Carlosov pohár. 9. kapitola

Fernandovo tanečné štúdio sa kúpalo v slnečných lúčoch, ktoré prenikali cez veľké obloky. Stála som uprostred so zavretými očami a moja tvár si vychutnávala ich príjemné teplo. Odrazu som na svojom tele pocítila uprený pohľad. Otvorila som oči a uvidela Fernanda ako na mňa hľadí, opretý o výklenok v stene. Jeho pohľad bol plný lásky, teplý a mäkký. Díval sa na mňa akoby ma chcel ochrániť pred celým svetom. Zase bol úplne mimo.
„Ako dlho tam už stojíš?“
„Vieš, že si nádherná, keď sa ti na tvári ligocú kvapky vody?“ neodpovedal mi a vykročil mi v ústrety.
„Asi mi stiekli na tvár z vlasov.“ nervózne som si ich utrela z tváre. „Všimla som si, že na umývadle sa ti minulo mydlo.“ pokúsila som sa odviezť jeho pozornosť, ale vôbec ma nevnímal, teda aspoň nie tak ako by som chcela.
„Tvoje vlasy.“ jemne mi odhrnul mokrý pramienok z čela. „Tvoje vlasy majú farbu obilných lánov.“
„Ešteže si nepovedal, že ako slama.“ zasmiala som sa nervózne.
„Ty ani nevieš aká si nádherná v slnečných lúčoch. Tvoje vlasy žiaria ako zlato a oči sú modré ako obloha.“
Naprázdno som preglgla. Prestávalo sa mi páčiť kam táto situácia smerovala. „Naozaj? Vymýšľaš si.“ podozrievala som ho, že sa mi snaží len lichotiť. Niežeby sa mi jeho poklony nepáčili. To nie. Len som sa obávala toho, čo môže prísť po nich.
„Neveríš mi? Mám ti priniesť zrkadlo?
„No to by muselo byť čarovné, lebo to moje mi ukazuje menej lichotivý obraz.“
„Anjel môj.“ zašepkal. Usmiala som sa a on ma objal.
„Nemali by sme už začať?“ vykrútila som sa z jeho zovretia. Nemohla som uveriť, že práve ja som vyslovila tú vetu, no bola to jediná záchrana. Zdalo sa, že to zabralo. Otrávene na mňa zazrel.
„Nespadla si v kúpeľni na hlavu?“ opýtal sa netaktne. Zmenil správanie o 180°.
„Prosím?“
„Ja len, že sa ti tak odrazu žiada tancovať. Myslel som si, že na parket ťa budem musieť dotlačiť buldozérom.“ uškrnul sa.
„Grobian jeden, len si uťahuj!“ škaredo som na neho zagánila.
„No počkaj.“ myslel si Fernando v duchu.
„Znova si mi ušla. Ale odteraz som ako kocka ľadu. Sama sa mi vrhneš do náručia za to ti ručím!“
S Fernandom sme trénovali až do desiatej večer. Nemala som ani poňatia, čo všetko obnáša taký tréning. Ani zďaleka to nie je len vrtenie zadkom. Patrí k tomu posilňovňa, beh, kalanetika a naťahovanie svalov. Po tomto všetkom som bola taká slabá, že som doma padla do postele ako kus dreva, úplne ignorujúc zvedavé otázky seňory Eleny. Ešte si matne spomínam ako ju seňor Alonzo ťahal von z mojej izby a viac nič.

Fernado pokojne sedel vo svojom byte a sledoval televíziu, keď zazvonil telefón. Bol to Diego.
„Ahoj ty zvodca. Tak ako to ide.“ pozdravil Fernanda veselo.
„Ty si neodpustíš žartíky ani stovky kilometrov odtiaľto, čo?“
„Mňa sa len tak ľahko nezbavíš. Budem si z teba uťahovať ešte aj z onoho sveta.“
„Tomu sa povie priateľstvo na život a na smrť.“ zasmial sa Fernando. „Ty sa radšej pochváľ. Ako vám to tam ide?“
„Fajn. Doobeda máme tréningy a prezentácie a poobede veget. Poviem ti tento rok to bude mať naozaj úroveň. Je tu veľa profesionálov.“
„Nebodaj ti klesá sebavedomie?“ pousmial sa Fernando pobavene a pohmýril sa v kresle.
„A tebe by nekleslo keby si každý deň počúval Paulínin piskľavý hlas?.“ Diego sa snažil napodobniť ho: -No tak Diego! Pohni tým zadkom. My musíme byť najlepší, lebo ak nie, tak ťa do neho nakopem, že si mesiac nesadneš!- A tak podobne, veď to poznáš.“ vzdychol si Diego.
„Ále, také zlé to hádam nie je.“
„Že nie?! Počúvam to neustále dookola, celý deň! Ešte šťastie, že sa po tréningu stratí. Dokonca ma nútila trénovať aj poobede, ale chvála Pánu Bohu sála je vtedy vyhradená pre spoločenské aktivity dovolenkárov. Tak namiesto toho chodí na pláž s ostatnými horenosmi a na druhý deň ich predo mnou ohovára.“
„Uvedomuješ si, že ste tam len dva dni?“
„No práve. Poraď mi ako mám z tou príšernou ženskou vydržať ďalších päť dní?!“ panikáril Diego.
„No, no. Len zo seba nerob takého chudáčika. Popoludní máš od nej pokoj. Keby som tam bol ja neodlepí sa odo mňa celý deň.“
„Lenže teba by stále nekomandovala. Bolo by to Fernandito sem, Fernandito tam.“
„Vážne rozmýšľam, čo je horšie? Panovačná Paulína, alebo dotieravá Paulína?“ chvíľu bolo na oboch stranách ticho a potom sa obaja rozrehotali.
„Nevrav mi, že si ešte nebol na love, keď máš poobede toľko času.“ pokračoval Fernando pobavene.
„Poobede hej, ale večer o desiatej ma Paulína kontroluje, či som v posteli a hlavne či som tam sám.“
„To nemyslíš vážne? Nebodaj žiarli?“
„Ako sa ma môžeš opýtať takú sprostosť? Na vtipy som tu ja. Jasné?“ obrýkol sa Diego na Fernanda urazene. „Dobre vieš ako veľmi to chce vyhrať. Striehne na mňa ako jastrab. Ešte aj zmrzlinu si kupujem tajne. Neustále mi opakuje: Udržuj si dobrú formu, lebo ak zistím, že robíš, čo by si nemal a kvôli tomu nevyhráme, tak ti táto planéta bude malá, aby si sa predo mnou skryl!“ Diego sa znova snažil napodobniť Paulínin hlas a Fernando sa snažil potlačiť smiech: „Hádam mi nechceš povedať, že Diego, ktorého poznám za dva dni nezbalil žiadnu babu, kvôli generálovi v sukni?“
„To nie je generál, ale diktátor! Ale nesklamem ťa pár slečien by sa našlo. Napríklad Eva, Milagros, Selena,....“
„Počkaj, počkaj!“ prerušil ho Fernando. „To všetko si stihol pod dozorom?“
„A za dva dni. Myslím aj na teba. Tak sa mi poďakuj.“
„Dúfam, že si im nedal moje číslo?“ nahneval sa Fernando.
„Ešte nie. Veď preto ti volám, aby som zistil ako to vyzerá s Marytou.“
„To je predsa jedno ako to s ňou vyzerá. Neopováž sa dať moje číslo žiadnej z tých tvojich krások, ani keby vyzerala ako Venuša.“ vstal z kresla a nahnevane pochodoval po izbe s telefónom v ruke.
„To chápem. Venušu už máš doma, ale čo by si povedal na Aténu, alebó....“
„Diego! Povedal som žiadne dohadzovanie. A láskavo Marytu nevolaj Venuša!“
„Hádam sa kvôli nej nepohádame?“
„Nehádame sa kvôli nej, ale kvôli tebe!“
„Tak dobre. Žiadne dohadzovanie.“ sľúbil Diego sklamane.
„Prisahaj!“ vyzval ho Fernando.
„Čo mi neveríš?“
„Poznám ťa.“
„Prisahám.“ zaznelo v slúchadle mrzuto.
„A neprekrižuj si za chrbtom prsty!“ Diego sa zarazil a vytiahol ruku spoza chrbta. „A ani nohy!“ prekvapený Diego ho opäť poslúchol.
„Počúvaj Fernando! Normálne sa ťa začínam báť.“
„Povedal som ti. Poznám ťa!“
„Dobre. Dosť bolo naťahovania! Tak dozviem sa už konečne ako to vyzerá medzi tebou a Marytou?“ naliehal Diego.
„Ako, ako? Normálne.“ odpovedal mu Fernando otrávene.
„Čo je to normálne? Naposledy keď som ťa videl si si ju omotal okolo prsta. Ale tvoj hlas neznie veľmi nadšene.“
„To asi preto, že sa mi z toho prsta odmotala.“ vzdychol si Fernando a unavene klesol do kresla.
„Tak si ju tam znova namoc.“
„Už sa stalo.“
„A?“
„A znovu sa odmotala. A takto to ide niekoľkokrát denne.“
„Fu. Tá baba je pekne tvrdý oriešok.“
„To teda je.“
„Ale nehovor mi, že ťa nebaví dobývať jej srdce.“ posmieval sa mu Diego.
„Odpusť si ten teatrálny tón. Dobre?“
„Veď sa zase nedurdi. Náhodou viem, že je do teba zbláznená až po uši.“ chlácholil Fernanda Diego.
„Odkiaľ to ty môžeš vedieť?“ neveril mu Fernando.
„Mám svoje zdroje.“
„Čo tým myslíš? Aké zdroje?“
„Tiež nemusíš všetko vedieť.“ naťahoval ho Diego.
„Počúvaj Diego. Buď mi okamžite vysypeš odkiaľ to vieš, alebo ti zložím telefón!“ penil Fernando.
„Ale, ale. Aký sme citlivý.“ neprestával si z neho uťahovať Diego. Počul ako sa Fernando nadychuje, aby mu vynadal a rýchlo pokračoval: „Len sa upokoj. Poviem ti odkiaľ to viem. Ty ju tuším fakt miluješ. To som ešte nezažil, aby ťa tak dokázala vytočiť jedna baba.“
„Diego!“ skočil mu do reči Fernando. „Tak dozviem sa už konečne...“
„Dobre, dobre.“ chlácholil ho Diego. „Veď nebuď nervózny.“ Fernando mal chuť skočiť do telefónu, aby ho mohol chytiť pod krk, keby to šlo.
. „To, že ťa Maryta miluje, či skôr, že jej nie si ľahostajný viem od dievčat z tej diskotéky. Od jej kamarátok. Povedala mi to Amélia, čo je pokiaľ ma pamäť neklame, jej najlepšia priateľka. Z čoho logicky vyplýva, že by to mala vedieť. Baby sa predsa zverujú najlepšej priateľke. Nie? A kto ich pozná najlepšie? “
„Najlepšia priateľka.“ povedali obaja dvojhlasne.
„Keď ja už pomaly neviem, čo si mám myslieť. V jednej chvíli je všetko super a potom zase akoby sa medzi nami nič nestalo. Privádza ma to do šialenstva. Začínam pochybovať, či to má zmysel.“
„Prosím ťa netrep! Máš krízu osobnosti alebo čo? Keby som tam bol normálne by som ťa prefackal. Maryta sa ťa len bojí. A ty to dobre vieš.“
„Bojí? Ale prečo?“ nechápavo mykol plecami Fernando.
„Prečo, prečo? Čo ja viem prečo? Ja nie som baba. Odkiaľ to mám vedieť? Lenže keď tak nad tým uvažujem, ak ťa miluje a páčiš sa jej a napriek tomu od teba uteká tak...“
„....tak sa ma bojí.“ dokončil za Diega Fernando.
„Len tak medzi nami. Vôbec to nechápem. Taká baba by mohla mať na každý prst aj desať chlapov keby chcela.“ zasníval sa Diego.
„Diego! Kroť sa kamarát.“ zahriakol ho Fernando.
„Ty počúvaj!“ Diegovi v hlave zasvietila malá žiarovka. „Chodila už s niekým?“
„Odkiaľ to mám vedieť?“ Fernando nechápal kam Diego mieri. Po chvíli mu svitlo. „Jasné! Ty si génius. Neodmieta ma. Má zo mňa strach. Má z nás strach.“ Fernando neskrýval vzrušenie.
„Akože z teba a zo mňa?“ nechápal Diego.
„Ale nie! Má strach z nášho vzťahu.“
„Aha.“
„Diego najradšej by som ťa pobozkal.“
„Nemusíš to preháňať. Dobre? Nechápem z čoho sa tak tešíš?“
„Že z čoho? Nechápeš? Miluje ma! Ona ma miluje!“
„To je super, ale mohol by si láskavo prestať kričať? Ten ušný bubienok budem ešte potrebovať.“
„Prepáč.“ upokojil sa Fernando.
„Magor.“ zašomral Diego.
„Ale zamilovaný magor.“ smial sa Fernando.
„Tak sa teda maj Fernando. Rád som pomohol. Ahoj.“
„Že pomohol? Budeš krstný otec našich detí!“
„Tak teraz fakt neviem komu z nás dvoch šibe viac.“ začudoval sa Diego a zložil.

Na druhý deň som sa celá ubolená stretla s Fernandom v telocvični. Bol akýsi iný. Po celú dobu sa na mňa zvláštne usmieval, ale ani raz sa ma nedotkol ani nepovedal nič drzé. Celá naša konverzácia sa točila okolo cvičenia. Takto to šlo celý týždeň. Prvé dni som si zmenu v jeho správaní ani veľmi nevšímala. Mala som totiž dosť čo robiť sama so sebou. Bolel ma celý človek. Z domu som odchádzala, keď ešte všetci spali a prichádzala, keď už všetci spali. Vyprevádzala a čakávala ma jedine moja zlatá Mama Lupe. Nejako sa jej podarilo zariadiť, aby som sa vždy vyhla zvedavej seňore Elene. A ja som jej za to bola nesmierne vďačná. Chodievala som domov taká unavená, že som sa sotva zmohla na pozdrav. Čeliť nájazdom seňory Eleny by som už nedokázala. Na tento nový vojenský režim som si ako tak navykla až koncom týždňa. Bola nedeľa popoludní a s Fernandom sme mali tanečnú časť tréningu. Len tak nasucho, bez hudby, sme cvičili nejaké kroky, ktoré mi veľmi nešli, keď som si zrazu čosi všimla. Stáli sme tak blízko pri sebe, držal ma v náručí a ani to s ním nehlo. Žiadne zamilované pohľady ani nevhodné reči, nič. Vtedy som si uvedomila, že je taký už celý týždeň. Ráno nechcel pusu na privítanie a večer ma nepobozkal na rozlúčku. Zarazila som sa a uprela na neho pohľad.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, keď som ostala len tak stáť.
„Nie, nie.“ spamätala som sa a pokračovala. No neprestala som na to myslieť: „ Vedela som to. Už ho to prešlo. Mala som pravdu. Dievča ako ja by ho nikdy tak neupútalo. Ale napriek tomu som mu uverila! Ja krava. Podvedome som mu verila všetko, čo mi nakecal!“ Zaujatá svojimi myšlienkami som vôbec nevnímala, čo robím.
„Maryta! Maryta! Haló si tam?“ Fernando mi mával dlaňou pred neprítomným pohľadom.
„Sústreď sa prosím ťa. Takmer si sa prestala hýbať.“
„Čo? Ja? Prepáč. Nemohli by sme dnes skončiť. Mám už toho dosť.“
„Ale no tak.“ zasmial sa a pritisol si ma na hruď. Teraz som už bola fakt v koncoch. Nemala som tušenie, čo si mám myslieť. „Ja viem, že je to pre teba ťažké,“ hladil ma po chrbte, „ale musíme to tu ešte vydržať. Potrebujeme každú minútu ak to chceme do súťaže stihnúť. Dnes musíme zvládnuť salsu“
„Celý týždeň, každučkú minútu premýšľam, prečo som ti tú súťaž vlastne sľúbila.“ odvetila som mu unavene.
„Lebo ma miluješ.“ pomyslel si Fernando a venoval mi jeden z tých tajomných úsmevov, ktorými ma obdarúval po celý týždeň a ja som znovu nevedela, čo znamená. Neostávalo mi nič iné len sa trochu pozbierať. Povedala som si:
„Dievča vykašli sa na neho a sústreď sa na tanec. Ten je teraz prvoradý. Raz si sa už na to dala a neurobíš si predsa hanbu, keď tam prídeš.“ To boli moje pevné predsavzatia. Teda aspoň sa tak tvárili. Predbehli ich totiž moje zajačie úmysly.
„Fernando a musíme na tú súťaž ísť?“ spustila som zúfalo.
„Áno.“ vzduchom zahrmel jeho pevný hlas.
„A prečo? Veď tam nikomu chýbať nebudeme.“
„Lebo už som nás prihlásil.“ bol otočený chrbtom, púšťal hudbu a bavil sa so mnou akoby mimochodom.
„A keď tam neprídeme?“ pokračovala som nevinným tónom.
„Ale mi tam prídeme. A bodka.“ zahriakol ma, keď som sa chystala otvoriť ústa.
„Nerozprávaj sa so mnou ako s deckom!“ hnevala som sa.
„Tak sa tak nesprávaj!“ schmatol ma za zápästie a pritiahol k sebe. „A už buď ticho a sústreď sa na tanec!“
Chvíľu sme tancovali tak ako ma to naučil, keď ma odrazu pustil.
„Nie, nie. Takto to ďalej nejde! Si ako bábika na kľúčik.“ hneval sa. „Všetko robíš dobre, ale bez života. Chýba tomu temperament, vášeň! Kde je tá Maryta z klubu? Uvoľni sa trochu. Ideme ešte raz.“ Vzal ma do náručia a začali sme tancovať, ale nie tak ako predtým. Teraz sa mi vášnivo pozeral do očí a ruky mu blúdili po mojom tele. Nasledovali ich jeho pery, a letmo sa ma dotýkali. Krv v žilách mi vrela a nútila ma podriaďovať sa mu. Pristihla som sa, že už neopakujem len naučené kroky a pohyb akoby mi vychádzal odkiaľsi zvnútra. Už to nebol len tanec. Bolo to zvádzanie.
Hudba dohrala a mi sme ostali stáť v tesnom objatí a hľadeli sme si hlboko do očí. Triasla som sa na celom tele a čakala som, že ma pobozká. Stáli sme tak hodnú chvíľu, pery sa nám takmer dotýkali, ale nič sa nestalo. Odrazu ma pustil.
„Bolo to super.“ povedal úplne normálne.
„Takto to má vyzerať. Na dnes už teda skončíme ak chceš.“ Mala som pocit akoby mi medzi oči šplechol vedro studenej vody. Môj mozog bol zaplavený estrogénom a endorfínom a vonkoncom nedokázal spracovať to, čo sa práve stalo.
„Maryta. Haló! Kde zase blúdiš.“
„Ja, ja. Už sa idem prezliecť.“ koktala som.
Po príchode domov som chcela rýchlo zavolať Amélii. Veľmi som potrebovala radu od priateľky. Ale telefón bol hluchý. Asi kvôli tej renovácii, pomyslela som si a skúsila mobil. Bol vypnutý. Na chvíľu som chcela bežať po radu k Mame Lupe, lenže vzápätí som si predstavila ako by zase nadávala a tak som si to rýchlo rozmyslela. Bezradná som sa zvalila do perín a od úporného premýšľania som nakoniec zaspala.

Fernando neodišiel hneď domov ako som si myslela. Za rohom sa otočil a vrátil sa pred náš dom. Hodnú chvíľu tam stál a hľadel mi do okien. Potom sa pobral domov. Len čo otvoril dvere na svojom byte bral do ruky telefón a volal Diegovi.
„Ahoj Diego.“ pozdravil ho naliehavo.
„Musíš mi pomôcť!“
„Hej, hej! Len pomaly. Čo tak spýtať sa ako sa mám?“
„Dobre! Tak ako sa teda máš?“
„To je jedno. Hovor, čo potrebuješ. Doktor lásky Diego ti pomôže.“
„Ako vieš, že...?“
„Prosím ťa. A o čo iné by mohlo ísť. Potreboval si ty už niekedy v niečom pomoc?“
„Nie.“
„No vidíš. -Superman- Fernando stráca pôdu pod nohami len odvtedy ako spoznal Marytu alias -Lois Leinovú-. Tak spusť.“
„Už to nevydržím! Asi ma porazí! Celý týždeň som sa jej ani nedotkol a už to nevydržím! Ak sa ku mne ešte raz priblíži asi explodujem!“
„Počkaj, počkaj. Čo to tu bľaboceš? Najprv si pekne sadni, lebo určite pochoduješ po byte. Už sedíš?“
„Áno!“
„Teraz sa zhlboka nadýchni a začni pekne od začiatku. Teda, teraz by som ťa strašne chcel vidieť. To sa musí zaznamenať. Neoblomný a dokonalý Fernando Islas si nevie rady.“ Diego sa škodoradostne rehotal.
„Budeš sa mi posmievať, alebo mi pomôžeš?“ zúril Fernando.
„V poriadku. Už som ticho.“ sľúbil Diego, ale v slúchadle bolo počuť ako sa od smiechu pučí. Fernando prevrátil oči a spustil. Bol to jeho najlepší kamarát a niekomu sa rýchlo musel vyrozprávať.
„S Marytou celý týždeň trénujeme na Carlosov pohár a.....:“
„Čo?“ Diego po tej správe ostal ako obarený a Fernando si zjavne neuvedomoval, čo mu povedal.
„Akože trénujete na Carlosov pohár?! Veď si sa zaprisahával, že o tej súťaži už v živote nechceš počuť?!“ nevychádzal z údivu.
„Zmenil som názor.“ odpovedal mu pokojne Fernando.
„A to len tak? Z ničoho nič?“
„Nie. Zmenil som názor, keď som videl Marytu tancovať, ale to ti vysvetlím potom.“
„Vieš, čo bude vyvádzať Paulína, keď to zistí?“
„Je mi úplne jedno, čo si Paulína bude myslieť.“
„Tak tebe je to jedno. Čo?!“ panikáril Diego. „A na mňa nemyslíš? Keď nebudeš po ruke ty, odnesiem si to ja! Päť rokov sa ťa snaží dostať na tú súťaž a ty sa tam teraz pokojne objavíš s akýmsi dievčaťom, ktoré, ktoré....“
„Ktoré v živote netancovalo.“ Fernando sa rozhodol, že ho trochu podusí.
„Čo?“ zapišťal Diego. „Uťahuješ si však? Nerob mi to. Ešte som mladý na infarkt!“
„Ale ja si z teba neuťahujem. Keď sme už s tým začali, poviem ti všetko. Neviem prečo, ale už keď som Marytu videl prvýkrát, mal som tušenie, že v nej niečo je. Na druhý deň po tej noci na diskotéke som ju vzal do nášho klubu, aby som ju prinútil zatancovať si so mnou. Na to som ju ale musel opiť.“ Diego mu chcel skočiť do reči. „Nechaj ma dohovoriť.“ zastavil ho Fernando.
„Nebojsa. Nebola veľmi opitá. Len tak ako bolo treba. Poznáš predsa Ricarda. Ten vie koľko toho, kto potrebuje. Tak teda, keď som ju opil sama ma vytiahla na parket a to si mal vidieť. To dievča má talent od Boha. Všetci na nás zízali. Problém je len v tom, že ju musím prinúť tancovať tak dobre aj za triezva.“
„A to mi chceš povedať, že si jej navrhol tú súťaž a ona celá nadšená súhlasila a povedala ti: -Hej Fernando poďme sa strápniť na Carlosov pohár! Veď o nič nejde. Je to len najprestížnejšia súťaž na svete!-“
„Povedzme, že som ju ukecal.“
„Viem si predstaviť ako.“ zaškeril sa Diego.
„Náhodou to vôbec nebolo ľahké. A keď ju uvidíš tancovať zmeníš názor.“
„V to dúfam, lebo zatiaľ mám len pocit, že si sa načisto zbláznil.“
„Ale Paulíne ani slovo!“ napomenul Diega Fernando.
„Bude to ťažké, ale vo vlastnom záujme budem držať jazyk za zubami. A teraz mi povedz, čo si to vlastne chcel.“
„Predsavzal som si, že prinútim Marytu, aby sa mi sama hodila do náručia. Už celý týždeň som sa jej ani nedotkol.“
„Keď s ňou tancuješ musíš sa jej dotýkať?“ čudoval sa Diego.
„Vieš ako to myslím.“ namrzene mu odsekol Fernando.
„A ona, čo?“
„Vôbec si to nevšimla! Len dnes sa mi zdalo akoby sa konečne zobudila.“
„A čuduješ sa? Vieš čo to je pre obyčajného človeka trénovať s tebou. Jediný kto ti stačí je Paulína. Čudujem sa, že to úbohé dievča ešte žije.“
„Musíme tvrdo trénovať. A o to viac, že Maryta musí niekoľko rokov tréningu stihnúť za dva týždne.“
„Ty si sa naozaj zbláznil! A ešte sa čuduješ, že si ťa nevšíma. Nespadol si na hlavu?“
„Tak po prvé: Keby som vedel, že nemá šancu to zvládnuť, v živote by som ju do toho nenútil. A po druhé: Máš pravdu.“ priznal Fernando. „Ale vysvetli mi jednu vec. Dnes sme vedľa seba boli tak blízko, že sa nám takmer dotýkali pery a ona nič! V živote som sa tak neovládal. Stačila jedna slabá chvíľa a všetko by šlo do čerta. Myslel som, že sa rozletím na tisíc malých kúskov. A ona, ona mala v očiach rovnakú túžbu a nič! Neurobila vôbec nič!“
„V prvom rade si sadni. Dobre viem, že znova pochoduješ po izbe.“ Diego sa snažil byť trpezlivý. „Máš len dve možnosti. Buď sa na celú tú debilnú taktiku vykašleš, alebo ju budeš dráždiť ešte pár dní, vydržíš muky pekelné a ručím ti za to že ti sama skočí okolo krku.“
„Tak to si mi fakt pomohol.“ odvrkol mu Fernando.
„Odpusti si ten ironický tón. Čo si čakal? Nie som kúzelník. A okrem toho zabudol si o čom sme sa bavili minule? Nie je ako ostatné potrebuje viac času.“
„Máš pravdu. Prepáč. Len som sa potreboval vyventilovať.“ ospravedlňoval sa Fernando.
„Hej, rád ľuďom robím rohožku.“ zažartoval Diego. „Rád som pomohol. Ahoj.“
„Ďakujem kamarát. Ahoj:“ Fernando unavene zložil telefón a zaspal v kresle.

Ráno som vstala s rovnakými pochybnosťami s akými som večer zaspávala. Napodiv som sa nehnevala na Fernanda, ale na seba. Nadávala som tej hlúpejšej polovici svojho ja, ktorá sa bezhlavo zamilovala do pána Dokonalého. Vravela som si, že ak to takto so mnou pôjde ďalej, naozaj bude zo mňa schizofrenik. La Rojetovci ma pošlú domov, kde ma zavrú do útulnej, penou vystlanej izby a konečne budem môcť v pokoji viesť dlhé rozhovory so svojím sprostejším ja, ktoré si stále bude myslieť, že je všetko super, lebo slovko realita mu akosi uniká. Úžasná predstava!
„Maryta!“ zreval na mňa Fernando. „Môžeš mi vysvetliť, čo sa s tebou deje? Odvčera si duchom neprítomná.“
„Nič. Nič sa nedeje. Čo by sa dialo. Len som si predstavovala aké to bude na súťaži.“ nehanebne som klamala a to ešte s nevinným úsmevom. A pritom by som ho bola najradšej roznosila v zuboch. Jeho, seňoru Elenu a potom aj seba ak by sa to dalo. Jediný kto mal rozum bola Mama Lupe. Ale ja som jej neverila. Hlupaňa! Mohla som si žiť pokojný život obyčajnej opatrovateľky. Namiesto toho sa chystám spáchať spoločenskú samovraždu, a to len pre pekné oči (a to ostatné) tohto tu.
„Naozaj si v poriadku? Si akási čudná.“ robil si starosti tento tu.
„Som OK!“ vyštekla som. Prekvapene sa na mňa pozrel, no viac už neotravoval. Namiesto toho sa pobral pripraviť všetko na ďalší tréning. Potajomky som ho sledovala. Dnes si neobliekol tričko a mňa tým dostal do rozpakov. Pokojne mohol byť hercom v telenovelách. Ženy by sa za ním trhali. Veď ktorá by odolala tomu dokonale vypracovanému telu. Širokým pleciam, hrudníku a svalnatému chrbtu, ktoré spolu vytvárali neodolateľný trojuholník. A tehličkám na bruchu, ktoré sa mu jemne rysovali pod bronzovou pokožkou. A k tomu tie husté havranie vlasy a tajomné tmavé oči. „Ach!“ vzdychla som nahlas. Obzrel sa a usmial tak, akoby mi čítal myšlienky. Dobre vedel ako na mňa pôsobí. Červená od hanby som sa rýchlo odvrátila. Lenže predo mnou nebolo nič len biela stena. V rýchlosti som uprela zrak na strop. Bol zdobený akýmisi rastlinnými ornamentmi, a tak som chvíľku absolútnej trápnosti zavŕšila predstieraním obdivu ku bielemu kamennému lístiu. „Je..., je to nádherné.“ jachtala som a v duchu som si vravela: „Drž hubu aj tak ti to nezožerie.“
„Čo?“ opýtal sa Fernando.
„Ten strop.“ v hlave mi blikal neónový nápis: „Zavri ústa!“
„Hej je pekný.“ pristúpil na moju hru. Postavil sa vedľa mňa, vyvrátil hlavu do hora a tváril sa, že mi to zhltol. „Ale je tu už sto rokov. Na tvoj obdiv si rád počká. Teraz máme prácu, tak poď. On ti to rád odpustí.“ dodal akoby sa zhováral s bláznom.
„No vidíš ty trúba.“ šomrala som si sama pre seba. „Nemohla si byť radšej ticho! Rozhodne by to bolo menej trápne než zízať na strop.“
„Tak už poď!“ volal na mňa Fernando. „Dnes budeme celý deň len tancovať. Posilňovanie si necháme na zajtra. Čas sa nám kráti. Musíme sa venovať tomu najdôležitejšiemu.“
„A to je?“ Len čo som to dopovedala pritiahol si ma k sebe.
„Zobudiť v tebe oheň.“ zašepkal zmyselne a obaja sme sa zavlnili v rytme salsy. Netrvalo mu dlho dosiahnuť, aby mi zovrela krv v žilách. Na to stačil jeden jeho dotyk. A teraz keď ma tak pevne zvieral v náručí som cítila celé jeho telo. Jeho teplo, vôňu jeho pokožky aj drobné kvapôčky potu, ktoré mu odrazu vystúpili na rozpálenú hruď. Cítila som jeho horúcu pokožku a vedela som, že moja je na tom rovnako. Ruky mu blúdili takmer všade. Jeho pery neustále sledovali črty mojej tváre a krku, no ani raz sa ich nedotkli. Vedela som, že toto nie je obyčajný tanec. Tento ma privádzal do šialenstva. Prestala som si uvedomovať, čo robím, prestala som sa kontrolovať. Náhle som ho chytila za šiju, dlaň ponorila do jeho hustých vlasov, pritiahla si ho k sebe a pobozkala tak, ako som chcela aby to urobil on. Lačno a vášnivo. Uvedomila, čo som to vlastne spravila a prudko som ho od seba odstrčila.
„No konečne!“ vydral sa mu z hrdla výkrik. Zmetene som naňho civela. Objal ma okolo pása a znovu vzal do náručia. „Ja som to vedel! Vedel som, že ma miluješ!“ Ešte stále som ničomu nechápala.
„Nechápem čomu sa tak tešíš. Ak si chcel bozk mohol si si ho predsa vziať? Nikdy si s tým nemal problém.“
„Lenže ja som chcel, aby si ma pobozkala sama.“
„No a? Predsa si vyhral stávku. Dva týždne mám robiť všetko čo mi povieš. Mohol si si ho teda vypýtať.“
„Ale to by nebolo ono. Chcel som aby si to urobila, pretože to chceš ty a nie preto, že to chcem ja. A podarilo sa. Trvalo ti to pekne dlho kým si si konečne uvedomila, že si ťa nevšímam. Takmer som sa zbláznil. Nemohol som ťa objať, pobozkať, cítiť vôňu tvojich vlasov.“
„Aj tak stále nechápem načo celá táto hra bola dobrá?“
„Načo? Na to, že meníš náladu ako počasie! Keď som si myslel, že sme už prelomili ľady a všetko je fajn, ty si sa správala akoby sa medzi nami nikdy nič nestalo. Začal som pochybovať o tom, či ku mne niečo cítiš, alebo len zbytočne robím zo seba blázna. A tak som si povedal, že sa ťa nedotknem až pokým ťa neprinútim urobiť prvý krok.“
„A keby som ho nebola urobila?“
„Tak sa zbláznim. Nemal som k tomu ďaleko. Predstav si Diego mi robil terapeuta.“
„Naozaj si bol na tom zle.“ obaja sme sa rozosmiali a ja som ho pohladila po líci. Odrazu som mala pocit, že sa tie ľady naozaj prelomili. Ešte pred chvíľou som ho považovala za vypočítavého džigola a on sa pritom trápil rovnako ako ja. Cítila som kdesi vo vnútri, že Fernando je mojou súčasťou, stratenou polovicou, ktorá patrí len mne. Bola som čerstvo zaľúbená a na podobné reči som mala nárok.
„Sľúb mi,“ šepkal „že mi už nebudeš utekať.“
„Sľubujem.“
„Povedz mi pravdu. Prečo sa ma bojíš?“ Chvíľu som s odpoveďou otáľala. „Prosím. Chcem to vedieť.“
„Jednoducho preto, že nemôžem uveriť, že chlapec ako ty si všimol dievča ako ja. Bála som sa , že si zo mňa robíš len posmech, aby si sa mohol chváliť pred kamarátmi.“ Rozosmial sa a jeho smiech zvonil po celej hale.
„Vieš, čo hovoríš? Ty si naozaj neuvedomuješ aká si krásna?“
„Uvedomujem si jedine to, že asi potrebuješ okuliare a silne uvažujem o tom, že ti ich nekúpim.“ zasmiala som sa a brnkla som mu po nose.
„Nie teraz vážne. Si nádherná. Vieš ako ťa nazval Diego? Venuša.“
Rozosmiala som sa. „No výborne! Jeden slepý, druhý šibnutý.“
„Nechichoc sa! Vieš, čo ešte povedal? Že by si mohla mať na každý prst aj desať chlapov, keby si chcela.“
„Naozaj? Tak kde sú. Doteraz sa nenašiel ani jeden. Ty si prvý.“
Náhle zvážnel „Ty si ešte nikoho nemala?“. Pokrútila som hlavou. „Diego by mal naozaj ísť študovať psychológiu. Tvrdil mi, že aj to je dôvod prečo máš zo mňa strach. Myslím, že sa ho začnem báť. Asi má veštecké schopnosti.
"Hrozná predstava.“ vyhŕkli sme obaja naraz so smiechom. Fernando sa mi zahľadel do očí a pevne mi stisol ruku. „To čo si si o mne myslela, že ťa chcem len využiť, prosím už nikdy, nikdy si to nemysli. Neurobil by som to tebe ani žiadnej inej.“
„Ty plánuješ nejakú inú?“ placho som sa na neho usmiala.
„Ešte si to rozmyslím.“ uškrnul sa a potom ma majetnícky pobozkal.
V ten večer som už od Fernanda dostala bozk na rozlúčku. A nie jeden. Nevedeli sme sa od seba odtrhnúť až kým Fernanda nevyhodila Mama Lupe. No ešte predtým mi stihol zašepkať do ucha:
„Milujem ťa.“ a ja som mu bez obáv mohla odpovedať: „Aj ja teba.“