Domov bábik

Trochu nechápavo som na neho hľadela. Kam sa stratila jeho odmeranosť? Prečo sa zdal byť zrazu taký....stratený? Absolútne som tomu nerozumela. Veď som povedala len... Zaplo mi. On to určite pochopil inak, ako som to myslela. Bola to iba taká moja rečnícka otázka. Možno trochu ironická, lebo ja som s ním zostala napriek tomu, že som ho nemilovala a to bola práve odpoveď na moju otázku. Dievča zostane s chalanom z lásky.
„Nie!“ vyhŕkla som neuvedomujúc si, že možno vyzerám ako totálny debil. To som si uvedomila až potom. Tomáš sa na mňa prekvapene zahľadel a v očiach mal zase zmätok. To sa nám ale vyvíja!
Dosť by ma zaujímalo, či je dedičné, že sa v niektorých situáciách nedokážem správať ako normálny človek. Prečo moje reakcie musia byť také...sebadeštruktívne?!
„Teda...ja...nechystám sa s ním už dlho chodiť,“ vytisla som zo seba a v duchu som prevrátila očami. To čo bolo za odpoveď?! Asi by som urobila svetu väčšiu službu, keby som sa narodila nemá.
„Čože?“
„No, zdá sa, že nám to nefunguje,“ zamrmlala som.
„Definuj – nechystám sa s ním už dlho chodiť,“ požiadal ma.
Čo na tom nechápe? „Chcem sa s ním rozísť,“ povedala som jednoducho.
Tomáš na mňa chvíľu hľadel, až som si začínala myslieť, že mi niečo uniklo...ako vždy.
„Prečo sa s ním chceš rozísť?“ Čo?! Čo je to za sprostú otázku?
„Čože? Ako to myslíš, že prečo?“
„Tým myslím, že aký máš na to dôvod,“ povedal spôsobom, ako keby hovoril s troj ročným deckom.
„Už som povedala, že nám to nefunguje a okrem toho, ty si povedal, že nechápeš, ako s ním môžem chodiť po tom, ako sa ku mne správa.“
„Nevyzeráš byť z toho smutná,“ konštatoval a pritom ma prepaľoval pohľadom.
„Nie, nevyzerám,“ odsekla som.
„Prečo?“
„Čo je to blbú otázku? Nemusím ti nič vysvetľovať,“ povedala som už naozaj dosť vytočená. Čo odo mňa chce? Krv?
„Viem, že nemusíš,“ zamrmlal a odvrátil odo mňa pohľad. Myslím, že som v tej chvíli už vôbec ničomu nerozumela. Ani sebe, ani jemu. To bol vážene čudný nápad ísť sem. Neviem, čo ma to posadlo.
„Načo to chceš vedieť?“ Pokrčil plecami. Vzdychla som si a nervózne som sa hrala s lemom rukávu mojej bundy. Vstala som.
„Asi nebol najlepší nápad ísť sem,“ zamrmlala som a pohla sa k dverám. Nemala som tam prečo zostať. Zdalo sa, že medzi nami dvoma je nejaká neviditeľná bariéra, ktorú ani jeden nevieme prekonať.
„Už ideš?“ spýtal sa a zodvihol na mňa hlavu. Chcela som sa niečo opýtať, no nevedela som, či... či to nevyznie čudne. Prepaľovala som ho pohľadom a zistila som, že by som to mohla risknúť.
„Chceš, aby som zostala?“ ticho som prehovorila.
Neodpovedal. Ani na mňa nepozrel. Zízal niekam do prázdna a zdalo sa, že moja maličkosť je mu v tej chvíli úplne ukradnutá.
Nehodlala som tam čakať na odpoveď, ktorá aj tak nikdy nepríde a prešla som k dverám. Siahla som po kľučke, keď ma zatavil jeho hlas.
„Nepovedal som nie,“ odpovedal na moju otázku. Namrzene som sa v duchu pýtala, čo teda odo mňa vlastne chce. Ruku som neodtiahla a nechala som ju ležať na kľučke. Otočila som sa tvárou k nemu.
„Nepovedal si áno,“ argumentovala som a dlaň som zovrela okolo kovovej časti dverí. Vážne som už odtiaľ chcela vypadnúť. Pripadalo mi to ako nočná mora.
Vzdychol si. „Nechcel som byť odporný, prepáč,“ zamrmlal. „Iba ma to naštvalo.“
„A čo konkrétne?“
„To, že si to od neho necháš. Aby s tebou takto mával. Nikto by sa nemal tak správať k dievčaťu.“
„Ak myslíš Miša, tak on so mnou nemáva,“ povedala som o niečo pokojnejšie. Celý tento rozhovor sa mi zdal veľmi čudný. Ach, asi všetko v ten deň bolo príliš čudné. Ja fakt neviem. Možno boli nejako zle postavené planéty alebo čo. Niektorých ľudí to fakt dosť ovplyvňuje.
„Nie?!“ zvolal s celkom počuteľnou dávkou sarkazmu a zdvihol jedno obočie.
„Myslím, že nemá zmysel sa o tomto baviť. Vidím, že vyzeráš viac než v poriadku, tak teda pôjdem. Ahoj,“ vychrlila som zo seba rýchlosťou blesku a otvorila som dvere. Vyšla som na chodbu, po schodoch dolu a rázovala som si to k mojim teniskám na podlahe pri stene blízko vchodových dvier.
„Luci? Ty už ideš?“ ozvalo sa spoza mňa a tak som sa otočila. Ľubica, stále ešte s tou smiešnou zásterou s polonahým svalovcom, stála vo dverách kuchyne a dívala sa na mňa.
„Hm,“ prikývla som.
„A čo moja jahodová torta? Ešte sa pečie, ale o chvíľu bude hotová.“
Pokrútila som hlavou. „Myslím, že radšej pôjdem.“
„Tak to teda nie,“ povedala, schmatla ma za ruku a celkom nekompromisne ma ťahala cez kuchyňu na terasu, kde ma prinútila posadiť sa do pohodlného prúteného kresla. Zamračila som sa.
„Ty si vážne dosť presvedčivá,“ zamumlala som. Ona sa len zasmiala, odbehla dovnútra a o pár sekúnd sa vrátila s dvoma pohármi a fľašou pomarančového džúsu. Obom nám naliala a posadila sa.
„Tak, čo sa stalo?“
Zažmurkala som. „Čože?“ Zdá sa, že to bolo moje obľúbené slovo v ten deň.
„Mezdi tebou a mojím bratom,“ upresnila, no mne to aj tak nebolo o moc jasnejšie.
„Nič sa nestalo.“ Nerozumela som, čo odo mňa chcela počuť.
„Nie? Tak prečo si chcela ísť domov?“
„Nemala som v pláne prespať tu,“ povedala som celkom logickú vec. Videla som, ako prižmúrila oči a prešla po mne pohľadom.
„Vieš, ako to myslím.“
Dobre, áno, možno som trochu vedela. „Ako?“
„Myslela som si, že sa to medzi vami konečne vyrieši, ale asi som sa zmýlila.“
Odpila som si z džúsu, a potom som sa na chvíľu odmlčala. „Medzi nami dvoma je všetko v poriadku.“
Ľubica sa zamračila a prekrížila si ruky na hrudi. „To určite. Keby ste spolu konečne začali chodiť, bolo by všetko v poriadku.“
„Na to ale musia byť dvaja, nemyslíš?“ namrzene som zamrmlala a odvrátila som tvár.
„Vy ste dvaja, nie?“
Sakrasticky som sa zasmiala. „Sme dvaja priatelia. Nič viac.“
„Prečo?“ spýtala sa otázku, ktorá mne vírila v hlave už poriadne dlho. Takže, ako som jej na to mala odpovodať?
„Neviem.“
„Nevieš?“
„Nie! Povedala som...,“ zasekla som sa a nahnevane som prižmúrila oči. „Ja som sa snažila, dočerta! Ale on len sedel a buď mlčal alebo hovoril divné veci,“ zamumlala som.
„Aké divné veci?“
Naozaj sa mi nechcelo opakovať to. Bolo jasné, že o mňa nestojí. Prečo by sa inak takto správal? Ja som za ním prišla, lebo som si o neho robila starosti. A povedala som mu to! Ibaže on na to nereagoval. Nie je to dosť viditeľné?! Jednoducho ma nechce.
„To je jedno. Zabudni na to. Nemá to zmysel,“ rezignovane som hlesla.
„Ale no tak, nič si z toho nerob. Môj brat sa správa ako idiot väčšinu času. Nie je to kvôli tebe.“
Chcela som jej na to niečo ironické povedať, ale zastavil ma zvuk vychádzajúci zvnútra domu. O dve sekundy na to sa vo dverách objavila Tomášova hlava.
„Ľubica, idem von. Neviem ked...“ Zarazil sa a zadíval sa na mňa. Ja som sa na neho nepozerala, ale vycítila som jeho pohľad.
Pre vlastnú bezpečnosť som ho ignorovala, no keď sa opýtal: „Čo tu robíš?“, nevydržala som to. Jednoducho som sa postavila zo stoličky a odstrčila ho od dverí, aby som mohla prejsť.
„Neboj sa, už odchádzam,“ zamumlala som so slzami na krajíčku. Vystrelila som odtiaľ a rýchlym krokom so prišla do haly. Natiahla som si tenisky, otvorila dvere a prudko ich za sebou zatresla.