Carlosov pohár. 10.kapitola

Nastal deň nášho odchodu na Carlosov pohár. Nemuseli sme cestovať ďaleko len na opačný koniec mesta, ale aj tak som mala pocit akoby sme odchádzali na opačný koniec zemegule. V predvečer nášho odchodu som Fernanda úpenlivo prosila, aby to zrušil, no vedela som, že je to márne. Vzal ma do náručia a trpezlivo presviedčal, že to zvládneme. Seňora Elena behala po celom dome ako nadopovaná a balila mi veci. Bola presvedčená, že potrebujem všetko. Ja som behala za ňou a presviedčala ju, že to, čo potrebujem mám už zbalené. Asi po hodine som to vzdala a šla navštíviť Améliu. Potrebovala som priateľské povzbudenie. Nemala som na ňu čas odvtedy, čo ma od nej Fernando vytiahol bosú. Bola som náramne zvedavá, čo je nové s Rodrigom. Len čo ma uvidela hodila sa mi okolo krku.
„Len poď ďalej. To sa robí? Neozvať sa najlepšej priateľke?“ karhala ma zo smiechom.
„Prepáč, ale nemala som čas.“
„Ja viem. Neospravedlňuj sa. Tak. Zajtra odchádzate?“
„Odkiaľ to vieš?“
„Od seňory Eleny. Vie to celá ulica. Mala by si vidieť Palomu, Blancu a Cate. Vieš ako ti závidia?“
„A čo? Že sa idem znemožniť pred celým národom? Ale mám výhodu. Po súťaži môžem zdrhnúť z krajiny. Len dúfam, že sa to nevysiela aj u nás doma. V takom prípade sa odsťahujem do Grónska.“
„Tak tomu vravím sebadôvera. Fernando z teba musí mať radosť. A keď ho už spomínam. Dievčatá ti závidia práve jeho.“
„Tak im ho rada požičiam a môžu s ním ísť aj na tú súťaž.“
„To by si vážne urobila? Ak hej stačí povedať. Zavolám im a sú tu ako na koni.“ žartovala Amélia.
„Nie! Nedám si ho za nič na svete!“ zastavila som ju, keď sa so smiechom načahovala po telefóne.
„Tuším sa niečo medzi vami zmenilo odkedy sme sa nevideli.“
„Áno. Je to ten najlepší chlap na svete.“ začala som zasnene a všetko som jej vyrozprávala. „Ale dosť už o mne. Neprišla som si sem len po povzbudenie, ale aj preto lebo som zvedavá ako to vyzerá s Rodolfom.“ Amélia sa na chvíľu začervenala a ukázala mi ruku, na ktorej sa ligotal snubný prsteň. Bol z bieleho zlata s malými briliantmi po obvode. Pôsobil jemne, no zároveň vzácne. Bol presne ako Amélia.
„Nie?“
„Áno.“
„Nie?“
„Ale áno.“
„Kto by to do teba povedal? Čo všetko stihneš za dva týždne. Gratulujem!“ objala som ju tak silno ako som len mohla. „Naozaj ti to prajem. A ako ťa mám teraz volať? Seňora Amélia alebo vážená seňora?“
„Len si uťahuj. Počkaj, keď si budeš brať Fernanda. Ja už vtedy budem vydatá a budem sa na tebe dobre zabávať.“
„To by si sa zabávala tak, či tak. A nikde nie je napísané, že si ho vezmem.“
„Ale je.“
„Čo nepovieš? A kde?“
„Predsa tam hore. Vo hviezdach.“ Amélia sa zatvárila tajomne a mrkla na strop.
„A čo si ty astrológ? Nechajme to radšej tak a rýchlo mi povedz ako sa to stalo.“ nedočkavo som do nej dobiedzala. Pripadala som si ako seňora Elena.
„Pamätáš sa ako po teba prišiel Fernando?“ začala nesmelo. „Hneď ako ste odišli, vrátil sa domov seňor Rodolfo. Teda Rodolfo.“ usmiala sa rozpačito. „Čudovala som sa, že je doma tak skoro. Povedal mi, že tí robotníci, čo nám mali prísť rekonštruovať dom sa ohlásili na skoršiu hodinu, a tak sa musel vrátiť. Myslela som, že mi srdce vyskočí z hrude, keď som ho zbadala. Ale našťastie sa mi podarilo upokojiť. Rýchlo sme poupratovali a pripravili celý dom. Hneď ako sme s tým skončili prišli robotníci. Ja som odišla do kuchyne pripraviť niečo na večeru a Rodolfo na nich dozeral. Odišli večer okolo ôsmej a nechali nám v streche dieru.“
„Dieru?“
„Áno. Rodolfo im prikázal opraviť krovy a vymeniť krytinu. A to sa nedá stihnúť za jeden deň.“
„A keby bolo náhodou pršalo?“
„Na to isté sa ich pýtal aj Rodolfo. Snažili sa ho presvedčiť, že v noci určite pršať nebude. Nakoniec, na jeho naliehanie tú dieru nejako zakryli.“
„Tomu sa povie ochota. Mali ste sa spoliehať na to, že nebude pršať? No chcela by som vidieť ich ako by si v dome nechali dieru.“
„Veď aj pršalo. Okolo druhej v noci ma Rodolfo prišiel zobudiť, aby som mu išla pomôcť. Keď sme prišli do podkrovia, kryt bol uvoľnený a cez dieru sa doslova liala voda. Na strechu sa v takom počasí vísť nedalo, a tak sme to museli utesniť zvnútra. Rodolfo našiel nejaké dosky, ktoré si tam nechali tí fušeri a snažili sme sa to zatĺcť zvnútra.“
„Podarilo sa?“
„Podarilo, len kde tu pretekala voda. Podložili sme pod to detskú vaničku. Rodolfo ju našiel na povale po chlapcoch. Obaja sme boli do nitky premočení. Rodolfo sa bál, aby som neprechladla a bežal po uterák. Potom ma zaviedol do svojej izby. Smiali sme sa na tom ako vyzeráme a uťahovali sme si z „pánov majstrov“. A potom,.....“ Amélia sklopila zrak a zahanbená zmĺkla.
„Čo potom? Amélia teraz mi to už musíš povedať. Od zvedavosti som napnutá ako struna.“
Zhlboka sa nadýchla a opatrne rozprávala ďalej. „Potom mi cez plecia prehodil uterák a jemne mi ich šúchal a zrazu bol tak blízko a bolo medzi nami čosi, čosi ako vzduchoprázdno a ....“ hlas sa jej zadrhával.
„A?!“ od napätia som takmer vyletela z gauča.
„On,“ sklopila zrak, „začal ma bozkávať.“
„Super!“ zvolala som.
„Ale to nie je všetko.“ prerušila ma Amélia. Z tónu jej hlasu som cítila pocit viny. „Neostali sme len pri tom.“ uprela na mňa smaragdové oči a čakala ako budem reagovať.
„Spala si s ním?“
„Áno, ale neodsudzuj ma. Ja viem, že sme si hovorili, že ani jedna z nás by nevliezla s chlapom do postele na prvýkrát, lenže ty nevieš aké to bolo krásne, keď....“
„Stop! Ticho!“ zastavila som ju gestom ruky. „Ospravedlňuješ sa mi tu akoby si bola nejaká šľapka. Upokoj sa. Ja ťa za nič neodsudzujem. Nemám prečo. Naopak teším sa, že si šťastná. Nemôžeš to brať tak, že si mu hneď skočila do postele. Poznáš ho predsa vyše roka. Vieš o ňom viac ako ktokoľvek iný.“
„Ja viem, ale stále si pripadám vinná za to, že som mu hneď podľahla.“
„Vidíš, čo máš na ruke? To je snubný prsteň drahá. Tak nevymýšľaj sprostosti a buď jednoducho šťastná. A ak to tvojmu svedomiu tak veľmi prekáža, povedz mu nech sklapne! Vieš ako to vidím ja? Ako logické pokračovanie vášho platonického vzťahu. Ľúbila si ho?“
„Ľúbila.“
„A on teba?“
„Tiež. Povedal mi, že ani nevie kedy sa do mňa zaľúbil. Jedného rána sa vraj na mňa pozrel a uvedomil si, že je to tak.“
„No vidíš. Poznali ste sa, ľúbili ste sa, žili ste spolu. Niet tu, čo riešiť.“
„Takto som sa na to nepozrela.“
„Odteraz sa na to budeš pozerať takto a už nechcem počuť, žiadne hlúposti! Vieš, čo by bolo skutočné porušenie zásad? Keby som sa bola vyspala s Fernandom v tú noc, keď ma odviezol za mesto.“
„A nespala si s ním?“ spýtala sa Amélia opatrne.
„Jasné, že nie! Ty mi tu vyplakávaš kvôli mužovi, s ktorým žiješ a myslíš, že ja by som skočila do postele s chlapom ktorého som poznala sotva pár hodín?!“ vybuchla som rozhorčene.
„Prepáč nehnevaj sa. Ja viem že by si to neurobila. Nechala som sa zviesť rečami dievčat. Poznáš ich nahovorili kadečo. A potom, čo som zažila s Rodolfom viem aké je to ťažké odolať.“
„Povedala som ti. Nič sa nestalo. Aj keď bála som sa, že sa o niečo pokúsi. Nič také neurobil a som mu za to vďačná. Neverila som, že takí muži ešte žijú.“ nachvíľu som sa zasnívala.
„Povedz mi,“ začala som hanblivo
„aké to je.“
„Spať s niekým?“
„No áno. Je mi to trápne.“
„Vždy sme si predsa všetko hovorili.“ S Améliou sme si v okamihu vymenili úlohy. Teraz som tou nesmelou bola ja. Bolo mi trápne rozprávať o tom, no zároveň ma lákalo čaro nepoznaného. „Veľmi som sa toho bála.“ pokračovala Amélia. „Lenže keď ma Rodolfo držal v náručí, položil na posteľ a začal pomaly bozkávať po celom tele,“ od vzrušenia ňou prebehli zimomriavky „cítiš na sebe jeho telo, silu, vôňu, tomu sa nedá odolať. A myslím si, že ak to prežívaš s niekým koho miluješ nemáš najmenšiu šancu.“
„Takže si sa prestala báť?“
„Neprestala. Túžba a hlavne láska sú však silnejšie ako tvoj strach. A Rodolfo bol taký nežný. To sa nedá opísať to si musíš prežiť.“
„Dúfam, že máš pravdu.“ posmešne som na ňu zagánila. „A čo bolo ďalej? Ako si prišla k prsteňu, seňora?“ zasmiala som sa.
„Nebolo to také jednoznačné ako to vyzerá. Aspoň pre mňa nie. Ráno po našej prvej spoločnej noci som sa vytratila z postele. Nevedela som, čo si mám myslieť, ako sa k nemu správať. Mala som dojem, že mi z toho zmätku roztrhne hlavu! Osprchovala som sa, prezliekla a šla som do kuchyne za svojimi každodennými povinnosťami. Chystala som raňajky a ruky sa mi triasli akoby som mala Parkinsona. Práve som natierala chlieb, keď som ho začula schádzať po schodoch. Pospevoval si. Bola som mu otočená chrbtom. Stála som tam ako prikovaná. Nemohla som sa ani pohnúť. Bála som sa naňho pozrieť.“
„A on?“
„Objal ma, pobozkal na líce a spýtal sa prečo som ušla z postele. Ja som tam len nehybne stála a na nič sa nezmohla. Rodolfo zvážnel, otočil si ma tvárou k sebe, zbadal v nej môj výraz a opýtal sa ma, či to ľutujem. Podarilo sa mi dostať zo seba aspoň: Nie. Asi mi čítal myšlienky alebo čo, lebo ma ubezpečil, že to, čo sa medzi nami stalo nebol len chvíľkový úlet. Vlastne si to naplánoval, len to malo prebehnúť trochu inak. Pri sviečkach a tak.“
„Veď aj toto bola romantika. Čaro nečakaného. Alebo tú dieru do strechy urobil sám. “ podpichla som Améliu.
„Vidíš? Tak to ma nenapadlo.“ tvárila sa, že nad tým vážne rozmýšľa. „Ale nie. Kvôli mne by si z domu neurobil bazén.“ Rozosmiali sme sa.
„Stále neviem ako ťa požiadal o ruku.“
„Vydrž chvíľu. Kde sme to skončili? Aha v tej kuchyni. Teda ako som tam tak nemo naňho civela, vyklopil mi všetko akoby mi čítal zočí, čo chcem počuť. Povedal, že ma ľúbi už dlho a chlapcov poslal preč, aby sme si všetko dali do poriadku.“
„Tým myslel dostať ťa do postele?“
„Týý.“ Amélia po mne hodila vankúš. „Nepodpichuj! Jasné, že nie. Myslel tým náš vzťah.“
„A to nie je dostať ťa do postele?“ nedala som jej pokoj.
„Buď si budeš robiť srandu z niekoho iného alebo sa nedozvieš, čo bolo ďalej!“
„Dobre. Už budem dobrá. Ale nedalo mi to.“
„Stručne a jasne. Vyznal mi lásku. Ja som sa na nič nezmohla a znova sme skončili v posteli. Prežívali sme niečo ako medové týždne a včera ma požiadal o ruku.“ Amélia zmĺkla.
„Požiadal o ruku. To môže povedať každý. Ale ako? Len tak medzi rečou, pri obede? Hej Amélia je to výborné. A keď tak dobre varíš nevezmeš si ma?“
„Samozrejme, že nie! Bolo to nádherné. Ráno som prišla z nákupu a v dome bolo podozrivé ticho. Najprv som volala na chlapcov, potom na Rodolfa, ale nikde nikoho. Nuž som sa pobrala do kuchyne, keď som pred schodmi v hale uvidela na podlahe šípku z lupeňov ruží. Rýchlo som zložila nákup a vybrala som sa v jej smere, čiže na poschodie. Myslela som si, že Rodolfo chystá nejaké prekvapenie a nebola som ďaleko od pravdy. Šípky s lupeňov ma zaviedli do jeho spálne. A keď som vošla do dverí...“ Amélii sa od dojatia lámal hlas. „ ... kľačali tam predo mnou všetci traja, Rodolfo aj chlapci. Všetci mali v rukách ružu. Chlapci červené a Rodolfo bielu. Pri tom pohľade ma pichlo pri srdci, a keď sa ma Rodolfo opýtal: „Vezmeš si nás?“ cítila som ako veľmi ich milujem, až tak, že mi z toho zovrelo dušu. Snažila som sa ovládnuť, ale nedalo sa. Rozplakala som sa ako tie hlúpe ženské v sladkých románoch. Pamätáš? Vždy sme sa smiali aké je to trápne. Ale keby si vedela, bol to taký pocit, to sa nedá opísať.“
„ Netušila som, že raz tie romantické hlúposti budeme brať vážne.“
„ Ani ja.“ utierala si slzy šťastia Amélia. „ Ale to nie všetko.“
„ Čo ešte? Bolo to prekrásne!“
„ Neodpovedala som mu, lebo som plakala. Vstal, prišiel ku mne a na ruži, ktorú držal v ruke sa ligotal tento prsteň. Keď som ho uvidela oprela som sa mu o rameno a rumádzgala ako pominutá. Priala som si prestať a pozrieť sa mu do očí, ale nešlo to. On ma nežne objal a tíšil ma. Po chvíli povedal: „ Stále neviem, či plačeš od šťastia alebo zo zúfalstva. Na to sa mi podarilo trochu sa utíšiť. Pozrela som sa mu do očí a zašepkala: „Áno.“ A vieš, čo urobil?!“ opýtala sa rozhorčene. „ Uťahoval si zo mňa: „ Tak teraz naozaj neviem, či si šťastná alebo zúfalá..“ Buchla som ho do pleca. Zasmial sa a celou silou ma zovrel v náručí. Nastokol mi na ruku prsteň a pobozkali sme sa. Potom k nám pribehli chlapci a aj oni mali v ružiach čosi ligotavé. V každej bola jedna náušnica. Rodolfo pozrel na prsteň a zašepkal mi do ucha: „ To aby mu nebolo smutno.“ a nakoniec sme sa objali všetci. Ako naozajstná rodina.
Večer ma na posteli čakali nádherné šaty. Musíš ich vidieť!“ vyskočila a bežala po ne do svojej izby. Boli skutočne prekrásne. Ako pre princeznú. Belasé s jemným vyšívaným kvetinovým vzorom a ľahké ako pierko.
„ Sú úžasné.“ zatajil sa mi dych.
„ Keď ma v nich Rodolfo uvidel povedal, že som anjel.“
„ Tak to sa mu vôbec nečudujem.“ nemohla som odtrhnúť zrak od takej nádhery. „ Normálne ti ich závidím. A veľmi.“ žartovala som.
„ Ak budeš dobrá, možno ti ich niekedy požičiam.“ zasmiala sa Amélia nezbedne.
„ Dobre viem, že by si to nikdy neurobila.“
„ Ako to môžeš vedieť?“
„ Lebo ani ja by som ti také šaty nepožičala.“
„ Ale ja áno.“
„Klamárka.“ zagánila som na Améliu posmešne. „ Ty by si ich nepožičala mne a ja zasa tebe. Nie pre to ako vyzerajú, ale pre to čo pre teba znamenajú.“
„ Vyhrala si. Máš pravdu vzdávam sa.“ zdvihla ruky na znak ústupu. Potom sa ku mne sprisahanecky naklonila. „ Ale keby to náhodou bola otázka života a smrti, požičala by som ti ich.“
„ Fajn. Dobre vedieť, kde mám hľadať šaty, keď mi pôjde o život.“ dodala som ironicky. „ Prečo ti tie šaty vlastne dal?“
„ Pretože mi prichystal ďalšie prekvapenie. Deti poslal k priateľom, obliekol si smoking a zaviedol ma do záhrady.“
„ Do záhrady? Nešli ste na večeru?“
„ Toto bolo lepšie než akákoľvek večera. Všade horeli sviečky, v dome okrem nás nebol nikto a z magnetofónu hrala hudba.“
„ Ešte dobre, že ste nevyhoreli.“
„ Musíš mi kaziť radosť!“ nahnevala sa Amélia. Rýchlo ju to však prešlo a potmehúdsky sa usmiala.
„ Vieš, že to bolo prvé, čo mi napadlo, keď som vošla do záhrady? Nepomyslela som si: Bože to je nádhera. To až potom. Prvá moja myšlienka bola: My vyhoríme!“ Znovu sme sa rozosmiali. „ Až neskôr som si všimla, že každá sviečka bola v pohári.“ rozosmiali sme sa ešte viac.
„ Tak na toto naozaj nikdy v živote nezabudneš. Mala by si napísať knihu. Určite by šla na dračku.“
„ Nó. Možno nad tým pouvažujem.“ Chvíľu bolo ticho. „ Nié.“ vyprskli sme obidve do nekontrolovaného smiechu. „ Myslím, že o svoj život sa so svetom deliť nebudem.“
„ Neviem si ťa predstaviť ako spôsobne sedíš, rozdávaš autogramy a odpovedáš na desiatky nezmyselných otázok.“
„ Prečo na desiatky? Drahá, keby som ja napísala knihu, boli by to stovky, čo stovky, tisícky hlúpych otázok.“ Tak teraz sme sa už naozaj nedokázali ovládať. Vybuchli sme do hurónskeho rehotu. Obe sme dobre vedeli ako to Amélia v skutočnosti myslí. Trvalo nám hodnú chvíľu kým sme sa konečne upokojili. Práve vo chvíli, keď sme na tom boli relatívne dobre, vošiel do izby Rodolfo. Stačil nám jeden pohľad na neho a opäť sme sa nekontrolovateľne rozrehotali. Chvíľu na nás nechápavo civel, potom len bezmocne mykol plecami a pobral sa preč.
„ Chudák.“ dusila som sa smiechom.
„ Neboj sa ja mu to potom vysvetlím.“ pokúšala sa hovoriť Amélia, ale veľmi súvislo jej to nešlo.
„ Teda to dokážeš len ty. Urobiť zo zásnub totálnu somarinu.“
„ Čo už? Každý máme na niečo talent.“
Záchvat smiechu nás ovládol na dobrých pätnásť minút. Keď sa nám konečne podarilo dostať sa do normálu, zrak mi padol na hodinky. Bolo už neskoro a ráno som musela skoro vstávať. Rozlúčila som sa teda s Améliou. Popriala mi veľa šťastia a silno sme sa objali. Kráčala som po ulici a cítila som sa ako pierko. Aspoň na chvíľu sa mi podarilo striasť zo seba strach a nervozitu. Myslela som aj na Améliu a potichu som sa modlila, aby jej to šťastie vydržalo.