Zabudnutý raj - IV.kapitola

IV.Kapitola - Pirát

Julian Sands nebol žiadny svätec, presne ako predpokladali všetci dočasní obyvatelia lode. Avšak napriek všetkému, čo urobil alebo sa ešte len chystal urobiť, si bol istý, že naňho všetci hľadia ako na nejakého vraha, čo sa neštíti hocakej ohavnosti. Aká hlúposť!
On sám sa totiž za takého darebáka ani v najmenšom nepovažoval. Nikdy neokradol chudobného, bral len ľuďom, čo si to naozaj zaslúžili.
A pravdou bolo aj to, že by sa nikdy nedostal do rúk nepriateľov, keby necíti takú veľkú lojalitu voči svojej posádke.
Stalo sa to pri ich poslednej akcii. On sám sa oddelil od svojich mužov, aby potrestal vinníkov za všetko zlé, čo urobili a zatiaľ sa ostatní nechali pekne krásne pochytať. Dali mu na výber – buď vydá svoj život za ich slobodu, alebo všetkých obesia. Čo mohol robiť? Priateľov človek len tak ľahko nenájde. Preto si nemohol dovoliť ich stratiť. A tak sa dostal na túto loď, medzi týchto povýšeneckých a namyslených ľudí, pre ktorých nebol nič iné ako odpad, špina spoločnosti.
Možno by sa mu podarilo prejsť ponižujúcu polohu pripútaného k sťažňu bez námietok, keby sa tu neobjavila tá žena.
Podľa vzhľadu nemohla mať ani dvadsať rokov. Také šteňa! Ešte nič neprežila, iste sa už od narodenia nechala rozmaznávať a práve taká osoba sa ho opovažuje súdiť! Dopekla, kam sa to len dostal?!
Aj dnes ráno, druhého dňa, ju zazrel kdesi vpredu, ako sa zhovára s kapitánom s úsmevom na tvári. Samozrejme! On bol naničhodník a ten odporný Morris svätý. Keby len vedela, koľkých podvodov sa jej obľúbenec zúčastnil, nesprávala by sa k nemu tak prívetivo.
Keďže po celý čas bol priviazaný a nemohol robiť nič iné než premýšľať a sledovať okolie, rozhodol sa pre druhú možnosť.
Nemohol poprieť, že ho tá žena nechtiac zaujala, pretože sa ho ani zamak nebála. Ako mu už stihla vykričať do tváre, cítila k nemu len pohŕdanie, žiadny strach.
Už dávno sa s takým postojom nestretol. Pravda, mohla odvahu iba predstierať, ale čo by jej to bolo platné?
Okrem jej správania si však všimol ešte niečo. Kňaz, ktorý prišiel s ňou a jej rodinou, ju neustále prenasledoval. Nedovolil jej, aby zotrvala v rozhovore s niekým iným ani o minútu dlhšie, ako pokladal za vhodné. Julian sa znechutene zaškľabil. Na to, že bol Božím služobníkom, sa správal príliš svetsky a svoju túžbu dával neprimerane najavo.
Nebol to však iba kňaz, čo ju pozoroval. Julian si zamračene uvedomoval, že časť posádky si už ani zďaleka tak neplní svoje povinnosti ako predtým. Oveľa častejšie zdvíhali hlavy, keď okolo nich prechádzala a drzo si ju premeriavali od hlavy po päty, až kým nezašla za roh. Trávila totiž na palube viac času, ako by sa patrilo.
Julian však nevedel, či to robí preto, lebo sa predvádza alebo len jednoducho má rada čerstvý vzduch.
Bol by prisahal, že nie kvôli pobytu na slniečku.
No nech sa snažil chlapov pochopiť, ako chcel, nedarilo sa mu to. Pretože jednoducho nechápal, čo na nej všetci vidia. Videl už o mnoho krajšie ženy pri svojich potulkách v nočných prístavných putikách.
Jediné, čo sa mu na nej páčilo, boli veľké zelené oči. Aj tie ho však nepekne prebodávali zakaždým, keď sa stretli s jeho pohľadom.
Pri premýšľaní ho odrazu vyrušil akýsi pohyb a on prudko zdvihol hlavu. Už z diaľky videl, že sa k nemu blíži kapitán.
Pristúpil až k nemu.
„Ale čo. Čím som si zaslúžil návštevu takého významného a zaneprázdneného človeka?“ prehovoril Julian prvý a poriadne uštipačne.
„Buď ticho, Sands. Na tie tvoje vtipy teraz naozaj nemám náladu,“ odbil ho kapitán chladne.
„Tak čo teda chceš, Morris? Vysyp to, nemám čas sa tu s tebou baviť.“
Kapitán sa na jeho poznámke neovládateľne rozosmial. „Nemáš čas?? Božemôj, chlape, veď ty máš práve teraz všetok čas sveta!“
„Dobre si sa pobavil?! Dobre vieš, že nebyť vašich úskokov, nikdy by ste ma nechytili,“ zatiahol Julian pohŕdavo.
„A kto ti za to môže, že si taký hlúpy? Ver mi, že ešte nikdy som nestretol poctivého piráta!“ opäť sa zasmial kapitán.
„Tak už konečne vrav, čo tu chceš, aby som ďalej nemusel trpieť tvoju prítomnosť. Alebo si prišiel len provokovať, Morris?“
„Nie. Tento raz nie. Prišiel som, aby som ťa upozornil, že tu máme hostí, takže sa správaj slušne,“ vystríhal ho Morris.
„Teda! Nebyť teba nikdy by som si nič nevšimol!“ zvolal Julian sarkasticky. „Samozrejme, že o nich viem. Takmer všetci tu už boli a otravovali ma.“
„Čo tým chceš povedať?“ zamračil sa kapitán.
„Boli tu tie dve blonďavé fifleny a aj tá ďalšia drzá ženská.“
Morris sa priblížil k nemu a varovne sa mu zahľadel do očí. „Dobre ma počúvaj. Dávaj si dobrý pozor na to, čo povieš alebo urobíš. Ja ťa totiž budem veľmi pozorne sledovať a nedovolím, aby si ich obťažoval!“
„Tak to im povedz, aby sem nechodili a nechali ma na pokoji. Ja sa im tak ľahko vyhnúť nemôžem,“ mykol hlavou k svojim zviazaným rukám a nohám.
„Ty si ale schopný všetkého a...“
„Kapitán Morris?“ ozval sa odniekiaľ váhavý ženský hlas.
Morris sa obrátil a Julian tak zbadal prišelca. Bola to ona. Tá povýšenecká ženská.
„Ach, slečna Ashfordová! Čo vás sem priviedlo? Potrebujete snáď niečo?“
Kapitánovu zmenu však postrehol iba Julian. Bol by prisahal, že z výhražného tónu sa tak ľahko nedá prejsť k prívetivosti, no Morris mu ukázal, ako veľmi sa mýlil.
„Totiž... nechcela by som vás obťažovať, ale včera ste mi sľúbili, že mi to tu ukážete a tak som si myslela... viete čo? Ja sa radšej vrátim neskôr,“ navrhla, keď sa stretla s Julianovým pohľadom.
„Ale to nie je nutné, slečna Ashfordová. Veľmi rád sa ujmem tejto úlohy. Beztak som tu už skončil. Poďte. Začneme pri kormidle,“ ponúkol jej rameno a ona ho s váhavým úsmevom prijala.
Vrhla ešte nepríjemný pohľad na Juliana a odišla s kapitánom.
Julian zostal opäť sám so svojimi pochmúrnymi myšlienkami a obrovskou túžbou dostať sa na slobodu.