Zabudnutý raj - Prológ

Prológ

V ten deň sa zvečerilo nezvyčajne rýchlo. Hrozivo tmavá obloha bola predzvesťou silnej búrky a nemilosrdného dažďa, ktorý sľuboval, že nebude šetriť nič, čo mu príde do cesty.
Blížila sa jeseň. Leto sa lúčilo so svetom poslednými slnečnými lúčmi. Dni sa pomaličky začali skracovať, moc nocí a tmy sa zväčšovala.
Prísľub zlého počasia nútil roľníkov, aby sa s prácou poponáhľali, lebo hrozilo zničenie všetkej úrody, ktorú krvopotne vypestovali. Nemohli sa dívať, ako im príroda ničí to, čo im tak neochotne sama dávala. Preto zostali na poliach napriek západu slnka a blížiacej sa tmy.
V neskorých hodinách sa od nich odpojil mladík, skoro ešte chlapec, aby sa vrátil domov. Nebol roľník. Náhodný pozorovateľ vybadal jeho urodzený pôvod podľa honosných šiat a vyberaného správania sa, ako sa na šľachtica patrilo. Napriek nadradenosti sa však nepovyšoval nad ostatných, dokonca im občas aj pomáhal, namiesto toho aby sa len nečinne prizeral, či poctivo vykonávajú svoju prácu. Chlapca poslali medzi poddaných, aby sa naučil s nimi vychádzať, porozumel im a spoznal ich. Pán statku, ktorým sa raz stane, by mal vedieť, čo sa deje na jeho majetkoch. Ľudia pred ním musia mať úctu.
Keď mladík kráčal po úzkej cestičke, vedúcej cez les, myslel na všetky tieto rady do života, ktoré dostal od otca, kým zomrel. Snažil sa nezahanbiť ho a tak ich do bodky plnil. Už ako malý túžil po otcovom uznaní, no starý muž ho opustil priskoro, aby niečo stihol dokázať. Zaumienil si preto, že ho nesklame a celý ten čas, kedy sa zaúčal do povinností, si navrával, že otec ho vidí a je pyšný na svojho syna.
Vo svojom rozjímaní chlapcovi ubiehala cesta rýchlo. Tešil sa domov, ako všetko vyrozpráva matke a sestrám. Iste z neho budú mať radosť, keď sa vráti. Porozpráva im príhody, ktoré počul od roľníkov.
Odrazu ho však prinútilo niečo zastať a všetky myšlienky sa mu z hlavy vytratili. Zmeravel, keď začul kričiace hlasy. Vzápätí sa rozbehol, lebo hluk prichádzal od panstva, na ktorom žil už pätnásť rokov.
Bežal ako o život a vzduchom sa k nemu niesli stále zúfalejšie výkriky, ktoré prosili o pomoc.
V diaľke zahliadol dym a to ho prinútilo zrýchliť.
Keď dobehol až na kraj zrázu, naskytol sa mu strašný pohľad. Dom, v ktorom žil toľko rokov, horel žiarivým plameňom, ktorý ešte umocňovala tma naokolo. Nenásytné plamene olizovali a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Vo vzduchu bol cítiť dym, zvláštny pach a... smrť.
S hrôzou sa díval za mužmi, ktorí práve vysadali na kone a o chvíľu neskôr odcválali preč.
Chlapec bežal dolu, čo mu sily stačili. Priamo pred očami mu oheň ničil všetko, čo miloval, vrátane jeho blízkych. Výkriky boli totiž čoraz slabšie, až nakoniec celkom zanikli.
Niekoľkokrát sa potkol, no zase sa postavil na nohy a ozlomkrky utekal k spálenisku.
„Mama! Mama!!!“ kričal zúfalo.
Neozvala sa odpoveď. Pribehol až k veľkým dverám, ktoré boli priklincované, aby sa obete nemohli dostať von. Všetky okenice na oknách zavreli vojaci a všetkých vo vnútri pochovali zaživa.
„Mama!!!“ zvrieskol, až stratil hlas od toľkej námahy.
Nevšímajúc si oheň, bezmocne lomcoval kľučkou na dverách. Búchal, kopal, pokúšal sa ďalej kričať... nič však nepomáhalo.
Vysilene šepkal mená svojich sestier a neustále volal mamu.
Zrazu sa zhora ozval praskajúci zvuk a on stihol už len zdvihnúť hlavu, keď mu ťažká škridla zo strechy spadla na hlavu a on sa zosunul na zem.
Stále však vnímal. Pokúsil sa postaviť, no rozpadávaniu sa zničeného domu zabrániť nedokázal. Akési dlhé, obrovské poleno sa uvoľnilo z konštrukcie domu a dopadlo mu priamo na hruď. Vyrazilo mu dych, na prsiach pocítil hroznú páľavu a stratil vedomie. Ešte predtým k nemu však vietor priniesol najhorší pach, aký kedy zacítil – pach spáleného ľudského mäsa...