Zabudnutý raj - I.kapitola

I.Kapitola – Dom na zráze

„Rowena! Rowena!“
Krik, ozývajúci sa z malého domčeka na pobreží by prebudil aj mŕtveho. Presne tak sa teraz cítila aj Rowena Ashfordová, žijúca práve so zdrojom toho hluku.
„Rowena Ashfordová!! Okamžite sa ozvi, keď ťa volám!“ neprestával dotyčný vykrikovať a tak sa s povzdychom postavila z mäkučkej trávy, voňajúcej morom a vykročila k domu.
Na tomto mieste žila už odnepamäti so svojou matkou Blanche Ashfordovou. Neboli urodzené, ale z toho, čo vyrozumela z náznakov matkiných prerieknutí, jej otec patril medzi najvyššiu anglickú šľachtu. Samozrejme, nikdy sa k dcére neprihlásil. Prečo by aj mal bezdôvodne špiniť dobré meno svojej rodiny kvôli romániku s nejakou slúžtičkou? Pretože presne slúžkou bola kedysi Blanche na panstve jeho rodičov. Rowena sa zdesila, keď sa dozvedela, že ani jeden z nich nebol zaľúbený. Otec sa chcel iba pobaviť s peknou služobnou a matka... tá síce tvrdila, že ho ľúbila, no Rowena tomu neverila. Poznala matkinu povahu natoľko, aby ju prekukla. Blanche sa jednoducho iba chcela dostať do lepšej spoločnosti. Tajne dúfala, že keď otehotnie s grófom, ten si ju okamžite vezme. Bohužiaľ, jej túžby sa nesplnili a ona bola nútená odísť skôr, ako si jej stav niekto všimne. Milenec jej totiž sľúbil, že ak odíde z vlastnej vôle, bude jej až do konca života zanechávať rentu.
Jej matka bola však taká hlúpa, že sa vopred nedohodla na výške ceny, a tak museli vyžiť iba z mála. Dôkazom bola už len veľkosť domčeka, ktorý obývali od Roweniných piatich rokov.
Rowena však proti polohe nikdy nič nenamietala. Dom sa totiž nachádzal na takom prekrásnom mieste, až by sa zdalo, že bol zámerne uspôsobený práve na rozlet detskej fantázie siahajúcej naozaj ďaleko.
Domček sa stál pri skalnom zráze, na ktorý večer čo večer narážali silné vlny prílivu. Nemali záhradu, no široké pastviny zelených lúk a malých hájov poskytovali hojné množstvo slobody. Síce nepatrili im, no keďže o ne nik neprejavil záujem, užívali ich bez starostí.
Jedinou nevýhodou bola odľahlosť a častá samota. Rowena si nepamätala, že by niekedy mala priateľku. Bolo to spôsobené aj nechuťou jej matky povoľovať jej iné návštevy ako mužské. Jej matka nikdy neprestala snívať o tom, že svoju dcéru vydá za bohatého statkára, keď jej sa to nepodarilo so šľachticom. Po čase sa však musela zmieriť aj s niekým oveľa nižšieho postavenia. Nanešťastie, ten niekto ju v jej fantáziách podporoval s takým nadšením, až sa Rowena bála o svoju budúcnosť.
V myšlienkach dorazila až k domčeku a ocitla sa tak tvárou v tvár malej osôbke s jemnými plavými vlasmi, veľkými zelenými očami a peknou postavou. Áno, vzhľad Blanche Ashfordovej dokazoval, prečo vážený aristokrat stratil hlavu kvôli obyčajnej slúžke. Bola veľmi krásna. Keď sa jej dcéra raz odvážila začudovať nad tým, že neprijíma návrhy od tunajších mužov, oborila sa na ňu a vyhlásila, že menej ako lorda neberie. To veľa svedčilo o jej povahe.
„Kde si bola?!“ vyrútila sa na Rowenu okamžite.
„Prechádzala som sa pri zráze...“
„Pri zráze! Koľko ráz som ti hovorila, že sa ti raz z neopatrnosti niečo stane?!“ útočila ďalej.
Z jej hlasu však nezaznievala materská starostlivosť.
„Mama...“
„A pozri sa, ako vyzeráš! Okamžite sa choď hore prezliecť z tých špinavých šiat. A poriadne si naprav ten čepiec! Takmer ti vidím vlasy! Vieš, ako si pána Capwella minule vyľakala?! Už nech sa to neopakuje!“
„Nechápem, prečo sa mám prezliekať...“
„Uvidíš, že za chvíľu tu bude!“
„Kto?“ hlesla Rowena v neblahej predtuche.
„Predsa ctihodný pán Capwell!!“ okríkla ju matka a už ju aj strkala ku schodom, aby sa šla upraviť.
A to bol ďalší problém, ktorý Rowenu sužoval. Ctihodný pán Capwell. Muž, ktorý sa pred niekoľkými rokmi stal kňazom a teraz vďaka svojmu nahromadenému majetku nedal spávať práve jej matke. Videla v ňom totiž vhodnú partiu pre svoju dcéru. Muž, ktorý mohol do konca života slušne zabezpečiť nielen dcéru, ale aj ju.
Niekoľko ráz za týždeň ich navštevoval a bral Rowene aj tú poslednú nádej na pokojný život. Niežeby pán Capwell nebol pohľadný muž. Práve naopak. Napriek priemernej výške mal pekné črty tváre. Jasné modré oči, pod ktorými bol zasadený rovný nos, vyvolávali v človeku pocit, že sa naozaj rozpráva s Božím služobníkom. Jemnú tvár lemovali dlhšie svetlohnedé vlasy, vždy dokonale zviazané lesklou stuhou a takisto ani jeho postava nebola od toľkého cestovania nijako zanedbaná.
Avšak Rowena sa práve pri tomto človeku presvedčila, že pekný zovňajšok nie je všetko. Už od prvého dňa cítila, že za toho muža sa v žiadnom prípade vydať nemôže. Veľmi rada by matke dopomohla k spokojnému životu, keďže tá sa o ňu musela toľké roky starať, no nemohla sa k tomu prinútiť. V prítomnosti pána Capwella sa vždy cítila podivne neistá. Keď na ňu uprel svoj pohľad, zakaždým ju prepadol akýsi zvieravý pocit strachu a úzkosti, aj keď naň nemala žiadny dôvod. Správal sa slušne, vždy bol úctivý a deň čo deň jej dokazoval svoju náklonnosť... no aj tak s ním nemohla spojiť svoj život. Ani za cenu toho, že bude musieť žiť v ešte väčšej biede.
„Už si oblečená?!“ ozvala sa jej matka tesne vedľa nej a Rowena, ktorá ju stratená v myšlienkach nestihla zaregistrovať, až nadskočila.
„A-áno,“ vytisla zo seba a nechala matku, aby ju ešte trochu upravila.
Ako keby to na niečo bolo! Tmavohnedé šaty vyzerali ošumelo aj napriek Blanchiným šikovným rukám. Rýchlo svojej dcére upravila na hlave čepiec a ponáhľala sa dolu, lebo už počula klopanie na dvere.
„Ach, sir John! Som taká rada, že vás opäť vidím!“ začula Rowena zdola matkin srdečný hlas.
„Dobré popoludnie, pani Ashfordová.“
Napriek tomu, že Blanche nebola vydatá, nechávala ľudí, aby ju oslovovali „pani“, pretože tak mala aspoň aký- taký pocit, že nie je úplným vyhnancom tejto spoločnosti.
„Len poďte ďalej. Posaďte sa u nás. Moja dcéra o chvíľu zíde dolu...“
Rowena počula ich rozhovor čoraz slabšie, ako sa vzďaľovali do malého salónika. Zhlboka sa nadýchla, vrhla posledný pohľad na svoj žalostný odraz v zrkadle a vyšla z izby.
Neochotne zostupovala po schodoch dolu do malej predsiene a potom pokračovala k salónu.
Ako náhle vošla dovnútra, pán Capwell vyskočil zo stoličky.
„Slečna Ashfordová,“ usmial sa prívetivo a podišiel k nej.
„Pane,“ kývla hlavou a zdvihla ruku, aby jej ju mohol pobozkať. Aj keď nemali urodzený pôvod, jej matka trvala na slušnom vystupovaní.
„Dnes som sa veľmi ponáhľal. Nechcel som vás nechať čakať ani o minút dlhšie,“ zdôveril sa jej tichším hlasom.
Rowena sa zachvela a horko-ťažko vymanila svoju ruku z jeho naliehavého zovretia. Tie jeho oči... akoby ju prebodávali až do samého vnútra. Nútili ju, aby sa mu podriadila.
„To bolo od vás veľmi milé,“ dostala zo seba a ponáhľala sa posadiť na stoličku čo najďalej od miesta, kde sedel.
Nič si z toho nerobil. Jednoducho sa usadil v kresle čo najbližšie pri nej.
Keďže sa však Rowena akosi k slovu nemala, chopila sa vedúcej úlohy opäť Blanche.
„Och, sir John, dúfam, že nám dnes nesiete iba dobré správy,“ usmiala sa prívetivo.
„Tie najlepšie, madam!“ zvolal Capwella a odrazu sa celý rozohnil. „Dúfam, že vás obe milo prekvapím, keď vám oznámim, že už takto o týždeň sa budeme plaviť po šírom mori za dobrodružstvom!“
Rowena sa znovu striasla, no jeho slová jej vyrazili dych. Pravdaže, už dlho sa nerozprávali o ničom inom ako o tej ceste, no netušila, že to bude tak skoro. Pred niekoľkými týždňami im pán Capwell navrhol, aby pocestovali loďou a spoznali tak nové miesta. Nemala to byť dlhá plavba, avšak Rowena sa jej desila, lebo onen muž naznačil, že na oslavu ich návratu späť domov sa s ňou mieni oženiť. Vedela, že tomu nezabráni, no teraz si priam bytostne želala, aby prípravy trvali dlhšie.
„Ach, panebože! Ja som už taká vzrušená! Priznám sa vám, že niekedy kvôli tomu nemôžem v noci ani zaspať,“ zvolala Blanche s takým očarujúcim úsmevom, až sa Rowena začudovala, že sa na kňaza priam nevrhla. Svoju pozornosť dávala až príliš okato najavo.
„Netrápte sa, madam. Určite sa neprihodia žiadne ťažkosti, pretože loď je vo výbornom stave a posádka je absolútne spoľahlivá. Avšak v prípade morskej nemoci sa už nemôžem zaručiť za príjemný výlet. Je možné, že ju dostane napríklad vaša dcéra a to by bola veľká škoda, však slečna Ashfordová?“ naklonil sa k Rowene a pozrel jej do očí.
„Ehm... pravdaže,“ reagovala nie príliš duchaplne.
„Prezraďte mi, slečna Ashfordová, ani vy v noci nemôžete spať kvôli vzrušeniu?“ spýtal sa vzápätí a jej prišlo zle, keď si uvedomila dvojzmyselnosť jeho slov.
Krv sa jej zaraz nahrnula do tváre a ona sa prudko postavila. „V noci spávam dobre, ďakujem za vašu starostlivosť. Teraz ma, prosím, ospravedlňte. Mám ešte nejaké povinnosti.“
„Ale Rowena!“ skríkla matka okamžite. „Čo môže byť dôležitejšie ako naša vzácna návšteva?“
Neodpovedala, lež sa pobrala ku dverám, kde sa temer zrazila s ďalšou osobou, ktorá dočasne obývala ich dom.
Rebecca Dillonová, jej sesternica, u nich bývala iba niekoľko mesiacov. Blanchina mladšia sestra jej ju dala na starosť, aby dcére našla vhodného manžela. Samozrejme! Koho lepšieho by na to vybrala ako Blanche, ktorá ani na nič iné nemyslela?
Rowena sa už od začiatku nemala so sesternicou príliš v láske. Niežeby boli medzi nimi nejaké otvorené rozbroje, no jednoducho sa s ňou nemala o čom porozprávať. Pravdou bolo, že Becky bola takmer taká krásna ako Blanche. Po Ashfordovcoch zdedila temer celý svoj zovňajšok – mala husté plavé vlasy, ktoré sa jej príťažlivo vlnili do pol pása, drobnú postavu, iba oči mala orieškovo hnedé a nie zelené ako Rowena. Avšak ako to platilo u pána Capwella, ani Becky sa nevyhýbala Roweninej mienke o ľuďoch s pekným zovňajškom, no skazenou dušou. Ibaže sesternica nebola zlá ale mierne nahlúpla. Vo vnútri bola celkom prázdna, každé slovo, čo vypustila z úst, zahanbovalo celú rodinu. Blanche ju však práve preto zbožňovala a keďže s dcérou jej plány nevychádzali, upla sa na Rebeccu.
Rowena sa však nikdy neprestala čudovať, prečo sa pán Capwell nezaujímal o jej sesternicu. Prečo jej neustále otravoval život a nemohol sa zahľadieť radšej do Becky?! Vari aj on vytušil, že niekedy krása nezohráva podstatnú úlohu?
Netušila... Nepoznala odpovede a deň, kedy mala s týmto hrozivým mužom nastúpiť na loď sa nezadržateľne blížil míľovými krokmi.
Prudko vrazila do vchodových dverí, až sa s buchotom otvorili. Potom sa rozbehla preč. Utekala na svoje miesto, kde sa vždy mohla ukryť pred zlým svetom. Utekala pred nimi všetkými...