Carlosov pohár. 8. kapitola

S Améliou sme zaspali na gauči pred telkou a ráno sme sa zobudili na zvuk zvončeka pri vchodových dverách. Neprestával zvoniť a jeho zvuk bol viac než nepríjemný. Amélia sa vyhrabala spod deky a ťarbavo sa došuchtala ku dverám. „Veď už idem!“ kričala. „Kto do čerta....?“ prekvapene zmĺkla. „Ó ahoj! Čo ty tu robíš? Vieš koľko je hodín?“
„Viem. Desať.“ odpovedal jej s úsmevom Fernando.
„Čože?“ prekvapila sa Amélia, myslela si, že je sotva sedem.
„Veru tak. Je tu Maryta?“
„A áno.“ vyjachtala Amélia. „Spí.“
„Môžem vojsť.“ opýtal sa Fernando sebavedome.
„Ale áno, len poď.“ Amélia nevychádzala s údivu. Zatvorila za ním dvere a previedla ho cez halu do obývačky.
Počula som nejaké hlasy, ale nevenovala som im pozornosť. „Možno to je poštár.“ pomyslela som si a spala som ďalej. Fernando potichu prešiel poza pohovku. Sklonil sa na do mnou, šibalsky sa usmial na Améliu, ktorá zostala stáť vo dverách, a potom ma pobozkal. „Ako v rozprávke.“ vzdychla si v duchu Amélia a potichu sa chichotala. Najskôr som myslela, že sa mi to sníva, no potom som zistila, že ma skutočne bozkávajú čiesi pery. Zašepkali: „Dobré ráno Šípková Ruženka.“ Keď som ho nad sebou zbadala, takmer som vykríkla. Prudko som sa posadila a vytreštila na neho oči: „Čo tu preboha robíš?!“
„No keby takto Šípková Ruženka privítala princa ktovie ako by to dopadlo?“ smiala sa Amélia.
„Princ by sa radšej premenil na žabu.“ odvetil Fernando a smiali sa obidvaja. Vyskočila som z gauča, obišla Fernanda, zdrapla Améliu za rukáv a zatiahla ju za dvere. „Ako si ho mohla pustiť dnu?!“ vyčítala som jej pošepky, aby to Fernando nepočul. „A čo som mala robiť?“ uškŕňala sa. „Čo? Poslať ho preč! Pozri ako vyzerám! A ty na tom tiež nie si lepšie.“ obidve sme boli strapaté, s opuchnutými očami, v rozgajdaných tričkách na spanie.
„Nechcem vás rušiť, ale už musíme ísť.“ ozvalo sa mi za chrbtom.
„Kam ísť?“ moje prekvapenie nemalo konca kraja.
„No predsa na tréning. Zabudla si? Dnes začíname.“
„Ale ja som seňore Elene sľúbila, že s ňou pôjdem na nákupy!“
„Ráno som seňore volal, aby som sa jej opýtal, či môžem po teba prísť a nič také mi nespomínala. Akurát, že nie si ešte doma. A ešte niečo. Zaželala nám pekný deň.“ uškrnul sa vedomí.
„Ale ja som jej to sľúbila. Musím jej zavolať.“ vzala som mobil a vytočila číslo seňory Eleny.
„Seňora Elena? Ja......., ale veď......, predsa ne........ Áno. Dobre. Áno. Áno.“ zložila som.
„Tak? Čo povedala?“ naďalej sa uškŕňal.
„Nepustila ma k slovu.“
„To sme pochopili, ale, čo ti povedala?“ dobiedzal. Zašomrala som: "Že sa nemám opovážiť prísť domov."
„Prosím nepočul som?“ naklonil sa ku mne s rukami sebavedomo založenými na hrudi.
„Že sa nemám opovážiť prísť domov. A na nákupy pôjde s priateľkami.“ povedala som nahlas.
„No vidíš.“ ponúkol mi rameno. „Tak ideme.“
„Ale takto nikam nepôjdem. Práve som vstala z postele. Som neumytá, strapatá a ...“
„A mne je to úplne fuk. Osprchuješ sa u mňa. Ideme.“ vzal ma za ruku a ťahal von. „Ahoj Amélia. Ak budeš mať chuť, príď nás pozrieť.“ kričal jej z chodníka.
„Počkajte!“ zavolala za ním Amélia a zmizla v dome. O chvíľu sa objavila. „Topánky.“ Chichotala sa, keď mi ich podávala.
„Tak vidíš aký je to grobian!“ zúrila som pripravená pokračovať vo výčitkách. Fernando len prevrátil oči, potom ma schmatol tak, ako to mal vo zvyku a zavrel mi ústa hlbokým bozkom. „Zlato buď už ticho.“ povedal, vzal ma na ruky a posadil na motorku. „Aj k tebe je taká hnusná?“ opýtal sa pobavene Amélie.
„Takúto ju teda nepoznám.“ mykla plecami. „Asi máš na ňu zlý vplyv.“ zasmiala sa.
„To nie je zlý vplyv, len sa všemožne bráni čaru mojej osobnosti.“ žmurkol na ňu sprisahanecky.
„Tak o tom silne pochybujem.“ zamrmlala som aj keď som vedela, že má pravdu. Už len jeho prítomnosť ma provokovala a čosi ma nútilo brániť sa zubami nechtami.
„No veď počkaj.“ pomyslel si Fernando v duchu. „Ty ešte nevieš, čo ťa dnes čaká.“ pri tejto myšlienke sa nevedomky usmial.
„Tak ahoj Amélia.“ rozlúčil sa Fernado a naštartoval motorku.
„Ahoj.“ pozdravila som ju porazeným hlasom aj ja. Videla som ako dobre sa zabáva a zaškúlila som na ňu. Rozosmiala sa ešte viac.
Keď sme odišli Amélia sa pomaly vracala do domu. „Teda podarenejší párik som ešte nevidela.“ vravela si sama pre seba. „Tí sú si fakt súdení. Iný muž by od Maryty ušiel, len čo by sa na neho pozrela tým svojím chladným pohľadom. Ale Fernando nie. Prekukol ju. On vie, že je to len maska. Obaja sú rovnakí. Baví ich, keď sa navzájom provokujú.“ Z myšlienok ju vytrhol známy zvuk motora. Obzrela sa. Z auta práve vystupoval Rodolfo a usmieval sa na ňu, ako vždy keď sa vracal domov. Amélia stŕpla. Stiahlo jej žalúdok. Chvíľu tam hlúpo stála, potom si však povedala: „Pokoj. Nič sa nedeje. Je to len ďalší bežný deň, ďalší bežný príchod, tak ako vždy.“ Zhlboka sa nadýchla a vyšla mu v ústrety. „Dobrý deň seňor Rodolfo. Akú ste mali cestu. Vrátili ste sa skoro, nie?“
„Vyrazil som skoro ráno. O druhej majú prísť robotníci. Musíme všetko pripraviť.“
„Už dnes? Nemali prísť až zajtra?“
„Mali. Ale včera večer mi volali z firmy, že môžu nastúpiť o deň skôr.“
„Keby som to bola vedela.“
„Prečo stalo sa niečo?“
„Ale nie.“ usmiala sa Amélia. „Len sme včera s Marytou dlho pozerali video a zaspali sme. Vstali sme len pred chvíľou.“
„To vôbec nevadí. Do druhej máme kopu času. A kde je Maryta? Nebodaj ešte spí?“ zasmial sa seňor Rodolfo.
„Ale nie. Ona, ona už bežala domov...t-tak domov.“ zrozpačitela Amélia, hľadajúc rýchlo nejakú výhovorku. Rodolfo postrehol jej rozpaky, ale nevenoval im pozornosť.
„Raňajkovala si už?“
„Nie. Ešte nie seňor.“
„Výborne! Ani ja. Najeme sa spolu a potom sa do toho pustíme. Porozprávam ti ako sa majú chlapci. Dali ťa pozdravovať akoby ťa večnosť nevideli.“ seňor sa opäť srdečne zasmial a obaja vošli do domu.