Carlosov pohár. 4.kapitola

O šiestej ráno zazvonil u Diega zvonček. „ Bože, prečo mi to robíš?!“ zvolal zúfalo. Dovliekol sa k dverám a otvoril.
„ Ahoj vraciam ti kľúče.“
„ Fernando Islas, ty nie si normálny! Vieš koľko je hodín?! Keby si nebol môj kamarát, musel by si som ti povedať niečo veľmi nepríjemné. Ale teraz poď ďalej a sadni si.“
„ Niekto to dnes v noci riadne prehnal, čo?“
„ Haha! Len sa posmievaj. Prišiel som domov pred hodinou. Seňor si zdrhne a nechá mi na krku štyri šialené baby! Teda ak mám byť presný tri. Aspoň Amélia bola normálna. Pomohla mi dopraviť tie ostatné domov. A ver mi, že napchať tri opité baby do taxíka, a potom ich zase ťahať von, nebolo vôbec jednoduché. A keď si myslím, že si konečne v pokoji a tichu oddýchnem, prídeš si ty, celý vysmiaty a chceš ma doraziť!“ skončil Diego zúfalo.
„ Len pokoj kamarát. Už som preč.“
„ No tak počkaj! Keď si už tu chcem vedieť ako to dopadlo.“
„ Dobre.“
„ A to je všetko, čo mi povieš?! Dobre? Chcem detaily, podrobnosti. Dostal si ju?“
„ Tak po prvé, takto sa o nej nevyjadruj a po druhé, dobre vieš, že nie som taký. Neťahám dievča do postele hneď na prvom rande a zvlášť nie také ako ona.“
„ Dobre! Dobre! Svätý Fernando, len sa nerozčuľuj. Pravdu povediac myslel som, že umrieš ako mních. Nevidel som ťa takého odkedy zomrela Eliza.“ Diego si skrčil nohy do tureckého sedu a potľapkal kamaráta po pleci.
„ Miloval som Elizu a vždy ju budem milovať. Už je to päť rokov odvtedy, čo zomrela. Celý ten čas som na ňu myslel. Všade som ju videl. Čakal som, že večer vojde do dverí, ozve sa jej smiech a povie: „ Ahoj zlatko! Neuveríš, čo sa mi dnes stalo.“ Vždy to robila. Každá maličkosť ju vedela potešiť. Občas dokonca cítim jej vôňu. Akoby práve potichu prebehla okolo mňa. Ráno, keď vstanem a ona neleží vedľa mňa, myslím si, že je v kuchyni a chystá raňajky. Vojdem tam s úsmevom a ona nikde. Keď som v štúdiu volám na ňu, aby mi priniesla cédečko. Uvedomím sa až keď zbadám nechápavé pohľady študentov. Nemôžem zniesť myšlienku, že leží v studenej zemi. Ďaleko odo mňa. Ja viem, že je to len jej telo, ale...:“ Fernando zmĺkol a oči sa mu zaliali slzami. „ Je to moja vina. Zabil som ju. Keby ma nebola stretla, mohla ešte žiť!“
„ Prestaň! Hovoril som ti to už miliónkrát a poviem ti to znova. Ty za nič nemôžeš! Bolo to jej rozhodnutie. Vedela, čo robí! Nemal som s tým začínať. Vyzeral si taký šťastný.“
„ Ale urobila to kvôli mne! To ja som tak veľmi chcel vyhrať Carlosov pohár. Ja som o tom stále rozprával. Nútil som ju cvičiť. Kvôli mne držala diéty, aby som ju vládal dvíhať!“ kričal Fernando.
„ Pokiaľ viem, vždy si jej hovoril, aby to nerobila. Bola predsa štíhla a vyšportovaná. Mala sotva päťdesiat kíl!“ Diego už začínal byť rozčúlený.
„ Ale mal som si niečo všimnúť! Keď bývala unavená pripisoval som to našim dlhým tréningom. Bola náladová. V jednej minúte plakala a o chvíľu sa už smiala na hlúpostiach. Mala ranné nevoľnosti. Posielal som ju k lekárovi, no ona mi tvrdila, že je to len nervozita pred súťažou. Bože! Aký som bol hlúpy, zaslepený a sebecký. Mal som vedieť, že je tehotná!“ Fernando si skryl tvár do dlaní.
„ Ona ti to mala povedať! Vedela, že má rizikové tehotenstvo, že sa nesmie namáhať a tobôž nie drieť na tréningoch. Vedome ohrozovala seba aj dieťa!“
„ Dieťa.“ zašepkal Fernando. „ Naše bábätko. Aké by asi malo oči a vlasy. Určite by bolo krásne ako Eliza. Nikdy si to neodpustím.“
„ Tak už dosť! Nemáš si čo odpúšťať!“
„ Všetko robila len pre mňa! Obetovala sa! Zomrela kvôli môjmu snu! Kvôli hlúposti!“
„ Naozaj som s tým nemal začínať. Myslel som, že ťa to už prebolelo. Začal si chodiť večer von. Smial si sa.“
„ Celé dni a niekedy aj noci som trávil v štúdiu. Vzal som veľa žiakov, len aby som nebol sám. Aby som na ňu nemyslel. Keď učím ľudí tancovať, zabúdam.“
„ A čo Maryta?“
„ Maryta.“ znova zašepkal Fernando a jeho utrápená tvár sa vyjasnila. „ Odrazu mi priniesla do života svetlo. Všetky prízraky odrazu zmizli. Je celkom iná ako Eliza.“
„ No to by som povedal, že je. Eliza bola drobná a štíhla. Zatiaľ čo Marita je...“ Diego sa zasekol vo vete.
„ No čo je?“ Fernando po ňom hodil pochybovačný a prísny pohľad.
„ Akoby som to povedal... No ona je... plnokrvná. Postavou aj povahou.“
„ Niekedy sa v nej nevyznám. Reaguje úplne opačne ako očakávam.“ Fernando si šúchal dlane a zasnene hľadel do diaľky.
„ Ako keď ti strelila zaucho.“ uškrnul sa Diego.
„ Presne. Čakal som, že mi padne do náručia.“
„ A namiesto toho si skoro spadol ty.“
„ Nepreháňaj! Zase až také silné nebolo. Ale poviem ti, bolelo riadne. V tom je to. V jednej chvíli som sa v nej nevyznal a vzápätí po tej facke som už vedel na čom som.“
„ Tak na čom si?“ smial sa Diego.
„ Na jednej strane je plachá a nesmelá, ale ako náhle ide o jej hrdosť, slobodu, či vlastný názor zmení sa na temperamentnú ženu s jazykom ostrým ako britva. Eliza bola iná. Vždy som vedel, čo od nej môžem čakať. Nikdy mi neprotirečila. Mali sme rovnaké názory. Neprovokovala ma a nedoháňala do šialenstva.“
„ Veru poviem ti, takého divokého ako včera večer som ťa ešte nevidel. Voľakedy si sa len usmial a ženy ti samy skákali do postele.“
„ No práve. Maryta je celkom iná. Nedostupná a zároveň taká zraniteľná. Šaliem po nej. Keď si myslím, že ju už mám, ona sa mi vyšmykne. Snaží sa ma uraziť, alebo ma odstrčí. Idem sa zblázniť. Túžim ju držať v náručí a bozkávať a dobre viem, že ona cíti to isté.“
„ Tak, kde je chyba?“
„ Hrdosť. Obyčajná hrdosť a strach. Svojou hrdosťou maskuje, že má zo mňa strach. Hoci sa chveje, zrýchli sa jej tep a jej oči mi hovoria všetko, čo chcem vedieť, zrazu však akoby sa spamätala a odstrčí ma od seba. Za žiadnu cenu nechce dovoliť, aby som nad ňou získal moc.“
„ Vždy ti všetky padali do náručia a omdlievali.“
„ A táto nie. Bráni sa. Odoláva a to ma vytáča. Čím viac sa mi bráni tým viac ju chcem.“
„ Tak to má byť kamarát.“ Diego ho veselo potľapkal po pleci. „ Ako vidím vrátil sa ti inštinkt zvodcu. Tá divožienka nemá žiadnu šancu.“
„ Hneď ako som ju uvidel vo dverách, zaľúbil som sa. Akoby v tej chvíli vyšlo slnko. Stačil jeden pohľad do tých žiarivých modrých očí a vedel som, že ju už nenechám odísť. Odrazu sa stratila všetka bolesť.“ Fernando náhle znova zosmutnel. „ Ale ťaží ma vina a svedomie. Nemám právo niekoho milovať. Dlhujem to Elize.“
„ Prestaň už konečne trepať somariny! Eliza by nechcela aby si sa trápil. Určite je tam hore a teší sa, že si konečne šťastný. Milovala ťa. Nezniesla by keby ťa takto videla. A teraz na ňu zabudni a povedz mi čo sa stalo, keď ste s Marytou odišli.“ Diego sa pohmýril na gauči a nedočkavo čakal. Fernando si ťažko vzdychol.
„Vzal som ju na ten kopec nad mestom.“ Diego mu skočil do reči: „ Nebol si nazúrený. Hral si to. Dobre ťa poznám.“
„ Celú cestu som sa na ňu nepozrel. Sedela tam a tvárila sa previnilo.“ usmial sa „ Keď sme vyšli za mesto asi sa zľakla., ospravedlnila sa, chytila mi ruku a držala ju až kým sme nezastavili.“
„ Ale ty si sa nedal a ďalej si hral nedobytného.“
„ A v duchu som sa dobre zabával. Dorazili sme na miesto a ona uvidela ten nádherný výhľad. Bola taká krásna a krehká v mesačnom svite, že som sa pozabudol a usmial som sa. Zbadala to a bolo po romantike.“
„ Nerozumiem.“
„ Nie je hlúpa. Došlo jej, že som sa po celú dobu pretvaroval. Zúrila, vynadala mi a chcela ísť domov pešo, alebo stopom.“
„ Sama! V noci! Cez les! Hádam si jej to nedovolil, babe bláznivej!“
„ Samozrejme, že nie. Nezdržal som sa, zdrapil som ju za pás a bozkával celú noc, pod hviezdami.“
„ Super! To je Fernando, ktorého som poznal a nechcem už počuť žiadne reči o svedomí!“ Diego výhražne zdvihol prst, keď chcel Fernando čosi namietať. „ Trápil si sa päť rokov. Nemyslíš, že je to dosť?“
Fernando mu neodpovedal, namiesto toho sa zdvihol na odchod: „ Tak ja už idem. Nehnevaj sa, že som ťa zobudil.“
„ Ako sa dostaneš domov?“
„ Je to len pár ulíc. Prejdem sa. Prevetrám hlavu. A ty sa vyspi. Nezabudni, že večer cestuješ na sústredenie. Ak budeš takto vyzerať, Paulina ťa roznosí v zuboch.“
„ Haha. Úžasne vtipný. Čau.“ Diego zaplesol za Fernandom dvere zvalil sa na gauč a zaspal.