Bella noverca LXXXV.kapitola

LXXXV.kapitola - Záblesk nádeje

Lord McCalden!
Pevne dúfam, že ste to práve Vy, kto drží v rukách tento list a postupuje jeho riadkami. Veľmi dobre totiž viem, že na Vašom panstve sú istí ľudia, ktorí veľmi radi ubližujú a boli by schopní zamlčať Vám obsah toho, čo sa Vám pokúšam napísať.
Aby som sa najprv predstavila, moje meno je Georgia Fatchettová a ak o tom ešte neviete, som teta osoby, ktorá kedysi vo Vašom živote zohrávala dôležitú úlohu. Aspoň tak som si domyslela z chýrov, ktoré sa ku mne dostali, keď som minule bola na návšteve v meste neďaleko Vášho panstva. Práve preto si dovoľujem obťažovať Vás.
Dôvodom k tomu, že Vám píšem, je veľmi zlý zdravotný stav mojej netere – Robynne Dawleyovej, ktorú Vy poznáte ako lady McCaldenovú. Som si istá, že by nesúhlasila, aby som Vám o tom povedala, no nemám na výber. Keďže nie je isté, či prežije, musím Vám oznámiť, že do tohto stavu sa dostala kvôli tehotenstvu. Musíte vedieť, že čakala Vaše dieťa a pôrod, ktorý trvá už temer dva dni, ju oberá o všetky sily. Nikdy by som si nedovolila prezradiť jej tajomstvo, keby situácia nebola taká vážna.
Preto Vás prosím, aby ste prišli na miesto, ktoré som Vám popísala na ďalšom lístku. Pravda, ak Vám na mojej neteri aspoň trochu záleží. Je totiž možné, že ďalšiu noc neprežije.
Georgia Fatchettová

Po celý ten čas, čo Wayne priam letel na svojom vernom Cryosovi do dediny tak veľmi vzdialenej od jeho panstva, zneli mu v ušiach slová, napísané v tom osudnom liste. Celkom zreteľne videl roztrasený rukopis, ktorý naznačoval, že osoba, ktorá ho písala, pociťovala nepokoj a rozrušenie.
Napriek tomu, že by mal byť šťastný tomu, ako nečakane našiel tú, čo mu tak veľmi chýbala, nepociťoval radosť. Bránil mu v tom strach, zvierajúci celé jeho vnútro, rovnako ako panika, že ju už nikdy neuvidí.
Po prvý raz, odkedy odišla, sa modlil. Zo začiatku vinil všetkých okolo seba z jej odchodu, dokonca aj Boha, no neskôr bol nútený si priznať, že jedine on má zásluhu na jej zmiznutí.
Až Dalia ho priviedla k pokoju a on sa dokázal ako-tak opäť zaradiť do bežného života. Ale čo sa stalo s vnútornou rovnováhou, ako náhle si prečítal ten list? Zmizol a okamžite sa ho chytila rovnaká dychtivosť a nerozvážnosť, čo ho ovládala, kedykoľvek bol s ňou. Robynne bola totiž jediný človek, bez ktorého nemohol žiť. Bez nej zabúdal dýchať, nebol sám sebou, niekedy dokonca túžil zomrieť.
Teraz ju však nájde. A pri Bohu prisahá, že jej už nikdy nedovolí odísť, ani do kráľovstva nebeského.
Wayne prudko popchol svojho žrebca a ten sa rútil vpred takou rýchlosťou, až sa všetko živé v okolí niekoľkých metrov ponáhľalo uhnúť sa im. Naliehavosť Cryosovho cvalu bola totiž taká veľká, že nešetrila nič a nikoho.

Keďže Wayne vyrazil skoro ráno z panstva, bolo až neuveriteľné, ako rýchlo sa dostal na miesto, kam by iným trvala cesta nemenej ako celý deň. A tak niet divu, že keď neskoro popoludní zosadal z koňa, vyzeral, akoby mal na mieste od vyčerpania skonať. Cryos bol na tom ešte horšie, preto prvé, o čo sa Wayne postaral, bolo, že ho zaviedol do malých provizórnych stajní, ktoré sa nachádzali čo najbližšie.
„Dobrý deň,“ vysúkal zo seba zadychčane a lapajúc po dychu.
Muž, čo práve odvádzal nejakú kobylu do jedného z boxov si ho prekvapene premeriaval.
„Pane? Ste v poriadku?“
„Som...“ pokýval Wayne hlavou. „Ale môj kôň nie je. Prosím vás, mohli by ste ho na chvíľu prichýliť?“
Neznámy sa na okamih zarazil a očividne zvažoval, či je to dobrý nápad, no nakoniec len pokrčil plecami.
„Samozrejme. Prečo nie? Tu si všetci pomáhame,“ odvetil a chytil Cryosa za uzdu, aby ho odviedol do voľného boxu.
Wayne ho nasledoval a ani si nechcel predstavovať, akým odstrašujúcim dojmom musí pôsobiť taký spotený a uštvaný.
„Máte nádherného žrebca, pane,“ vyhlásil muž obdivne a neveriacky si Cryosa premeriaval. „prisahám, že som ešte nikdy nevidel také krásne zviera.“
„Ďakujem. Pochádza z vyhľadávaného chovu,“ poznamenal Wayne.
„A vy, pane? Teda nechcem byť nezdvorilý, ale odkiaľ pochádzate vy?“
„Z panstva McCaldenovcov, neviem, či ste o nich počuli. Je to odtiaľto dosť ďaleko,“ prezradil mu Wayne bez okolkov. Veď čo na tom, že nezatají svoju totožnosť? Robynne sa aj tak skôr či neskôr dozvie, že ju našiel.
„Nuž, ak sa mám priznať, tak to meno mi niečo hovorí, ale teraz si neviem spomenúť...“ muž sa na chvíľu odmlčal a vzápätí sa víťazoslávne vzpriamil. „Ale pravdaže! Myslím, že môj syn mi spomínal to panstvo.“
„Naozaj?“ zamračil sa Wayne. „A odkiaľ o ňom váš syn mohol vedieť? Navštívil ho niekedy?“
„Nie, nie... môj syn sa nikdy nevzdialil z tohto kraja, no dozvedel sa o ňom od jedného dievčaťa. Prišlo sem iba nedávno a údajne tam bývalo.“
„Dievča?“ Waynovi sa srdce okamžite rozbúchalo. „Kto je to? Žije v tejto dedine? Hovorila aj niečo viac?“
Zdalo sa, že muža prekvapila Waynova naliehavosť. „Viete, nerád by som klebetil...“
„Prosím vás, odpovedzte mi,“ trval Wayne na svojom.
„Tak teda dobre. To dievča žije tu, máte pravdu, ale práve teraz...“ muž stíšil hlas, „... nikto nevie, čo s ňou bude. Prišla sem v druhom stave a v tejto chvíli privádza dieťa na svet, no pôrod trvá už veľmi dlho a my nevieme, či to vôbec prežije. Veru tak.“
„A odkiaľ vy o tom všetkom viete?“ spýtal sa ešte Wayne, už pripravený ihneď sa vydať za Robynne.
„Ja som vám to nevravel? Môj syn ju predsa pozná. Od neho som sa o všetkom dozvedel. On je totiž veľmi dobrý chlapec a vôbec mu nevadí, že by mal vychovávať cudzie dieťa.“
„Čo to vravíte?“ skamenel Wayne a akosi mu nedochádzali mužove slová.
„No predsa o tom, že môj syn nerobí nič iné, len sa stará o tú dievčinu. Aj teraz je pri nej a nechcel by som predbiehať, ale možno už čoskoro sa v dedine udeje radostná udalosť,“ usmieval sa muž.
Wayne ho však v tom okamihu nevidel. Zrak mu zastrela vlna hnevu a obrovského roztrpčenia. Tak on sa celý ten čas zožieral láskou k Robynne a ona sa tu zatiaľ družila s akýmsi bezvýznamným dedinčanom?!
Nie! Nedopustí, aby o ňu znova prišiel! Bude sa musieť vrátiť s ním na panstvo, rovnako ako nebude môcť poprieť, že dieťa je jeho.
Nepočúvajúc ďalšie mužove slová, rýchlo vyšiel zo stajne a zamieril priamo doprostred dediny, kde sa popýtal, kde býva Robynne. Zistil, že zamlčala svoje postavenie a predstavila sa pod pôvodným priezviskom. To ho nahnevalo ešte viac.
S červenou hmlou pred očami sa pobral do malého domčeka, nachádzajúceho sa na kraji dediny a keď už stál na prahu dverí, rázne zabúchal.
Nemusel čakať dlho a prišla mu otvoriť zrejme pani domu. Ihneď si všimol, aká je ustarostená a hnev ho pomaly prechádzal. S úzkosťou v srdci ju požiadal, aby ho pustila dovnútra, lebo musí hovoriť so slečnou Georgiou Fatchettovou. Žena mu ustúpila z cesty a on trochu neisto vošiel dovnútra.
Ihneď zbadal, v akých skromných podmienkach musela Robynne žiť za posledný rok. Dom mal iba dve izby, v jednej spali majitelia a v druhej zrejme ona s tetou. Veľkú časť obydlia tvorila veľká miestnosť, ktorá slúžila ako kuchyňa, obývačka a dokonca aj kúpeľňa. Zaťal zuby, lebo si ani nevedel predstaviť, čo mohlo Robynne viesť k rozhodnutiu vymeniť obrovský prepych za túto biedu.
Wayne si hneď uvedomil, že nie je sám. Vo veľkej izbe sedel mladík, ktorý sa naňho teraz uprene díval. Wayne si ho premeriaval od útlo vyzerajúcej postavy až po ustarostenú tvár. Svietili na nej veľké hnedé oči, čo ho teraz prebodávali podozrievavým pohľadom. Wayne usúdil, že môže mať okolo dvadsať rokov a ktovie prečo mu veľmi pripomínal mladšieho brata Damyana.
„Dobrý deň,“ pozdravil chlapec a postavil sa.
Zjavne tak chcel pôsobiť mužnejšie a silnejšie, no oproti Waynovmu šľachtickému vystupovaniu a prirodzenej autorite vyzeral celkom maličký.
„Dobrý deň,“ odzdravil Wayne odmerane, pretože jednoducho nemienil predstierať prívetivosť voči mužovi, ktorý mu chcel vziať jeho Robynne. Bol si totiž úplne istý, že je to syn, o ktorom hovoril muž v stajniach.
„Kto ste?“ spýtal sa mladík bez okolkov.
Waynovi vyskočilo obočie až do vlasov, čo ho tak pobúrila jeho nevychovaná otázka. Vo svete, v ktorom žil, by sa nikto neopovážil byť taký impertinentný.
„Prepáčte, ale naozaj necítim potrebu vám niečo vysvetľovať,“ odsekol nepríjemne.
Chlapec prižmúril oči. „Tu v dedine sa všetci k sebe správame zdvorilo, takže predpokladám, že ste cudzinec.“
„A vy viete, čo je zdvorilosť, keď sa opovažujete tak priamo pýtať?!“ zvolal Wayne podráždene.
„Myslíte to, že som sa vás spýtal na meno? Nepovažujem to za nezdvorilé. Ja nemám problém prezradiť vám svoje meno. Som Thomas Barry.“
„Ja som sa vás však na meno nepýtal,“ odbil ho Wayne ľahostajne.
„Dočerta, odkiaľ pochádzate, že sa správate tak nevychovane?!“ rozčúlil sa Thomas.
„Lord McCalden! Tak vy ste prišli!“ ozval sa za nimi ženský výkrik, ktorý ukončil ich nezmyselnú debatu a zároveň dokázal Thomasovi úplne zatvoriť ústa.
„Vy ste slečna Fatchettová?“ spýtal sa dychtivo Wayne a okamžite k nej pristúpil. Nezabudol na slušné spôsoby a pobozkal jej ruku, kým na ňu uprel netrpezlivý pohľad.
„Áno, to som ja,“ usmiala sa Georgia a s úsmevom hľadela na lorda. Už chápala, prečo sa doňho Robynne tak zbláznila.
„Dostal som váš list a ihneď som sa vydal sem. Celý ten čas som tŕpol, či neprichádzam neskoro. Prosím vás, povedzte mi, ako sa má! Potrebujem to vedieť!“ naliehal.
„Našťastie, ste prišli v pravú chvíľu. Dieťatko je už na svete a sama Robynne je síce zoslabnutá, ale lekár tvrdil, že riziko smrti už nie je také veľké,“ prezradila mu šťastne.
„Pane Bože, ďakujem ti!“ zvolal Wayne spontánne, kým neuprel zrak znova na Georgiu. „A... mohol by som ju vidieť?“
„Teraz to ešte nie je možné, mylord. Musíte počkať, kým sa nepreberie a aj potom by ste ju nemali dlho zaťažovať.“
„A dieťa? Narodilo sa zdravé?“
„Aj dieťatko je v poriadku. Veľké a silné,“ usmievala sa Georgia. „Prosím vás, teraz ma ale ospravedlňte. Musím sa ísť postarať o nový prírastok do rodiny.“
„Pravdaže,“ hlesol Wayne a od samej radosti ani nevedel, čo má robiť.
Túžil najmä po tom, aby mohol Robynne opäť vidieť a povedať jej, ako veľmi mu chýbala. Priznať sa jej, že netúži po ničom inom, ako byť znova s ňou. S hlavou kdesi v oblakoch klesol na stoličku a zrak uprel kamsi do neznáma.
Z myšlienok ho však veľmi rýchlo prebrali slová: „Takže vy ste ten McCalden?!“
Wayne sa zamračil a vzhliadol na Thomasa Barryho, ktorý naňho upieral obviňujúci a zároveň pohŕdavý pohľad. Rovnako sa Waynovi nepáčil tón, akým ho oslovil.
„Áno. Máte snáď niečo proti tomu?“
Podľa Thomasovho postoja sa dalo poznať, že si vypočul celý rozhovor a len s nevôľou sa prizeral radosti Robynniných najbližších osôb.
„Takže preto ste sa nechceli priznať, kto ste!“ odfrkol si Thomas.
Wayne sa prudko postavil. „Ja nemám dôvod na to, aby som zatajoval svoju totožnosť. Ale takisto necítim potrebu rozprávať sa s každým cudzincom len tak na počkanie!“ vyhlásil ostro.
„Vy boháči ste sa mi vždy protivili. Všade vyhlasujete, akí ste dobre vychovaní a máte slušné spôsoby, no ako náhle sa dostanete do styku s niekým, kto k vám nepatrí, zmeníte sa na grobianov,“ vravel Thomas pohŕdavo.
Wayne sa so zaťatými zubami vzpriamil. „Správam sa slušne k tým, čo si to zaslúžia a absolútne mi nezáleží na ich pôvode. Z duše však nenávidím takých, čo za zásterkou prívetivosti a priateľstva skrývajú svoje skutočné podlé zámery!“
„A čo tým chcete povedať?!“ vykríkol Thomas nahnevane a nebezpečne sa priblížil k Waynovi.
Keďže ten bol však temer o hlavu vyšší, tento pohyb vyznel mierne komicky.
„Iba to, že nedovolím takému nedochôdčaťu, aby mi vzalo moju ženu a dieťa. Rozumiete?!“
„Ak ma ešte raz urazíte, uvidíte, čoho som schopný!“ skríkol Thomas výhražne.
„Ja vám poviem...“
„Mylord?“ prerušila ich hádku opäť Georgia.
Wayne sa prudko obrátil. „Áno? Čo sa stalo?“
„Iba som vám prišla oznámiť, že Robynne sa už prebudila. Myslím, že môžete ísť na chvíľku za ňou,“ povedala mu s úsmevom.
„Hneď idem!“ zvolal dychtivo a už sa aj rozbehol do izby, ktorú mu ukázala.
Keď sa stratil z dohľadu, Thomas uprel na Georgiu vyčítavý pohľad.
„Prečo to robíte?! Mám oveľa väčšie právo byť s Robynne!“
„Prepáč mi to, ale veľmi mi záleží na šťastí mojej netere a bohužiaľ, ty nie si ten, čo naň vplýva,“ povedala chladne a vzdialila sa.
Chlapec tam zostal stáť osamotený a plný roztrpčenia.