Zabudnutý raj - XIX.kapitola

XIX.Kapitola – Stratení

Strach. Bolesť. Panika. Ticho. Všetky emócie sa vystriedali v Rowene, kým jej bolo dopriate konečne upadnúť do bezvedomia a už na nič nemyslieť.
Nespomínala si dobre, čo sa stalo. Vedela iba to, že práve teraz leží na mokrej zemi a je celá premočená. Šaty sa jej nepríjemne lepili na telo a iba umocňovali ešte intenzívnejší pocit chladu.
Inštinktívne sa objala rukami a prevalila sa nabok. Započúvala sa do zvláštnych známych aj neznámych zvukov, čo ju obklopovali. Počula šum mora, dokonca cítila doznievajúce vlnky na svojich nohách, keďže slaná voda sa jej poľahky dostala aj do topánok. Okrem toho cítila na svojej pokožke slnko, ktoré jej nemilosrdne pražilo aj na tvár.
Toto všetko poznala.
Avšak miatli ju iné vnemy, ktoré zaregistrovali jej zmysly. Okrem vône mora totiž cítila zmes sladkých a divých vôní, ktoré nevedela identifikovať. Najviac ju desili zvuky, ozývajúce sa kdesi blízko – škriekanie nejakých vtákov, šuchot v húštine, vietor opierajúci sa do listov stromov a pohybujúca sa zem priamo pod ňou!
Prudko otvorila oči a rýchlo sa posadila. Okamžite sa jej zakrútila hlava a musela niekoľkokrát zažmurkať, aby sa spamätala a prinútila vnímať. Avšak to, čo zbadala, ju ani trochu nepotešilo.
Postavila sa a zo začiatku sa mierne dezorientovane začala otáčať dookola, akoby nemohla uveriť vlastným očiam. Toto predsa nemôže byť skutočnosť! Musí sa jej iba snívať! Alebo... možno tú strašnú nehodu, z ktorej si aj tak veľa nepamätá, neprežila a teraz sa ocitla niekde na druhom svete. Takže toto je raj? Všetko sa jej zdalo až príliš skutočné, aby tej bláznivej predstave uverila.
Nachádzala sa totiž na pláži, dosť dlhej, no takisto dosť krátkej na to, aby dovidela, ako sa kdesi v diaľke zatáča doľava. Jemný biely piesok bil do očí tak prenikavo, až musela opäť zažmúriť oči, aby vôbec niečo videla. Priezračne čisté more obmývalo brehy tejto zeme a prinášalo tiež škrekot čajok a iných vtákov, ktoré počula už v polospánku.
Keď sa obzrela doľava, zbadala, že sa nad ňou týči les, avšak nie taký, aký poznala. Tento bol tvorený mnohými neznámymi rastlinami s dlhými kožovitými listami alebo vysokánskymi stromami, na ktorých vrchole sa hompáľali veľké hnedé plody.
A všade bolo ešte mnoho iného, čo ju ohurovalo, no zároveň aj desilo. Netušila totiž, čo si o tom všetkom má myslieť, ale začínala mať istú neblahú predtuchu...
Odrazu sa zarazila, lebo práve uprostred otáčania sa, uvidela v diaľke niečo tmavé. Nebola by si to všimla, keby kontrast s bielym pieskom nebol taký výrazný.
Potkýnavo sa rozbehla dopredu a vôbec jej nevadilo, že jej morská voda čľapoce v topánkach a že sa niekedy až po členky zabára do sypkého piesku.
Šaty sa jej lepili na telo, keď pristupovala bližšie k tej „veci“.
Ako náhle sa dostala bližšie, ohromene vyvalila oči. Tou vecou totiž nebol nik iný ako... pirát! Ten muž, čo ju zosmiešnil na lodi. Muž, ktorý sa neštítil ničoho, je teraz s ňou na tomto opustenom mieste!
Sprvu si svoje bláznivé predstavy nevšímala a z čírej radosti, že nie je na svete sama, si rýchlo kľakla k nemu.
S obavami mu priložila ruku na hruď, aby zistila, či ešte dýcha. Ležal nehybne, takisto bol celý premočený, iba s tým rozdielom, že bol do pol pása nahý. Zrejme mu voľnú košeľu odnieslo rozbúrené more.
Rozpačitým pohľadom prešla po jeho nahej hrudi a prekvapene sa zastavila na dlhej škaredej jazve, ktorá sa tiahla od krku až po brucho. Bez rozmýšľania natiahla ruku a opatrne prešla rukami po celej jej dĺžke. Ako je možné, že si ju nikdy nevšimla? Musel ju dobre skrývať pred ostatnými. Ale prečo?
Ďalej sa vo svojich úvahách nedostala, lebo vzápätí jeho ruka vystrelila dopredu a schmatla jej zápästie.
Nestihla sa však ani vyľakať, ba dokonca ani pocítiť tlak, keď tu odrazu ležala na horúcej zemi a bola dokonale uväznená pod jeho mocným telom.
Vyľakané zelené oči sa v tom istom okamihu stretli s hlbokými čiernymi. Sledovala každý jeho pohyb a videla, že sa najprv poobzeral okolo seba a potom aj ju bez hanby preletel pohľadom od hlavy až po päty. Začervenala sa, lebo presne vedela, ako musí vyzerať v mokrých šatách a rozpustených vlasoch, do ktorých sa jej teraz dostal piesok.
„Ty?!“ zvolal prekvapene a neprestával sa tváriť zmätene. „Čo to robíš?“
Otvorila ústa, ale potom ich v hneve opäť zatvorila. Koľká opovážlivosť! Tomuto chlapovi očividne nepomôže ani hrozba smrti. Vždy totiž bude taký istý hulvát!
„Ja čo robím?! To by ste sa mali pýtať sám seba, nemyslíte?!“ osopila sa naňho.
Zvraštil obočie a zasmial sa. „Neboj sa. V tejto chvíli nemám žiadne postranné úmysly.“
Prudko sa zapýrila. „V tejto chvíli?! Chcete tým povedať, že inokedy ste mali?!“
„Priveľmi si nenamýšľaj,“ poznamenal. „Ale aby som ti dokázal, že som naozajstný gentleman, hneď ťa pustím.“
Ako povedal, tak aj sľúbil, pretože v nasledujúcej chvíli už stál na nohách a orlím zrakom sa obzeral dookola presne tak, ako ona predtým.
Podráždene sa postavila. „Vy ste ten posledný, koho by som niekedy považovala za gentlemana. Veľmi sa čudujem, že to slovo vôbec máte vo svojom slovníku,“ odsekla nepríjemne.
„Môžeš aspoň na chvíľu zmĺknuť? Potrebujem sa sústrediť,“ napomenul ju.
To ju však vytočilo ešte viac, ako keby jej začal nadávať.
„No dovoľte! Ja nie som malé dieťa...“
„Nuž zdá sa, že to s nami vyzerá poriadne zle,“ pokrútil hlavou, absolútne si ju nevšímajúc.
Jej zlosť sa okamžite vytratila a nahradila ho zvedavosť a zároveň aj úzkosť.
„Ako to myslíte?“
„Predpokladám totiž, že práve teraz sa nachádzame na opustenom ostrove, stovky míľ od civilizácie.“
„Čože?!“