Carlosov pohár. 11. kapitola

Taxík nás vyhodil pred budovou, ktorá vyzerala ako štadión. Bola obrovská a pri pohľade nahor som mala dojem, že na mňa padá.
„ Povedal si, že ideme tancovať, nie hrať hokej.“
„ To je športová hala, nie štadión, zlatko.“
„A aký je v tom rozdiel?“
„V tejto budove je všetko, na čo si len spomenieš. Od hokejového štadióna cez plaváreň až po tanečnú sálu.“ usmial sa.
„Aha, čiže pekne sa ponaháňame po ľade, opláchneme sa v bazéne a potom pôjdeme žúrovať.“ pokúsila som sa o nie veľmi vydarený vtip.
„Vtipné, ale nie sme tu na dovolenke.“ hľadel na mňa s takmer rodičovským pohľadom. Asi mu to dalo veľa práce neustále odolávať mojim výhovorkám.
„Á, no konečne!“ vo veľkých presklených dverách stál Diego a hneď sa vrhol Fernandovi do náručia.
„Už som sa bál, že si si to rozmyslel. Poď ku mne kamarát môj.“ Diego ho opäť objal tak prudko, až mu takmer vyrazil dych a chlapsky ho tľapkal po pleci. Potom sa otočil ku mne: „Anjel môj! Tak rád ťa vidím.“ zvolal, zdvihol ma do vzduchu a zatočil sa so mnou. Nestačila som sa čudovať, veď sme sa takmer nepoznali. Buď bol taký srdečný alebo šibnutý. „No poďte, poďte. Skoro všetci už prišli. Hádam nechcete byť poslední?“ Diego sa rozbehol dopredu a očakával, že ho budeme nasledovať.
Naklonila som sa k Fernandovi a pošepla som mu do ucha: „Je v poriadku?“
„Ten nebol nikdy v poriadku, ale teraz sa zrejme teší, že ho vytrhneme z pazúrov dračice Paulíny.“ Fernando zlomyseľne vyceril zuby a zavrčal. Veľmi som sa snažila ovládať, aby som sa nezasmiala.
„A čaká to hlavne od teba.“ zagánila som na neho.
„Bábika moja.“ pobozkal ma na líce. „Hádam by si nežiarlila? Už som ti predsa vysvetlil ako je to s Paulínou.“
„Viem. A nehnevala som sa, len som ťa chcela podpichnúť!“ štuchla som ho zo smiechom pod rebro.
„Super! Ty si moja bábika.“ objal ma okolo pása.
„Nevolaj ma bábika! Koľkokrát ti mám vravieť, že to neznášam!“ zlostne som sa snažila odstrčiť ho od seba.
„Ale bábika, to ťa tak hnevá, keď ťa volám bábika? Bábika moja.“ uštipačne sa mi líškal. Od zúrivosti som naňho zavrčala a on sa rozosmial. „Tomu sa nedá odolať. Si taká sexi, keď sa hneváš.“
„Hnevať sa na teba môžem aj bez toho, aby si ma volal bábika! Stačí povedať.“
„Lenže mne sa to páči, volať ťa bábika. Si ako bábika z porcelánu. Tvoje modré oči a červené pery.“ tajomne sa usmieval a jeho tvár sa približovala k mojej.
„Prečo vždy musí byť všetko po tvoj...“ umlčal ma bozkom. Bol skrátka hrozný, vždy vedel, čo na mňa platí.
„Héj vy dvaja.“ rozčuľoval sa Diego. „Na to budete mať dosť času potom. A okrem toho nie je pekné nechať človeka myslieť si, že za ním kráčate. Rozpráva sa totižto sám so sebou a všimne si to až vtedy, keď ostatní ľudia naňho čudne hľadia a ukazujú rôzne gestá. Ak by vás to zaujímalo.“
„Prepáč.“ ospravedlňovala som sa mu ľútostivo, no pri tej predstave som len ťažko potláčala smiech.
„On je zvyknutý.“ doberal si ho Fernando.
„Vidíš to?“ zazrel na neho Diego vyčítavo. „A že vraj kamarát.“ Diego a Fernando boli kamaráti ako sa povie na život a na smrť. Ak by jeden skočil do studne, druhý by ani na sekundu nerozmýšľal a skočil by za ním. Neustále si zo seba robili žarty, no navzájom sa rešpektovali. Občas mi pripadali ako starý manželský pár. Vedeli o sebe všetko, nedokázali sa dlho na seba hnevať. Keď boli spolu neustále jeden na druhého frfľali, no ako náhle sa niektorí stratil z dohľadu, ten druhý ho predo mnou vychvaľoval do nebies. Nemohla som si nájsť lepších priateľov, než boli títo dvaja. Samozrejme okrem Amélie.
„ Naozaj poďme už.“ posúril nás tento krát Fernando.
„Ozaj, teraz vážne. Paulína vie, že prídeme?“ spýtala som sa ho. Pamätala som si ešte ich rozhovor spred niekoľkých týždňov. Paulína vtedy zúrila a Fernando hovoril niečo o akejsi prísahe. Pokúsila som sa zistiť prečo zmenil názor, ale vždy sa z toho šikovne vykrútil a zakaždým, keď som to čo i len spomenula, zjavil sa mu na tvári ten neprítomný výraz, ktorý ma tak desil. Tušila som, že predo mnou niečo tají, no verila som, že mi to povie až na to príde čas. Tých pár týždňov, čo sme sa poznali sa mi predsa len zdalo málo na to, aby sme odrazu o sebe vedeli všetko.
„Nie nevie o tom.“ odpovedal mi Fernando. „Keď nás uvidí od jedu buď ozelenie alebo od zlosti vystrelí na mesiac ako raketa.“ Zasmiala som sa. Diego však nadvihol obočie, poobzeral sa naokolo akoby sa niečoho obával, potom sa ku mne naklonil a zašepkal: „On nežartuje.“
Myslela som , že si zo mňa uťahujú: „Ale chlapci. No tak. To hádam trošku preháňate. Nie?“
Obaja sa tvárili smrteľne vážne. „Ani náhodou.“ zahlásili zborovo. Diego naďalej šepkal: „Je to diabol v ženskej koži. Zjaví sa vtedy, keď to najmenej čakáš a má uši všade.“
„Ale, ale koho to tu nevidím!“ ozval sa mu za chrbtom piskľavý ženský hlas. Diego sa od ľaku chytil za srdce. Skôr ako sa otočil šepol: „Nehovoril som?“ Bola to Paulína. Dokonale upravená, v značkových šatách, ktoré pevne obopínali jej štíhle telo. Neopustil ma však pocit, že to s mejkapom príliš preháňa. Bola prirodzene krásna. Nemusela na seba kydať toľko omietky. Len čo nás zbadala hodila sa Fernandovi okolo krku a všetkým nám do nosa vrazila jej odporne sladká voňavka. Pošepla som Diegovi: „Čo je to za smrad?“
„To je jej vlastná výroba. Chce to predávať pod vlastnou značkou až raz bude slávna.“
„No ako vidím, či skôr cítim,“ uškrnula som sa „nie je až taká dokonalá. Používa ju stále?“
„Každučký deň. A na litre!“
„Ty už si si asi na ten smrad zvykol. Nie?“
„Blázniš?! Na to si nezvykneš nikdy! Maryta ja pri tej žene trpím! Hneď ako sa skončí táto súťaž, poletím niekde na opačný koniec planéty na dlhú, veľmi dlhú dovolenku. A ak to nevyhráme, tak z dej dovolenky bude doživotný exil! Rozmýšľal som, vieš, vždy som chcel vidieť tučniaky. Myslíš, že Grónsko je dosť ďaleko?“
„Ale nepreháňaj!“ zachichotala som sa potichu. Chudáčik naozaj vyzeral ako pred popravou. Bol celý spotený. „Nechce sa mi veriť, že Paulína je naozaj taká strašná. A okrem toho,“ štuchla som ho do pleca
„tučniaky žijú v Antarktíde. V Grónsku stretneš akurát tak ľadového medveďa.“
„Nevadí. Radšej zúrivý ľadový medveď než diabolská Paulína.“
Paulína konečne doobjímala Fernanda, ale zo svojho objatia ho nepustila. Zavesila sa na neho a pohrávala sa mu s gombíkmi na košeli.
„Zlatíčko! Si úžasný! Prišiel si ma povzbudiť?!“ pišťala. „Nie, nie. Nič nehovor. Už viem. Prišiel si so mnou súťažiť! Však je to tak? Prišiel si vystriedať tohto neschopného hlupáka.“ škaredo zazrela na Diega. Ten sa zhlboka nadýchol a sklonil hlavu, aby sa upokojil. Potom na mňa pozrel s veľavravným pohľadom. V tvári mal napísané: „Vidíš, čo musím znášať? Ešte stále si myslíš, že nie je taká zlá?“ Opätovala som mu uznanlivý pohľad a povzbudivo som ho pohladila po pleci.
„A táto tu?“ Paulína sa v urážaní len rozbiehala. „Načo si sem dovliekol túto metlu? Nehovor, že ešte u teba pracuje?“
„Paulína prosím ťa prestaň!“ zahriakol ju Fernando.
„Miláčik,“ pokračovala posmešne „vysvetli mi prosím ťa ako s ňou môžeš tancovať? Veď kvôli tým nárazníkom ju nemôžeš ani chytiť okolo pása.“
„Paulína!“ skríkol Fernando. „Už toho bolo naozaj dosť! Správaj sa prosím ťa slušne.“
„Ale mucko.“ zaliečala sa mu znova. „Hádam len nie si citlivý na tú buchtu.“ Dôverne sa k nemu naklonila. Tvárila sa, že šepká, no v skutočnosti chcela, aby sme to s Diegom počuli: „Fernando, zlatíčko, nechajme ich tu a poď si do mojej izby trochu oddýchnuť.“
Došla mi všetka trpezlivosť. Od žiarlivosti vo mne hrali všetky žilky. Nebola som jednou z tých žien, čo vyrobia mužovi scénu a pobijú sa so sokyňou hoci aj na verejnosti. Namiesto toho som zvolila iný, rafinovanejší prístup. Použila som nepriateľove zbrane. Pošepla som Diegovi: „Uznávam, mali ste s Fernandom pravdu. Je to riadna mrcha.“ Povedala som to tak, aby to počula. Nech tá koza vie, čo si o nej myslí jej „mucko“.
„Ty úbohá chudera! Čo si to povedala?“ jačala ako zmyslov zbavená.
„Požičané sa vracia seňorita.“ bezočivo a celkom pokojne som sa na ňu usmievala.
„Ako si dovoľuješ?! Vieš kto som ja?“ Fernando ju musel držať inak by bola na mňa hneď skočila.
„Je mi to úplne jedno. Aj keby si bola anglická kráľovná, to ti ešte nedáva právo bezdôvodne urážať ľudí.“
„Ty ma nebudeš poučovať!“ jačala tak, že sa na nás pozerala celá vstupná hala.
„Ticho!“ Fernandovi došla trpezlivosť. „Paulína prosím ťa upokoj sa a nerob tu divadlo!“
„Tak ja tu robím divadlo?! Hádam sa nepostavíš na stranu tej špaty?!“
„Nestaviam sa na nikoho stranu a vyprosím si, aby si sa k Maryte takto správala!“
„Prečo ju tak brániš? Á už viem. Zohrieva ti posteľ, čo?“
„Paulína tak už sklapni! Toto si už naozaj prehnala!“ bolo to po prvýkrát, odkedy som Fernanda poznala, čo takto vybuchol. Prekvapilo ma, že sa dokáže tak hnevať.
„Tak to popri!“ vrieskala Paulína ďalej.
„Neviem prečo tak vyvádzaš? Nikdy som ti nič nesľuboval ani som ti neublížil. Už roky ti opakujem, že medzi nami nič nebude a ty to stále nechceš pochopiť!“
„Takže to nepopieraš?! Vymenil si ma za takú, takú obyčajnú hus! Už mi chýba len to, aby si mi povedal, že s ňou ideš na súťaž!“ Paulína sa hystericky rehotala. Správala sa ako blázon. Fernando mlčal a jej pomaly začínalo dochádzať, čo to znamená. „Nié!“ zvrieskla a vrhla sa na neho. „Ty si ma naozaj vymenil za túto špinu. Toto ti nikdy neodpustím!“ metala sa a búchala do neho päsťami ako šialená. Musela zasiahnuť ochranka, aby ju uzemnili. Keď sa im konečne podarilo odtrhnúť ju od neho vrieskala ďalej:
„Toto ešte oľutuješ Fernando Islas! Nemáš žiadnu šancu! Počuješ?“
„Slečna upokojte sa lebo budeme nútení zavolať na vás políciu.“ snažili sa ju upokojiť ochrankári, ale vôbec ich nevnímala. Fernando ich poprosil, aby to nerobili a zavolal jej taxík, ktorý ju mal odviezť do hotela. Skôr ako ju ochranka vyviedla von z budovy stihla nám ešte uštedriť zopár nadávok: „Dal si prednosť tej šmatľavej kači pred kráľovnou parketu! To ti nedarujem! Nevyhráš ten pohár! Bezo mňa nie! Nemáš šancu!“ Potom jej škriekajúci hlas zanikol za mohutnými dverami, no dvaja statní ochrankári s ňou mali, čo robiť, aby ju udržali a zabránili jej opäť sa vrútiť dnu, pokiaľ vonku čakali na taxík. V tej chvíli mi najviac bolo ľúto taxikára. Pri troche šťastia z toho hádam vyviazol živý.
„Tak to ti teda pekne ďakujem.“ osopil sa Diego na Fernanda.
„Uviazal si mi slučku na krk.“
„A čo som mal robiť? Raz sa to musela dozvedieť!“
„Ale nie takto! Vieš si predstaviť, čo bude zajtra vyvádzať. Ty ju nebudeš musieť znášať!“
„Prepáč Diego. Je mi to ľúto. Sľubujem ti, že sa s ňou ešte pokúsim pozhovárať. Počkáme kým sa trochu upokojí a potom sa uvidí.“
„Ak sa niekedy upokojí. Teraz určite v hoteli rozbíja nábytok.“
„Prinajmenšom.“ Fernando sa pousmial. Chvíľu na seba hľadeli a potom sa obaja rozosmiali. „Zažil som už u Paulíny všeličo, ale že je schopná celkom stratiť sebakontrolu a dokonca sa pobiť na verejnosti, to som netušil. Až sa upokojí a uvedomí si ako utrpela jej povesť, dostane ďalší záchvat.“
„Kamarát už sa na teba nehnevám. A môžeš za to vďačiť len tvojmu anjelovi. Vidieť ako ju zložila na kolená, to stálo za to. Celkom čisto a pokojne. Ani brvou nepohla. Paulína sa môže hrať na najväčšiu dámu na svete, ale na vás nemá pani moja.“ Diego sa predo mnou uklonil temer po samú zem. „Keby som mal klobúk, zložím ho pred vami.“
„Ale no tak Diego. Už prestaň šaškovať.“ usmiala som sa.
„Myslím to celkom vážne. Okrem Fernanda si prvá osoba, ktorá si na tú diablicu trúfla.“
„A to som ju mala nechať, nech nás uráža? Chlapci mali ste pravdu. Je to beštia.“
„Maryta chcem sa ti ospravedlniť za všetko, čo Paulína natárala.“ tváril sa kajúcne Fernando.
„Zlato,“ pohladila som ho po líci „ty sa mi nemáš za čo ospravedlňovať. Nekázal si jej, aby bola taká odporná.“
„Mal som ťa pred ňou varovať, ale sám som netušil, že to dopadne takto. Chcel som jej to povedať medzi štyrmi očami, aby sa vyvrieskala na mňa. Možno by sa mi ju podarilo trochu upokojiť a nemuseli sme zažiť toto trápne divadlo.“
„No tak! Hlavy hore mládež.“ Diego sa vtisol medzi nás a objal nás okolo pliec. „Jediný kto si tu spravil hanbu, bola Paulína. Takže zabudnime už dnes na to a poďme potvrdiť našu registráciu.“

Po zaregistrovaní sme sa všetci zhromaždili v obrovskej tanečnej sále. Teraz som už s istotou vedela, že si pod sebou pílim konár. Obzerala som si všetkých tých, ľudí čo sem prišli vyhrať Carlosov pohár a neustále som sa sama seba pýtala načo som sa na to dala nahovoriť. Mnohí z nich boli na prvý pohľad profesionáli telom aj dušou. Hoci sme všetci boli oblečení v civile, profesionalita im vyžarovala z každého póru tela. Predstavila som si ich v upravených v tanečných kostýmoch a zatmelo sa mi pred očami. Musela som sa chytiť Fernanda, aby som nespadla. Vydesene na mňa pozrel. Opýtal sa: „Je ti zle? Si biela ako smrť“
„Áno. Panikárim.“ odpovedala som mu s námahou a mala som pocit, že ho prestávam vidieť.
„Neboj sa.“ pevne ma objal. „So mnou sa nikdy nemusíš báť.“
„To je síce pekné, ale som zvedavá ako zariadiš, aby som sa prestala báť seba samej.“
„Už nemôžme cúvnuť. Zaregistrovali sme sa. A týchto tu sa ani najmenej nemusíš báť. Dokonalosť nie je všetko.“ Už zase mi čítal myšlienky a tváril sa, že tomu, čo povedal aj verí. Chcela som sa ho na to opýtať, no predbehol ma. „Chceš sa ma spýtať, či to myslím vážne?“ Užasnuto som na neho pozrela. „Smrteľne vážne.“ znovu ma objal a nepustil až pokým sa to celé neskončilo. Trochu som sa upokojila. Lepšie som sa rozhliadla po sále a zistila som, že mal pravdu. Kdesi vzadu som zahliadla pestro oblečených Kubáncov ako sa veselo smejú. Napravo zasa starší manželský pár. Bolo tam mnoho ľudí z mnohých krajín, rôzneho veku, farby pleti aj rôznej postavy. Fernando zbadal, že sa obzerám: „ Povedal som ti, dokonalosť nie je všetko a už vôbec nie na Carlosovom pohári. Dôležitá je radosť zo života a z pohybu. Z týchto všetkých ľudí ostane len desať párov a len jeden z nich sa stane víťazom. Ale to neznamená, že tí ostatní sú horší. O to tu vôbec nejde. Vidíš tých ľudí ako sa smejú? Prišli sa sem hlavne zabaviť, naučiť sa niečo nové. Stretávajú sa tu ľudia s celého sveta a vznikajú tu priateľstvá na celý život. O to tu hlavne ide. O radosť.“
„ A si si istý, že to všetci vidia tak, ako ty?“
„Dúfam.“
Diego počul o čom sme sa zhovárali a nedalo mu nezapojiť sa do rozhovoru: „Keby si toto povedal Paulíne zvíjala by sa od smiechu na podlahe a určite by ťa vyhlásila za blázna.“
„Preto s ňou nemôžem tancovať. Pre ňu je to boj na život a na smrť.“
„Nepovedz mi, že po tom pohári ani trochu netúžiš.“ podpichol ho Diego.
„Keby som ti to povedal, klamal by som. Každý v tejto sále ho chce, ale keby všetci išli cez mŕtvoly tak, ako Paulína, vôbec by nestál za to.“
Stáli sme v sále už dosť dlho a nič sa nedialo. Až po polhodine začali všetci ľudia naokolo tlieskať. Nevedela som, čo sa deje. Všetky oči sa upierali do prázdneho hľadiska. Stáli sme kdesi v prostriedku toho davu a jediné, čo som mohla vidieť boli chrbty ostatných súťažiacich. Snažila som sa zistiť, čo sa deje. Nachvíľu sa mi podarilo zazrieť päť ľudí kráčajúcich cez úzku uličku medzi stoličkami.
„To je porota.“ šepol mi do ucha nadšený Fernando. „Tvoria ju dve ženy a dvaja muži, aby všetko bolo vyvážené a objektívne. Ten posledný seňor je sám Carlos Rivera. Má hlavné slovo. Členov poroty si vyberá sám.“
„Sú to odborníci?“
„Aj. Odborníci, bývalí víťazi pohára, učitelia tanca, jeho priatelia aj celkom cudzí ľudia. On vie najlepšie, kto si zaslúži sedieť vedľa neho. Každý rok je porota iná. Vždy je vymenený aspoň jeden jej člen. Pevnou súčasťou je len on a donedávna jeho žena. Nech jej je zem ľahká. Dáma, ktorá tohto roku zaujala jej miesto to nemá ľahké. Musí dokázať, že si ho zaslúži.“
Ľudia sa upokojili a mne sa podarilo nájsť malú škáročku, cez ktorú som videla aspoň dvoch členov poroty. Jedným z nich bol seňor Rivera. Na svoj vek vyzeral veľmi dobre. Nebol taký vysoký ako som si ho predstavovala. Bol to skôr menší a útlejší, bielovlasý muž. Pôsobil však nesmierne elegantne a vážne. Vôbec sa netváril prívetivo, ba dokonca som mala dojem, že je duchom neprítomný. Zareagoval až vtedy, keď ho organizátor vyzval, aby nám povedal pár povzbudivých slov. Svižne sa zdvihol zo stoličky, podišiel k mikrofónu a povedal: „Som rád, že ste prišli, určite to nebudete ľutovať.“ potom nastalo trápne ticho, ktoré každý v sále považoval za dramatickú prestávku. Don Rivera sa však otočil a odkráčal na svoje miesto. V sále zavládol ohlušujúci potlesk.
„To bol najkratší prejav v dejinách.“ povedal Fernando a Diego mu súhlasne prikývol: „Tohto roku to bude tvrdé.“
Tí čo sa súťaže zúčastnili aj pominulé roky, vedeli, že za života seňory Riverovej príhovor jej manžela vyzeral úplne inak. Bola v ňom energia, radosť a nadšenie. Carlos Rivera síce nikdy nikomu nerobil ústupky, bol prísny, no súčasne spravodlivý, ale vždy sa na súťaž, ktorú s takou láskou založil a udržoval, tešil. Preto dnes videli v jeho očiach ľahostajnosť a nezáujem a vedeli, že to nie je dobré.
Tí čo tu boli po prvýkrát, alebo nevedeli o smutnej udalosti, pokladali jeho stručné súvetie za prejav múdrosti a nadšene mu tlieskali.
Po príhovore nás oboznámili s pravidlami súťaže, vysvetlili harmonogram a povedali, kde dostaneme všetky informácie. Rozdali nám program s časovým plánom a zaželali nám veľa šťastia. Po celý ten čas sme s Fernandom ani len netušili, že na nás neustále upiera zrak pár tmavých očí.