Zabudnutý raj - III.kapitola

III.Kapitola – Nevítaný spoločník

Rowena mala pocit, že jej nohy vrástli do zeme. Celá znehybnela a na dlhý okamih sa nemohla odtrhnúť od prenikavého pohľadu cudzinca, ktorý ju celkom zbavoval vlastných túžob a prianí a nútil ju dívať sa mu do očí.
Len z veľkej diaľky k nej prichádzali Capwellove rozčúlené slová. „Ale ako je možné, že ste niečo také vôbec pripustili, kapitán?! Nie! Vravím vám, že s tým nesúhlasím!“
„Otče, prosím vás, upokojte sa. Prisahám vám, že som sa pokúšal presvedčiť lorda Racingtona, ale on mi dal priamy príkaz. Nemám na výber.“
„Táto záležitosť predsa nemá nič spoločné s vašimi príkazmi! Pochopte, že som prišiel v spoločnosti troch nezadaných žien! Kvôli vašej zbabelosti sú v nebezpečenstve!“
„Nenazývajte ma zbabelcom, otče!“ Kapitánov hlas bol odrazu chladný ako ľad. „Nikdy som ním nebol a ani byť nemienim. Už som vám povedal, čo ma k rozhodnutiu viedlo a teraz mi dovoľte, aby som vás ubezpečil, aj vás madam, slečny, že na mojej lodi ste v absolútnom bezpečí. Nič sa vám nemôže stať či už v prítomnosti toho muža alebo bez nej,“ vyhlásil Morris presvedčivo.
„A kto je vlastne predmetom vašej hádky, kapitán?“ ozvala sa Blanche zvedavo, pretože pán Capwell a kapitán sa trochu vzdialili, aby sa o všetkom porozprávali v súkromí. No kňazov krik sa nedal prepočuť ani z najväčšej vzdialenosti.
Aaron Morris pristúpil bližšie k ženám v tesnom závese so sirom Johnom.
„Je veľmi dôležité, aby som vám všetko objasnil, aby ste vedeli, čo máte čakať. Bol som nútený prijať na palubu istého muža, ktorého sa mojim nadriadeným už dlho nedarilo dolapiť. Teraz sa im to však podarilo a lord Racington ma priamo poveril, aby som ho dopravil španielskemu guvernérovi, pretože ten trpel jeho výčinmi najviac.“
„A čo je to za muža?“ nedala sa Blanche, aby nezistila všetky podrobnosti.
„Jeho meno je Julian Sands, najznámejší pirát, kapitán lode Spiritus, ktorej podlá posádka je dobre známa v týchto kruhoch,“ objasnil im to kapitán priamo.
„Och, panebože!“ Blanche si prikryla ústa rukou, Becky zdesene vykríkla.
„Vidíte to, kapitán?! Vystrašili ste pani Ashfordovú a slečny! Ja som vám to vravel!“ rozohnil sa Capwell opäť.
„To som rozhodne nemal v úmysle. Mojou úlohou je vás ochrániť a sľubujem vám, že od toho muža vám nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Postarali sme sa, aby nepredstavoval žiadnu hrozbu...“
Rowena prestala počúvať kapitánove upokojujúce slová a znova sa obrátila na cudzinca. Ten muž na ňu zo začiatku vôbec nepôsobil ako nebezpečný človek, no tvrdý a mrazivý pohľad jeho očí ju presvedčil o opaku. Zvláštne ale bolo, že nepociťovala strach, skôr záujem. Keď sa však dozvedela, že je pirát, neubránila sa pohŕdaniu. V človeku, ktorý okráda ľudí a obohacuje sa tak na úkor ostatných, nevidela nič dobré.
Najviac ju prekvapil jeho zovňajšok. Bola si istá, že ešte nikdy nevidela takého príťažlivého muža.
Kapitán mal pravdu, keď vravel, že im nemôže ublížiť, pretože bol priviazaný na zadnej palube k pevnému a hrubému sťažňu. Ako tam tak stál, s rukami za chrbtom a vypnutou hruďou, neubránila sa nechcenému obdivu. Zjavom bol úchvatný. Svaly na rukách, hrudi aj bruchu vystavoval na obdiv, pretože špinavú roztrhanú košeľu mal iba tak prehodenú na pleciach a sotva niečo zakrývala. Jelenicové nohavice mu tesne obopínali silné nohy, po kolená obuté vo vysokých čiernych čižmách.
Najviac však pútala jeho tvár. Pichľavé čierne oči, dlhý rovný nos a od zlosti zúžené pery lemovali polodlhé čierne kučeravé vlasy, siahajúce po plecia. Teraz rozpustené viali v podvečerom vánku a dodávali mu akýsi divý výraz.
Rowena prudko potriasla hlavou a okamžite sa od neho odvrátila. Na chvíľu sa nechala uniesť. Už si to nemôže dovoliť. Takých ľudí predsa z duše neznášala. Rozhodne na ňom nebolo nič zaujímavé!
„Och, tak to som rada, kapitán. Už som začínala pochybovať, ale keď to tvrdíte vy, verím vám. Som si istá, že urobíte všetko preto, aby naša plavba prebehla pokojne,“ usmievala sa Blanche so svojím povestným koketným úsmevom a spôsobila tak, že sa Morris hrdo vzpriamil.
„Nebojte sa, madam. Ja sa už postarám o vaše pohodlie. A teraz vás prosím, aby ste ma nasledovali. Ukážem vám vaše kajuty, aby ste si mohli uložiť batožinu. Madam, ak dovolíte...“ ponúkol Blanche rameno a ona sa ho sebavedome chytila.
Becky vykročila za nimi a nechala tam Capwella a Rowenu samých.
„Smiem vás odprevadiť, slečna Ashfordová?“ pristúpil k nej s podlízavým výrazom.
S odporom sa zahľadela na ponúkané rameno a rýchlo pokrútila hlavou. „Nie, ďakujem vám, pane. Zvládnem to aj sama,“ odmietla a ponáhľala sa za ostatnými do podpalubia.
Pán Capwell tam zostal stáť s podráždeným výrazom a snažil sa upokojiť tým, že si pripomínal, že tá žena už čoskoro bude iba jeho.
Vrhol nahnevaný pohľad kamsi dozadu. Za vinníka svojho nepokoja považoval práve toho cudzinca, odporného zlodeja. Narušil jeho plány svojou prítomnosťou.
Keď sa obrátil na piráta, ten mu venoval posmešný úškľabok, akoby vedel, že ho Rowena pred chvíľou zosmiešnila. Kňaz rozzúrene zaťal zuby, odvrátil sa od toho chlapa a tiež zmizol v podpalubí.

Rowena sa prebudila až v neskorých predpoludňajších hodinách ďalšieho dňa. Zvraštila čelo, pretože prenikavé slnečné lúče ju pichali v očiach a na okamih ju celkom oslepili.
Pomaly sa posadila a trochu zmätene sa poobzerala okolo seba. Najprv si nevedela spomenúť, kde sa nachádza. Až náraz prudšej vlny o stenu jej kajuty ju prebral.
Pamätala si na únavnú cestu do prístavu aj na neskorý večerný príchod. Keď jej včera kapitán ukázal, kde sa môže zložiť, bola už taká vyčerpaná, že sa ani dlho nerozhliadala a rovno sa uložila na malé lôžko v rohu kajuty.
Teraz ráno, po ničím nerušenom spánku, jej nič nebránilo, aby všetko nepreskúmala pohľadom.
Priamo oproti provizórnej posteli sa nachádzali dvere. Vedľa nich stál malý stolík so stoličkou, kam včera zhodila svoju malú tašku s vecami. Napravo od dverí vyčnievalo malé okrúhle okienko, kvôli ktorému sa dnes tak neželane prebudila.
Celá kajuta bola, ako inak, drevená a príliš maličká, aby sa do nej zmestilo ešte niečo iné. Rowene to však neprekážalo. Hlavné bolo, že sa o ňu nemusela s nikým deliť. Pôvodne mala bývať spolu s Becky, no nakoniec sa tá radšej pridružila k Blanche. Ešteže tak! Počúvať celé štyri týždne tú neznesiteľnú osobu, asi by sa Rowena už naozaj zbláznila.
S povzdychom vstala a podišla k stolíku, aby si z tašky vybrala nejaké nové šaty, pretože včera sa nestihla prezliecť a tie, čo mala na sebe, sa pokrčili.
Vytiahla si teda ošúchané žlté šaty, ktoré sa zapínali temer až pod krkom a na páse sa zaväzovali jednoduchou červenou mašľou, ktorá už taktiež bola v úbohom stave.
Dlhé vlasy si starostlivo zopla do drdolu a vzápätí si ich omotala hrubou zlatou šatkou. Pozrela sa do malého zrkadielka, ktoré viselo pod oknom a potom vyšla z kajuty. Bola si istá, že jej netrčal ani jediný vlas. Vedela si totiž predstaviť, aký výstup by jej matka predviedla, keby tomu tak nebolo.
Trochu neistým krokom, pretože loď sa nekontrolovane húpala na vlnách, prešla úzkou chodbou k malým schodíkom, vedúcim von. Opatrne vyšla po nich hore a okamžite sa nadýchla čerstvého morského vzduchu.
Najprv ju oslepilo jasné svetlo a keď podišla až k zábradliu, ovalil ju silný vietor, prinášajúci k nej vôňu mora, rýb a škriekanie čajok.
Bola očarená. S radostným úsmevom sa vydala na prehliadku lode, pričom sa celý ten čas dívala na more, ktoré sa jagalo od slnečných lúčov.
Zo zasnenia ju prebral až známy chichot a ona zistila, že sa dostala až na zadnú palubu.
„Och, teta Blanche! Nikdy by som neverila, že uvidím niekoho takého!“ zvolala Becky nadšene, ako kliešť sa držiac Blanchinho ramena.
„Ani ja, dieťa moje,“ uškrnula sa Blanche a vzpriamila sa, nepochybne aby niekoho zaujala.
Rowena sa zamračila, keď zistila, že obe zízajú na piráta, stále priviazaného na tom istom mieste a neskrývane si ho obzerajú od hlavy po päty. Ten však vyzeral, že ešte spí, pretože mal zatvorené oči a vôbec sa nehýbal.
Rowena si odkašľala, aby ich aspoň trochu prinútila správať sa slušne.
„Ach, Rowena,“ zamrmlala Blanche pokojne a ani trochu sa nezahanbila. „Ty už si vstala?“
„Je neskoro, mama,“ pripomenula jej.
„Samozrejme, že áno. Dávno si mala byť hore. A... čo tu robíš?“
„To by som sa mohla spýtať aj ja, nemyslíš?“ prižmúrila Rowena oči, veľavýznamne sa pozrúc na cudzinca.
Blanche ju prebodla nepekným pohľadom.
„Och, teta, však je to nesmierne vzrušujúce?“ bľabotala Becky ďalej a nevychovane otvárala ústa dokorán.
Rowena sa ešte viac zamračila. Bože, ako je možné, že sú rodina??
„Myslíš si... myslíš, že by som mohla prísť bližšie? Čo by sa stalo, keby som sa ho dotkla?“ pišťala Becky a už sa aj chystala urobiť nejakú hlúposť, keď ju zastavil Rowenin mrazivý hlas.
„Prestaň, Becky! Ten muž nie je nijaký exponát alebo hračka, aby si, si ho takto obzerala! Nechaj ho tak a nájdi si inú obeť, ktorú budeš obťažovať!“
„Teta!“ zakvílila Becky ponížene.
„Okamžite sa sesternici ospravedlň, Rowena!“ okríkla ju Blanche pobúrene.
Ibaže Rowena bola príliš posilnená týmto krásnym miestom a nedbala na možné problémy s matkou. „A neurobím to! Už by jej mal konečne niekto povedať, aby sa správala ako dospelá!“
„Veď ja ti ešte ukážem!“ zastrájala sa Blanche. „Poď, Rebecca. Ideme odtiaľto a pozdravíme kapitána.“
Schytila Becky za ruku a ponáhľala sa preč.
Rowena si pohŕdavo odfrkla a obrátila sa späť k mužovi.
Trochu ju prekvapilo, že má otvorené oči a uprene ju pozoruje.
Snažila sa upokojiť. Zovrela pery do úzkej čiary, mierne nadvihla bradu a nevšímajúc si ho, prešla k zábradliu, aby sa opäť zadívala na tú krásu, ktorú jej more poskytovalo.
Nemala však pokoj nadlho, pretože muž nečakane prehovoril: „Prečo ste sa ma zastali?“
Kombinácia prekvapeného tónu a jeho nesmierne hlbokého hlasu ju prinútila venovať mu pozornosť.
„Prosím?“ zatiahla nepríjemne, pretože ju vyrušil zo snenia a navyše si spomenula na to, čo o ňom vravel kapitán. Je to pirát, zlodej a naničhodník v jednom. Taký muž nemôže mať spôsoby a nemal by si ani dovoliť ju vôbec osloviť.
„Pýtal som sa, prečo ste tak uzemnili to hlúpe dievča,“ zopakoval pokojne.
Zalapala po dychu nad takou opovážlivosťou. Ako sa považuje hovoriť tak hanebne o jej rodine?! Je pravda, že Becky je hlúpa, ale je aj jej sesternica.
„Becky je niekedy nerozvážna a rozpráva hlúposti, preto som ju prerušila. No aj tak vám do nedáva právo, aby ste ju urážali! V tejto spoločnosti znamená oveľa viac ako vy. Mali by ste si ju vážiť,“ vmietla mu do tváre.
Obočie mu vyskočilo do vlasov a chvíľu spracovával jej slová.
„Hovoríte tak sebaisto... vy sa ma nebojíte?“ prižmúril oči, no pôsobil skôr pobavene ako nahnevane.
„Báť sa vás?“ zvolala nahlas a pohŕdavo sa zasmiala. „Nie ste nič iné, ako obyčajný pirát, ktorý pod ochranou svojich podlých spoločníkov okráda poctivých ľudí. Na tom nie je nič hrdinské a rozhodne mi to nedáva dôvod na strach. A teraz ma ospravedlňte, ale musím odísť. Mám dôležitejšie veci na práci, ako strácať tu s vami čas,“ skončila ich krátky rozhovor s nečakanou povýšenosťou a odkráčala preč.
Julian Sands za ňou zamyslene hľadel, značne vyvedený z miery a podráždený, že sa v ohromení úplne prestal brániť pred urážkami, ktorými ho tak štedro počastovala.