Domov bábik

A je to tu decká! Koniec. Chcem sa poďakovať všetkým verným čitateľom a aj tým menej verným...úplne vás chápem pri tej mojej dlhočiznej pauze. Neviem, kedy v budúcnosti sa do niečoho nového pustím, takže nič nesľubujem. Nejako nemám nápady a blíži sa mi skúškové obdobie. :-(
V písaní koncov nie som vôbec dobrá, takže dúfam, že nebudete sklamaní. Možno to je priveľmi presladené...neviem. Veľmi ocením komenty na túto časť alebo aj na celé dielo.
A nakoniec...túto kapitolu venujem tebe, Procella, pretože si mi svojimi komentármi vždy zdvihla náladu a koniec-koncov, najčastejšie som ich dostávala od teba.
A úplne nakoniec vám prajem pekné čítanie a veľa zábavy. Smokie

Dva dni. Už dva dni som sa Tomimu dokázala vyhýbať. Ani neviem, ako som to vlastne robila, ale s najväčšou pravdepodobnosťou som mala viac šťastia ako rozumu. K tomu prispieva aj fakt, že Baša mi odmietla kryť chrbát. No chápete to?! Moja najlepšia priateľka sa na mňa normálne vykašľala vo chvíli, keď som ju najviac potrebovala. Vraj nesúhlasí s mojimi dôvodmi, prečo ho nechcem stretnúť a mali by sme sa čo najskôr porozprávať. Že vraj to, čo si myslím vôbec nie je pravda a trpím nejakým zvráteným druhom stihomamu.
„Čo???“ bola moja odpoveď na tú hanebnú vetu, ktorú mi povedala.
„Si paranoidná a príliš si to berieš. Ver mi, on je do teba paf.“
Si zo mňa robí srandu, nie? Výrečnejšie to od neho byť už ani nemohlo, tak prečo sa ma snaží presvedčiť o opaku! Ona tam nebola a nevidela to.
„A ty zase nie si schopná vidieť pravdu,“ namrzene som odvrkla a odvrátila sa od nej. Toto vážne nikam neviedlo. A to, že podobné veci do mňa neustále hučala, bolo tiež veľmi rozčuľujúce.
Ale čo ma najviac dopálilo bolo to, že keď som takmer utekala zo školy, aby som náhodou nenarazila na jednu nemenovanú osobu, zozadu ma niekto zrazu schmatol za ruku. Trochu potiahol, aby som sa zastavila. S prudko tlčúcim srdcom som sa otočila. Keď som sa stretla s Lacovím zamračeným pohľadom, nábeh na infarkt sa trochu ustálil a veľmi miernym tempom ma začal opúšťať.
„Čo je? Vieš ako som sa zľakla!“ vybehla som na neho. Strach o moje duševné a fyzické zdravie ma dohnalo k stavu, keď som musela byť nepríjemná a nahnevaná aj keby som nechcela. Ale chcela som.
„Musíme si pohovoriť,“ okato ignoroval moju výčitku a pustil ma.
„Fajn,“ zahundrala som sa začala som kráčať. On sa so mnou zladil a ja som čakala na to, kým začne rozprávať. Netrvalo to dlho.
„Bol za mnou Tomáš. Viackrát.“
„Fakt? Dosť prekvapujúce, keďže ste najlepší priatelia a chodíte do tej istej triedy,“ ironicky som podotkla stále nahnevaná, že mi takmer spôsobil kolaps.
„Povedal, že sa mu vyhýbaš.“ Nuž, čo k tomu dodať? Bola som ticho, lebo obaja sme dobre vedeli, že je to pravda. „Dosť ho to....trápi.“
Nadvihla som prekvapene jedno obočie.
„Prosím?“
„Chce sa s tebou porozprávať, ale ty sa mu vyhýbať a neberieš mu telefón.“
„Myslím, že rozhovorov s ním mám práve dosť,“ odvrkla som. Viem, že som bola k nemu nepríjemná neprávom. On mi nič neurobil. Ale keď mňa to všetko tak strašne....vrrrr! Nechce ma. Bodka. Koniec. Tak prečo sa v tom všetci neustále rýpu nevynímajúc Tomáša?!
„On len...,“ zasekol sa.
„On len čo?“ spýtala som sa s prižmúrenými očami.
„Bol len prekvapený, nič viac.“
„Hej, to som bola koniec-koncov aj ja,“ odpovedala som s trpkosťou v hlase. Prekvapená a ponížená. „Ja nerozumiem. Čo vlastne odo mňa chceš? Veď sa nič nestalo!“
Je lepšie predstierať, že sa nič nestalo, a že to ostatní z toho tak nepochopiteľne robia niečo veľké.
„Mrzí ho to,“ ticho povedal.
„Hej, bol ku mne trochu čudný, ale to nič neznamená. Stále sme priatelia. Nemal by to brať tak vážne,“ klamala som, až som si v jednu chvíľu pomyslela, že by mi mohol narásť mega dlhý nos.
Laco na mňa hodil nechápavý výraz a potom sa zamračil.
„Čo? O čom to hovoríš?“ zmätene sa spýtal.
„Hovorím, že sa nič nezmenilo. Kvôli takej sprostosti sa s ním predsa neprestanem kamarátiť,“ povedala som a nechala som ho tam stáť s trochu chaotickým výrazom na tvári. Prešla som cez prechod na druhú stranu ulice a pobrala som sa domov.

Keď som zatvorila dvere svojej izby, oprela som sa o ne a zošuchla som sa dolu na zem. Myslím, že toho bolo jednoducho už priveľa. Pritiahla som si kolená k brade a hlavu, ktorá ma po rozhovore s Lacom rozbolela, som si oprela o ne.
Oči sa mi zaplnili slzami a ja som zamrkala. Nebola by som plakala, vážne nie. Lenže ma prekliato bolela hlava a zrazu to na mňa všetko začalo padať.
Keď ani mrkanie nepomáhalo, tak som to vzdala a nechala tomu voľný priebeh. Netuším, ako dlho som tam len tak sedela, no začali ma už pobolievať kolená. Zdvihla som hlavu a siahla po taške, kde mi začal vyzváňať telefón. Bola to Baša. Trochu som si odkašľala a prihlásila som sa.
„Áno?“
„Ahoj, Luci, čo robíš?“ Smiešna otázka.
„Nič,“ jednoducho som povedala. Veď som ani nič nerobila. Sebaľútosť sa ako činnosť neráta. „Prečo?“
„Potrebujem sa s tebou stretnúť.“
Prevrátila som očami. „Ak mi mieniš zase tlačiť do hlavy tie nezmysli, tak...“
„Nie,“ prerušila ma. „nejde o to. Ide o Laca. Myslím, že ma podvádza.“
„Čo?“ vyhŕkla som úplne šokovaná.
„Neviem, čo mám robiť. Môžeš ku mne prísť?“ hovorila dosť zúfalým hlasom na to, aby som prekusla moju nechuť zaoberať sa problémami niekoho iného než seba. Súhlasila som.
Rýchlo som vošla do kúpeľne a dala si rýchlu sprchu. Obliekla som sa a vyšla som von z bytu. Cestou som si prebrala v hlave to, čo mi Baša povedala do telefónu. Nechápala som to. Veď vyzeral, že je do nej zbláznený.
Prechádzala som cez park, skratku, ktorú som obvykle používala a bola som úplne zabratá do svojich myšlienok. Viete si predstaviť ten šok, ktorý som zažila, keď sa zrazu predo mňa postavila osoba a ja som do nej nešikovne vrazila.
To bolo zjavne za to, že kráčam s hlavou sklonenou dolu a nepozerám sa kam idem. Zdvihla som pohľad s úmyslom ospravedlniť sa, no úplne sa mi zasekol hlas v krku, keď som sa stretla s Tomášovými modrými očami.
„Ahoj, Lucka,“ pozdravil ma a nervózne sa usmial. Rozšírila som oči a zízala som na neho. Čo tu, dopekla, robí?
„Hm, ahoj,“ zdráhavo som ho pozdravila. „Prepáč, ale mám sa stretnúť s Bašou,“ hovorila som, keď som sa ho snažila obísť.
„Viem,“ povedal, čím ma úplne prilepil k chodníku. Zastala som a zadívala som sa na neho s prekvapeným výrazom.
„Vieš?“
„Poprosil som ju o to,“ ticho povedal, no mne to akosi stále nedochádzalo.
„Ako poprosil?“ Bola som z toho trochu vyvedená z miery.
„No, aby ťa nejako vylákala z domu, keď ťa nemôžem vôbec zastihnúť.“
„Počkaj,“ teraz mi to začalo dochádzať, „tak to, že si myslí, že ju Laco podvádza, teda nie je pravda?“
Uškrnul sa. „To ti povedla?“
„Áno, to mi povedala,“ naštvane som mu odsekla a obrátila som sa na odchod. Zo mňa si nikto blázna robiť nebude!
Tomáš to zjavne zaregistroval a rýchlo po mne chňapol rukou.
„Prepáč, ale naozaj som nevedel, ako inak sa k tebe dostať,“ povedal ospravedlňujúcim tónom. „Len sa chcem s tebou porozprávať.“
„O čom?“
„No...,“ nedokončil a trochu sa zachmúril. Začudovane som na neho pozerala a premýšľala, čo vyvolalo tú zmenu. „Čo máš s očami?“ spýtal sa napokon.
A sakra! Ten opuch mi asi ešte nezmizol. „Nič.“
„Ty si plakala?“
Áno. „Nie!“
„Prečo?“ zaujímal sa.
„Čo prečo?“
„Prečo si plakala?“ Prekrížila som si ruky na hrudi a zamračila som sa.
„Neplakala som.“ Napriek všetkému, nemyslela som si, že mi uveril. „Tak, čo teda odo mňa potrebuješ?“
„Mrzí ma to,“ vytisol zo seba a díval sa pri tom do zeme.
Prižmúrila som oči a stisla zuby. Tú vetu som tuším začala nenávidieť.
„Neviem o ničom, čo by ťa malo mrzieť,“ podráždene som povedala.
„Len ma to prekvapilo a nevedel som, ako sa zachovať a... ja neviem, možno som trochu spanikáril alebo čo.“
Zachmúrila som sa. Čo som mala teraz povedať?
„Vieš, vážne nerozumiem, za čo sa mi ospravedlňuješ. Nie som na teba nahnevaná. Všetko je tak ako pred tým, stále sme kamaráti.“ Len som sklamaná, že ma nechceš ako dievča, dodala som v duchu.
Zamračil sa a na tvári sa mu zjavil pre mňa nečitateľný výraz. Kopol do kamienku na chodníku a potichu zanadával. Tvárila som sa, že som to nepočula, lebo to neboli práve slušné slová.
„Dokelu, ja nechcem, aby sme boli kamaráti!“ zvýšil hlas a mnou trhlo. To bolelo, vážne bolelo. Zmieriť sa s tým, že ma nechce, bola ťažká úloha, ale zniesť to, že so mnou nechce mať už vôbec nič spoločné, bolo niečo iné.
Cítila som, ako mi nepríjemne zvieralo hruď a ruky som zovrela v päsť tak prudko, že mi do dlane vystrelovala bolesť zo zarytých nechtov.
Ale keď sa to tak vezme, bude ľahšie na neho zabudnúť, keď ho nebudem vídať. Lenže v tej chvíli som to jednoducho nedokázala oceniť. Zúrivo som zamrkala, aby som zabránila najhoršiemu, pretože dnes som mala na slzy prinajmenšom nábeh.
Zhlboka som sa nadýchla a odvrátila pohľad.
„Jasné, chápem,“ s problémami som vyslovila, aj keď som vôbec nechápala. Ale to bolo už jedno, nie? Pre mňa nemalo veľký zmysel domáhať sa vysvetľovania, keď by to na veci nič nezmenilo.
Obrátila som sa vykročila preč. Bez rozlúčky, bez ahoj. Bála som sa, že keby som ešte raz otvorila ústa, nebola by som schopná zbaviť svoj hlas plačlivého podfarbenia.
„Počkaj, kam ideš?“ spýtal sa a jeho ruka sa obtočila okolo môjho zápästia. Zmätene som sa na neho pozrela.
„Čože? Ale veď...práve si povedal...,“ za normálnych okolností takto nezvyknem koktať, ale jeho počínanie bolo pre mňa také nepochopiteľné, že ma úplne vyviedlo z kontextu.
„Hlupáčik,“ povedal a povážlivo sa ku mne priblížil. Rozšírenými očami som vyvalene hľadela na to, ako sa medzera medzi nami neustále zmenšuje. Keď už bol tvárou iba kúsok od mojej a ja som mohla cítiť jeho horký dych na líci, proti svojej vôli som sa zachvela. Zdalo sa mi nemožné, aby si to nevšimol.
Všetky myšlienky sa mi rozutekali a jediné, na čo som sa zmohla, bolo obtiažne prehltnutie. Keď sa presunul perami k môjmu uchu a jemne ho pobozkal, takmer som sa mu tam zložila k nohám.
„Nemôžeš byť moja kamarátka, keď chcem, aby si bola moje dievča. A to už poriadne dlhú dobu,“ zašepkal mi do ucha a akoby na potvrdenie svojich slov mi venoval pár bozkov na miesto pod ušným lalôčikom.
Potom sa odo mňa odtiahol a musela som mať na tvári skutočne priblblý výraz, pretože sa pobavene zasmial. Obliala ma červeň. Teda, vôbec mi to neuľahčoval. Prečo sa mi smeje?
„Hm...teda...,“ tápala som, „čo bude teraz?“ Akonáhle to vyšlo z mojich úst, prepadlo ma nutkanie plesnúť sa rukou do čela. A on sa znova rozosmial, čím spôsobil, že som ešte viac zrumenela.
„Si rozkošná, keď sa červenáš, vieš o tom?“ povedal a obtočil ruky okolo môjho pásu. Pochybujem, že bolo vôbec možné, že by som ešte viac sčervenala, no mne sa zdalo, že sa práve tak stalo. Sklopila som oči a intenzívne som vnímala pálivý pocit na lícach a jeho ruky na mojom tele. „A k tvojej otázke,“ zvihol mi prstom hlavu tak, aby sa mi mohol pozrieť do očí, „neviem ako ty, ale ja sa ťa chystám práve teraz pobozkať.“
Na protesty (ako keby som nejaké mala!) mi nedal žiadny priestor, keď sa jeho horúce pery spojili s mojimi. Odtrhol sa odo mňa až kvôli nedostatku vzduchu. Obaja sme prerývane dýchali a ja som si ani nevšimla, že som zaborila ruky do jeho vlasov.
„Takže, predpokladám, že áno,“ povedal s úsmevom.
„Čo áno?“ zmätene som sa spýtala a trochu som sa zamračila. Nežne ma pobozkal na nos a líce si oprel o moje čelo.
„Že chceš so mnou chodiť.“
Usmiala som sa. „Myslím, že áno.“
„Áno?“ pozrel sa mi do očí a napriek tomu, čo sa práve stalo, videla som, že dychtivo očakáva odpoveď.
„Áno,“ prikývla som. Znova sa vrhol na moje ústa a ja som mu celkom bez námietok vyhovela.
„Milujem ťa,“ zašeptal mi do pier, keď sme si znova dopriali chvíľku na dýchanie. Zostala som na neho ohromene civieť, úplne neschopná jediného slova.
„Ja...tiež ťa milujem,“ povedala som napokon. Veď prečo to nepovedať, keď to už istú dobu bola pravda? Pri jeho rozžiarenom pohľade ma znova obliala červeň, čo po posledných pár minútach nebola žiadna novinka.
Tomáš sa šťastne usmial, pobozkal ma na horiace líce a myslím, že vtedy som ho milovala ešte viac. Nuž, život nie je až taká sviňa. =D