Domov bábik

Išla som rovno domov. Zrútila som sa do postele a premýšľala nad tým, že tento víkend sa zapíše do histórie ako jeden z najhorších.
Mobil mi zazvonil už asi desiaty raz a ja som ho vytočene šmarila do kúta izby, kde dopadol na zem a vibroval na podlahe. Veľmi dobre som vedela, kto to je. Tomáš sa mi celú cestu domov pokúšal dovolať.
Ale pravdu povediac, neviem prečo. Čo by mi ešte mohol povedať? Že to tak nemyslel? Nie som padnutá na halvu a vidím, ak mi niekto naznačuje, že o mňa nemá záujem. A to som si kedysi myslela, že možno áno. Aká som bola hlúpa!

Chcela som to už mať celé z krku. Ak mám mať pokazený deň, tak aspoň spravím všetko naraz. Mama nebola doma, a tak som zobrala kľúče a znova som vybehla z domu. Môj cieľ bol jasný.
So scvrknutým žalúdkom, ktorý odrážal moju nervozitu, som stisla prstom zvonček pri dverách. Netrvalo dlho a otvoril mi Mišo.
„Ahoj,“ pozdravila som ho neutrálnym hlasom.
„Ahoj.“ Neisto sa usmial. Vyzeral byť asi taký nervózny ako ja.
„Chcem sa s tebou porozprávať. Pôjdeme von?“ spýtala som sa. Iba prikývol, obul sa a vyšiel za mnou.
Chvíľu sme kráčali potichu, kým sa ho nerozhodol prerušiť.
„Prepáč. Správal som sa ako idiot. Nemal som nič z toho povedať...“ Možno chcel ešte pokračovať a možno nie, no teraz som sa ozvala ja. Nebolo treba, aby sa predo mnou plazil, keď už je v podstate rozhodnuté. Aspoň čo sa mňa týkalo. Pochopila som, že on bol len také pobláznenie.
„Nemusíš mi to hovoriť. Teraz už na tom aj tak nezáleží.“
„Čože? Prečo?“
Povzdychla som si. „Čo si budeme klamať! Obaja vieme, že to medzi nami poriadne škrípe. Nemyslím si, že by malo zmysel ďalej sa trápiť.“
„Chceš sa so mnou rozísť?“ spýtal sa a mne to znelo dosť prekvapene.
„Áno. Myslím, že je už na čase.“ Odmietala som okolo toho chodiť ako okolo horúcej kaše. Na to som bola až príliš vynervovaná.
Mlčal. Potom sa z ničoho nič zastavil a sadol si na obrubník. Chvíľu som tam stála, a potom som sa k nemu pridala.
„Asi máš pravdu,“ rezignovane vyhlásil. Toto nebola reakcia, akú som čakala. Ale uľavilo sa mi, že to berie tak v pohode. „Úprimne, nikdy to...nemalo ten správny šmrnc.“
Zasmiala som sa. „Hej, to je fakt.“
„Takže...definitívny koniec?“ zamyslene sa spýtal.
„Áno,“ pritakala som. „Ale to neznamená, že ťa stále nemám rada ako kamaráta. Teda, ak máš ty záujem, môžeme sa kamarátiť,“ nesmelo som navrhla. Myslím, že to bola Baša, kto mi neustále tlačil do hlavy, že chalani neznášajú, ak im baba po rozchode povie, aby zostali priateľmi.
„Vieš, vlastne, myslím, že tam ani nikdy viac nebolo,“ potichu povedal.
Nepatrne som sa zachmúrila a pozrela sa na jeho profil.
„Ako to myslíš?“
„Nikdy tam nebola láska, že?“ Začervenala som sa od hanby a trochu aj od výčitiek.
„Nie, aspoň z mojej strany,“ priznala som.
„Tak vidíš. Vlastne sme boli stále priatelia...“
„Priatelia, čo spolu spia,“ zamračene som zamumlala a Mišo sa rozrehotal.
„Hej, ale to teraz asi nebude možné,“ uchechtol sa.
Slabo som ho buchla päsťou do paže a uškrnula som sa. „Žiadne ASI ale určite.“
Bolo naozaj zvláštne takto sa rozprávať. Ale aspoň že som sa o tom nehanbila hovoriť. To je plus, nie? Že už nie som žiadna hanblivka.
„Hej...vážne ma mrzí, čo som ti povedal. Bolo to odo mňa sprosté.“
„To je v pohode. Čo sa stalo, stalo sa. Jedným uchom dnu a druhým von,“ upokojovala som ho.
„Keď si trochu vypijem, tak som...,“ trochu sa zasekol a hľadal správne slovo.
„Majetnícky?“ skúsila som. Prikývol a zaksichtil sa.
„Áno, majetnícky a robiaci veci, ktoré neskôr ľutujem.“
Prikývla som. „Mal by si najprv premýšľať a až potom konať.“
„Héj, práve si sa so mnou rozišla a teraz mi ideš dávať rozumy?! Nie si nejaká drzá?“ hral naštvaného a mne nedalo, aby som sa nerozosmiala. Bolo absurdné, že sedíme vonku na obrubníku a obaja sa v pohode rozprávame po tom, čo som mu práve dala kopačky. V mojom živote asi nič neprebieha podľa zaužívaných pravidiel. Vždy musím byť extra!
„Takže čo teraz?“ spýtal sa zrazu.
„Ako to myslíš?“
„No, ako bude pokračovať tvoj život?“
Usmiala som sa. „Ako do teraz.“
„Nič sa nezmení?“
„Hm...okrem toho, že budem mať KONEČNE dosť času pre seba, tak nie,“ podpichla som ho.
„Tým chceš povedať, že som ťa obmedzoval, alebo čo?“ naoko sa hneval a ja som sa zaškerila.
„Už musím ísť,“ povedala som a začala som vstávať.
„O.k. ale nelúčime sa navždy, že?“
Pokrútila som hlavou. „Jasné, že nie.“
„Tak dobre. Ahoj.“
„Čau,“ rozlúčila som sa a ľahkým krokom som smerovala domov. Aspoň niečo mi v tento deň vyšlo. Nikto si nedokáže predstaviť, ako neuveriteľne sa mi uľavilo, že to dopadlo takto rozprávkovo. Skoro mi pripadalo neskutočné, že sa niečo podarilo mne.

Pondelky som nikdy nemala rada. Ale tento pondelok bol obzvlášť zlý. Nazvala by som ho čiernym pondelkom. Ak by som nestretla Tomáša, bolo by to lepšie, ale ak áno... Mala som vypracovaný menší plán, ako sa mu vyhnúť. Ibaže pri mojom šťastí som mala vážne pochybnosti, či mi to bude niečo vôbec platné.
Vošla som cez roztvorené dvere, prešla som k svojej lavici a hodila som tašku na zem. Sadla som si na lavicu a Baša ma nasledovala.
„Tákže?“ spýtala sa.
„Tákže, čo?“ zopakovala som hraným veselým hlasom.
„Mlčíš, odkedy sme sa stretli na zástavke. To nie je tvoje obvyklé správanie.“ Mala pravdu. Naozaj som bola mierne mimo. No ale na rovinu, vy by ste neboli? Nemala som práve najľahší víkend. Aj keď jedna vec mi vyšla.
„Možno nemám čo povedať.“
„Haha, fakt vtipné. Notak, vysyp to konečne!“ naliehala. Premýšľala som, či ju nabližších niekoľko hodín budem odpinkávať, alebo jej jednoducho dám to, čo chce. A v záujme vlastnej psychickej pohody som sa rozhodla pre druhú možnosť.
„Ak to mám povedať v skratke, išla som k Tomášovi domov v nádeji, že ho ožiari a povie mi, ako nekonečne ma miluje a ako dlho na mňa čakal. Lenže som zistila, že on ma vlastne nechce. Potom som sa išla k Mišovi, aby som sa s ním rozišla. Ten to zobral až prekvapivo ľahko, takže to vlastne nebola až taká tragédia. A keďže toto trejme vôbec nie je v skratke, tak končím.“
Baša na mňa hodnú chvíľu civela a potom to prišlo. „Čo???“
Myslím, že by si vážne mala rozšíriť svoju slovnú zásobu.
„Bol to dlhý víkend,“ nevýrazne so skonštatovala.
„Počkaj, ešte raz. Čo si to urobila?“
„Naozaj o tom nechcem hovoriť,“ zamrmlala som. Bola to totižto dosť ponižujúca skúsenosť. A prežívať to znovu by bolo...no, trochu devastujúce pre moju osobu.
„Ale...ako to, že si išla k nemu a v ten istý deň... Wow!“ Bolo vidieť, že nechápe mojim pohnútkam...rovnako ako ja.
„Povedala si, že Tomáš ťa nechce?“ spýtala sa po chvíli ticha, keď to predýchavala.
„Hm...“
„Šibe ti?!“ Jediné moje šťastie bolo, že v tej chvíli zazvonilo. Síce sa pokúšala ťahať zo mňa informácie počas toho, ako profesorka skúšala, no mlčala som ako partizán. Keď však nastala prestávka, vedela som, že jej už neuniknem. Všetko som jej vyrozprávala, ale doporučila som jej, nech si robré rady a ubezpečenia nechá radšej pre seba. Nemala som na to náladu.