Bella noverca LXXXVII.kapitola

LXXXVII.kapitola – Otázka budúcnosti

Odkedy sa Wayne po prvý raz po toľkej dobe stretol s Robynne, ubehlo veľa dní. Napriek počiatočnej chuti vzdať sa a dožičiť jej vlastné šťastie hoci aj bez neho, sa nakoniec vďaka vytrvalosti jej tety Georgie nakoniec prinútil zostať a teraz bol za to postaršej dáme neskutočne vďačný. Stále v ňom totiž pretrvávala nádej, ktorá prednedávnom takmer úplne vyprchala.
Teraz trpezlivo očakával, kedy sa Robynne polepší a on ju konečne znovu uvidí. Prenajal si izbu v neďalekom hostinci a každý deň vytrvalo kráčal až k domu, kde Robynne s tetou bývali, aby sa spýtal, ako sa má ona aj dieťa.
Potom mal vo zvyku zájsť za Cryosom, ktorého si priviedol do stajní, patriacich k hostincu, pretože sa nechcel dostať do ďalšieho konfliktu s Barrym. Zvláštne však bolo, že aj keď sa pán Barry starší dozvedel o jeho vzťahu k Robynne, neprekážalo mu to v tom, aby niekedy nezašiel za lordom a porozprával sa s ním. A tak mal Wayne aspoň niekoho, s kým mohol tráviť voľný čas.
Za tie dva týždne, čo strávil v dedine, zistil, že je tam skutočne krásna príroda. Musel uznať, hoci veľmi nerád, že je tu dokonca krajšie ako na panstve McCaldenovcov. Preto sa počas dlhého čakanie nemusel báť, že by sa pristihol pri nič nerobení.
Toho dňa, ktorý sa ničím neodlišoval od tých predchádzajúcich uvoľnene kráčal po úzkej kamenitej ceste, vedúcej až na koniec dediny, za Robynne. Koniec koncov ako každé ráno.
Napriek tomu, že si už začínal na ranné prechádzky sem zvykať, dnes cítil vo svojom vnútri akýsi zvláštny nepokoj. Nepokoj, čo ho nútil ísť rýchlejšie ako obyčajným krokom, akoby sa už nevedel dočkať, kedy tam bude.
Po chvíli dorazil až k domčeku a rázne zaklopal na dvere.
Ako zvyčajne mu prišla otvoriť Georgia, no tentoraz nemala na tvári ten prívetivý výraz. Vyzerala veľmi nervózne.
„Dobrý deň,“ pozdravila ho, hryzúc si spodnú peru.
„Slečna Fatchettová... stalo sa niečo?“ pýtal sa okamžite a na okamih sa ho zmocnil strach. „Prihodilo sa snáď niečo Robynne?“
„Nie, nie, nemusíte sa báť. Všetko je v poriadku, iba... niečo sa zmenilo,“ prehovorila neisto.
Bez slova na ňu s očakávaním hľadel.
„Je v záhrade,“ povedala jednoducho.
„Kto?“ začudoval sa.
„Moja neter,“ vysvetlila mu.
Pocítil radosť, no zároveň aj istú neblahú predtuchu. Vedel, že teraz sa ukáže, čo bude ďalej. Buď ju dokáže presvedčiť, alebo sa s ňou bude musieť navždy rozlúčiť.
„Idem za ňou,“ vyhlásil rozhodne.
„Ibaže ona vôbec netuší, že ste ešte tu. Nič som jej o vás nevravela, preto bude asi trochu... prekvapená,“ spýtavo sa naňho zadívala.
„Na tom nezáleží. Musíme to už raz a navždy vyriešiť!“ rozhodol sa Wayne a nekompromisne prešiel popri nej, aby sa cez dom dostal do záhrady.
Georgia za ním s obavami hľadela. Dúfala len, že jej neter sa spamätá a prestane s tou svojou zaťatou tvrdohlavosťou.

Wayne nedbal na Georgiino znepokojenie, lež odhodlane vstúpil do domu a keď ho niekoľkými krokmi celý prešiel, vyšiel von do záhrady. Bola maličká, tvorili ju iba tri ovocné stromy a celkom vzadu vyčnievala zo zosušenej zeme biedne vyzerajúca zelenina. Keďže už dlho nepršalo, úrode sa vôbec nedarilo a obyvatelia dediny sa už začínali obávať, čo s nimi bude.
Ak aj Waynovi napadli na um spôsoby, ako by mohol úbohým ľuďom pomôcť, preleteli mu hlavou iba na malú chvíľku, pretože hneď vzápätí zbadal tú osobu, ktorú už toľko dlhých dní túžil opäť uvidieť.
Robynne sedela na malej polorozpadnutej lavičke a zamyslene sa dívala do diaľky. Priamo za domom sa už totiž začínal malý lesík, ktorý sa teraz snažila preniknúť nielen zrakom, ale aj silou myšlienok.
Napriek tomu, že iba sťažka vnímala dianie okolo seba, predsa len kútikom oka spozorovala akýsi pohyb a okamžite sa obrátila, aby vytkla pôvodcovi hluku, že ju vyrušil.
Avšak zbadala niekoho, o kom si myslela, že musí byť už na míle ďaleko od tohto kraja a tak sa jej všetky výčitky úplne vytratili z hlavy. S neveriacky pootvorenými ústami hľadela do tých neuveriteľne modrých očí, v ktorých sa toľko ráz predtým topila. Odrazu pocítila zvláštnu túžbu vrhnúť sa mu do náručia a požiadať ho, aby ju už nikdy nenechal samu.
Namiesto toho si však pritiahla starú vyblednutú deku ešte viac k telu a opäť obrátila pohľad do hlbín lesa.
„Čo tu ešte robíte, mylord?“ položila mu otázku a dúfala, že ho svojou formalitou a odmeranosťou natoľko odradí, že ju už navždy nechá na pokoji a nebude ju naďalej trápiť svojou prítomnosťou. Pretože vždy keď ho videla, všetky jej dovtedajšie predsavzatia sa ihneď vytratili a ona si až príliš bolestne uvedomovala, aká je bez neho stratená.
„Prišiel som za tebou, Robynne,“ odvetil tichým hlasom a s láskou sa díval na jej dlhé rozpustené kučery a krásnu tvár, napriek vzdorovitému výrazu, ktorý sa na nej usadil.
„A to ste merali takú dlhú cestu len preto, aby ste ma videli?“ nadvihla obočie a zaťala zuby, aby sa jej netriasol hlas.
„Nie. Nemusel som. Nikdy som totiž neodišiel. Celý ten čas som tu čakal, kým sa ti nepolepší,“ priznal sa.
Zaťala ruky do pästí tak prudko, až pocítila silnú bolesť vystreľujúcu z dlaní. Každým ďalším slovom jej totiž robilo čoraz väčšie problémy byť odmeraná a nedostupná. Ukradomky naňho vrhla pohľad a bolestne si uvedomila, že je taký príťažlivý ako vždy. Modrý kabátec a nohavice zvýrazňovali nebeskú farbu jeho očí a vlasy zviazané tmavou saténovou stuhou ho robili ešte mužnejším. Jeho hrdý postoj nenechal nikoho na pochybách o šľachtickom pôvode. A možno práve tá posledná myšlienka jej dodala ďalších síl.
„To bolo od vás veľmi milé, ale ako vidíte, som v úplnom poriadku. Snáď by ste už teraz mohli odísť,“ riekla chladne.
„Panebože, Robynne!“ zvolal bezmocne a na jej prekvapenie si kľakol k nej a vzal jej ruku do svojich teplých dlaní. „Nazdávaš sa hádam, že by som bol schopný práve teraz odísť?“
„Myslím, že by to bolo lepšie pre nás oboch! Po tom, čo som si vypočula...“
„Odpusť mi! Z celého srdca ťa prosím o prepáčenie, že som zase nechal voľný priebeh svojej výbušnej povahe, no zmocnila sa ma obrovská žiarlivosť! Nikdy som ti nemal povedať také hanebné veci,“ pevne jej stískal ruku a nedovolil jej vymaniť sa zo zovretia.
„Na tom už nezáleží. Nemala som totiž na mysli iba ten incident...“ Robynne už nebola dosť silná na to, aby sa aj naďalej k nemu správala tak formálne. „Medzi nami už nič nie je. Skončilo sa to vtedy, keď sme sa navždy rozlúčili.“
„A práve o to ide!“ postavil sa a vzpriamil sa nad ňou v celej svojej výške. „Ako môžeš rozprávať o rozlúčke, keď ty si mi nedala ani najmenšiu šancu, aby som ti zabránil odísť? Neoprávnene si rozhodla za nás oboch, ba dokonca aj za naše dieťa!“
„Och, ako som len mohla byť taká necitlivá!“ vybuchla so sarkazmom a tiež sa postavila, no keďže on bol temer o dve hlavy vyšší, nemalo to želaný účinok. „A čo som mala podľa teba robiť?! Správal si sa ako grobian! Na jednej strane si mal snúbenicu, chystal si sa oženiť a na druhej si si namýšľal, že ti budem kedykoľvek po vôli ako nejaká pobehlica!!“
„Tak to vôbec nebolo...“ namietal, no ona ho tvrdo prerušila: „Ach, nie? A čo mal teda znamenať ten tvoj vpád do mojej izby po Daliiných zásnubách?! Prakticky si ma prinútil, aby som sa s tebou vyspala!“
„Ty veľmi dobre vieš, že to tak nebolo! Chcela si to, tak ako ja!“ oponoval jej.
„A keby som to nebola chcela? Povedz mi, čo by si urobil, keby som ťa bola odmietla? Znásilnil by si ma, lebo si bol ako nepríčetný a navyše aj opitý!!!“ skríkla tak hlasno, až z neďalekého stromu vzlietol kŕdeľ vtákov a vzniesol sa k oblohe.
Zhlboka sa nadýchol a potom zvesil plecia. „Uznávam, že vtedy som naozaj nebol jediným pánom svojich myšlienok a túžob, ale nikdy... NIKDY by som ťa nezneuctil natoľko, že by som si z teba urobil svoju milenku.“
Odfrkla si a pokrútila hlavou. „Ty sa nikdy nezmeníš, Wayne. Pretože ty si jednoducho nikdy nevedel, čo vlastne chceš. Keby to nebola pravda, dávno by si Isabellu opustil a dostál si svojmu sľubu. Takže nerozumiem čo tu ešte chceš. Máš všetko.“
„Mýliš sa,“ prehovoril tak potichu, až na chvíľu zabudla na svoj hnev. „Nemám nič. Prišiel som o všetko, Robynne. Jediné, čo mi zostalo je panstvo a aj to mienim darovať Damyanovi.“
Iba pokrčila plecami. „Nuž... nedá sa nič robiť. Ja ti totiž rozhodne nebudem nahrádzať tvojich blízkych, len aby si nezostal sám.“
„Ani som to tak nemyslel, Robynne! Nemôžem sa však zmieriť s vedomím, že som o teba prišiel práve v tú noc, kedy som sa konečne rozhodol stráviť s tebou zvyšok svojho života!“
Prekvapene zažmurkala. „O čom to hovoríš?“
„V tú noc, keď si zmizla, som sa konečne odhodlal pohovoriť si s Isabellou a dohodli sme sa, že zrušíme naše zasnúbenie,“ vysvetľoval.
Prižmúrila oči. „Nemusíš mi klamať, Wayne! Ja som vás totiž vtedy videla! Bola som tam, keď ste sa spolu „zhovárali“ a rozhodne to nevyzeralo, že sa lúčite!“
„Ty si tam bola?“ vyhŕkol ohromene.
„Presne tak! A vôbec sa mi nezdalo, že vôbec k nejakému rozhovoru došlo, takže sa ma nesnaž obalamutiť!“
„Stojím si za svojím, Robynne a nech si už videla čokoľvek, naozaj som sa s ňou rozišiel. Ktokoľvek z panstva ti môže dosvedčiť, že už na druhý deň Isabella odišla,“ vyhlásil s takou istotou, že zostala na pochybách, či neurobila chybu.
V duchu sa však vysmiala sama sebe. Nebola to totiž jediná vec, ktorou jej Wayne ublížil a ona už nechcela viac trpieť.
„Ako som už povedala, viac na tom nezáleží. Vzdialili sme sa od seba a musíme sa zmieriť s tým, že nám zrejme nie je súdené byť spolu.“
„Ale samozrejme, že je! Iba ty sa tomu stále brániš a to práve teraz, keď nám už nič nestojí v ceste!“
„Mne nič nestálo v ceste ani predtým! To ty si bol jediný, kto neustále riešil nejaké záväzky a mňa to už jednoducho nebaví! Žiadam ťa, aby si už konečne odišiel a nechal ma v pokoji žiť!“ dokončila podráždene.
„Myslíš si, že je to také jednoduché? Máme spolu predsa dieťa, Robynne!“ pripomenul jej nekompromisne a s bojovným výrazom na tvári.
„Ak... ak chceš, môžeme sa nejako dohodnúť. Som ochotná sa jej vždy na niekoľko dní vzdať, aby si s ňou aj ty mohol stráviť nejaký čas.“
„Nie,“ povedal pevne.
„N-nie?“ Vstúpila do nej opätovná zlosť. „Takže tvoja dcéra ti už za to nestojí, ale chceš ju využiť iba ako nástroj, aby si si ma k sebe pripútal?!“
„Tak som to nemyslel. Chcem nielen ju ale aj teba. Tak už to konečne pochop, Robynne! Bol som s našou dcérkou každý deň a uvedomil som si, že nie som ochotný vzdať sa tak ľahko.“
„Obávam sa, že skôr či neskôr k tomu aj tak dôjde,“ povzdychla si Robynne a obrátila sa na odchod. „Možno si rozmyslíš tú záležitosť s malou, ale vedz, že ja svoj názor nezmením. Potrebujem istotu, Wayne. Ani ja nie som z kameňa.“
Sťažka prešla niekoľko krokov k domu. Cítila, že sa dlho neudrží a začne nahlas plakať. Nemohla dopustiť, aby ju tak videl. V posledných minútach totiž viac ako úspešne nahlodával jej rozhodnutie. Avšak to, čo vyslovil, keď sa od neho vzďaľovala, predčilo aj jej najbláznivejšie predstavy.
„Ľúbim ťa, Robynne,“ riekol jednoducho.
So srdcom až kdesi v krku sa neveriacky zastavila a keď to ešte raz zopakoval, dokonca sa aj obrátila, aby sa presvedčila, že tie dve krásne slová naozaj vyšli z jeho úst.
„Veľmi, veľmi ťa ľúbim, láska moja a už nikdy viac ťa nechcem stratiť...“ hovoril, kým sa pomaly približoval k nej, až nakoniec zastal v tesnej blízkosti.
„Wayne...“ hlesla, no nemohla ďalej pokračovať. Oberal ju totiž aj o poslednú štipku odhodlania.
„Tak neskoro som si uvedomil, čo k tebe cítim... aký veľký cit ma s tebou spája. Nevieš si ani len predstaviť, koľko nocí som prebdel od tvojho odchodu a želal som si, aby som dokázal vrátiť čas. Som taký hlupák!“
Zvuk, ktorý vydala, sa nápadne podobal vzlyku. „Áno, si...“
„Viem to, ale aj tak ťa prosím, aby si mi dala druhú šancu. Hoci zrejme nebude len druhá, snáď aj desiata, no napriek tomu ťa z celej svojej duše žiadam, aby si ma znova neopúšťala. Neviem, či by som to ešte raz mohol uniesť,“ vyznával sa zo svojich citov.
„Ale... nemôžeš si predsa myslieť, že všetko vyriešiš dvoma slovami, Wayne...“ dostala zo seba, no keď jej vzápätí položil ruky okolo drieku, nevzpierala sa.
„Možno nie, ale som schopný ťa aspoň bozkom presvedčiť, že ani ty nemôžeš žiť bezo mňa,“ riekol a skôr, ako vôbec pochopila význam jeho slov, sa naklonil k nej a pobozkal ju.
Okamžite sa jej podlomili kolená a viac nebola schopná premýšľať či robiť niečo iné, ako opätovať mu bozky a vychutnávať jeho horúce pery a majetnícky stisk rúk.
Keď sa od nej po chvíli odtrhol, zostala stáť so zatvorenými očami a bola nútený si konečne pripustiť, že práve po tomto po celý ten čas túžila.
„Prosím ťa, povedz mi, že mi dávaš aspoň malú nádej, miláčik,“ prosil ju šeptom, keď túžobne vdychoval fialkovú vôňu jej tmavých kučier.
„Povedz mi, že ma ľúbiš,“ požiadala ho na oplátku.
„Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa...“ opakoval stále dokola, keď jej bozkával kadý milimeter tváre. „A takisto ľúbim aj našu malú Vivianne.“
Cez slzy sa zasmiala. „Nie ty si hlupák, ale ja, pretože ti ešte stále verím!“ zvolala a pokrútila hlavou, držiac sa ho pevne okolo krku.
„Tak potom sme obaja hlupáčikovia, miláčik, ale aspoň sme šťastní.“
Trasľavo sa nadýchla a vyčerpane si položila hlavu na jeho hruď. Netušila, čo prinesie budúcnosť a nebola si istá, či nebude opäť trpieť. Avšak verila tomu, že raz hádam aj ona zabudne na všetky starosti a bude si iba užívať krásne chvíle s milovanými ľuďmi. A tam, kde bola viera, nemali strach ani pochybnosti svoje miesto.