Zabudnutý raj - V.kapitola

V.Kapitola – Oheň a voda

Po prehliadke lode s kapitánom Morrisom, sa Rowena cítila oveľa lepšie, vedela o všetkom, čo sa nachádza na palube alebo v podpalubí. Tento voľný pohyb jej dával slobodu, ktorú už dávno necítila.
Teraz, keď našla všetky možné skrýše, mohla unikať pánu Capwellovi, ako sa jej len zachcelo.
Ten sa však nenechal len tak odradiť. Pár ráz ju už našiel nepripravenú a tak si vždy musela vymyslieť dobrú výhovorku, aby sa mohla vytratiť z jeho spoločnosti.
Čo sa ostatných týkalo, aspoň na malú chvíľku mala od nich pokoj. Sesternica Becky ju nevyhľadávala, pretože čas si krátila niečím oveľa zaujímavejším. Prenasledovala totiž námorníkov a dôstojníkom, pričom hanebne ponižujúc sa, žiadala ich aspoň o trochu záujmu. Rowena na to hľadela s nechuťou, no čím ďalej, tým viac si uvedomovala, že jej sesternica je príliš hlúpa a tak veľmi by chcela vyskúšať všetko nové, že by bola schopná všetkého.
Presne tak ako povedal ten pirát... Nie! Nebude sa tým mužom zaoberať, pretože si nezaslúži ani jedinú jej myšlienku.
Na Rowenino obrovské šťastie sa zbavila dokonca aj matkinej nevítanej spoločnosti. Blanche totiž už na druhý deň skolila nepríjemná morská choroba a nebola dosť silná ani na to, aby sama vyšla po schodoch na palubu. Občas sa zjavila hore, no hneď sa zase rýchlo vrátila naspäť kvôli nevoľnostiam a nepríjemnému napínaniu.
Rowene bolo napriek všetkému matky ľúto, no len do tej doby, kým ju nenavštívila a Blanche ju surovo nevyhodila. Odvtedy na ňu radšej nemyslela.
Avšak nebola úplne spokojná, aj keď si nikdy ani nepomyslela, že by niekedy mohla nadobudnúť takú rovnováhu a pociťovať taký veľký pokoj ako tu na palube Sirenie.
Nie. Nemohla sa totiž zbaviť nepríjemného pocitu, že ten cudzinec ju neustále pozoruje. Pravda, bol priviazaný a nemohol sa pohnúť, iste len preto so záujmom sledoval dianie navôkol. Príliš ju to však znervózňovalo, aby to nechala len tak.
Preto sa už po niekoľkých dňoch podráždene vybrala za ním, predstierajúc, že si opäť len prezerá more a jasnú oblohu.
Keď sa priblížila nadosluch, zastavila sa a zhlboka sa nadýchla morského vzduchu. Neprestával ju očarúvať.
„Predpokladám, že ste neprišli len tak náhodou,“ poznamenal odrazu, až sa mierne strhla.
„Prečo si to myslíte?“ nadvihla obočie a pokúšala sa tváriť ľahostajne.
„Ja totiž nie som slepý ani hlúpy. Zakrádate sa tu ako zlodejka a neustále sa obzeráte, či vás niekto nevidí. Čo teda chcete?“ vyštekol nepríjemne.
Vyzeral, akoby ho jej prítomnosť obťažovala, čo ju pobúrilo.
„Ak to teda naozaj potrebujete vedieť, tak áno! Prišla som za vami, aby som si s vami niečo vyjasnila!“ vyhlásila povýšene.
„Naozaj?“ Zdalo sa, že ho prekvapilo jej pohotové priznanie.
„Prišla som, aby som vás varovala. Myslíte si, že nevidím, ako na mňa stále civiete?! Nechcem, aby ste sa to ešte opakovalo. Prekáža mi to!“ oborila sa naňho.
Odpoveďou jej bol záchvat búrlivého smiechu, ktorý ho na dlhú chvíľu premohol. „Tak ja vás sledujem?? Panebože, ženská, spamätajte sa! Svet sa netočí len okolo vás.“
Nahnevane naňho hľadela, neschopná slov. Vedela len to, že sa práve neskutočne strápnila, pretože keď sem za ním prišla, rozhodne nebolo príčinou jeho sledovanie, ale jej zvedavosť. Áno. Túžila dozvedieť sa o tomto tajomnom mužovi viac a musela uznať, že jej výhovorka bola naozaj chabá.
Bohužiaľ, aj on si to domyslel a tak jeho ďalšia poznámka bola poriadne pichľavá. „Prečo si nepriznáte, že ste sem za mnou prišli iba preto, aby ste ma videli? Chceli ste byť v mojej blízkosti,“ zatiahol pobaveným tichým hlasom.
„Ako sa opovažujete?!“ zvolala pobúrene a ani sama netušila, čo práve robí. V prítomnosti toho muža sa už od začiatku správala úplne inak ako k ostatným. Odrazu prekypovala pohŕdaním a pýchou... Nikdy predsa taká nebola. To on ju k tomu nútil svojimi nemožnými spôsobmi!
„Veľmi ľahko. Tak je to pravda alebo to chcete poprieť?“ provokoval.
„Nemienim ďalej počúvať takého človeka, ako ste vy! Ste ten najodpornejší darebák, ktorý si absolútne nezaslúži môj záujem!“ zvolala a chcela sa okamžite zvrtnúť na podpätku, no zabránil jej v tom svojimi slovami: „Myslíte si, že viete všetko?! Tak to sa teda mýlite! Nemáte právo súdiť ma, keď nepoznáte dôvody, ktoré ma k môjmu konaniu viedli,“ uzemnil ju chladne.
Naprázdno preglgla a obrátila sa k nemu, aby mohla čeliť jeho tvrdému pohľadu.
„Viem o vás dostatočne veľa na to, aby som si utvorila názor. Z duše neznášam ľudí vášho typu. Ste obyčajný zlodej a namiesto toho, aby ste sa pokúsili nájsť si v spoločnosti miesto, pomaly ju ničíte.“
„Naozaj? A čo podľa vás robia tí, ktorých okrádam?“ poznamenal chladne.
„Beriete peniaze ľuďom, čo museli tvrdo pracovať...“
„Pracovať??“ skočil jej do reči. „Ste taká naivná, slečna... neviemaká. Najprv sa porozhliadnite okolo seba a až potom sa odvážte niekoho súdiť. Vaše názory sú skutočne smiešne. V dobe plnej klamstiev a podvodov mi tu idete vykladať niečo o morálke a spravodlivosti. O hodnote spoločnosti! Najväčšmi kradnú tí, ktorí majú najviac, milá slečna,“ odfrkol si.
„Počujte, taký lump ako vy ma nebude urážať!“ zvolala rozhorčene. „Niekto ako vy...“
„Slečna Ashfordová, čo tu robíte?!“ ozval sa zrazu spoza nej podozrievavý hlas pána Capwella a ona sa prestrašene zvrtla.
Stál priamo pred ňou a so zomknutými perami skákal pohľadom z nej na cudzinca.
„Ja... totiž... iba som sa tu tak rozhliadala,“ vykoktala a ukradomky sa pozrela na piráta.
Videla, že ho ohromila jej náhla zmena.
„A rozprávali ste sa s týmto zločincom?! Poďte, moja milá. Odvediem vás odtiaľto. Rozhodne by ste nemali zostávať v takejto nepríjemnej spoločnosti. Radím vám, aby ste tomuto miestu vyhýbali,“ poúčal ju.
„A to mám sedieť celé dni v kajute? Táto loď nie je taká veľká, pane,“ pokúsila sa odporovať, lebo sa bála, že ju bude obmedzovať.
„Samozrejme, že nie. Ale ja som vravel Morrisovi, že urobil strašnú chybu. Nebojte sa, nejako to už vyriešim. A teraz poďte. Odprevadím vás do vašej kajuty, aby ste sa trochu upokojili,“ ponúkol sa s úškľabkom na perách.
„Och, som vám veľmi vďačná, no ešte by som chcela pozdraviť kapitána. Ale ďakujem vám za vašu starosť, pán Capwell,“ odbila ho už po stý raz a rýchlo sa vzdialila preč.
S prižmúrenými očami hľadel za utekajúcou korisťou a pokúšal sa zachovať pokoj.
„Nechce vás,“ začul odrazu výsmešný hlas.
Prudko sa obrátil k pirátovi. „Neopovažujte sa dovoľovať si ku mne, lebo sa vám to nemusí vyplatiť, naničhodník!“
„Nemali by ste byť prívetivejší, OTČE?“ schválne zdôraznil posledné slovo. „Podľa mňa by sa kňaz mal pokúšať prinavrátiť všetky zblúdilé ovečky k Bohu a nie ich odháňať.“
„Buďte ticho, podliak!“ oboril sa naňho Capwell. „A radím vám, aby ste nechali slečnu Ashfordovú na pokoji, lebo uvidíte!“
„To ona prišla za mnou, milý otče,“ vyhodil mu muž na oči.
„Nebojte sa. Ja sa už postarám, aby sem viac nezablúdila,“ sľúbil sir John výhražne a nahnevane odišiel.
Julian za ním hľadel s prižmúrenými očami a už tušil, prečo to nadradené dievča tak rýchlo utieklo. Ešte stále však rýchlo dýchal a bol rozčúlený z hádky s ňou. Slečna Ashfordová! Pred ním sa hrá na nedostupnú a silnú, no objaví sa ten chlap a všetka odvaha z nej vyprchá. Julian nechápal, ako ho mohla tak vyviesť z rovnováhy. Niečo v nej bolo, čo ho nútilo, aby ju presvedčil o svojej pravde. No s takými postojmi by rovnako usilovne mohol hádzať hrach o stenu a dosiahol by rovnaký výsledok.