Carlosov pohár. 5. kapitola

Ráno som vôbec nepočula budík a takmer som neodviezla deti do školy. Keď som sa vrátila domov, vôbec som nebola unavená. Naopak. Mala som toľko energie, že prácu, ktorá mi inokedy trvala celý deň som urobila za pár hodín, a tak som pomáhala Mame Lupe pri varení. Po celý deň som mala hlavu v oblakoch. Vôbec som nevnímala, čo robím. Neustále som myslela na včerajší večer. Stalo sa to vôbec? Nesnívala som? Celú noc ma pevne držal v náručí. Nepovedal ani slovo, len ma bozkával. Nedovolil, aby som sa vyšmykla z jeho rúk, opäť ho odmietla. Už som mu nemohla odolávať. Objímal ma svojimi mocnými ramenami a dával mi tak najavo svoju silu. Ak by som mu chcela ujsť pevne by ma nimi stisol a držal až pokým by nado mnou opäť nezískal prevahu. Ale už som sa viac nebránila. Úplne ma opantala vôňa a teplo jeho tela. Nedokázala som triezvo uvažovať.
Ráno nás tam hore, nad mestom, ďaleko od všetkého, našiel východ slnka. Všetko zalial do ohnivej červenej farby. Na stromoch sa ligotalo tisíce kvapiek rosy a v ich korunách vítali nový deň vtáčiky. Vo chvíľach, akou bola táto, si človek uvedomí silu a zároveň krehkosť prírody. Je jej súčasťou hoci sa tomu všemožne bráni.
Boli to najkrajšie chvíle aké som doteraz prežila. Hľadeli sme spolu na toto nádherné divadlo prírody. Fernando ma držal v náručí, zaboril si tvár do mojich vlasov a jediná veta, ktorú po tej dlhej dobe mlčania povedal bola: „Milujem vôňu tvojich vlasov.“ Potom ma odviezol domov. Len čo odišiel, chýbal mi. Nechápala som to. Iba pred chvíľočkou som zavrela za ním dvere a opäť som túžila, aby tu bol, aby ma objal. Ostalo po ňom prázdno akoby odišiel navždy.
„Preboha! Dievča nešťastné! Pozri sa čo robíš!“ Mama Lupe ma náhle vytrhla zo snov. Uhorku, určenú na šalát som totiž strúhala do cesta na koláč.
„Ále ja viem, kde ti rozum behá. Kedy si prišla včera domov?“
„Okolo tretej ráno, myslím.“ zaklamala som nevinne.
„No to určite! Ty si myslíš, že ma oklameš? Dievča ja mám ľahký spánok. O pol šiestej si prišla moja. A nie sama. Doviezol ťa mladý pán Fernando. Videla som ako ste si hľadeli do očí, držali sa za ruky. Tam tebe myseľ lieta. S ním. Ktoviekde.“
„Dobre, dobre. Máš pravdu. Tebe skutočne nič neujde. Len ťa prosím nikomu to nepovedz. A najmä nie seňore Elene. Mohla by si myslieť niečo zlé.“
„Niečo zlé!“ zvolala Mama Lupe. „Dieťa moje, tá keby mohla chystala by vám dvom svadbu hneď zajtra.“
„Aj to je dôvod, pre ktorý nechcem, aby to vedela.“
„Chceš vedieť tajomstvo? Seňora už zostavila menu na vašu svadbu. Dokonca má aj predbežný zasadací poriadok.“
„Čo?! To nemyslíš vážne?“
„Len ti vravím, čo viem.“
„Nehnevaj sa na mňa Mama Lupe, nechcem byť zlá, alebo nevďačná, ale keď si seňora nájde čas na vymýšľanie hlúpostí, mala by si ho nájsť aj na svoje deti.“
„Seňora ich zbožňuje nadovšetko.“
„Nehovorím, že ich neľúbi, no ak si dokáže nájsť čas na to, aby organizovala svadbu, ktorá ktovie či niekedy, v ďalekej, vo veľmi ďalekej budúcnosti, vôbec bude, prečo si ho nenájde na svoje deti? O seňorovi ani nehovorím. Deti ho vidia len v v nedeľu.“
„Ja ti neviem zlatko. Seňora Elena bola vždy trochu strelená. Odkedy ju poznám.“
„Mama Lupe?!“ zasmiala som sa.
„No čo? Čo je pravda je pravda. Ale nezahováraj. Povedz bola si s ním celú noc?“
„A...áno.“ Mama Lupe sa na mňa pochybovačne pozrela. „Ale nie tak! Hádam si o mne nemyslíš žeby som, no....“
„Tebe ja verím Maryta, ale chlapom nie! A hoci podľa opisu seňory Eleny nosí Fernando Islas svätožiaru, predsa len je to chlap. Tak.“
„Chlap a ešte aký.“ opäť som sa zasnívala. Mama Lupe na mňa pozrela ako na prízrak. Ten pohľad ma prinútil, aby som tie puberťácke pocity okamžite udupala. „Nemysli si, že som taká naivná. Nepopieram, že je veľmi zaujímavý a príťažlivý, ale preto sa ešte nezbláznim.“
„Dieťa moje. Znova ti vravím, že starú babu neoklameš. To si povie takmer každá a len čo sa k nej chlap priblíži, všetko ide do hája. To ma naučil život.“
„No pozrime sa. Nebola si to náhodou ty, kto ma takmer ukameňoval kvôli Fernandovi Islasovi, keď sme boli u Rosity?“ dodala som ironicky.
„Čo som povedala, povedala som. Teraz ti vravím, dávaj si na neho pozor. Veď ktorý slušný chlapec dovedie dievča domov na svitaní?“
„A nie je to náhodou tak, že si trošku staromódna Mama Lupe?“
„Možno som, ale vravím ti: Chlap je predsa len chlap!“
„Ach Mama Lupe.“ objala som ju. „Ja viem, že to myslíš dobre.“
„Dievčatko moje! Ja by som bola najradšej keby sa ti splnilo všetko tak, ako si to pre teba vysnívala seňora Elena. Nechcem, aby si pre neho trpela.“
„Čo sa má stať sa aj stane. Jediné, čo môžem urobiť, je zachovať si zdravý rozum.“
„Tak, tak. No dosť už bolo rečí. Poďme rýchlo dokončiť obed. O chvíľu treba ísť po deti.“
„Veru. Musia sa poriadne najesť. Dnes je ťažký deň. Je pondelok a idú do...“ zrazu som si to uvedomila.
„ ...do tanečnej.“ dopovedala to za mňa Mama Lupe. „A nie len ony. Aj ty. Dnes máš predsa hodinu.“
„Ale, ale ja tam nemôžem ísť!“
„A to už prečo? Slečna je s „pánom dokonalým“ celú noc a odrazu sa ho bojí?“
Prepadol ma taký zvláštny pocit. Bláznivo som túžila vidieť ho, no zároveň som mala rovnako bláznivý a obrovský strach. To, čo sa včera stalo, malo zostať také aké to bolo, v minulosti. Čo sa stane, keď ho opäť uvidím, keď sa znova stretneme?
„Nemáš na výber. Seňora deti odviezť nemôže. Dnes odišla na služobnú cestu.“
„To je super.“ iskrička nádeje, na zbabelý útek, sa rozhorela na plamienok. „Takže ich budem musieť vziať domov a postarať sa o ne. Z čoho vyplýva, že moja hodina tanca sa dnes ruší. Áno, áno, áno!“ neskrývala som nadšenie a Mama Lupe zase úžas: „Dievča ja ti už nerozumiem.“ krútila neveriacky hlavou.
„Nevadí. Hlavne, že ja tomu rozumiem.“ pobozkala som ju na líce. „Aspoň myslím.“
Keď budú v miestnosti deti, Fernando si nič nedovolí a hneď po hodine zmiznem, lebo musím. Teraz si nebude môcť nič vymyslieť, nie ako minule.
Ešte som v rýchlosti upiekla koláč, ten ktorý som chcela dochutiť uhorkou a bežala som po deti do školy. Potom sme sa naobedovali, urobili úlohy a trielili na tréning. Skrátka pondelok bol bláznivý deň. Teda odkedy začali chodiť k Fernandovi do tanečnej. Deti po takomto dni vždy zaspali ani čo by ich do vody hodil. Dokonca vôbec neprotestovali ani nevymýšľali výhovorky. Často krát som sa nestačila diviť nad ich detskou vynaliezavosťou. Každý večer ma ohúrili niečím novým. Napríklad Romina: „Umývam si zuby pomaly, lebo v televízii hovorili, že to treba robiť aspoň tri minúty.“ Moja námietka, že v kúpeľni je už pätnásť minút, neobstála. „Veď som ešte len na piatom zúbku.“ snažila sa prekabátiť ma s vážnou tvárou a za pomoci matematiky. Alebo Paulo: „Nemôžem ísť ešte spať, pretože musím dnes v noci strážiť dom.“ Na moju nechápavú otázku, „Prečo?“ odpovedal, že ak k nám prídu zlodeji on ich zbije, lebo keď ocko nie je doma, je jediným chlapom v dome. A takto to šlo večer, čo večer. Okrem pondelka a piatka. V tieto dni som s nimi nemusela „bojovať“ a naháňať ich po celom dome. Vďaka za to!
Počas cesty do Fernandovho štúdia som sa opäť nevyhla detským chválospevom na adresu tohto pána. Mali jediný cieľ. Aby som sa doňho zaľúbila. Vlastne už ani neboli potrebné. V duchu som sa zastrájala, že na spiatočnej ceste ich zatrhnem. Mala som toho akurát dosť. V posledných dňoch bol ten chlap doslova všade. A čo je veľa, je veľa.
Rýchlo sme zaparkovali pred známou, trochu ošarpanou, budovou. Ponáhľali sme sa dnu. Meškali sme aspoň desať minút. Deti vleteli do veľkých dvojkrídlových dverí a ja za nimi. Prerušili sme práve prebiehajúcu rozcvičku. V sále ostalo ticho a všetky oči sa upierali na nás.
„Pekne vítam.“ škeril sa z opačného konca Fernando. Zarazila som sa. Ako sa mám k nemu správať? Asi po päťsekundovej pauze trápneho ticha môj jedinečný mozog konečne usúdil, že by snáď aj bolo vhodné niečo povedať.
„Ahoj.“ vyrazila som zo seba neisto a pokračovala som. Nech si on a ten jeho priblblý úsmev nemyslia, že som z nich namäkko. „Prepáč. Dnes máme strašný frmol. Zdržali sme sa pri úlohách.“
„To nič. Stáva sa.“ Fernando sa pohol k nám. „Deti prezlečte a pripravte sa. A ty Maryta poď so mnou. Vzadu mám nejaké papiere, ktoré musíš podpísať.“ vzal ma za ruku a viedol dozadu. Bola tam jeho kancelária a šatňa s kúpeľňou. Z jeho dotyku som mala zimomriavky a rozum ešte pred malou chvíľou jasný a triezvy sa na mňa jednoducho vykašľal. Chvíľu som s ním bojovala, ale len dovtedy kým Fernando nezavrel dvere, neschytil ma do náručia a nezačal bozkávať tak vášnivo, až sa mi podlomili kolená. „Bože ako si my chýbala!“ hovoril cez bozky. „Mal som dojem, že zošaliem, keď si vošla. Musel som sa veľmi, veľmi ovládať.“ usmial sa.
„Ale veď sme boli spolu včera v noci?“ Bola to hlúpa otázka. Aj on mi chýbal hneď, ako ráno odišiel. A teraz? Teraz som sa cítila akoby ma prešiel kamión. Kamión plný lásky a niečoho, niečoho, čo sa nedá opísať. Pár minút sme ja a on zabudli na celý svet. Odrazu som nechápala, prečo mi jeho úsmev ešte pred chvíľou, pripadal taký hlúpy. Prečo mi tak liezlo na nervy neustále o ňom od všetkých počúvať. Mama Lupe mala pravdu. Všetko išlo do hája.
Vonku za dverami deti robili neznesiteľný hurhaj. „Počkaj.“ odtlačila som ho od seba. „Mali by sme vísť von.“
„Von? A prečo?“ začal mi bozkávať krk. „Dnes budú mať voľnú hodinu. Nech si robia, čo chcú.“
„Ako myslíš, ale bude to ich prvá a posledná voľná hodina v tomto štúdiu.“
„Prečo?“ zarazil sa.
„Lebo ti ho celé zdemolujú.“
„Tak teda dobre.“ pustil ma. „Hádam to nejako vydržím.“
„A budeš sa správať slušne.“
„Správne. Slušne.“ Nahol sa a zašepkal mi do ucha: „Ale asi explodujem, keď ťa budem držať v náručí a nebudem ťa môcť pobozkať.“ Hneď potom sa rozbehol ku dverám.
„Počkaj!“ volala som za ním. Vrátil sa. „Takto predsa nemôžeš vísť von. Deti sú veľmi vnímavé.“ usmiala som sa a rukou som aspoň ako tak učesala jeho rozstrapatené havranie vlasy. „Pozri ako obaja vyzeráme. Hneď by si to všimli.“ Upravila som sa v zrkadle a keď som bola so sebou spokojná povedala som: „Poďme.“ On sa ani nepohol. Stál chrbtom k dverám a zvláštne sa na mňa pozeral. Chcela som prejsť okolo neho a vísť von prvá. On ma však zadržal, zahľadel sa mi do očí a jemne ma pobozkal. Potom sme vyšli von. Jeho pohľad bol zvláštny. Opäť z neho zmizli tie neviditeľné hviezdičky, ktorými si ma podmanil už pri prvom stretnutí. V jeho veľkých hnedých očiach som videla strach, lásku, nehu, zúfalstvo i radosť zároveň. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše. Tušila som, že tá jeho čosi skrýva.
Moja prvá hodina v roli Fernandovej figuríny (o tanečnej partnerke nemohlo byť ani reči) prebehla hladko. Veľa som sa nasmiala. Bolo nám tak dobre. Celý svet ostal za dverami. Zabudli sme, že existuje. Stále sme sa smiali. Každú chvíľu niektoré z detí povedalo alebo urobilo niečo, čo nás odtrhlo od práce a museli sme sa smiať. Ani ja som neostala nepovšimnutá. „Maryta vyzeráš ako handrový panáčik!“ smiali sa deti a každú chvíľočku podkopávali moju snahu. Fernando, inokedy zahĺbený do práce, sa dnes na všetko, jednoducho povedané, vykašľal. Už pri náznaku začať konečne hodinu, ho deti okamžite prevalcovali svojou dobrou náladou. Prvý krát som videla človeka váľať sa po zemi od smiechu. Tiež som k tomu nemala ďaleko.
Čas ubehol ako voda a my sme si vôbec nevšimli, že vo dverách stojí doňa Lucita. V očiach mala hrôzu a vyzerala ako pred infarktom.
Doňa Lucita bola čosi ako majordóm v sukni. Pracovala u veľmi bohatej a významnej rodiny Restrepovcov, ktorí vlastnili sieť bánk po celej krajine. Dievčatá z môjho okolia ju prezývali stará gestapáčka. Na jej neľútostnej tvári nikto nikdy nevidel ani len náznak úsmevu.
Tak ako vždy, na minútu presne, prišla vyzdvihnúť restrepovské vnúčatá. Len čo zbadala ten hurhaj a smiech, začala vrieskať: „Seňor Islas! Seňor Fernando Islas!“ Fernando sa spamätal a ešte v záchvate smiechu mi pošepol: „Budú problémy.“ Pribehol k pohoršenej doni Lucite a snažil sa tváriť vážne: „Doňa Lucita pekne vítam! To je už toľko hodín. Ani som si nevšimol.“
„Bodaj by ste si niečo všimli! Pozrite ako to tu vyzerá! Veď vy ste tie deti niečím nafetovali! Za toto vás platíme?!“ cedila doňa Lucita pomedzi zuby. Jej tvár prirodzene biela chytala purpurový nádych. Videla som na Fernandovi ako veľmi sa snaží ovládať, no kútiky jeho úst sa neustále mykali. Výsledok jeho snaženia však bol úplne opačný. Vyzeral komicky a doňu Lucitu doháňal do nepríčetnosti: „Tak vám sa to zdá smiešne!“ jačala. „Zavolám okamžite políciu!“
Fernandovi sa konečne podarilo potlačiť smiech: „Doňa Lucita prosím vás upokojte sa.“
„Upokojiť?! Tak ja sa mám upokojiť! Okamžite o tom informujem seňoru Restrepovú a môžete si byť istý, že dnes ste v tomto štúdiu nadobro skončili!“
„Ale seňora nič vážne sa tu nedeje. Len sme si dnes urobili trochu voľnejšiu hodinu.“
„Tak trochu voľnejšiu, čo?! Nechcem si ani predstaviť, čo si vy predstavujete pod pojmom úplne voľná! Ale to si môžete byť istý, že ja to len tak nenechám!“. Doňa Lucita schmatla deti, tresla dverami a na chodbe sa ozývali už len jej zúrivé vrabčie kroky.
Podišla som k Fernandovi: „Nič si z toho nerob. To sa vysvetlí. Ľudia ju dobre poznajú. Vedia, že je paranoidná a na každom kroku vidí nejaké sprisahanie proti morálke a etike. A na viac musíš uznať, že sme naozaj vyzerali ako nafetovaní.“
„Akoby tu unikal rajský plyn.“ na tvár sa mu vrátil úsmev.
„Presne. Rajský plyn kombinovaný s mariškou.“
„Minimálne. Nečudoval by som sa keby tým úbohým deťom dala robiť krvné testy.“
„Aspoň zistia, že si nevinný.“ Rozosmial sa a objal ma. „Vidíš to všetko preto, že si ich nechal osamote na desať minút. Rozbesneli sa a už sme ich neudržali na uzde. A teraz si predstav, že si ich chcel nechať úplne samé.“
„Prestaň! Dosť.“ striasol sa. „Doňa Lucita by ma okamžite pohnala pred súd. Už teraz mám z toho nočné mory.“ Rozosmiala som sa. Dal mi ruku okolo ramien a pobrali sme sa robiť poriadky s deťmi.
Utíšiť hordu výskajúcich malých škriatkov bolo nemožné. Kričali sme, vymýšľali, prehovárali, dokonca sme podplácali. Márne. Všade vládla úplná ignorácia. Každú chvíľu sa vo dverách mohli objaviť ďalší rodičia, a tak sa Fernando uchýlil k našej poslednej nádeji. Odbehol dozadu do svojej kancelárie a hodnú chvíľu sa nevracal. Začala som ho podozrievať, že ušiel po odkvape. Už som sa chcela ísť za ním pozrieť, keď vybehol odtiaľ von a v ruke držal megafón.
„To nemyslíš vážne. Odkiaľ to máš?“
„Vieš, že ani neviem? Tuším to tu už bolo. Je to naša posledná nádej.“
Myslela som, že to použije, aby ho bolo lepšie počuť, ale on s tým neustále hrkal, nadával a trieskal do toho. Odvrátila som od neho na chvíľu zrak, keď sa mi za chrbtom ozvala siréna. V sále zavládlo také ticho, že bolo počuť ako ktorému si z detí škvŕka v žalúdku.
„Vojaci póózor!“ vravel do megafónu Fernando. „Vojak, alebo vojačka, ktorý, alebo ktorá sa ako prvý, alebo prvá prezlečie a postaví ku dverám, dostane na budúcu hodinu čokoládovú medailu veľkú ako svet! Štartujem! Pozor! Teraz!“ Deti sa okamžite rozpŕchli. „Vidíš takto sa to robí.“ hodil na mňa úsmev typu: ja som pán sveta a ty slabá žena obdivuj moju genialitu. Udrela som ho do pleca. „Skoro ma porazilo! Ty nie si normálny! To chceš vážne skončiť pred súdom?“
„Au.“ zatváril sa ako malé dieťa. „Čo robíš?“
„To si ešte nepočul, že ak sa dieťa zľakne môže začať koktať? Alebo aj horšie? To ich chceš zmrzačiť?“
„Veď si videla, že to chcem použiť.“
„Myslela som, že na tie deti zavoláš a nie, že ich privedieš do blázinca!“
„Jediný kto sa tu zľakol si ty!“ Takto by sme sa boli hádali ešte hodnú chvíľu, keby nás nebol vyrušil malý chlapček: „Fernando, už som hotový. Pustíš nám ešte tú sirénu?“
„Vidíš?“ pozrel sa na mňa Fernando a v očiach mu blikal nápis: „Mal som pravdu.“ Zrazu sa otvorili dvere a zjavila sa v nich útla postava s decentnou plešinkou a veľkými okuliarmi na nose. Bol to Felipe. Právnik, ktorého sme minule stretli, keď sme s Fernandom odchádzali. Bol bledý, triasol sa a starý oblek mal poliaty kávou. Šálku stále držal v ruke.
„Vidíš?!“ teraz som sa na Fernanda rovnakým pohľadom pozerala ja. Sklopil zrak a zdalo sa, že si konečne uvedomil, aké dôsledky mohla mať táto jeho šialenosť. „Felipe. Dobrý večer. Neviem, či sa na mňa pamätáte som Maryta. Stretli sme sa pred pár dňami. Poďte. Sadnite si.“ Chudák. Stále bol ešte v šoku a hľadel na mňa dobráckymi očami. „Pravdaže si vás pamätám. Fernando si sem nikoho nevodí. Nemal by som si vás s kým pomýliť. A na viac, takú peknú seňoritu si musí každý zapamätať.“
„Ďakujem Felipe.“ začervenala som sa. Felipe zmetene blúdil pohľadom raz ku mne, raz k Fernandovi.
„Ja prišiel som, či sa vám niečo nestalo. Počul som sirénu. A ja, ja ...
„Zľakli ste sa.“ doplnila som ho.
„Nuž a...áno. Nevedel som, čo sa robí.“
„Prepáč Felipe.“ ospravedlňoval sa mu Fernando. „Je to moja vina. Nevedel som ako mám utíšiť deti a nič lepšie mi nenapadlo. Bol to hlúpy nápad. A o oblek si nerob starosti. Kúpim ti nový.“
"Nie, nie. Kdeže. V žiadnom prípade. Nerob si starosti.“ zodvihol sa zo stoličky a bral sa na odchod. „To bol dobrý nápad s tou sirénou. Len si na to budem musieť trochu zvyknúť. Možno si to občas požičiam a použijem to doma.“ zasmiali sme sa.
„Preboha nie Felipe! Už sa to nezopakuje. Neboj sa. Dosť, že ti skáčem nad hlavou, nebudem tu robiť ešte aj vojenské cvičenie.“
„Pokojne. Ja si zvyknem.“
„Nie, nie. Toto bolo prvý a posledný krát. A nechcem počuť nič proti tomu novému obleku. Čochvíľa máš predsa narodeniny. Ber to ako môj darček.“
„Ale to nemôžem.“
„Môžeš a bodka. Inak s tou vecou budem trúbiť každú hodinu až kým si to nerozmyslíš.“
„Myslím, že na to by som si už asi nezvykol.“ nesmelo podotkol Felipe.
„Tak sme teda dohodnutí.“ Fernando ho veselo objal okolo pliec a odprevádzal ku dverám. „A ešte raz prepáč už sa to nestane.“
„To nič Fernando. To nič.“ Felipeho roztržitý výraz zmizol za dverami.
S Fernandom sme sa už nehádali, kto z nás mal pravdu. Rýchlo sme skontrolovali deti, lebo len čo Felipe zavrel dvere začali prichádzať rodičia. Skontrolovala som aj Paula s Rominou, či si nič nezabudli a išli sme sa rozlúčiť s Fernandom: „Tak my už ideme.“ nesmelo som sa mu prihovorila.
„A naša hodina?“ prekvapene na mňa civel.
„Dnes nebude. Seňora Elena je na služobnej ceste. Musím sa postarať o deti.“ tvárila som sa nevinne, ale vo vnútri som bola celá bez seba od škodoradosti. Určite sa nemohol dočkať kým budeme sami a ja si teraz len tak odídem.
„Maryta!“ zvolala Romina. „Dnes nás má predsa odviesť Domingin ocko.“
„Mamička ho poprosila.“ doplnil ju Paulo. „On nás odvezie domov a Mama Lupe sa už o nás postará. A ty tu môžeš zostať s Fernandom.“
„Ale ako to, že o tom neviem?!“ hlas mi znel takmer panicky. Deti len nevinne pokrčili plecami a ten kto sa teraz tváril škodoradostne, bol Fernando.
„A čo domáce úlohy. Kto ich s vami urobí?“ nenápadne som žmurkla na deti očakávajúc podporu.
„Veď úlohy už máme hotové. Vždy ich predsa robíme hneď ako prídeme zo školy.“ obaja na mňa vyčarili podrazácke úsmevy a rozbehli sa za Domingou. Môj dokonalý plán sa razom rozbil na tisíc kúskov. Organizačné schopnosti seňory Eleny ma pomaly privádzali do zúfalstva.
„Tak popoluška mi z plesu neušla.“ zašepkal mi do ucha Fernando. Uštedrila som mu chladný, no porazenecký pohľad.
„Seňorita Kurtisová!“ volal na mňa Domingin otec. „Beriem deti. Dúfam, že o všetkom viete.“
„Áno.“ odvetila som neisto a pribehla k nim. Malí potmehúdi sa usmievali popod fúzy. „Buďte poslušní! Jasné!“ brnkla som im po nose.
„Jasné! Čau Fernando!“ zvolali a už ich nebolo.
Boli poslední a zrazu všade ostalo ticho. Uprostred neho stál Fernando a nežne sa na mňa pozeral.
„Vieš, že si krásna s tým bezradným pohľadom v očiach. Chcela si sa mi vyšmyknúť, ale osud bol šikovnejší.“
„Osud nie. Seňora Elena. Tá žena s ním má určite podpísanú zmluvu na môj život.“
„Ale no tak.“ zasmial sa a privinul si ma k sebe. „Keď už, tak na náš život.“
„Dúfam, že v tom nemáš prsty!“
„Ja?! O ničom som nevedel.“
„Naozaj?“
„Naozaj. Tak fajn. Keď sme si už dnes urobili to voľno, čo keby sme si teraz niekam vyšli?“
„Ja som vedela, že si niečo vymyslíš!“ nahnevala som sa.
„No tak, nehnevaj sa. Vezmem ťa tancovať.“
„Ako to myslíš?“
„Pôjdeme do klubu, kde sa schádzajú moji známi.“
„Čiže profesionálni tanečníci. Ty si sa úplne zbláznil! To ma chceš celkom znemožniť!“ takmer som kričala.
„Čo keby si mi skúsila trochu dôverovať. Hm?“
„Tebe? No iste! A okrem toho tancovať sme boli včera. Celú noc sme nespali mali by sme si ísť oddýchnuť.“
„Takže včera, čo? Mne to skôr pripadalo ako kurz sebaobrany, nie ako tanec.“
„Za tú facku som sa ti už ospravedlnila“
„Vieš,“ naklonil sa ku mne a šepkal, „že ma privádzaš do šialenstva, keď takto krásne zúriš.“ Razom som skrotla a on sa zmyselne usmial. Zvolila som inú taktiku. Vyskúšala som hádzanie nevinných pohľadov aj výhovorky typu: „Mala som ťažký deň, som unavená.“ a „Dnes nemám dobrú náladu.“. Nič nepomáhalo. Chodil okolo mňa. Upratoval, balil si veci, neustále sa uškŕňal a vôbec mi neodpovedal. Svojou ignoráciou ma dohnal k detinskému správaniu. Prekrížila som si ruky na prsiach a rozhodne, trochu trucovito, som vyhlásila: „Nikam nejdem! Nenechám zo seba robiť blbca! Nedostaneš ma tam ani párom volov!“ Fernando, v tej chvíli už zbalený, ku mne pristúpil a so širokým úsmevom si ma jednoducho prehodil cez plece. Vyniesol ma von ako vrece zemiakov, posadil na motorku a naďalej sa tváril, že trpí hluchotou. Do poslednej chvíle som sa nevzdávala. Stále som dúfala, že sa z toho nejako vyvlečiem, až pokým mu nedošla trpezlivosť. Uprostred vety „Ty grobian, čo si o sebe myslíš!“ mi vtlačil na ústa neuveriteľný bozk. Účinkoval ako konská dávka sedatív. Oblbol ma. On zatiaľ využil moju otupenosť, naštartoval motorku a zase ma mal v hrsti.
Vystúpili sme pred nejakým latino klubom. Už nemalo zmysel odporovať. Všade bolo plno ľudí a on by bol schopný odniesť ma tam na pleci. Nemala som chuť robiť niekomu divadlo. Už vonku bolo počuť rytmy ohnivej hudby. Na prvý pohľad to vyzeralo ako lacná krčma. Pozornosť pútal len žiarivý nápis nad dverami. Fernando spozoroval môj nedôverčivý pohľad. „Nedaj sa oklamať.“ povedal a tváril sa ako malý chlapec, ktorý mi ukazuje svoju novú hračku. Mal pravdu. Za dverami sa skrýval iný svet, jeho svet.
Len, čo sme vošli rozvírili sme všeobecnú pozornosť. Fernanda začali zdraviť ľudia z každej strany. „Ahoj Fernando! Ako sa máš? Človeče dlho si tu nebol. Kamoš nevidel som ťa aspoň rok.“ a tak podobne. Najviac ma však zaujali vety: „To je tvoja frajerka? No konečne! Gratulujem!“ alebo „Som rád, že si z toho vonku. Poviem ti máš vkus. Konečne zase žiješ!“ . Vyzeralo to akoby tu Fernando nebol už celú večnosť a čo bolo ešte čudnejšie, vychvaľovali ma akoby Fernando už dlho nikoho nemal. Bolo to zvláštne. Vždy som si myslela, že dievčatá striedal ako ponožky. Prvý dojem ma ešte nikdy nesklamal, až doteraz. Prvýkrát sa moja domnienka naštrbila, keď som videla ako odmietal Paulinu. Druhýkrát, keď som v jeho očiach zazrela ten temný pohľad, ktorý som si stále nevedela vysvetliť. A teraz sa moja teória definitívne rozsypala ako domček z karát. Chcela som sa ho na to spýtať, ale nenaskytla sa mi príležitosť. Priatelia mu nedali dýchať. Všetkých mi predstavil. Bolo ich tak veľa, že si pamätám sotva dvoch a takmer všetci sa venovali tancu. Či už profesionálne alebo amatérsky. Asi po hodine sme ostali pri bare sami. Už už som sa ho chcela opýtať, prečo tu tak dlho nebol, keď k nám pribehla jedna z jeho priateliek. „Fernando poď si zatancovať.“ zanôtila sladko. „Ako dlho sme už spolu netancovali. Naposledy ešte na škole. Poď. Hrajú moju obľúbenú. Dlhuješ mi to.“ vyčarila neodolateľný prosebný výraz. Fernando na mňa neisto pozrel, na čo ona pohotovo zareagovala: „Nevadí ti to však?“
„Samozrejme, že nie. Len choďte. Ja sa budem pozerať.“ Naozaj mi to nevadilo. Priznám sa trošku som žiarlila. No nie len na ňu, ale na všetky ženy na tejto planéte, ktoré by sa k nemu priblížili na vzdialenosť menšiu ako kilometer. No z nejakého mne neznámeho dôvodu som mu verila.
Predtým ako Fernando odišiel s vysmiatou kamarátkou, kývol na barmana. Keby som nebola otočená chrbtom, bola by som zachytila barmanov sprisahanecký úsmev a aj to ako mi do pomarančového džúsu leje tequilu. Nemala som ani tušenie, čo na mňa môj drahý chystá.
Sledovala som Fernanda a jeho priateľku. Pristalo im to. Bolo vidno, že spolu netancujú po prvýkrát. Bol taký dokonalý a ja som si pripadala ako úplné nemehlo. Ako som tak premýšľala za chrbtom sa mi ozvalo: „Taká pekná kočka a taká sama.“ Obzrela som sa. Stál za mnou pekný vysoký muž. Ten typ, čo okolo úst nosí pestovanú briadku. Z očí mu nehľadelo nič dobré, rovnako ako jeho dvom kumpánom. Sadol si vedľa mňa na Fernandovu stoličku.
„Kráska nevrav, že si tu sama?“
„Nie som. Priateľ je na parkete.“ odvetila som tónom, ktorý jasne naznačoval, že má vypadnúť. Nepomohlo.
„Tak to nie je tvoj priateľ. Ja by som ťa nikdy nenechal samu. Čo ak by mi ťa niekto ukradol.“
„To by som nikomu neradila. Viem byť veľmi nepríjemná.“
„Naozaj?“ položil mi ruku na stehno a pokračoval vyššie. Jeho kamaráti z mokrej štvrte ma obstali z oboch strán. Nebolo úniku. Schmatol ma za šiju a pobozkal. Takú som mu strelila, že mu zhrkotali všetky zuby. Rozzúril sa.
„Počúvaj dievčatko! Mňa ešte žiadna neodmietla!“
„Ja budem prvá a začni si zvykať!“ zdrapil ma za rameno.
„Počúvaj ty...!“ cedil cez zuby.
„Fabian!!!“ zhrmelo mu za chrbtom. „Okamžite ju pusť a zmizni!“ Bol to Fernando. Zbadal, čo sa deje.
„Ale, ale. Koho to tu nevidím? Islas! Vyliezol si z kanála?“ Na Fernandovi hrali všetky žilky. Bolo vidieť ako veľmi sa ovláda. „Je tu s tebou?“ pokračoval. Potom sa obrátil ku mne. „Treba ti napraviť vkus srdiečko.“ povedal opovržlivo. Vstal a bral sa na odchod. „My sa ešte stretneme. Povedal som ti. Mňa ešte žiadna neodmietla. A mimochodom dávaj si pozor, aby ťa neodpravil ako.....“ Nestačil to dopovedať. Fernando ho zdrapil za košeľu, otrieskal o bar, jednu mu vrazil a keby ich neboli rozdelili, dopadlo by to ešte horšie.
„Len jej povedz pravdu! Nech vie čo si zač!“ kričal Fabian.
„Zmizni lebo za seba neručím! A neopováž sa k nej priblížiť!“ Fernando bol zúrivý ako býk.
„Teba sa ja nebojím. Máme nevyrovnané účty!“ kričal ešte Fabian, ale to ho už ochranka vyhadzovala von. Jeho dva prívesky šli za ním.
Fernando ma tuho objal a ticho sa spýtal: „Si v poriadku?“
„Ja áno a ty?“
„Nič mi nie je.“
„Kto to bol?“ vzala som ho za ruku.
„Au!“
„Čo je?“
„Nič. To prejde.“
„Ukáž?“ opatrne som vzala jeho dlaň do svojich. Tvár sa mu skrivila od bolesti, ale chlapsky ju zapieral. „Ideme do nemocnice. Musia ti to zröntgenovať.“
„Ale čoby. Ricardo!“ zavolal na barmana. „Prines trochu ľadu prosím ťa.“ Ricardo spod pultu vytiahol nádobu na chladenie šampanského. Odkiaľsi vyhrabal aj sáčok a naplnil ho ľadom. Podal mi ho: „Nech sa páči seňorita.“ Zabalila som ho do utierky, ktorú som si požičala od Ricarda a jemne som ho priložila Fernandovi na ruku. Po chvíli sa mu na tvári zjavila úľava.
„Fernando, nemali by sme ísť domov?“ Zasmial sa.
„Tak to ani náhodou. Sľúbil som ti, že ťa vezmem tancovať a ja sľuby plním.“
„Ale ja na tom netrvám.“ prefíkane som sa usmiala.
„Tak to teda nie Maryta Kurtisová! Ja viem, čo ti behá po rozume a práve preto tu zostaneme! O chvíľu ma ruka prestane bolieť a potom sa teš!“
„Prinútil si ma prísť sem, ale na parket ma nedostaneš.“
„Stavíme sa, že tam pôjdeš sama a dobrovoľne?“
„Dobre. Vopred si prehral.“ prikývla som istá si svojím víťazstvom.
„Nebol by som si taký istý. Keď vyhrám ja, týždeň budeš robiť, čo ja poviem. Všetko čo si len vymyslím a bez slova.“
„V poriadku. Ale keď vyhrám ja, čo určite vyhrám. Týždeň ma neuvidíš a ďalší týždeň budeš musieť počúvať všetky moje narážky a reči bez jediného slovíčka odporu a bez toho žeby si sa ma čo i len dotkol.“
„Platí, ale to nevydržíš. Sama za mnou pribehneš.“
„Ty si ale veríš!“ tuhšie som mu pritisla ľad na ruku.
„Au! Hneváš sa, lebo vieš, že je to pravda.“
„To sa ešte uvidí kto za kým pribehne.“ podali sme si ruky. Keby som bola vtedy vedela, že som upísala dušu diablovi (ale peknému diablovi) , stokrát by som si to bola rozmyslela.
Medzitým nám barman priniesol džús. Zdal sa mi akýsi horký. Hneď som sa ho spýtala, či v ňom nie je alkohol. Uistil ma, že nie. Občas sa to vraj stáva, že je pomarančový džús trochu horký. Údajne za to mohli pomaranče. Pila som ďalej, no stále mi to bolo čudné. Začala som podozrievať Fernanda, že mi dal čosi naliať do nápoja. Ako sa neskôr ukázalo tušila som správne. Ale ja nikdy nedám na svoj šiesty zmysel! Fernando ma uistil, že nič také neurobil. Vymenil si so mnou pohár a ešte to zaklincoval: „Keby tam niečo bolo, predsa by som to nepil. Veď šoférujem. A ja naivná som mu naletela. Obaja sme mali v sebe mix tequily a džúsu. Lenže s ním, zrejme zvyknutým na čosi podobné, to ani nepohlo. Na rozdiel odo mňa. Barman presne vedel koľko toho potrebujem, aby som sa nesťala, ale ani nebola pri zmysloch. Ak si dobre spomínam, Fernando už nemal najmenší problém dostať ma na parket. Niekde z hĺbky môjho vnútra sa vydrala na povrch tá odviazanejšia časť môjho ja, ktorú som tam dosiaľ úspešne udupávala. Tancovala som a čuduj sa svete, šlo mi to! Moje druhé ja nechalo hudbu vniknúť do poslednej bunky môjho tela, nech si so mnou robí, čo chce.
Odviazanosť, ktorá ma ovládla vystriedal čudný pocit v žalúdku. Usúdila som, že istejšie by bolo zájsť na chvíľu na toaletu. Fernando chcel ísť so mnou, ale nakoniec sa dal presvedčiť, že na dámy jednoducho nesmie. Aspoň ma odprevadil k dverám a potom som ho vypoklonkovala k baru. K najhoršiemu našťastie nedošlo. Potrebovala som to len predýchať a chvíľu si posedieť. Bola som tam asi hodinu a každú chvíľu za mnou prišla niektorá z Fernandových známych, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Zatiaľ, čo ja som prežívala svoju prvú „opicu“, Fernanda obkolesili všetci kamaráti a bombardovali ho otázkami.
„Počuj Fernado! Kde si našiel tú babu? To som ešte nevidel. Natrénovali ste to? S týmto by si vyhral Carlosov pohár ľavou zadnou.“
„V živote netancovala. Toto bolo po prvýkrát.“ spokojne sa usmial.
„Robíš si srandu?! Nie je možné, aby si dvaja ľudia tak rozumeli. Veď ste boli ako jedno telo. Prvý predvídal pohyb druhého, bez slov. Neoblbuj ma! To sa musí roky trénovať! Takto ste si nerozumeli ani s Elizou.“
„Hovorím ti pravdu. V živote nechodila do tanečnej školy, nevie kroky a sem som ju musel doslova doniesť na rukách “
„Ale ako je potom možné, že....?“
„Neviem, no cítil som to, už keď som ju prvýkrát uvidel. Jednoducho som to vedel, len som si to potreboval overiť. Poznáš ten príbeh, že každý človek má na svete svoju druhú polovicu a neustále ju hľadá. A keď ju nájde splynie s ňou a budú jedno telo a jedna duša. Už som ju našiel.“ dodal ticho.
„Počúvaj zhltneme ti všetko, ale toto teda nie.“
„Ako myslíš.“
„No dobre, povedzme, že je to pravda. No nemôžem tomu uveriť!“
„Mal som len dve možnosti, ako si overiť či mám pravdu. Alkohol alebo čas. A keďže som netrpezlivý, to prvé zabralo.“
„Ty si ju opil?“
„Keby bola triezva tak by som ju tam nikdy nedostal.“ ukázal na parket. „Chcel som, aby ukázala, čo je v nej, aby odhodila strach, strojenosť, aby pustila na povrch, čo v sebe skrýva. A čo pomáha lepšie odviazať sa ako tequila schovaná v džúse.“ sprisahanecky mrkol na barmana.
„Zabije ťa. Podpísal si si rozsudok smrti kamarát.“
„Ale stálo to zato. Všetci ste to videli.“
„V prípade, že s tebou ešte niekedy prehovorí ju musíš prinútiť, aby to dokázala aj v triezvom stave. Vás dvoch ťažko niekto prekoná.“
„Je to úžasné. Znova cítim aké je to žiť. Elizu som miloval. Stále sa cítim vinný za jej smrť. Myslel som, že preto musím trpieť do konca života. No jedného dňa sa jednoducho otvorili dvere a vošiel anjel. Drzý a divoký, no zároveň plachý a krehký. Nedalo sa brániť. Nepomohli výčitky svedomia. Musím ho milovať. Prvýkrát takto milujem a prvýkrát cítim, že to tak má byť.“
„Už bolo na čase. Mysleli sme, že sa medzi nás už nevrátiš. Báli sme sa o teba. Aj Eliza by si priala, aby si bol znova šťastný. Bolelo by ju, keby ťa videla trpieť.“

Vo chvíli, keď som konečne vyliezla z toalety som ako anjel určite nevyzerala. Všetci na mňa tak zasnene hľadeli a ja som netušila prečo. „Doplazila“ som sa k Fernandovi a požiadala ho, aby ma vzal domov. Pamätám si len ako si ma posadil pred seba na motorku, aby som nespadla a viac nič. Ráno som sa zobudila vo svojej posteli.
Prebudili ma ostré slnečné lúče a spôsobovali mi neskutočnú bolesť hlavy. Chvíľu som nevedela, kde to vlastne som. Keď som si spomenula na včerajšok, konečne som začala chápať súvislosti a horko – ťažko som vyliezla z postele, zliezla do kuchyne, sadla si na stoličku a pomaly sa spamätávala. Od vystrašenej Mamy Lupe som sa dozvedela, čo sa včera stalo. Fernando ju vraj zobudil ráno o tretej. Niesol ma na rukách a tvrdil, že mi prišlo zle a chcela som ísť domov. Po ceste som vraj zaspala a nemá ma radšej budiť nech si oddýchnem. Uložil ma do postele a odišiel. Mama Lupe bola doma sama. Seňora ani seňor sa ešte nevrátili a deti ostali u Domingy. Nechcelo sa im ísť domov. Mám len pre ne prísť do školy.
Spomenula som si na horkú chuť džúsu, na to, že som trochu tancovala. Na toaletu v klube. A v tom mi to došlo. Veď ja som bola opitá! Vystrelila som zo stoličky, ale ostrá bolesť v hlave ma hneď usadila späť. Mama Lupe sa preľakla: „ Dievčatko, čo je ti?“
„Ale nič Mama Lupe. Len sa mi trochu zakrútila hlava.“
„Mala by si dnes ostať v posteli.“
„Ale kdeže, len si vezmem tabletku a prejde to.“ Nevzala som jednu, ale radšej hneď dve. Keď konečne zabrali, bleskovo som sa prezliekla a vyletela von dverami. Ešte som stačila zakričať Mame Lupe, že sa hneď vrátim. Zašomrala: „ Dievča pochabé kde zasa letíš.“ Dobre som vedela kam trielim. Mala som tú správnu náladu niekoho prizabiť a chcela som ju rýchlo využiť kým ma neprejde. Som typ človeka, z ktorého zlosť rýchlo vyprchá, a potom všetko odpustí a to som nemohla dovoliť! Toto už prehnal!
Vbehla som do štúdia. Vedela som, že tam bude. Vždy tam bol. Možno tam aj spával. Privítal ma s očarujúcim úsmevom: „Dobré ránko Šípková Ruženka! Ako si sa vyspinkala?“ tuho ma objal a neprestal sa usmievať. Všetka moja zlosť bola razom preč, ale povedala som si, že to nemôžem dovoliť. Predsa mu len tak neodpustím len preto, že sa na mňa usmeje. „ Tyý jeden...“ zasipela som a poriadnu som mu vylepila. Vzápätí ma to strašne mrzelo. Za ten krátky čas, čo sa poznáme to už bolo po druhý krát. Ak to takto pôjde ďalej bude samá modrina a mňa zavrú za domáce násilie. Ostal ako obarený, chvíľu hľadel do zeme. Potom na mňa pozrel a povedal: „Až takúto reakciu som nečakal, ale stálo to zato.“
„Čo tým myslíš?“ predychávala som. „ Opil si ma a urobil zo mňa pred všetkými hlupaňu! Niečo ti poviem, záleží mi na tom, čo si o mne ľudia myslia!“ Zdrapil ma za pás a tuho k sebe privinul. „ Nemalo by.“ zašepkal zastretým hlasom. Pohľadom skúmal moju tvár a prstami mi jemne odhŕňal pramienky vlasov z čela. Musela som vyzerať ako fúria. Červená od zlosti a strapatá. Pokračoval: „Nepamätáš sa? Vyhral som stávku. Teraz musíš robiť, čo ja budem chcieť.“
„Ale podvádzal si!“
„Nikto nepovedal, že tajné zbrane sú zakázané.“ pousmial sa.
„Ale nemal si právo...“ hlas mi jemnel.
„Poď,“ povedal tíško, „ ukážem ti prečo som to spravil. Potom mi snáď odpustíš.“ Zapol malý televízor, ktorý využíval pri výučbe. Na obrazovke sa objavil klub, v ktorom sme včera boli. Boli to zábery bezpečnostnej kamery. Chvíľu sme sa dívali na tancujúcich ľudí, keď som odrazu uvidela seba ako ťahám Fernanda na parket. Nemohla som tomu uveriť! To čo nasledovalo potom mi však vyrazilo dych. Keby ma Fernando neobjímal asi spadnem z nôh.
„To, to nie som ja. Však? Povedz, že nie.“ hapkala som neveriacky.
„Ale áno.“ zasmial sa.
„To nie je možné?!“
„Ale je.“
Videla som samu seba ako tancujem. Tancujem? Ale ako? Dobre! Čo dobre. Skvele! Hýbala som sa akoby mi hudba vdychovala život, pohyb akoby som mala odjakživa v krvi. A keby len to. Vyzeralo to akoby sme si s Fernandom rozumeli bez slov. Postupne všetci prestali tancovať a každý sa na nás díval.
„Nikto ťa nepovažoval za hlupaňu. Ani nevedeli, že si opitá, kým som im to nepovedal.“ šepkal mi do ucha.
„Čo?“ prudko som sa k nemu otočila, ale nenechal ma, aby som mu niečo vyčítala.
„Považovali ťa za zjavenie. Neverili, že nevieš tancovať, že si to nikdy ani len neskúsila. Ale ja som to vedel. Tušil som, že sa v tebe niečo skrýva, iba som si to potreboval overiť.“
„A tak si ma opil?“ hľadela som v úžase na obrazovku.
„Áno. Zhodila si zo seba strach a zábrany a pozri.“ bol nadšený ako malý chlapec.
„Najmä tie zábrany. Povedz mi pravdu, čo som ešte vyvádzala?“
„Nič. Hodinu si bola na záchode a potom som ťa odviezol domov.“
„A oklamal Mamu Lupe. Vystrašil si ju!“
„No áno. Nemohol som jej predsa povedať, že si opitá.“
„Kryl si si chrbát!“
„Priznávam. Zachraňoval som si kožu. Mama Lupe by ma z nej stiahla. Ale stálo to za to. Veď sa len na seba pozri, čo dokážeš. Bolo to úžasné. My dvaja si rozumieme ako jeden. To som s Elizou za tie roky nikdy nedokázal!“
„Eliza? Kto je Eliza?“ náhle sa mu do očí vkradol ten studený temný pohľad, ktorým ma tak desil a pustil ma zo svojho zovretia. „Eliza? Ale nikto.“ odvetil a rýchlo to zahovoril. „To, čo si dokázala včera, dokážeš kedykoľvek. Cítiš hudbu srdcom, žije ňou každá bunka tvojho tela, len jej musíš dovoliť, aby ťa ovládla. Pusť von to, čo sa snažíš udusiť vo svojom vnútri. Keď tancuješ nemysli. Prinúť rozum sklapnúť a dovoľ srdcu cítiť!“ Úplne sa do toho vžil. Znovu ma vzal do náručia. Rozprával a ja som cítila ako sa mu zrýchľuje dych, srdce divo búcha a telo rozpaľuje. V očiach mu horel oheň. Musela som rýchlo niečo urobiť. „To sa nedá.“ rozpačito som sa zasmiala.
„Tak sa bude musieť dať, lebo ťa pred každým vystúpením budem musieť opiť.“
„Pred akým vystúpením? Čo tým chceš povedať?“ preľakla som sa.
„To, že som sa rozhodol, že ja sa vrátim ku kariére profesionálneho tanečníka a teba k nej privediem.“
„A čo škola, štúdio?“ civela som na neho prekvapene.
„Budú fungovať tak ako doteraz.“ bol úplne bezstarostný, všetko si už premyslel a naplánoval. „Máš talent od Boha! Bol by hriech ho nevyužiť!“
„No počkať, počkať. Tak na to zabudni! Tebe načisto preskočilo!“
„Ale prečo?“ opýtal sa akoby som tou švihnutou bola ja. „Pohyb máš v krvi. Tu kdesi hlboko,“ priložil mi ruku na hrudník „prúdi horúca krv a drieme talent. Len ho musíš pustiť von.“
„A to si zistil práve tak, že si ma opil?! Ale prosím ťa!“
„Nie! Vedel som to hneď ako si prvýkrát prešla týmito dverami.“ ukázal na veľké dvojkrídlové dvere.
„No tak teda dobre. Rozoberme si to.“ ironicky som sa zasmiala, priložila si ruky k perám a ťažko vydýchla. „Ty teda chceš, aby sa zo mňa stala profesionálna tanečnica a ... , a čo si pod tým vlastne predstavuješ?“ bezmocne som mykla plecami. Mala som dojem, že sa Fernando zbláznil. Ja a tanečnica? Dokonca s talentom. Veď to je absurdné.
„Je to jednoduché. Začneme trénovať, a to hneď od zajtra. Vytiahnem z teba tú Marytu, ktorá bola so mnou včera v bare. Za to ti ručím.“ hovoril celkom vážne. Takého vážneho som ho snáď ešte nevidela. „O dva týždne sa začína Carlosov pohár a my naň pôjdeme!“
„Tak počkaj, počkaj chvíľu! O dva týždne?! Carlosov pohár?! O čom to dočerta rozprávaš?!“
„Carlosov pohár je najväčšia a najprestížnejšia súťaž v Mexiku, Zúčastňujú sa na ňom najlepší tanečníci z celej Latinskej Ameriky a Španielska. Nemá presné predpisy ako tancovať a čo si obliecť. Dôležité je len presvedčiť porotu, ktorú tvoria bývalí víťazi a ľudí. Vysiela sa totiž do všetkých španielsky hovoriacich krajín. Koná sa raz ročne v deň narodenín Carlosa Riveru.“
„Kto je Carlos Rivera?“
„Založil túto súťaž pred päťdesiatimi rokmi. Má už sedemdesiatpäť rokov a stále je považovaný za najlepšieho tanečníka sveta. Je aj hlavným porotcom.“
„Celých päťdesiat rokov?“
„Presne tak, celých päťdesiat rokov. Pochádza z chudobnej rodiny z Kuby. A na Kube sa tancuje všade. Keď mal dvadsať emigroval do USA, za lepším životom. Lenže krajina neobmedzených možností nesplnila jeho sny a jeho južanský temperament mu nedovolil začleniť sa medzi „amíkov“. Na Kubu sa už vrátiť nemohol, zavreli by ho, a tak zakotvil v Mexiku. Zarábal si tak, že cez deň učil bohaté paničky tancovať a v noci makal v pekárni. Raz učil dcéru televízneho producenta. Ona ním bola taká nadšená, že sa otecko naňho prišiel pozrieť a ponúkol mu vystúpenie v jednom zábavnom programe, samozrejme s jeho dcérou. Z jedného vystúpenia bolo miesto televízneho choreografa a neskôr vlastný program. Carlosa spoznalo celé Mexiko a každý miloval jeho program. Bol taký populárny, že keď mal dvadsaťpäť rokov napadlo ho usporiadať súťaž. Jej cieľom bolo, aby ľudia mali z tanca radosť a milovali ho. Hlavnou cenou je jediná, putovná kópia pohára, ktorý Carlos vyhral v pouličnej súťaži doma na Kube a má pre neho obrovskú cenu. Nie je to len spomienka na domov, ale ako on tvrdí, aj na ľudí, ktorým tanec robil takú radosť, akú odvtedy už nikdy u nikoho nevidel. Vyhrať ten pohár je najväčšia česť a sen každého tanečníka. Dokonca sa občas aj stalo, že pohár nikto nezískal, lebo Carlos nebol s nikým dostatočne spokojný. A mimochodom producentova dcéra sa stala jeho ženou a najlepšou tanečnicou v Mexiku. Ich spoločné vystúpenia boli legendárne. Boli ako jedno telo a jedna duša. Rozumeli si bez slov. Presne ako my.“ zaškeril sa a pokračoval. Hovoril ako posadnutý. Carlos bol očividne jeho vzor. „Okrem nich som nepoznal nikoho, kto by sa po toľkých rokoch miloval tak vrúcne ako v prvý deň. Boli ako jedna duša, na parkete aj v živote.“
„Prečo boli?“ opýtala som sa prekvapene.
„Minulý rok zomrela. Nedožila sa päťdesiateho výročia súťaže. Carlosa to veľmi zasiahlo. Stal sa tvrdým a zatrpknutým. Akoby všetok cit, čo v sebe mal zomrel s ňou. Preto sa aj očakáva, že tento ročník pohára bude najnáročnejší v celej jeho histórii.“
„Vieš o tom dosť.“
„To vie v Mexiku každý. Je to najsledovanejšia udalosť roka.“
„Ale veď predsa Paulína odcestovala na súťaž už pred pár dňami, tak ako je možné, že sa začína až o dva týždne?“
„Paulína s Diegom odchádzajú zajtra a idú len na sústredenie. Účasť na ňom nie je podmienkou súťaže a okrem toho už som raz na ňom bol.“
„Takže si sa už raz pokúšal vyhrať ten pohár.“
„Dá sa to tak povedať.“
„Čo tým myslíš?“
„Ale nič. Dôležité je to, že keď budeme každý deň tvrdo trénovať, môžeme sa zúčastniť.“ Všetko mi to rozprával s takým nadšením až som mu takmer uverila. Ale iba takmer.
„Dobre ma počúvaj Fernando Islas!“ pristúpila som k nemu tak blízko ako sa len dalo a vážne som sa mu zahľadela do očí. „Poviem to len raz a nebudem to opakovať. Tebe úplne šibe! To, čo iným trvá roky ja mám zvládnuť za dva týždne?! Nemáš náhodou teplotu?!“ zvrtla som sa a rázne vykročila na odchod.
„Počkaj! Aspoň to skúsme. A okrem toho zabudla si na našu stávku!“ volal za mnou. „Do čerta s poctivosťou!“ nadávala som v duchu a obrátila som sa k nemu. Na chvíľu stíchol a vyčítavo mi hľadel do očí. „No tak. Prosíím!“ kľakol si predo mnou na kolená a pozeral na mňa nevinne ako psík, ktorý chce, aby ste ho pohladkali. Pohla som sa ku dverám, on po kolenách za mnou s prosebným pohľadom v očiach.
„Prosíím!“ opakoval. Rozosmiala som sa a v slabej chvíľke som mu povedala: „Áno.“ Vyskočil, od nadšenia ma schytil do náručia a krútili sme sa po celej sále až kým sa nám nezatočila hlava.