Zabudnutý raj - XVI.kapitola

XVI.Kapitola – Zápas

Rowena ešte stále mierne prekvapene hľadela na mužov, ktorí sa tak sčista-jasna zjavili v jej blízkosti. Vlastne ich príchod ani nebol taký nečakaný, keďže to bola práve ona, kto pred chvíľou tak kričal. Museli by byť hluchí, aby ju nepočuli... rovnako ako piráta, ktorého nešťastné zastonanie začula temer okamžite.
Ukradomky sa naňho pozrela a videla, že na tvári sa mu zjavila beznádej. Ihneď vedela prečo. V okamihu, ako sa zjavili námorníci na čele s kapitánom, sa pokúšal zastaviť krvácanie. Preto v tom zhone a ohromení nestihol skryť voľnú ruku. A samozrejme, táto skutočnosť neušla ani kapitánovi Morrisovi.
„Slečna Ashfordová...“ oslovil ju opäť spomínaný kapitán a pristúpil o krok bližšie.
„Č-čo?“ vyhŕkla, pretože akosi prepočula jeho otázku.
„Pýtal som sa, čo sa vám stalo,“ pripomenul jej jemne.
Pozrela sa do jeho pekných modrých očí, ktoré v nej predtým vzbudzovali dôveru, ale teraz sa jej protivili väčšmi ako pirátove pichľavé. Zovrela pery do uzučkej čiarky a trochu nadvihla bradu. Nemienila po tom všetko prísť aj o svoju hrdosť... teda aspoň o tú trochu hrdosti, čo jej ešte zostala.
„Nemuseli ste sa vôbec obťažovať. Som v úplnom poriadku,“ vyhlásila pevne. Nebyť toho, že ho nachytala so sesternicou, zrejme by sa mu teraz so všetkým zdôverila. Takto radšej preglgla všetky obvinenia a urážky na hlavu piráta, než by sa mala opäť ponižovať pred týmto mužom. Pretože aj keď to tak nebolo, stále ju neopúšťal pocit, že ju zradil.
„Ale ja som vás jasne počul kričať. A moji chlapi tiež, nemám pravdu?“
Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie zo skupiny mužov.
Avšak Rowena už predtým vytušila, že kapitánovi nič neujde. A presvedčila sa o tom v okamihu, keď preletel bystrými očami po pirátových krvácajúcich ústach, jeho trasúcej sa oslobodenej ruke a jej pokrčených šatách. Priam videla, ako si v hlave spočítal, koľko je dva a dva.
„Takže nič sa nestalo?“ spýtal sa hrozivým šeptom a vtedy sa jej zazdalo, že azda ešte vyrástol. Ešte nikdy ho nevidela s očami plnými toľkého hnevu. Očividne mu vôbec nebol po chuti záver, aký si vyvodil.
„Prečo to popierate, Rowena? Všetkým je nanajvýš zrejmé, čo sa tu udialo,“ šepol nahnevane.
„Och, naozaj? Možno tak vám, ale ja trvám na svojom. Všetko je v poriadku,“ vyhlásila pevne. „A dôrazne vás žiadam, aby ste ma neoslovovali tak neformálne. Nedala som vám totiž svoje povolenie.“
Jej posledné slová však už zrejme nepočul, pretože vzápätí urobil pár krokov a okamžite sa ocitol pri pirátovi.
„Ty bastard!! Ako si sa opovážil?!“ zreval rozzúrene a vrhol sa na muža, ktorý sa prakticky nemohol vôbec brániť.
Julianovi ešte stále tiekla krv z úst, preto ju musel najprv vypľuť, aby mohol vôbec niečo povedať. To sa však ukázalo ako úplne zbytočné, pretože hneď potom mu kapitán uštedril takú ranu, až znovu pocítil zlú pachuť v ústach. Hlava mu odletela dozadu a krv sa rozstrekla na všetky strany, takže zasiahla temer celú jeho tvár.
Julian výhražne zavrčal a odvetil: „Nevedel som, že mám niekoho žiadať o povolenie. A už vôbec nie teba!“
„Je to dáma!!“ oboril sa naňho Morris, schmatnúc po pod krkom.
„Sama to chcela. Túžila po mne, odkedy sme sa stretli,“ zasmial sa Julian posmešne.
„Ty podliak!!“ skríkol kapitán a znova mu vrazil päsťou do tváre.
Pirátovi sa na malý okamih roztancovali pred očami hviezdičky. No potom rozhodne potriasol hlavou a pomaly sa sklonil, aby zase vypľul krv. Keď tak urobil, bez varovania zdvihol pravú ruku, ktorú mal už teraz celú od krvi a z celej sily ju vrazil kapitánovi do tváre.
Ten nečakal takú silu od muža, čo toľké dni stojí pripútaný k sťažňu, tak sa zapotácal a tvrdo dopadol na zem.
Námorníci dovtedy nezasahovali do ich zápasu, lebo sa istým spôsobom primitívne tešili, že pirát dostane, čo mu patrí, no ako náhle sa ich vodca ocitol omráčený na zemi, zvukom sa odrazu rozniesli ich výkriky.
„Kapitán!!“
„Ten chlap sa oslobodil!!“
„Je voľný!“
„Takmer zabil nášho kapitána!!“
Kričali jeden cez druhého a takisto bezhlavo sa vrhli na Juliana, ktorý sa nezmohol na odpor voči takej presile a o chvíľu už v bezvedomí visel zo sťažňa, ku ktorého bol priviazaný.
Rowena sa počas celej hádky ani nepohla. Nerozhodne stála na mieste a premýšľala, čo urobí a na čiu stranu sa prikloní. Bohužiaľ sa veci zvrtli tak rýchlo, že sa nestihla rozhodnúť medzi mužom, ktorý ju zradil a druhým, čo ju ponížil. Tak sa iba nemohúcne prizerala na bitku a spamätala sa až v okamihu, keď námorníci vyrazili vpred.
„Panebože, nie!“ zvolala zdesene a vrhla sa medzi nich.
V tom zhluku veľkých mužských tiel sa však celkom stratila a nakoniec sama spadla na zem. Sťažka sa posadila a poobzerala sa okolo seba.
Vzápätí vydesene vytreštila oči. Zbadala totiž piráta, ktorý bezvládne visel z hrubého kusu brvna. Bol pokrytý toľkou krvou, až jej bolo proti mysli, že by mohol taký barbarský útok prežiť. Zalapala po dychu, pretože akosi pri tom pohľade zabúdala aj dýchať. Nešikovne sa postavila na nohy a tackavými krokmi sa pohla k mužovi.
Tu ju však zastavil slabý hlas, ozývajúci sa za ňou.
„Rowena...“
Pomaly sa obrátila a zbadala kapitána, ktorý si jednou rukou držal zlomený nos, aby zastavil krvácanie a druhou ju volal k sebe.
„Čo... chcete?“ zmohla sa na otázku a z mysle jej neschádzal pirát, vyzerajúci ako mŕtvy.
„Prečo sa ku mne takto správate, Rowena? Ani teraz mi neodpustíte? Museli ste predsa vidieť, že som sa pokúšal vás iba chrániť!“ hovoril naliehavo.
„Chrániť ma? Spôsobili ste smrť človeka svojou prchkosťou a... sebectvom.“
„Smrť...“ zopakoval s vyvalenými očami. „Je mŕtvy?“
Vtedy k nemu pristúpili námorníci, ktorí už zrejme so svojím dielom skončili a ustarostene ho obstúpili. Začali sa vypytovať, či je v poriadku a onedlho ho dvaja zdvihli a odniesli do jeho kajuty.
„Neviem...“ šepla Rowena už len sama pre seba, chvejúc sa na celom tele.