pot, nepochybne po vyčerpávajúcej jazde.
Koniari sa okamžite vrhli k nej a odviedli ju do stajní, aby ju ošetrili, zatiaľ čo majordómus Gerald odviedol muža hore do lordovej pracovne.
Wayne sa zamračene díval do posledných správ o stave svojich pozemkov, pretože mu isté čísla nepasovali, keď začul zaklopanie.
„Ďalej,“ zavolal a vzápätí sa prekvapene narovnal, keď zbadal Geralda v sprievode muža, čo sa vo svojich otrhaných šatách a chabým vzhľadom nápadne podobal tulákovi.
Wayne sa na majordóma spýtavo zahľadel, očakávajúc vysvetlenie.
„Prepáčte, že vás ruším, mylord, ale tento pán vravel, že s vami musí súrne hovoriť,“ oznámil mu Gerald.
„V poriadku. Môžeš teda ísť,“ prepustil ho Wayne a keď odišiel, obrátil svoju pozornosť k mužovi. „Nech sa páči, posaďte sa.“
„Ďakujem, pane,“ povedal muž chrapľavým hlasom a roztrasenou rukou si prehrabol polodlhé šedivejúce vlasy. Mohol mať tak okolo päťdesiat rokov.
„Tak, čo vás sem privádza?“ zdvorilo sa spýtal Wayne, ani najmenej netušiac, prečo neznámy prišiel.
„Ako vám už povedal váš sluha, som tu v naliehavej záležitosti a prišiel som naozaj zďaleka. Nechcel by som byť neúctivý, ale vy ste naozaj lord McCalden?“
Wayne sa pobavene zasmial. „Neveríte mi snáď?“
„Samozrejme, že áno, ale... nuž... predstavoval som si staršieho muža,“ priznal sa nakoniec neznámy a nedôverčivo hľadel na mladého lorda.
„Ubezpečujem vás, že hovoríte so správnou osobou,“ potvrdil Wayne a postavil sa. „Vyzeráte vyčerpane. Smiem vám niečo naliať?“
„Och, pane, ak by ste mali len obyčajnú vodu, celkom mi postačí!“ vyhŕkol muž vďačne, no Waynovi neušlo, že lačný pohľad upiera práve na karafu s whisky.
„Dám vám oboje,“ uškrnul sa Wayne a naozaj pred neho postavil dva poháre.
Muž sa okamžite chopil toho so zlatou tekutinou.
„Tak a teraz... rád by som vedel, čo vás sem privádza. Vraveli ste, že je to veľmi naliehavé,“ začal Wayne.
„Pravdaže, pravdaže...“ pritakal muž a začal sa hrabať vo vreckách ošumelého kabáta.
„Kam som ho len... ach, tu je!“ zvolal víťazoslávne a v okamihu držal v ruke pomerne pokrčený list, ktorý dokonca nebol ani zapečatený.
Wayne sa zamračil. „List pre mňa? Kto ho posiela?“
„Ach, jedna veľmi krásna žienka, pane. Ani by ste neverili...“ rozplýval sa muž, no Wayne ho nepočúval, lež uprene hľadel na zažltnutú obálku.
„A tak som jej povedal, že samozrejme! Pre ňu urobím všetko a ona...“
„Môžete mi ten list podať?“ požiadal ho Wayne slušne, no muž aj tak nesúhlasne pokrčil čelo, že ho prerušil.
Pokrčil plecami a natiahol ruku s listom k Waynovi. Ten po ňom nedočkavo siahol a keď ho vytiahol z obálky, okamžite doň nazrel.
Muž ho po celý čas zamyslene sledoval a odrazu prekvapene zbadal, že lord vyzerá inak. Počas čítania sa mu totiž na tvári objavilo neuveriteľné množstvo emócií – od nedôvery a ohromenia, cez smútok až po odhodlanie a akúsi nevysvetliteľnú dychtivosť.
Keď prišiel až nakoniec, roztržito odhodil list na zem a ihneď sa aj rozbehol k dverám.
Muž vyjavene zvolal: „Hej, pane! Čo sa vám stalo?“
„Musím odísť!!“ Boli jediné Waynove slová, kým opustil pracovňu a následne aj celý dom. Pri vchodových dverách sa ešte zastavil pri Geraldovi, aby mu stručne popísal, čo sa stalo a nakázal mu, aby sa o panstvo počas jeho neprítomnosti aj so správcom staral.
Majordómus iba ohromene prikyvoval a potom sa už iba bezmocne díval, ako jeho pán beží ku stajniam a na nič nečakajúc sa vyšvihuje do sedla svojho verného Cryosa.
Posledné, čo na panstve po lordovi zostalo, bol zvírený prach a desiatky odlietajúcich kamienkov, ktoré sa ocitli pod kopytami uháňajúceho žrebca.