Zabudnutý raj - XIV.kapitola

XIV. Kapitola – Prekročené medze

Julian s prižmúrenými očami sledoval Morrisa, ktorý vydával rozkazy. Bolo zrejmé, že ten chlap má v úmysle mu sťažiť útek, ak nie mu ho úplne zhatiť. Julian sa v duchu uškrnul. Ten podliak ani len netuší, že už od večera má jednu ruku voľnú a je len otázkou času, kedy sa k nemu jeden z námorníkov priblíži. Zaumienil si, že čo najrýchlejšie vytrhne nič netušiacemu mužovi dýku a nejako sa už prebije na slobodu.
Samozrejme, keďže sa nachádzali na lodi, bola situácia o to zložitejšia. Aj o tom však Julian už uvažoval. Rozmýšľal, aký je najistejší prostriedok, ktorý by ho mal doviesť k vytúženej slobode a dospel k záveru, že inak ako vyhrážkami to nepôjde. Jediný spôsob, ktorý sa mu videl vhodný, aj keď sa mu priečil, bola hrozba, že ak ho znova zajmú, ublíži jednej z krásnych dám tu na lodi. Dlho premýšľal, na ktorú by sa mal zamerať a temer okamžite sa rozhodol pre tú, s ktorou sa už toľko ráz hádal. Slečna Ashfordová, či ako ju tu volali. Videl, že práve pri nej sa Morris najdlhšie zdržiava a neustále sa ju snaží o niečom presvedčiť. Zjavne zohrávala veľmi dôležitú úlohu v jeho plánoch, ktoré však Julian nechcel skúmať, a tak bola najlepšou obeťou.
Pravdaže, ani vo sne mu nenapadlo, že by jej mal naozaj ublížiť, ale keďže ho tu aj tak už všetci považujú za zločinca, neuškodí to jeho naštrbenej povesti.
Ako tak premýšľal, odrazu sa objekt jeho myšlienok nečakane zjavil na palube a zamieril priamo k nemu.
Teda aspoň spočiatku si tak Julian myslel, no potom sa jej zahľadel do očí a prekvapený zistil, že má úplne neprítomný výraz. Zrejme ani netušila, kam kráča.
Poobzeral sa okolo seba a všimol si, že nikto sa v blízkosti nenachádza. Pozrel na oblohu a hneď mu bolo jasné prečo. Slnko svietilo tak jasne, že muselo byť pravé poludnie. Námorníci v tejto chvíli iste obedujú a z kapitánových príkazov si očividne nič nerobili, pretože kto by predsa pracoval s prázdnym žalúdkom, nie?
Nech to už bolo akokoľvek, Julian ešte nemal v úmysle zajať tú ženskú, lebo vedel, že by mu to aj tak nepomohlo. Kým nebude mať obe ruky voľné a nebude držať zbraň, stále sa musí hrať na spútaného zajatca.
Zatiaľ čo sa rozhodoval, podišla až k zábradliu, veľmi blízko neho, a prázdnym pohľadom vzhliadla na more.
Keď sa mu začínalo to nezvyčajné ticho zdať nepríjemné, nedalo mu, aby ju trochu nepodpichol: „Slušnosť káže aspoň pozdraviť,“ uškrnul sa.
Na jeho veľké prekvapenie sa však ona vôbec nemala k tomu, aby mu odpovedala. Iba trochu zvraštila čelo a ďalej nemo civela na more.
„Aha. Takže dnes ste tu za slečnu mlčanlivú?“ zatiahol opäť, ale s rovnakým výsledkom!
Priam neveriacky pokrútil hlavou, no nestála mu za to, aby sa s ňou ďalej vybavoval. Keď s ním nechce hovoriť, nemusí. On sám ju oslovil iba v nádeji, že sa znovu zabaví na jej kázňach o morálke. Nuž čo, bude si musieť nejako skrátiť dlhý čas aj bez nej.
„Ako myslíte. Nebojte sa, nezbláznim sa bez vašej spoločnosti,“ zamrmlal nakoniec a zrak uprel na opačnú stranu, aby skontroloval, či ich niekto nepozoruje. Veľmi ľahko by totiž hocikto mohol odhaliť, že sa zase napoly oslobodil, keby urobil čo i len nepatrný podozrivý pohyb.
Odrazu však naňho celkom nečakane prehovorila a tak sa zase obrátil k nej.
„Čo ste vraveli? Naozaj teraz nemám náladu na vaše hrubé spôsoby,“ pokrútila hlavou.
Zamračil sa. „Tak vy nemáte náladu na MŇA?“
„Zdá sa vám to nepravdepodobné?“ nadvihla obočie.
„Nie. Iba rozmýšľam, čo také dôležité máte na práci, že nemôžete stratiť ani jedinú minútu rozhovoru navyše,“ nadhodil pochybovačne.
„Musím premýšľať!“ odsekla a svojím tónom dávala jednoznačne najavo, aby ju už nechal na pokoji.
On sa však namiesto toho neovládateľne rozosmial. Ohromená sa k nemu obrátila, pretože takú reakciu nečakala. „Prečo sa smejete?!“ vyhŕkla ostro.
„Ja... totiž...“ snažil sa ovládnuť. „To vy ste ma rozveselili vašou poznámkou o tom, že musíte premýšľať. Zrejme túto činnosť často nepraktizujete v praxi, keď na ňu potrebujete úplné ticho!“
A ďalej sa smial ako blázon, tešiac sa, že sa aspoň raz za niekoľko posledných dní mohol od srdca zasmiať.
Po chvíli ho záchvat prešiel a prekvapene sa na ňu obrátil, lebo sa mu zdalo zvláštne, že nijako neodporuje. Avšak ona naňho len upierala chladný pohľad a keď zvážnel, povznesene prehovorila: „Myslite si, čo chcete. Ako som vám už povedala, nemám na vás náladu. Potrebujem sa sústrediť na oveľa dôležitejšie záležitosti.“
Už-už sa chystala znova od neho odvrátiť, keď tu ju zarazil svojou ďalšou zmienkou: „Napríklad vymýšľať plány ako utiecť istému ctihodnému Capwellovi? Alebo možno nad tým, ako prinútiť Morrisa, aby si vás všimol?“
V nemej hrôze vytreštila oči a neveriacky zahabkala: „Odkiaľ... nechápem...“
„Odkiaľ to všetko viem? Nuž, drahá slečna, mám oči,“ usmial sa zlovestne.
Rowenu však šok už pomaly opúšťal a menil sa na slepú zúrivosť. „Takže vy ste ma sledovali?! Napriek môjmu vyslovenému zákazu, aby ste tak nerobili?!“
Obočie mu vyskočilo až do vlasov a zamykalo mu kútikmi úst. „Nazdávate sa, že budem plniť vaše príkazy, madam? Nevedel som, že ste až taká naivná!“
„Prečo... prečo musíte všetko komplikovať?!“ vybuchla zlostne. „Keď som vyšla sem hore, mala som v úmysle nájsť pokoj a premýšľať o... o všetkom! Ibaže vy ste ma už zase nahnevali!“ obvinila ho, prudko sa nadychujúc a vydychujúc.
„Ach naozaj? Myslíte si, že uverím tej vaše historke? Keď ste mali taký záujem o pokoj a ticho, prečo ste teda zamierili priamo ku mne?“ zatiahol pobavene.
„T-totiž ja... nenamýšľajte si, že...“
„A toto nie je prvý raz, čo ste sem prišli, však mám pravdu?“ dodal. Po pravde si tentokrát nebol celkom istý, pretože naozaj netušil, či sa mu to celé len neprisnilo, keď podišla k nemu celá uplakaná počas jasnej teplej noci. Vtedy mu pripadala ako prízrak, nadpozemská bytosť. Rozhodne sa mu priečilo porovnávať tú vílu so ženou, ktorá vyzerala... nuž nie tak pôvabne.
Avšak po jej reakcii, kedy sa zahanbene zapýrila až po korienky vlasov, teda aspoň tak sa domnieval, keďže mala na hlave šatku, s úžasom zistil, že to nebol iba sen. Je to vôbec možné, že by to bola ona? Tá bohyňa s hustými bohatými vlasmi, nevinne žiariacimi očami a lákavou ženskou postavou??
„Netuším, o čom hovoríte...“ zamrmlala, silne sa červenajúc.
„Veľmi dobre viete, na čo narážam. Na tú noc by som nemohol zabudnúť...“ povedal provokatívne.
Zrazu sa prudko vzpriamila a podišla priamo k nemu. Žasol nad jej odvahou. Veľa ľudí utekalo už len pred jeho menom. Ona sa však vspurne postavila priamo a dokonca mu zabodla prst do hrude.
„Neopovážte sa o tom niekomu povedať, vy naničhodník!“
Ovládol svoje prekvapenie a rýchlo zaťal voľnú ruku v päsť. Keď ju mal takto pred sebou, priam zomieral od túžby konečne jej dať to, čo jej patrí. Už dávno si koledovala o trest svojím nadradeným správaním, no Julian sa v duchu snažil upokojiť presviedčajúc sám seba, že by viac stratil, ako získal.
„A prečo nie, drahá madam? Snáď by ste sa neupadli do rozpakov, keby sa o tom niekto dozvedel?“ trúfol si na ďalší slovný výpad, ktorý sa mu však stal osudným. Alebo skôr jej?
Každopádne Rowena rozzúrene zaťala zuby a s výkrikom: „Povedala som nie!“ mu strelila také zaucho, až mu hlava odletela dozadu.
Vtedy sa mu smiech z tváre vytratil a nahradil ho hnev. Ešte nikto sa neopovážil správať sa k nemu takto. A ak aj áno, rozhodne to nebola žiadna zakomplexovaná ženská so stredovekými názormi.
„To ste nemali robiť...“ šepol výhražne a vzápätí ju voľnou rukou schmatol okolo pása, aby mu nemohla ujsť.
V tej chvíli sa už nestaral o svoje šance na útek. Túžil len po tom, aby nejako potrestal tú opovážlivú ženskú, čo sa na neho vždy pozerala zvrchu.
Rowena zalapala po dychu a zdesene civela do tváre muža, ktorý ju mal nečakane celkom v hrsti.