Zaniel

Prológ
„Moja matka bola anjel. Anjel čo sa z lásky k človeku vzdal svojej svätosti. Prijala bolesť, utrpenie, smrť, len kvôli tomu aby mohla milovať človeka. Jej krása, jej večná mladosť a právo žiť v Kráľovstve anjelov zmizli v ten deň ako zostúpila na tento svet.
Môj otec ale tiež nebol obyčajný človek. Bol to v tej dobe korunný princ, budúci kráľ celej krajiny. Snáď miloval mamu tak ako mal. Snáď tá láska bola zadosťučinením za stratu jej vlasti.
Keď ma matka čakala, vypukla vojna, aká nemala obdoby. Nevraživosť a nenávisť ničili jej anjelské srdce a vysávali z neho krehkú životnú silu. Otec odišiel do bojov a ona zavretá v paláci chradla, zatiaľ čo som ja rástol. Ona to určite vedela. Že sa blíži jej koniec a že otca už nikdy neuvidí.
V ten večer, keď otec padol v poslednom boji, prišla aj jej hodina. Dala mi všetko, čo ostalo z jej tajomstiev. V mojich žilách prúdila viac anjelská ako ľudská krv. Dala mi svojho ducha a múdrosť anjelov. Hneď po tom umrela.
Starý otec, kráľ svojej krajiny bol vždy tvrdý muž a trpko vykúpené víťazstvo a smrť takmer všetkých jeho detí z jeho duše spravili kameň. Bol čestný a múdry, no nik nevedel či ešte dokáže cítiť. Moju výchovu prevzal sám a potlačil poslednú ľudskú stránku, ktorá vo mne bola.
Tým bola láska. Láska pre ktorú matka prišla, a jediná vec čo ma spájala s ľuďmi. Stal som sa anjelom na zemi.
Moji rovesníci nachádzali zmysel života v tomto krehkom cite, ja som zmysel života nemal. Ale život napriek tomu bol aj pre mňa. Existoval tak ako čas. A čas odmeriaval aj moje posledné kroky v tejto sebestačnosti.
Pretože som stále v tomto človek. Porušil som zákon a musím zaplatiť. Musím odísť a vrátiť sa až keď nájdem tento zmysel. Potom budem môcť panovať aj naďalej. Dovtedy, Vám, strýko Lucius zverujem ríšu do správy. Veďte ju v mieri a blahobyte...“
Z listu princa Zaniela grófovi z Eshkerie