Carlosov pohár. 2. a 3. kapitola

Ráno som nesmelo vystrčila hlavu z izby. Čakala som Fernando sem Fernando tam. Bola sobota a deti zrejme ešte spali. Potichu som zišla do kuchyne a dúfala, že včerajší hon na čarodejnice sa už skončil. Seňora Eliza práve raňajkovala: „ Dobré ráno zlatko!“ pozdravila ma srdečne, no ja som už očakávala spŕšku otázok. Nič také sa však nestalo.
„ Dobré ráno Maryta.“ pozdravila ma aj Mama Lupe. „ Deti ešte nevstali? Pripravujem im kašu. Dáš si aj ty?“
„ Áno. Ďakujem. Deti ešte spia.“ odvetila som opatrne popri tom, ako som si sadala za stôl.
„ Včera boli dlho hore, tak teraz dospávajú.“ skonštatovala seňora obliekajúc si modré sako. „ Ale ja už musím ísť. Povedzte im, že im posielam veľký bozk. Na obed som doma.“
Seňora každú druhú sobotu chodievala do Belasej Perly. Osobne dohliadala, aby všetko šlo tak ,ako má aj cez víkend a pripravovala večerné menu. Na sobotnom a piatkovom si vždy dávala obzvlášť záležať. V tieto dni do Belasej perly chodievalo najviac ľudí. Seňora pre tieto večery vždy pripravovala špeciality, tým bola Belasá perla známa.
Sedela som ospalo za stolom a čítala noviny.
„ Maryta dnes pôjdeme navštíviť Rositu. Vezmi aj deti.“ povedala Mama Lupe zatiaľ, čo pri sporáku miešala kašu.
„ A čo upratovanie. Včera sme to predsa nestihli?“
„ Netráp sa dievčatko. Kým si ty dostávala lekcie tanca ja som upratala celý dom.“
„ Mama Lupe vy ste poklad!“ vyskočila som spoza stola a pobozkala som ju na líce. „ Ale prečo si si radšej neoddýchla a nepočkala na mňa? Robíš pre nás všetkých toho už dosť“
„ Ale. Veď ty dobre vieš, že to robím rada. Ty pomáhaš mne a ja zase tebe. A okrem toho nie som ešte taká stará, sily mám dosť, ale vy sa ku mne správate akoby som mala už smrť na jazyku.“
„ Ach Mama Lupe.“ zasmiala som sa. Mama Lupe bola tým najsrdečnejším človekom akého som kedy poznala. A čo bolo pre mňa úplne nepochopiteľné, bavili ju domáce práce. Ale pomáhala som jej rada. Aj napriek tomu, čo tvrdila, všetka tá práca bola občas na ňu priveľa.
Vybehla som po schodoch, aby som zobudila deti. Potichu som otvorila dvere detskej izby. Závesy boli zatiahnuté a v izbe bola tma. Iba cez malú škáročku prenikal lúč slnečného svetla a šteklil Rominkinu tváričku. Malou rúčkou si poškrabkala nos a keď to nepomohlo natiahla si na hlavu perinu. Paulo spal zababušený až po uši a slastne odfukoval. Nemala som to srdce ich zobudiť. Zišla som späť do kuchyne a poprosila Mamu Lupe, aby ešte hodinku počkala. Bolo už predsa desať hodín a deti sa o chvíľu určite zobudia sami. Len čo som to dopovedala pricupkala dolu schodmi rozospatá Romina s Rolfom v náručí. Rolf bol jej obľúbený plyšový macko. Zverovala mu všetky tajomstvá a nikam sa bez neho nepohla.
„ Dobré ránko.“ pozdravila ospalo. A schúlila sa mi do náručia.
„ Romi pred chvíľou som bola hore a ešte si spala?“
„ Zobudilo ma slniečko. Stále mi svietilo do tváre! Prosím ťa, nabudúce ho vypni kým sa zobudím. Dobre?“ s Mamou Lupe sme sa s chuti rozosmiali.
„ Zlatíčko, slniečko sa nedá vypnúť ako lampa. Každé ráno vyjde, aby ti oznámilo, že je čas vstávať. A večer keď slniečko zájde vystúpi na oblohu mesiačik. Mesiačik ti prináša sníčky, a preto keď ho uvidíš rýchlo sa ponáhľaj do postieľky. A teraz sa choď rýchlo prezliecť a umyť. A zobuď aj Paula, pôjdeme na návštevu.“
„ Na návštevu? A kam?“ ožila Romina a vyskočila na rovné nohy.
„ Pôjdeme s Mamou Lupe k tete Rosite.“
„ Hurá!“ vykríkla, no vzápätí sa zarazila. „ A mama? Pôjde s nami?“
„ Nie zlatko. Mamička je v práci, ale posiela vám veľký bozk. A na obed už bude doma.“
„ Chápem.“ Romina to povedala s takým pochopením a zároveň smútkom v hlase až som mala pocit, že náhle, v jednej chvíli dospela.
Seňora La Rojetová delila svoj čas medzi deti, domácnosť a prácu. Pri toľkých povinnostiach jej neprítomnosťou trpeli najmä deti. V reštaurácii snáď ani nemusela tráviť toľko času. Mala tam dobrých a spoľahlivých ľudí. Seňora si však nevedela predstaviť, že by reštaurácia mohla fungovať aj bez nej. Ak sa tam pár dní neukázala, bola celá nesvoja. Chýbala jej. Rovnako na tom bol aj seňor. V reštaurácii a na služobných cestách trávil celé dni. Deti ho vídavali len večer pred spaním. Trochu som im tento životný štýl zazlievala. Na všetko mali zamestnaných ľudí. Účtovníkov, menežérov, vedúcich reštaurácií, kuchárov, čašníkov, barmanov a tak ďalej. Keby chceli mohli s deťmi tráviť oveľa viac času. Lenže oni sa nevedeli vzdať práce. Dokonca ani ju len trochu obmedziť.
„ Ach už sa teším.“ vzdychla si Mama Lupe. „ Rositu som nevidela už aspoň mesiac. Určite mi to bude vyčítať.“
„ Prinesieš jej svoj čerešňový koláč a hneď bude všetko v poriadku.“
Mama Lupe sa zasmiala: „ Máš pravdu. Môjmu koláču nevie odolať už 45 rokov. Stále mi tvrdí, že som ho pobosorovala. Jej sa taký nikdy nepodaril. A určite sa veľmi poteší, keď uvidí deti.“
„ Veru, nikto ich tak nerozmaznáva ako ona. Dovolí im čokoľvek. Nehnevala by sa ani keby jej podpálili byt.“
„ Veď vieš, Pán Boh jej nenadelil vlastné. A teraz na starosť sú spolu s Miguelom starými rodičmi pre deti z celej ulice. Ani jedno ich nenazve inak, ako starká, či starký. Sú to boží ľudia.“
„ Rovnako ako ty.“
„ Ale! Už mi toľko nelichoť, lebo spyšniem.“
„ Už sme tu! Môžeme ísť.“ Paulo a Romina dobehli do kuchyne ako víchor.
„ Nie tak rýchlo.“ uzemnila som ich. „ Najprv sa treba najesť.“
„ Pripravila som vám kukuričnú kašu. S kúskom masla a kakaom.“ povedala Mama Lupe a postavila pred nich taniere.“
„ Ale keď mi nie sme hladní.“ mrnčali deti.
„ Nič také. Ráno sa treba poriadne naraňajkovať, aby ste mali silu na celý deň.“ karhala ich.
„ Len sa pekne najedzte. U tety Rosity sa zase napcháte sladkosťami, a potom vás bude bolieť brucho.“ poučila som ich aj ja.
„ Ani ja som ešte neraňajkovala. Najeme sa spolu.“
Deti, hoci s nevôľou, sa predsa len naraňajkovali. Medzitým Mama Lupe zbalila pre tetu Rositu veľký kôš s jej dobrotami. Každej svojej priateľke občas taký priniesla. O desať minút sme sa už viezli do okrajovej časti mesta. Deti celou cestou džavotali a Mama Lupe mi hovorila do šoférovania. Tak to bolo vždy. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla.
Rositu aj s Miguelom sme prekvapili. Samozrejme sa nezabudla naoko uraziť, že sme ju neboli tak dlho navštíviť. A ako vždy všetky hriechy napravil Lupin čerešňový koláč. Pre deti mala hneď pripravený kopec sladkostí. Tie sa chvíľu motali okolo nás, no vzápätí vybehli za deťmi, ktoré sa hrali na dvore. My sme sedeli na terase, takže som ich mala pod dohľadom. Vždy mi tu bolo veľmi príjemne Rosita tu pestovala kvety aj zeleninu. Všade bolo plno zelene. Slniečko pekne svietilo a hrialo tvár. A keď náhodou pršalo mohli ste si vychutnať dážď schovaní pod prístreškom. Rada som počúvala Mamu Lupe a tetu Rositu pri rozhovoroch. Okrem klebiet, spomínali aj na minulosť. Deti zase milovali, keď im rozprávala indiánske legendy alebo rozprávky. Vtedy takmer ani nedýchali. Pri takýchto našich stretnutiach sa na terasu postupne pozbieral takmer celý dom. Všetci obyvatelia radi počúvali Rositine príbehy.
Schúlila som sa do kresla, popíjala čaj, a tak ako vždy počúvala, o čom sa Mama Lupe a Rosita rozprávajú. Najprv sa posťažovali na zdravie, potom pospomínali aspoň 20 známych pričom mi nezabudli podrobne vysvetliť ku ktorým príbuzným, či priateľom každý patrí. Samozrejme, mala som z toho veľký chaos. Ale vždy som sa tvárila, že viem o koho ide. Vzápätí prišli na rad spomienky na mladosť a nakoniec si porozprávali, ako sa im darí a žije.
„ A ty moja, čo máš nové?“ obrátila sa na mňa so starou známou otázkou Rosita.
„ Ale nič. Ako vždy teta. Starám sa o deti a píšem rozcitlivené listy domov.“ odpovedala som jej starou známou vetou.
„ Že vraj nič!“ zalomila rukami Mama Lupe. „Včera ju pozval na večeru milý muž a to je vraj nič.“
„ Ale! Čo nepovieš!“ chopila sa príležitosti teta Rosita.
„ No len Rosite pekne všetko povedz!“ nútila ma Mama Lupe.
„ Ale to vôbec nestojí za reč.“ ohradila som sa, aj keď som tušila, že téme Fernando Islas sa už nevyhnem. Veď mi aj bolo podozrivé, že ho od rána nikto nespomenul.
„ Pripadá mi to, akoby bol svätý. V tejto rodine chýbala už len jeho fotka so svätožiarou. Odkedy deti začali chodiť do jeho školy, nepočúvam nič iné len Fernando sem, Fernando tam. A od včerajšieho večera akoby počaroval aj seňore Elene a Mame Lupe. Preboha, čo sa všetci zbláznili? Čo v ňom je, že ho každý tak zbožňuje.“ neuvedomila som si, že rozmýšľam nahlas a moje šomranie si vypočuli aj Rosita s Mamou Lupe.
„ Je to milý, mladý, slušný muž a navyše veľký fešák a ešte k tomu aj skvelý tanečník. Ja byť tebou už si predstavujem ako ma vedie pred oltár. Pre teba, dievča, je ako stvorený. Ale ty nie! Neviem, čo ti na ňom vadí. Keby nie seňory Eleny, bola by si ho odmietla!“ Mama Lupe na mňa spustila lavínu výčitiek. Prvýkrát som ju videla nahnevanú.
„ Ale veď si ho videla len raz. Nepoznáš ho. Ani si s ním nehovorila.“ pokúšala som sa obhájiť.
„ Seňora Elena mi o ňom rozprávala vždy, keď deti priviezla odtiaľ domov. A stačil mi jeden pohľad do jeho očí, aby som vedela, že je to dobrý človek.“ nedala sa Mama Lupe. „ Ale vieš čo Rosita, ja ti to všetko poviem sama.“ Mama Lupe vzápätí tete Rosite vyrozprávala všetko, čo sa večer stalo do najmenších detailov. Ako som od neho dostala ponuku na tancovanie, ako ma tam s ním seňora Elena nechala samu, ako ma čakali doma, môj príchod, ako ma pozval na večeru a ako seňora prijala pozvanie za mňa. Dokonca nezabudla opísať ani jeho oblečenie a ich psychologickú analýzu mojich citov v kuchyni. Čakala som, že aj Rosita mi venuje ponaučenie o tom, aký je to dobrý chlapec, ale mýlila som sa.
„ Lupe verím ti, že je to dobrý chlapec, ale vy to dievča chcete uštvať! Pozná ho sotva jeden deň a vy by ste jej už chystali svadobné šaty. A okrem toho ako sa môže viazať na tunajšieho chlapca, keď o polroka sa vracia domov?“
Z tváre Mamy Lupe som postrehla, akoby sa práve prebrala z ošiaľu menom Fernando. Kým my sme preberali môj život, Miguel sa išiel pozrieť na deti. O chvíľu pribehli a žobronili od tety Rosity rozprávku.
„ Starká, prosím ťa porozprávaj nám o Indiánoch.“ sadli si Rosite k nohám a žobronili prosebným pohľadom.
„ Dobre, dobre. Ale musíte mi ukázať, čo ste sa naučili v tanečnej škole.“
Deťom nebolo viac treba. Miguel im pustil starú platňu a po celom dvore sa ozývala salsa. Malí tanečníci sa predvádzali do sýtosti a my sme sa zabávali na tom, aký boli milí. Zožali veľký potlesk.
Po Rositinej rozprávke sme sa pobrali domov. Strávili sme tu celé popoludnie, no domov sa nám aj tak nechcelo. Deti som uložila do auta. Boli také unavené, že počas rozprávania zaspali. Mama Lupe sa zatiaľ lúčila s Rositou a Migelom.
„ A nieže na nás zase zabudneš!“ kárala ju so smiechom Rosita. „ A daj pozor na to dievča. Nech sa nepopáli. Všimla som si tie iskričky v jej očiach, keď si rozprávala o tom chlapcovi, nech tvrdila, čo chcela.“
„ Čo si to vy dve šepkáte za tajnosti?“ spýtala som sa zvedavo.
„ To je medzi nami starými babami. A ty ešte stará nie si.“ odbila ma veselo teta Rosita. Vzala moju tvár do rúk , pobozkala ma na čelo a prežehnala ma.
„ Dávaj na seba pozor dieťa a dávaj pozor aj na týchto anjelikov.“ podišla k autu a prežehnala spiace deti.
„ Dovidenia. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme.“ rozlúčili sme sa nasadli do auta a odišli. Videla som, že Mame Lupe aj Rosite táto návšteva veľmi dobre padla. A rovnako aj mne a deťom. Nakoniec tak ako vždy, keď sme sa sem vybrali.

3


Nedeľa bola výnimočným dňom. La Rojetovci sa vždy snažili byť aspoň v tento deň spolu. Seňora Elena pripravovala sviatočný obed a vtedy do kuchyne nikoho nepustila. Seňor Alonzo sa hral s deťmi, Mama Lupe prestierala na stôl a ja som popoludní mala voľno. Vtedy som chodievala na prechádzky a stretávala sa s kamarátkami, slúžkami a vychovávateľkami so susedných domov. Porozprávali sme sa, poklebetili si, posťažovali sa a občas večer vyrazili na dámsku jazdu. Aj dnes sme sa dohodli, že si vyrazíme. Tak ako vždy, ja a Amelia, moja najlepšia kamarátka, ktorá sa starala o deti finančného makléra v susednej ulici, sme navrhovali kaviareň, a tak ako vždy, ostatné dievčatá nás prehlasovali s nočným klubom. A tak sme my dve väčšinou ostali doma a dlho do noci sa zhovárali alebo sme šli do kaviarne sami. Ale občas sme potrebovali vypadnúť, zmeniť vzduch, a tak sme sa dnes teda dali nahovoriť.
Z taxíka sme vystúpili pred klubom s veľkým neónovým nápisom Creativ. Paloma, Alisia, Kate a Blanca sa nadšene vrútili dnu. My s Ameliou sme najskôr neisto skúmali situáciu, potom sme sa cez dav tancujúcich ľudí predrali k nášmu stolu.
„ Kde ste toľko?“ vyčítala nám Paloma.
„ Veď sa pozri na ten dav:“ odvetila som.
„ To sa musíš vedieť tlačiť, moja. Ako ja. No schválne, zmerajte mi čas.“ len čo to Kate dopovedala zmizla medzi ľuďmi a o chvíľu bola späť.
„ Tak čo?“
„ Minúta.“
„ To sú roky tréningu na Maiamských party, dámy.“ Kate bola Američanka a s obľubou nám zdôrazňovala odkiaľ pochádza.
„ Poďme si zatancovať.“ nemohla sa už dočkať Alisia.
„ Idete aj vy?“ opýtala sa mňa a Amelie Blanca.
„ Nie, radšej nie.“
„ Ako chcete, ale nemyslite si, že tu celú noc presedíte. To sa vám s Blancou nestane! Nehanbite sa, je tu tma, nikto vás nebude vidieť tancovať. A ja sa vrátim!“ všetky sme sa rozosmiali. Blanca pôsobila ako Zoro pomstiteľ.
„ Dobre, objednajte nám zatiaľ niečo...hm, niečo tvrdé nech to roztočíme.“ dodala Paloma a všetky zmizli v dave.
Kým Amelia odišla k baru objednať drinky ja som pozorovala ľudí.
„ Tak našla si niečo.“ vyrušila ma z myšlienok.
„ Ako sa to vezme. Pozri tam.“ ukázala som na chlapcov na parkete. „Pekné, pekné, duté, duté. A tamto. Pekné, naduté a bohaté.“ Touto hrou sme sa bavili vždy, keď sme si niekam vyrazili. Ja a Amelia by sme nikdy nenabrali odvahu, aby sme oslovili nejakého chlapca ako prvé. Zato naše kamarátky s tým nemali žiadny problém, a tak kým oni tancovali my sme im hľadali potenciálne obete.
„ Tak, čo máme?“ pribehli zadýchané dievčatá.
„ Chceš perspektívu, alebo zábavu?“
„ Zábavu. Dnes sa chcem len zabávať.“
„ Správne Paloma!“ búrlivo súhlasili dievčatá.
„ Zaslúžime si vypnúť. Tak, ukáž, čo máš.“
„ Naľavo pri bare dvaja a jeden rovno pred tebou, tam vzadu.“
„ Nie je to zlé, ešte uvidíme.“ Paloma na nich vrhla len letmý pohľad a celá bez seba nedočkavo hovorila ďalej: „ Fajn a teraz my. Poď sem Marita odtiaľ ho neuvidíš.“ volala ma k sebe a ostatné baby sa zhŕkli okolo nás.
„ Vpravo celkom na kraji.“ ukazovala horlivo. „Tá biela košeľa. A ten vedľa neho tiež nie je zlý.“
„ Čo nie je zlý, je zlatý!“ bránila svoje sympatie Alisia.
„ A keby ste videli ako božsky tancujú.“ Kate sa takmer vznášala.
„ Tancovali sme s nimi, o chvíľu prídu sem. Páni moji takého chlapa som už dávno nevidela.“ rozplývala sa Paloma.
„ No, dámy. Tomu sa povie kapitálny úlovok.“ pridala sa k nim aj Amelia a všetky zasnene hľadeli tým smerom. Všetky okrem mňa. Ten „boh lásky“ bol totiž Fernando a ja som horúčkovito snovala plány na nebadaný útek. Nesmiem sa s ním stretnúť. Nesmie ma zbadať. A dievčatá nesmú vedieť, že sa poznáme.
„ Baby! Idú sem!“ zapišťala Alisia. Schmatla som kabelku a utekala na toaletu.
„ Kam ideš preboha?“ opýtala sa Kate nechápavo.
„ Vieš musím, súrne. No veď vieš.“
Rýchlo som sa ukryla na záchode a premýšľala ako odísť tak, aby ma on nezbadal a dievčatá sa o mňa nebáli. Akú výhovorku si vymyslieť a ako im ju povedať. Zdalo sa mi to úplne nemožné a neuveriteľné, že s ním mám v piatok rande. Keby to tak vedeli, umreli by od úžasu. Pravdupovediac, táto predstava ma mierne tešila.
Nazrela som cez odchýlené dvere, čo sa pri našom stole deje. Fernando a jeho priateľ sa veselo smiali a dievčatá používali všetky triky zvádzania, ktoré poznali. Odrazu sa Fernando načiahol a pobozkal Palome ruku. Odišla som od dverí, nervózne pobehovala pred zrkadlom a nahlas nadávala: „ No počkaj! My sme skončili Fernando Islas! Toto si s tebou vybavím!“ Neviem, možno som staromódna, ale keď má niekto dohodnuté rande nezvádza a nepodlieha zvádzaniu iných žien. A čo som si vôbec myslela? Hádam som len neuverila, že sa taký chlap buchol práve do mňa.
„ Si v poriadku?“ ozvala sa mi za chrbtom Amelia. „ Si tu už 15 minút.“
„ Fuj, zľakla som sa!“ chytila som sa za srdce. „ Je mi trochu nevoľno. Bude lepšie keď pôjdem domov.“
„ Teraz?! Ešte si ani nespoznala Fernanda a Diega. Sú skvelí. Fernando je síce trochu mlčanlivejší, ale je to kus chlapa.“
„ Pcha, že mlčanlivejší!“
„ Ako prosím?“ Amelia na mňa nechápavo civela.
„ Nič, ale nič. Ešte tam sedia?“
„ Nie išli tancovať.“
„ Fajn, môžeme ísť.“
„ Ty ich hádam poznáš?“ nechápala moje správanie.
„ Niéé, pravdaže nie.“ zaklamala som rýchlo s nevinným výrazom. „ Ako si na to prišla? Ja len nechcem, aby sa ma baby vypytovali a šomrali, že odchádzam. Vezmem si taxík. Ty ostaň . Povedz im prečo som odišla a dobre sa bav. OK?“
„ Tak fajn. Ale aj tak si akási čudná.“
„ To sa ti len zdá. Ale už musím ísť, kým tancujú.“ chvatne som vyštartovala von.
„ Počkaj!“ volala za mnou Amelia. „ Odprevadím ťa.“
Predierali sme sa pomedzi ľudí a ja som sa obzerala na všetky strany. Chvalabohu nikde som ho nevidela. Východ bol už blízko, už som bola takmer vonku, v bezpečí. Chýbal už len kúsok, kúsoček, keď tu zrazu Bum! ... vrazila som priamo do neho, doslova. Dívala som sa na všetky strany, striehla som ako jastrab. Akosi som však pozabudla, že by som sa mala občas pozrieť aj pred seba.
„ Hop!“ chytil ma do náručia, ale hneď ma nespoznal. „ Pozor seňorita. Kamže sa tak ponáhľate?“ usmial sa a ja som stratila pôdu pod nohami. „ Ale, ale, koho to tu len máme.“ spamätal sa po chvíli. „Seňorita Kurtisová. Tak vás by som tu teda nečakal.“ prehodil posmešne a premeral si ma od hlavy po päty.
„ Maryta, vy sa poznáte?“ opýtala sa prekvapene Blanca, ktorá spolu s ostatnými dievčatami stála za Fernandom.
„ Zbežne, naozaj len zbežne.“ odvetila som stroho a vymanila sa z jeho náručia. „ Učí deti tancovať. To je všetko. Ale ja už musím ísť, je neskoro.“
„ To nemyslíš vážne? Veď je len desať. Ostaneš pekne tu.“ ohradila sa Paloma.
„ Viem, ale som unavená a nudím sa tu. Vy sa bavte. Čau.“
„ Tak to v žiadnom prípade.“ chytil ma za rameno Fernando. „ Sama domov nepôjdeš. Je to nebezpečné.“
„ Ďakujem za starostlivosť, ale viem sa o seba postarať.“ hodila som po ňom ľadový pohľad.
„ O tom nepochybujem, ale ani tak ťa samu nepustím.“
„ Má pravdu, ostaň. Kvôli nám. Nemôžeš takto riskovať.“ naliehala aj Amelia.
„ Na únavu a nudu je najlepší pohyb. Poď.“ Stále ma držal za rameno a ťahal na parket. Vzal mi kabelku a hodil ju Amelii. „ Musíme veľa cvičiť, ak mi máš pomáhať.“
„ Pomáhať? A v čom?“ dievčatá upadali do čoraz väčšieho úžasu.
„ Ty si sa priateľkám nepochválila?“
„ Nebolo s čím.“ naďalej som sa snažila schladiť jeho záujem o mňa, no nenechal sa odradiť „Maryta mi bude pomáhať s deťmi v škole, odišla mi inštruktorka.“
„ Pche, že inštruktorka!“ zašomrala som. Slová zo mňa jednoducho len tak vypadli, vôbec som si to neuvedomila. Pozrel na mňa prekvapeným pohľadom a jeho pery vyčarili veľavravný úsmev. Viac nepotreboval, vedel že ma má v hrsti.
„ Maryta? Naše polienko? Žartuješ!“ dievčatá od prekvapenia lapali po dychu.
„ Nie, nežartujem. Vlaste, bude niečo ako moja modelová figurína.“ objal ma okolo pása a pritisol k sebe. „Tak poď bábika moja musíme trénovať.“ vtiahol ma medzi ľudí a posledné, čo som videla boli padnuté sánky mojich priateliek.

„ Ja asi odpadnem.“ zajachtala Paloma. „ Nepochopím ako sa jej to podarilo. Zbalila najúžasnejšieho chlapa na svete a ani o tom nevie.“
„ To si nemyslím. Veľmi dobre to vie, ale ona ho nechce! Asi sa zbláznila potrebuje liečiť.“ nechápavo rozhadzovala rukami Kate.
„ Nuž ak ho nechce, stačí povedať. Ja sa o neho rada postarám.“ Blanca upierala zvedavý pohľad do davu tancujúcich ľudí.
Dievčatá celkom zabudli na Diega. „ No dámy myslím, že vaše snaženie by bolo márne.“ zamiešal sa medzi ne a objal Palomu s Blancou okolo pása. „ Keď sa Fernando Islas raz zamiloval, vaša priateľka nemá najmenšiu šancu. Rozhodol sa, že ju bude mať, a tak to aj bude. Presvedčil by aj kameň, aby zmäkol.“
„ No v tomto prirovnaní nie si ďaleko od pravdy. Veď ktorá by sa v jeho náručí nerozplývala, neodpadávala, keď sa jej zahľadí do očí. Jedine Maryta. Chudák to bude chcieť veľa práce.“
„ Nemyslím si to Alisia. Vôbec ju nepoznáš. Keby sa jej nepáčil neskrývala by sa pred ním na záchode a neutekala domov ako zmyslov zbavená.“
„ To nemyslíš vážne Amelia?!“ vytreštila na ňu oči Alisia.
„ Dokonca mi klamala, že nemá ani potuchy kto to je.“
„ No baby, tak toto ma začína zaujímať.“ nadchýnala sa čoraz viac Blanca. „ Je to lepšie ako román, čo čítam. Som zvedavá ako to dopadne. Stavím sa, že Fernando dnes dostane facku, alebo že mu Maryta ujde.“
„ Prečo si to myslíš?!“ zastávala sa ma Amelia. „ Nemali by ste uzatvárať žiadne stávky. Nie je to pekné.“
„ Pekné možno nie, ale zaujímavé rozhodne áno.“ Blancina stávková horúčka chytila aj Diega. „ Ja sa stavím, že ju dnes pobozká a odvezie domov.“
„ To je skvelé!“ pišťala Kate. „ Kto prehrá platí drink nám všetkým.“
„ Dohodnuté, ale som presvedčený, že vyhrám ja. Poznám ho už veľmi dlho. Nevidel som ho takého odkedy...“ Diego zmĺkol a sklopil zrak.
„ Čo odkedy?“ dobiedzala Paloma.
„ Ale nič. Poďme sa baviť.“ odviedol jej pozornosť a pozval dievčatá do tanca.

Zatiaľ, čo sa moje kamarátky spamätávali zo šoku a uzatvárali na nás stávky, ja som penila od zlosti. Ako si to mohol dovoliť?! Nazval ma bábika! Ako by som bola len ozdoba, iba rozmar, ktorý sa mu práve zapáčil. Nič viac! A vraj modelová figurína! Keby mi to povedal medzi štyrmi očami, v poriadku, poznám svoje možnosti. Ale on nie! On to musí vykričať pred celým svetom. Ak mal v úmysle poraziť moju hrdosť, tak sa mu to dokonale podarilo! Ale nie na dlho. To ma ešte nepozná! A to bozkávanie Palominej ruky? Čo to malo znamenať?! Chcela som mu všetko vytmaviť. Nech si nenamýšľa. Ale nemohla som. Moje telo mi to nedovolilo. Chvelo sa, ale nie od zlosti. Chvelo sa, lebo bolo v jeho náručí, cítilo jeho vôňu, jeho dych, dotyk jeho rúk, teplo a silu jeho pevného tela. Nemohlo sa brániť, lebo sa brániť nechcelo. Na rozdiel odo mňa. Ešte dobre, že má človek rozum. Ten môj zatiahol ručnú brzdu a ja som sa spamätala: „ Prestaň!“ odstrčila som ho od seba a nahnevane som mu hľadela do očí. „ Čo si o sebe vlastne myslíš?“ kričala som.
„ Prečo? Urobil som niečo zlé?“ stál tam, sebavedome sa usmieval a tváril sa, že nemá ani potuchy o čom hovorím. Ale veľmi dobre vedel, na čo narážam. Robilo mu radosť vytáčať ma.
„ Ty dobre vieš, o čom hovorím. Čo to malo byť? Vraj modelová figurína a potom bábika. S tou figurínou si mal pravdu priznávam, ale nemusel si to všetkým vytrubovať. A bábika? Tak tá ma dorazila!“
Odrazu na mňa divo pozrel, zdrapil ma za pás a prudko k sebe pritiahol. „ Prečo? Nepáči sa ti keď ťa tak volám?“ tajomný hlas a divý pohľad ma celkom odzbrojil. Kde bola tá nesmelosť, ktorou ma včera prekvapil pri dverách? Pohľadom si premeriaval moju tvár. Cítila som jeho teplý dych na svojich perách. Bála som sa, že ma pobozká. Pozbierala som posledné zvyšky sily, ktoré mi ešte nestihol vziať a zaútočila som: „ Nepáči, keď to vravíš každej.“ Zarazil sa: „ Ako to myslíš?“
„ Určite tak voláš mnoho dievčat. Rovnako ako každej bozkávaš ruku.“
„ Ruku?“
„ Netvár sa, že nevieš o čom hovorím. Videla som ako si dvoril Palome. Balil si ju a mňa si pozval na večeru!“
„ Balil? Odkiaľ si to preboha vzala? A ako si to mohla vidieť? Nebola si tam. No počkať. Amelia vravela, že sa ide pozrieť za priateľkou. Vraj je pridlho na toalete. Ty si sa tam predo mnou skrývala! A špehovala si ma.“ víťazne sa uškŕňal a neskutočne ma tým rozčuľoval.
„ No áno a čo? Nemala som a ani nemám chuť ťa vidieť!“
„ Naozaj? Tak prečo ťa tak veľmi trápi, že som pobozkal Palome ruku?“
Snažila som sa vyhnúť jeho pohľadu, ale nedovolil mi to. „Vôbec ma to netrápi, je mi to ukradnuté. Ide mi len o princíp.“
„ Ahá, takže o princíp. Mám pocit, že niekto tu žiarli.“ škeril sa od ucha k uchu.
„ Tak to ani náhodou! Na teba by som nežiarlila ani keby si bol posledný chlap na svete!“
„ Ale žiarlila. Rozhodilo by ťa od zlosti.“ vyžíval sa vo svojej pravde, lebo veľmi dobre vedel, že ju má.
„ Tak aby si vedel maj si všetky Paulíny a Palomy tohto sveta! Mne je to jedno!“ chcela som sa vytrhnúť z jeho zovretia, ale bol príliš silný. Na môj odpor reagoval ešte mocnejším objatím a do tváre sa mu vrátil obávaný divý pohľad. „ Hlupáčik,“ šepkal „ ja chcem len teba.“
Už sa nedalo nič robiť, nedalo sa uniknúť. Jeho teplé mäkké pery sa prudko dotkli mojich a bola som bezbranná. Stratená v jeho vášnivých bozkoch, v jeho pevnom objatí, ktoré mi nedovoľovalo vzoprieť sa. Na tých pár minút som bola len jeho. Patrila mu celá moja bytosť, všetka moja vôľa. Chcela som s ním takto zostať ešte veľmi, veľmi dlho. Zabudla som na hnev, na hrdosť. Chcela som len, aby ma chránil, držal v náručí.
Venoval mi posledný jemný bozk a zahľadel sa mi do očí: „ Tak, čo bábika už mi veríš?“ opýtal sa jemne, ale urobil zásadnú chybu. Znovu mi povedal bábika. Strelila som mu. „ Neverím.“ odvetila som chladne, hoci sa so mnou krútil svet. No vzápätí ma tá facka strašne mrzela. Ani neviem, prečo som to urobila. Asi som nechcela, aby získal nado mnou moc, aby si myslel, že vyhral. Tak to teda nie. Nie som taká naivná. Otočila som sa a ušla pomedzi ľudí, vybehla von a chcela rýchlo chytiť nejaký taxík. Zabudla som na všetko. Chcela som mu len ujsť. Lenže pred barom nebolo nikoho. Parkovisko, inokedy preplnené taxíkmi, bolo prázdne. „ To nie je možné! Doparoma! To sa môže stať len mne!“ nadávala som nahlas. Všimol si ma mladík, ktorý s kamarátmi postával pred barom. „ Stalo sa vám niečo, seňorita?“
„ Ale nie, nie. Len sa rýchlo potrebujem dostať domov a ako naschvál tu nie je ani jeden taxík.“
ospravedlňovala som pred ním svoje správanie, neustále sa obzerajúc do vchodových dverí. Všimol si to a ponúkol mi odvoz. Ale to sa už vo dverách zjavil Fernando a za ním tlupa mojich zvedavých uchichotaných priateliek.
„ Ďakujem. Vy ste moja záchrana. Poďme rýchlo.“
„ Dáma s vami nikam nepôjde! Ak dovolíte odveziem ju ja!“ zahrmelo nám za chrbtom. Mladík na mňa spýtavo pozrel. „ Prosím nevšímajte si ho.“ hodila som po Fernandovi opovržlivý pohľad.
„ Je mi ľúto, ale počuli ste seňoritu. Neželá si vašu prítomnosť.“ mladík ho slušne odbil, no tušila som, že také ľahké to nebude.
„ Seňora je moja manželka.“ vyrazil zo seba Fernando. Skoro som odpadla. Tak toto prehnal. No nestihla som nič povedať. Mladík to hneď vzdal: „ Prepáčte. Nevedel som.“
„ Nič sa nestalo.“ Fernando sa nútene usmial a mocne ma chytil za rameno.
„ Okamžite ma pusť!“ Nereagoval. „ Počuješ?“ Zasa nič. Ani sa na mňa nepozrel. Odviedol ma k autu a nasilu doň posadil. Obrátila som sa na dievčatá: „ No tak, urobte niečo!“ Ale oni tam len stáli a výborne sa bavili. Dokonca ani Diego Fernandovi nič nepovedal. Len mu hodil kľúče od auta.
„ Vezmi si taxík, zaplatím to a prepáč prosím ťa, ráno ti auto vrátim.“ zakričal na neho Fernando a on sa len chápavo usmial. Potom motor silno zhučal a boli sme preč.
Viezli sme sa nočným mestom už hodinu a on stále mlčal. V hlave mi hučali slová: „ Auto ti vrátim ráno.“ Neopovážila som sa Fernanda spýtať, čo tým myslel. Vždy keď som sa na neho pozrela mal kamennú tvár. Prvýkrát som sa ho bála. Asi som to s tou fackou prehnala. Asi som ho ranila. Bola som úplne zmetená nevedela som, čo si mám myslieť. A okrem toho som netušila, kde sme. Vôbec som túto časť mesta nepoznala. O chvíľu zmizli aj svetlá veľkomesta a auto sa ponorilo do čiernej tmy.
„ Fernando?“ spýtala som sa nesmelo a dotkla dom sa jeho ruky položenej na riadiacej páke.
„ Prepáč. Ja, prehnala som to. Nemyslela som to tak.“ Ani sa na mňa nepozrel, ale ruku neodtiahol.
Viac som sa hovoriť neodvážila. Zrazu si vytiahol svoju ruku spod mojej, no neodtiahol ju ako som očakávala. Namiesto toho mi jemne stisol prsty a končekom palca ich pohladil. Mlčky sme sa viezli ďalej.
Cesta sa začala kľukatiť a stúpať. Okolo nebolo nič, len tmavý hustý les. Zmetene som pozerala na Fernanda, ale tváril sa stále rovnako. Hodinky ukazovali presne pol dvanástej. Mesto už bolo ďaleko a moje napätie sa dalo priam hmatať. V hlave mi vírili rôzne katastrofické scenáre. Už som si predstavovala ako moje telo nájdu niekde v lese, alebo ma unesie za hranice a už ma nikto nikdy neuvidí. Veď ja ho vlastne vôbec nepoznám. Čo ak je chorý, nepríčetný? Neprehovoril takmer dve hodiny! A niet tu svedkov ani živej duše. Preboha! Čo ak ma chce....?! Vezie ma na opustené miesto, aby som sa nemohla brániť, aby nikto nepočul môj krik! Pokiaľ sa mi hlavou nezačali preháňať tieto paranoidné predstavy, na moju zlosť, som sa cítila zvláštne, príjemne, výnimočne. Aj keď sa na mňa hneval, užívala som si jeho prítomnosť, našu samotu a čarovnú atmosféru noci.
Odrazu zastavil, vystúpil a otvoril mi dvere. „ Vystúp.“ povedal chladne. Poslúchla som. Prudko za mnou zabuchol dvere. „ Poď.“ chytil ma za ruku a ťahal k holej čistinke bez stromov, za ktorou sa odrážala akási žiara. Keď sme prišli k okraju naskytol sa nám prekrásny pohľad. Stáli sme na vrchole obrovského kopca a pod nami žiarilo nočné Mexico City. Bolo to akoby tisíce hviezd spadlo práve pod naše nohy. Ale keď som sa pozrela na nebo, boli stále tam a jemne sa ligotali.
Otočila som sa k Fernandovi. Na tvári mu žiaril úsmev, no okamžite sa zmenil na kamenný výraz. Hneď som vedela koľká bije.
„ Ty!“ pustila som sa do neho. „ Ty si sa celú tú dobu pretvaroval! A ja som si myslela ako som ťa ranila. Aký si ty chudáčik. Namýšľala som si hlúposti. A seňor sa dobre zabával. Však? Celú cestu si ma nechal, aby som ťa ľutovala, aby som sa cítila vinná!“
„A užíval som si to.“ stál tam a smial sa.
„ Mám chuť kričať, alebo si do niečoho poriadne udrieť!“ Behala som hore dolu ako lev v klietke.
„ A hádaj do čoho asi?“
„ Krič. Krič koľko len chceš. Neboj sa tu ťa nikto nebude počuť. A ak chceš môžeš si do mňa aj udrieť. Myslím, že mi to veľmi neublíži.“
„ Posmievaš sa mi?“ prestala som pochodovať a zamierila som k nemu. „ Ja ťa asi...“ chcela som povedať zabijem, no on ma znovu schytil do náručia. Od zlosti som doňho začala búchať päsťami.
„ Ale, ale. Pozrime sa koľko temperamentu sa v nej skrýva.“ Rozčuľoval ma čím ďalej tým viac. Vôbec ma nebral vážne. „ Musel som ťa nejako skrotiť. Keď to nešlo po dobrom, muselo to ísť po zlom.“ konečne ma pustil.
„ A teraz čo? Myslíš si že si vyhral?“
„ Ja si to nemyslím. Ja to viem!“
„ Naozaj? Nehovor.“
„ Sme tu sami, je tu nádherne a nemáš mi kam ujsť. Takže mám celú noc na to aby som ťa skrotil a presvedčil, že nie som darebák ani sukničkár a že budeš moja. Či chceš, či nechceš.“
„ Ty vždy vieš ako ma naštvať. No ak si myslíš, že tu s tebou zostanem, si na omyle.“
„ A kam chceš ísť?“
„ Hocikam, hlavne ďaleko od teba!“
„ Tak to ani náhodou!“ znovu ma schmatol do náručia. „ Ostaneš pekne tu. Prečo si taká tvrdohlavá?“
„ Prečo? Poviem ti novinku. Nie som jednou z tých, čo sa chlapom vrhajú k nohám za každú cenu.“ mykala som sa a snažila sa vytrhnúť z jeho rúk.
„ Tak aj ja ti niečo poviem.“ zovrel ma tak, aby som sa nemohla hýbať. „ Nikdy sa nevzdávam. A to čo chcem obyčajne aj dostanem.“ nedovolil, aby sme sa ďalej hádali. Proti mojej vôli ma začal bozkávať. Dlho som sa brániť nedokázala. Moje telo ma zradilo. Prestala som sa brániť a bližšie som sa k nemu pritisla.

Zatiaľ čo ja som v hlbokom lese zvádzala boj s Fernandom a vlastnou hrdosťou moje priateľky sa veselo zabávali ďalej. Samozrejme na môj účet.
„ No tak Diego, Blanca, kde máme tie drinky?“ pýtala sa so smiechom Paloma. „ Obaja ste prehrali.“
„ Ako to myslíš? Snáď vyhrali, nie?“ ohradil sa Diego. „ Fernando dostal facku a Maryta mu ušla. Presne ako povedala Blanca. Ale,“ urobil krátku dramatickú pauzu, „ Fernando ju aj pobozkal aj odviezol domov. Presne ako som povedal ja.“
„ Neviem kam ju odviezol, no domov to rozhodne nebolo.“ podpichovala Kate. „Jasne som počula ako povedal, že ti auto vráti ráno. Kam išli, ty to určite vieš?“
„ Netuším kam ju vzal.“
„ Naozaj? No tak prezraď.“
„ Naozaj neviem. Možno k sebe do bytu.“
„ Hí“ výskali dievčatá. „ Maryta si tú facku vypije.“
„ Diego to nemyslíš vážne, však?“ obávala sa o mňa aspoň Amelia.
„ Naozaj neviem kam ju vzal môžu byť kdekoľvek. Neboj sa on jej neublíži. Má ju rád.“
„ Že neublíži? Bol veľmi nahnevaný.“
„ Neboj sa poznám ho už veľmi dlho. Maryta sa vráti zdravá, šťastná a za ľúbená až po uši. Ver mi zlato a poď tancovať.“ Amelia s Diegom zmizli v dave.
„ Ach ako jej závidím.“ vzdychala Blanca.
„ Veru.“ pridala sa k nej aj Paloma. „ Myslela som si, že ten krásavec bude môj a odrazu sa zjaví Maryta a len tak si ho odvedie.“
„ Myslím, že on si odviedol ju a nie celkom dobrovoľne. Ktovie kde sú teraz.“ zachichotala sa Kate.
„ Ach Kate keby som bola na Marytinom mieste. Išla by som s ním aj do pekla.“
„ Nevzdychaj už toľko. Len sa poobzeraj, chlapov je tu dosť. Len si vyber. Blonďák, brunet, chudý, tučný, bohatý, chudobný. Stačí ukázať prstom.“
„ Máš pravdu Kate. Poďme sa zabávať!“