Zabudnutý raj - XI.kapitola

XI. Kapitola - Ráno

Keď sa Rowena ďalšieho rána prebudila, celá minulá noc jej pripadala ako strašná nočná mora. Pokúšala sa zaspať už odkedy utiekla od pána Capwella, no vôbec sa jej to nedarilo. Stále totiž cítila na sebe jeho ruky, ktoré sa jej bez zábran dotýkali, počula jeho túžobné slová a pery ju neskutočne boleli, pretože sa vôbec nekontroloval a dokonca ju zranil. Prehadzovala sa v posteli, až nakoniec plná zúfalstva a bezmocnosti, že sa jej asi nikdy nepodarí zabudnúť na ten hrozný zážitok, vybehla z kajuty a zamierila priamo na palubu.
Ako náhle vyšla von, uvedomila si, ako veľmi jej chýbal morský vzduch, keď sa tak nepremyslene zaťala a odmietla ho kvôli nejakému bezvýznamnému cudzincovi. Pomaly kráčala až k zábradliu a tam si odrazu všimla jeho. Hľadel na ňu úplne inak ako predtým. Zazdalo sa jej, že v jeho očiach vidí podobný záblesk ako v očiach sira Johna, čo nemohla zniesť. Po niekoľkých zmätených slovách od neho utiekla a potom čo si znovu ľahla do postele, od vyčerpanie ihneď zaspala.
Rowena sa striasla a malátnym krokom prešla k truhlici, odkiaľ si vybrala nejaké šaty. Nepremýšľala ani nad tým, čo si vezme na seba, pretože sa jej všetko predchádzajúce snaženie videlo akosi zbytočné. Na čo bolo dobré namýšľať si a naivne veriť, že kapitán by bol schopný postaviť sa voči celej jej rodine, s ktorou relatívne dobre vychádzal, kvôli nej. Teraz, keď sa na to pozrela s odstupom, pripadalo jej to absurdné.
Pokrútila hlavou, mechanicky si vlasy zamotala do šatky a vyšla z kajuty. Posledný pohľad, predtým než zatvorila dvere, patril roztrhaným zničeným šatám, ktoré ležali v kúte kajuty.
O niekoľko minút už vychádzala na palubu a s nepatrným úsmevom sa dívala na more a ostré slnko, čo sa na ňom odrážalo. Hladina bola znova posiata stovkami malých žiarivých perličiek. Aká nádhera!
Poobzerala sa okolo seba a vzápätí sa začervenala, lebo sa pohľadom stretla s cudzincovým. Nevedela, či si to iba namýšľa, no zdalo sa jej, že sa na ňu díva inak ako predtým. Možno s väčším záujmom. Ale koniec koncov, prečo by sa mal pozerať inak? Veď mu včera prišla na oči iba v nočnej košeli, teda takmer nahá, a neskrývane sa pred ním rozplakala. Ktovie na čo práve teraz myslí. Iste ju považuje za ešte väčšiu chuderu ako doteraz.
Zahanbene sa od neho odvrátila a radšej prešla na druhú stranu paluby, aby nemusela čeliť jeho prenikavému pohľadu.

Julian okamžite zbadal, keď sa objavila na palube a silou myšlienky sa ju snažil privolať k sebe. Niežeby nechcel vedieť, čo sa jej včera stalo, že ukázala slabosť dokonca aj pred ním, no predovšetkým sa chcel uistiť, či sa mu to celé iba nesnívalo! Pretože čím ďalej o všetkom premýšľal, tým viac sa mu zdalo nemožné, že by si práve ona vylievala pred ním svoje srdce. Nemohol si byť ničím istý. Navyše k snu sa prikláňala aj skutočnosť, že ju minulú noc videl ako dokonalú ženu bez jedinej chybičky na kráse. A teraz sa mu akosi priečilo porovnávať nočný prízrak s osobou, ktorá v ošumelých šatách a nepeknou šatkou na hlave stála oproti nemu. Nie. nemohol tomu uveriť a práve preto ju priam vyzýval, aby podišla k nemu.
Bohužiaľ, ona sa mu ihneď obrátila chrbtom a odišla tam, kde na ňu nemal dobrý výhľad. Dočerta aj s ňou! Kto sa v nej má vyznať?! Najprv mu všetko vyčíta, potom sa plná súcitu objaví dole v podpalubí a nakoniec sa stratí na niekoľko dní tak, že o nej nič nepočuje.
Odrazu sa Julian zamračil a prestal ju v duchu obviňovať z falošnosti a nepredvídateľnosti. Zbadal totiž niekoho, kto sa mu ale vôbec nepáčil. Ten kňaz, ktorý sa mu tak protivil, pretože sa vôbec nesprával ako Boží služobník, takisto vyšiel von. Potom ako sa poobzeral okolo seba, zamieril priamo k nej.
Julian sa poriadne vzpriamil, aby lepšie videl, čo sa bude diať. Všetky svaly sa mu od napätia napli.

Rowena sa zamyslene dívala kamsi do diaľky a premýšľala, kedy už konečne uvidia pevninu. Zatiaľ po nej nebolo ani chýru ani slychu. Podľa všetkého by zem mali zbadať až o niekoľko dní, teda aspoň tak sa včera vyjadril kapitán.
Ach, kapitán Morris! Nevedela, ako si má vysvetliť jeho náhly ústup, pretože sa zdalo, že aj dnes sa jej akosi vyhýba. Asi by radšej mala ísť za ním a vysvetliť mu ten včerajšok. Možno...
V myšlienkach ju vyrušilo zavŕzganie a následne ju niekto chytil za rameno. Obrátila sa v domnení, že je to kapitán a nakoniec za ňou prišiel aj sám, keď tu až celá nadskočila. Pred ňou nestál nik iný ako pán Capwell, ktorý ju so spokojným úsmevom sledoval.
„Panebože!“ vykĺzlo jej od strachu a ihneď sa pokúšala striasť sa jeho ruky.
On ju však držal pevne. „Ale slečna Ashfordová! Viete predsa, že by ste nemali vyslovovať meno Božie nadarmo. Je to ťažký hriech.“
„Ja... p-prepáčte, ale trochu som sa pozabudla,“ vysúkala zo seba.
Netušila, čo sa to s ňou deje. V priebehu jednej minúty sa jej zrýchlil dych, potom zase pocítila v hrdle veľkú hrču, ktorá bránila prístupu vzduchu a zrak sa jej zahmlil od hrôzy. Zo všetkých síl sa pokúšala prekonať odpor, no vybavila si, ako sa jej dotýkal minulú noc práve tou rukou, ktorou ju držal za rameno a zľahka sa striasla. Celé jej vnútro kričalo.
„Pre tentokrát vám to odpustím, no som si istý, že sa to nestalo po prvý raz. Možno by ste sa mali vyspovedať. Nebojte sa, ak všetko úprimne oľutujete, Boh vám odpustí,“ dohováral jej zastretým hlasom a jeho oči ju priam prebodávali. Skĺzol rukou nižšie po jej ruke a pohladil ju studenými prstami.
Netušila, odkiaľ sa to v nej zrazu vzalo, ale v tom okamihu pocítila zlosť a rozhorčenie, že kvôli rozmaru jej matky je voči tomuto mužovi úplne bezmocná. A to už niekoľko dlhých mesiacov!
Prižmúrila oči a prudko sa mu vytrhla. „Vy sa mi odvažujete hovoriť mi tu niečo o hriechu a odpustení, pane?!“
Veľmi jasne videla, ako sa nadýchol a v očiach sa mu mihla nespokojnosť. Zrejme očakával, že bude opäť taká nečinná a nebude mu klásť žiaden odpor.
„Neviem, čo tým myslíte, slečna Ashfordová. Som predsa kňaz a kto iný by mal o týchto veciach hovoriť ak nie ja?“
Celá sa až roztriasla od hnevu. „Tak vy ste kňaz?! Akosi prineskoro si uvedomujete túto skutočnosť, nemyslíte?!“
„Slečna...“
„Prestaňte už s tou pretvárkou! Včera ste sa ma pokúšali znásilniť, preboha! Naozaj si namýšľate, že budem až taká hlúpa, aby som znova bola ticho?!“
Zovrel pery a opäť ju surovo schmatol, tentokrát za lakeť. „Ak o tom niekomu poviete tak...“
„Tak čo?! Vymyslíte si, že ma posadol diabol a urobíte mi zo života peklo?? Ale ja vám teraz niečo poviem. Vy už totiž nemôžete viac zhoršiť situáciu, pretože môj život ste dávno zničili! Kvôli vám už ani nemám prečo žiť!!“
„Buďte ticho!“ zasyčal a stisol jej ruku tak silno, až sa mu nechty zaryli do jej jemnej kože. Bola si istá, že tam na druhý deň bude mať modrinu.
„V poriadku. Aj tak som vám už stihla povedať, čo si o vás myslím. A som tomu naozaj rada, pretože si myslím, že nabudúce by som už na to asi nenašla odvahu. A teraz...“ pozrela naňho rozčúlene, „...ma pusťte!“
Prudko sa mu vytrhla a ponáhľala sa do svojej kajuty tak rýchlo, až za ňou viali všetky jej sukne.
Sir John sa za ňou díval s takou nevraživosťou, až priam cítila na pokožke jeho pohľad.

Na druhej strane paluby sa Julian mračil. Nezachytil veľa z ich rozhovoru, no keďže ona tak kričala, čosi predsa len započul. Zdalo sa, že kňazovi niečo vyčíta a bol absolútne presvedčený o tom, že výmena názorov má niečo spoločné s jej včerajším rozpoložením. Čím dlhšie hľadel na kňaza, tým viac mal chuť dať mu, čo si zaslúži.
A keď sa kňazovi nahnevane vytrhla a stratila sa v podpalubí, zatúžil po tom ešte viac.