Zabudnutý raj - XIII.kapitola

XIII.Kapitola – Apatia

Rowenin slabý šepot, samozrejme, nemohol vyrušiť dvojicu, ktorá sa plne oddávala slasti a vzájomnej túžbe. Preto bola Rowena so zmeravenými nohami nútená prizerať sa divadlu, ktorý bol doteraz pre ňu cudzí, akýmsi spôsobom zakázaný. Netušila presne, čo sa odohráva medzi ženou a mužom, keď sa ocitnú sami a existuje medzi nimi príťažlivosť, no bola si istá, že za toto zistenie zaplatila pridraho.
Jedno z tiel totiž patrilo človeku, o ktorom sa nazdávala, že je jej absolútnou oporou. Namýšľala si dokonca, že mu na nej záleží a preto všetky svoje nádeje upriamila naňho. Ani po včerajšom zbabelom ustúpení sa myšlienky na záchranu tak celkom nevzdala. Teraz však na vlastné oči videla...
Začula výkrik. Jej myseľ ho zaregistrovala iba podvedome a ihneď sa aj čudovala, odkiaľ ten hrozný zvuk vyšiel, až kým Rowena nezistila, že je to práve ona, kto kričí!
Prudko si pritisla ruku na ústa, ale už bolo neskoro. Hlasný zvuk stačil na to, aby dvojica ustrnula vo svojich pohyboch a odmlčala sa. Vzápätí sa už na Rowenu dívali dva páry zdesených očí.
Chcela odtiaľ vybehnúť preč, utiecť od ich výčitiek alebo ospravedlnení, no jej nohy zase raz vypovedali službu. Kapitánov šokovaný výraz ju úplne prikoval k zemi.
„Rowena...“ dostal zo seba s námahou.
Ani si neuvedomila, že to bolo prvý raz, čo ju nazval menom. Vôbec sa jej to nedotklo – ani ju to nepotešilo, ani nenahnevalo. Dokázala vnímať iba obrovskú vinu, ktorú videla v jeho belasých očiach pripomínajúcich jasnú nebeskú oblohu.
„Panebože...“ hlesol opäť, tentoraz ešte zdesenejšie, ak sa to vôbec ešte dalo.
Odrazu sa prudko posadil a striasol tak zo seba Rebeccu, ktorá v tom istom okamihu znehybnela rovnako ako on. Teraz však o to viac protestovala.
„Au!“ vykríkla, keď sa udrela hlavou o drevenú stenu kajuty.
Zdalo sa však, že on si ju vôbec nevšíma. Svoj pohľad ani na chvíľu neodvrátil od Roweniných neveriacich očí.
„Rowena, preboha!“ Na viac sa nezmohol, keď sa postavil a okolo pása si omotal plachtu. Jej telo znovu nijako nezareagovalo, keď ho zbadala polonahého. Cítila iba podivnú prázdnotu.
„Ja... neviem čo povedať... ako vám vysvetliť...“ hovoril nesúvisle. Zrejme ho vyvádzal z rovnováhy jej upretý nemý pohľad.
„Prečo by si jej mal niečo vysvetľovať?!“ okríkla ho zrazu Becky, ktorá sa už stihla spamätať z nárazu. Zostala však sedieť na posteli a trochu zahanbene sa prikrývala dekou.
„Buď ticho...“ prikázal jej kapitán mierne.
Ale ona ho nepočúvala. „Tak už konečne povedz, čo tu chceš, sesternica! Ak si, si nevšimla, vyrušila si nás!!“
„Vravel som ti, aby si zavrela ústa!!“ zreval kapitán tak hlasno, až Rowenu vytrhol z letargie.
Becky sa dotknutá a nepríjemne prekvapená schúlila na posteli. Už neprehovorila.
Opäť sa obrátil k Rowene. „Prosím vás, nemyslite si o mne nič zlé. Rád by som vám vysvetlil...“
„Vy mi nemusíte nič vysvetľovať,“ šepla konečne. „Koniec koncov, Becky má pravdu. Prečo by ste aj mali? Ste predsa slobodný muž a ja nemám právo vás súdiť.“
„Rowena...“ snažil sa ju prerušiť, no ona zdvihla ruku.
„Prepáčte, ale pre vás som slečna Ashfordová. Nezabúdajte na to. Ospravedlňujem sa, že som vás vyrušila. Môžete pokračovať v... v tom, čo ste robili doteraz,“ dodala odmerane a potom sa otočila a bez ďalších zbytočných slov odišla.
Nechala tam stáť rozzúreného kapitána, ktorý sa ihneď po jej odchode obrátil na Rebeccu a pomaly sa k nej začal približovať. Tá sa vystrašene dívala na zlosť, čo z neho priam sršala. Sklonila hlavu od strachu, no ani to jej nepomohlo.

Rowena v ten deň nevyronila už ani slzu. Niežeby nechcela uveriť tomu, čo videla, ale práve ten incident jej akosi pomohol vymotať sa z osídel falošnej nádeje, ktorú pociťovala už od prvého dňa na Sirenii. Nikdy neprestala dúfať, že sa jej podarí odpútať sa od pána Capwella a to bola najväčšia chyba, akú kedy urobila. Mala sa už od začiatku snažiť obľúbiť si ho. Možno by sa tak vyhla nedorozumeniam a neprinútila ho svojím správaním zájsť až tak ďaleko, že sa jej pokúsil zmocniť násilím.
Lenže ako sa s tým mohla vyrovnať?! Celé telo sa jej búrilo pri pomyslení, že raz bude patriť iba jemu. Práve preto sa rozhodla tak, ako sa rozhodla.
Výsledkom celého jej snaženia bolo, že teraz zostala ľahostajná voči všetkým, voči celému svetu. Už jej nevadili úsmevy sira Johna, ani jeho podlízavý tón. Neprekážala jej matkina averzia voči nej ani sesternicina nenávisť. Dokonca jej bolo jedno, keď sa na druhý deň, potom ako sa zjavila v kapitánovej kajute, stretla s Becky a tá mala na tvári jasne viditeľnú modrinu. Nepocítila vtedy žiadny náznak emócie, či už pozitívnej alebo negatívnej. Jednoducho jej bolo všetko jedno, lebo dospela k záveru, že už aj tak nemôže nič zmeniť.
Hneď na druhý deň ju na palube našiel kapitán – odmietala sa totiž znova zatvoriť v kajute a prísť tak o poslednú radosť v živote – a naliehavo ju žiadal o prepáčenie.
„Chcete sa mi ospravedlniť?“ spýtala sa dutým hlasom.
„Samozrejme! Chápem, že to, čoho ste sa včera stali svedkom by mohlo ovplyvniť váš názor na mňa a preto považujem za svoju povinnosť, aby som vám objasnil, ako sa veci majú,“ vyhlásil.
Z úst sa jej vydral neznámy ľahostajný smiech. „Prečo vám záleží na mojom názore? Ste predsa slobodný človek.“
„Áno, to už ste vraveli,“ prerušil ju netrpezlivo. „Ale ja by som aj tak chcel, aby ste vedeli, že medzi mnou a vašou sesternicou nič nie je!“
„Naozaj? Mám to chápať tak, že to isté robíte s každou dámou?“ uprela naňho chladný pohľad.
„Pravdaže nie! Ibaže vaša sesternica je niekedy veľmi... ako by som to... dotieravá, presvedčivá. Sama mi navrhla, aby sme...“
Ústa sa jej stiahli do úzkej čiary. „Ja vás za nič neodsudzujem, pane. Môžete si robiť, čo uznáte za vhodné.“
„Takže môžeme byť priatelia ako predtým?“ zvolal nadšene, zrejme sa domnievajúc, že na všetko tak poľahky zabudla.
„Prepáčte, ale nemôžem sa priateliť s inými mužmi. Som zasnúbená a pochopte, že nechcem, aby nikto nepochyboval o tom, akú veľkú oddanosť cítim voči môjmu budúcemu manželovi. Teraz ma ospravedlňte. Som veľmi unavená a potrebujem si odpočinúť.“
Nechala ho tam stáť so zaťatými päsťami a neveriacim výrazom. Bol si taký istý! Dopekla! zanadával v duchu a zlostne sa otočil k moru. Vtedy pohľadom zavadil o muža, ktorý ho hneval najväčšmi. Pirát veľmi pozorne sledoval, čo sa deje a vyzeralo to tak, že mu neušla ani jediná maličkosť. Kapitán prižmúril oči a len s veľkým sebazaprením sa nerozbehol za ním, aby si na ňom vybil zlosť. Už niekoľko dní sa nepokúsil o útek a to sa mu nepozdávalo. Bude musieť zdvojnásobiť hliadky. Ten chlap mu nesmie uniknúť!