Zabudnutý raj - VI.kapitola

VI.Kapitola - Záblesk

Rowena sa po rozhovore s pirátom na dlhý čas ukryla vo svojej kajute. Jednak aby v pokoji o všetkom popremýšľala, ale aj preto, aby sa vyhla pánu Capwellovi, ktorý ju desil čoraz viac. Dôvodom bol jeho zväčšujúci sa záujem o všetko, čo urobila. Prerušil každý jej rozhovor či už s niekým z posádky alebo s kapitánom, stále jej vnucoval svoju prítomnosť a v neposlednom rade svojimi vlastníckymi spôsobmi jej neustále vyhadzoval na oči, že už onedlho sa stane jeho ženou.
Vlastné vyhliadky na budúcnosť ju neskutočne desili a noc čo noc sa snažila vymyslieť niečo, ako oddialiť plánované zasnúbenie a sobáš. Zatiaľ mala príležitosť nejako sa vyhovoriť, no vedela, že keď sa matka uzdraví, skončí sa jej pokoj a blažená istota.
Nanešťastie sa zdalo, že Blanchina choroba ustupuje. Sama vyhlásila, že iste to nebola morská nemoc, ktorú prekonala, ale nejaký vírus. Akoby sa hanbila za to, že na istý čas zostala mimo diania a Rowena si bola istá aj tým, že matku to hnevá.
Určite sa jej okamžite začne pliesť do života.
„Panebože, pomôž mi!“ povzdychla si Rowena a vyčerpane klesla na úzke lôžko pokryté bielymi plachtami. Nebolo síce najpohodlnejšie, ale bola rada, že sa má aspoň kde zložiť.
Pomaličky totiž začínala zisťovať, že sa jej život na Sirenii veľmi páči. Odrazu si nevedela predstaviť, že by sa ráno zobúdzala a nepočula by narážanie vĺn, večer by ju neupokojoval šum mora a ráno by ju neprebudil osamelý lúč, čo sťažka prenikal cez malé okienko.
Jednoducho si tento život zamilovala, aj keď ho žila ešte len krátko.
Sir John predtým tvrdil, že plavba nebude trvať dlho, ibaže nerátal s tým, že kapitán Morris bude poverený odovzdať piráta španielskemu guvernérovi.
Pirát, naničhodník, zlodej... toľkými menami ho už stihla počastovať a všetky naňho dokonale sedeli. Iba jeho tvár ju trochu miatla. Pravdaže, aj chudobný človek sa môže narodiť s pekným vzhľadom, no v tom mužovi bolo niečo, čo ju znepokojovalo. Možno to boli spôsoby, ktorými vystupoval, čo poukazovali na jemnú výchovu alebo typické rysy, aké by si iste splietla so šľachtickými, keby nebol priviazaný o sťažeň a nemal oblečené iba dotrhané háby.
Najradšej by sa ním vôbec nezaoberala, no bolo to oveľa ťažšie, ako si pôvodne myslela. Vídala ho totiž každý deň a schádzal jej z mysle tak zriedkavo, až ju to rozčuľovalo. Zosobňoval všetko, čo kazilo jej predstavy o dokonalom mužovi. Ničil všetky jej zásady a predsa...
Nie! Už naňho nebudem myslieť, zaumienila si a posadila sa, aby si povystierala unavené údy. Zamračila sa, keď ju sponka, ktorou mala zopnuté vlasy so šatkou zaťahala, preto kus látky odmotala a konečne si po dlhom čase rozpustila vlasy.
So spokojným výrazom sa posadila na malú stoličku a pustila sa do prečesávania hustých kaderí. Ak sa o ne nebude viac starať, iste jej všetky vypadajú alebo ešte horšie, nejaká háveď sa jej v nich usadí!
Pokoj jej však nebol dopriaty, pretože práve uprostred úvah do izby niekto vtrhol a Rowena okamžite začula zdesené zhíknutie.
Rýchlo sa zvrtla, cítiac sa ako pristihnutá pri niečom nekalom. Priamo pred sebou zbadala svoju matku, už čulú ako rybičku a oblečenú do tých najlepších šiat. Tá ju teraz prepaľovala zúrivým pohľadom a ponáhľala sa, aby za sebou ihneď zatvorila dvere.
„Čo si myslíš, že robíš, Rowena?!“ zjačala a v mihu bola pri svojej dcére. „Koľko ráz som ti vravela, aby si, si dávala pozor?!“
Rowena sa vyľakane schúlila, no Blanche to neobmäkčilo. Surovo schytila dcéru za vlasy a prudko ňou zatriasla.
„Au! Mama, to bolí!“ zvolala Rowena so skrivenou tvárou.
„Samozrejme! Presne to mám v úmysle, aby si cítila bolesť, lebo inak ti nikdy nevtlčiem do hlavy, čo máš už dávno vedieť! Snáď tisíckrát som ti vravela, aby si tie prekliate vlasy nosila pod šatkou! Čo ak ťa niekto uvidí?!“
„Bola som tu len sama... prisahám...“ vzlykala Rowena nešťastne.
„A čo ak by niekto prišiel tak nečakane ako ja?! Čo ak by ťa uvidel sir John?! Och, nechcem si to ani predstaviť. Hádam sa už nepamätáš, aký šok si mu minule spôsobila?!“
„Prosím ťa...“
„O nič ma nepros! Skry si to, čo máš na hlave! Okamžite!“
Rowena bolestivo narazila plecom do stolíka, keď ju Blanche odsotila. Ihneď sa však ponáhľala splniť jej príkaz, aby si neprivodila ďalšiu bolesť. Chmatla po šatke a rýchlo si ju omotala okolo hlavy. Očividne jej netrčal ani jediný vlas, pretože Blanche vyzerala, že trochu pookriala.
„A už nech sa to viac neopakuje,“ varovala ju miernejším hlasom.
„Áno, mama,“ sľúbila Rowena pokorne.
„Tak a teraz konečne môžeme prejsť k tomu, prečo som prišla. Dnes sa koná slávnostná večera na našu počesť,“ oznámila jej matka pyšne.
„Až dnes?“ začudovala sa Rowena. „Veď sme na lodi už temer týždeň.“
„Ibaže ja som bola chorá!“ odsekla Blanche netrpezlivo. „A tak sme sa s kapitánom Morrisom dohodli na dnešný večer. Ach, je to skutočne gentleman! Nebyť pána Capwella, ktorý je zosobnením dokonalého muža, trvala by som na tom, aby si sa viac priatelila s kapitánom.“
Rowena potlačila znechutené odfrknutie, pretože korienky vlasov ju ešte stále boleli.
„Dobre, mama. Kedy mám teda prísť do jedálne?“ ozvala sa rezignovane.
„O pol siedmej. A nech si presná, lebo inak si ma neželaj!“ pohrozila jej Blanche ešte a ladným krokom vypochodovala z izby.
Až vtedy prejavila Rowena svoje city a s hlasným „au“ sa chytila ubolenej hlavy. Keď to bude takto pokračovať, matka ju raz celkom isto zabije.

Keďže do večere zostávali ešte celé tri hodiny, vyšla Rowena na palubu, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu a zahnala pochmúrne myšlienky. Nič a nikoho si nevšímala, lež okamžite zamierila k zábradliu.
Zasnene zatvorila oči a nechala sa ovievať príjemným morským vánkom. Začula akýsi špľachot, no nestihla už zazrieť pôvodcu. Určite nejaká ryba... alebo možno delfín. Netušila, či sa nachádzajú aj v týchto vodách. Ako veľmi by v tejto chvíli chcela byť jedným z nich. Zabudnúť na problémy a splynúť s prírodou.
Netušila, že celý čas ju niekto pozoruje. Julian sa s prižmúrenými očami díval na ženu, ktorá ho vždy tak veľmi vyvádzala z rovnováhy. Teraz však nevyzerala, že by chcela vyvolať nejaký konflikt. Stála síce neďaleko, no privreté viečka dokazovali, že túži mať dokonalý pokoj.
Zamyslene si ju prezeral od hlavy po päty. Ošumelé šaty jej viali vo vetre a napriek hrubej spodničke lemovali jej telo tak, že mal aspoň na okamih možnosť zazrieť jeho krivky.
Vyzerali veľmi žensky, no akiste sa mu to iba zdalo, pretože už tak dlho nemal ženu. Po tejto by mohol zatúžiť iba ak vo sne, hoci aj tam by ho určite prenasledovala so svojimi mravnými zásadami.
Zaujalo ho však na nej niečo iné. Popri tvári jej v prúde vzduchu poskakovalo niečo žiarivé. Vyzeralo to ako oheň, no mohlo to spôsobiť aj slnko, chýliace sa k horizontu.
Čo to len môže byť? Na hlave mala iba šatku. Možno záblesk nejakého ozdobného kamienka. Už dlhšie však premýšľal, prečo si tak úzkostlivo skrýva svoje vlasy. Žeby sa za ne hanbila? Možno je to iba ďalší jej rozmar a chce pôsobiť dôležito. On ju však o vysvetlenie prosiť nebude.
Odrazu sa strhla, akoby zacítila jeho upretý pohľad. Prudko sa obrátila a vrhla naňho obviňujúci pohľad, akoby ho vinila za to, že ju ruší pri rozjímaní. Na nič nečakala. Rýchlo sa od neho odvrátila a potom sa stratila kdesi v podpalubí.
Prinútil sa prestať na ňu myslieť, no nečinnosť a nemožnosť robiť niečo iné ako premýšľať, ho stále nútili vracať sa k nej.