Zabudnutý raj - XX.kapitola

XX.Kapitola – Tápajúci v tme

Niekoľko hodín po tom, ako sa čln so štyrmi ľuďmi odrazil od boku lode, sa všetkých zmocnila beznádej. Druhý čln s námorníkmi sa kdesi stratil v tej hroznej búrke a oni bezmocne pozorovali, ako sa Sirenia potápa ku dnu. Stratila sa v mori rovnako, ako sa v tom istom okamihu vytratila ich nádej na pokojnú budúcnosť. Hoci sa obloha trochu vyjasnila, takže sem-tam presvitali cez mraky aj hviezdy, chlad tu zostal a zarezával sa im až do špiku kostí.
Netušili, čo ich čaká, no najviac ich dráždila nečinnosť. Keď nemali čo robiť, myšlienky sa im preháňali hlavami intenzívnejšie ako zvyčajne. Dôsledkom toho bola aj hádka, ku ktorej sa schyľovalo už od potopenia lode.
Pán Capwell prižmúril oči a vydal zvuk podobný zavrčaniu, pričom si šúchal ruky, aby mu nebola taká zima.
Blanche prekvapene zdvihla hlavu a pozrela sa smerom, ktorým on. Zazeral priamo na kapitána Morrisa, ktorý iba pred chvíľou prestal veslovať, aby sa vyčerpane a s beznádejou poobzeral okolo seba po šírom mori. Naokolo nebolo ani náznaku po nejakej pevnine, či ostrove.
„A čo teraz?! Máte nejaký ďalší skvelý plán, kapitán?!“ osopil sa naňho sir John, keď si domyslel, že Morris je ešte zmätenejší ako on.
Kapitán sa prekvapene obrátil. Okamžite zaznamenal výhražný pohľad a s povzdychom odpovedal otázkou: „Čo tým myslíte, pane? Nerozumiem...“
„Rozumiete mi a to veľmi dobre!“ obvinil ho pán Capwell. „Odkedy sme opustili loď, ženieme sa do neznáma a dokonca ani vy netušíte kam!“
„Aha, takže tým skvelým plánom ste mali na mysli moje rozhodnutie opustiť loď?! Milý otče, dovoľte, aby som vám pripomenul, že len vďaka mojej predvídavosti ste ešte stále nažive!“ zaťal Morris zuby.
„Ach, naozaj?! A môžete mi sľúbiť, že nažive aj zostanem? Vy totiž ani najmenej netušíte, kde sme! Veľmi ľahko sa môžeme stať potravou pre žraloky alebo podobnú háveď, tak mi, dopekla, nevravte, že ste ma zachránili!“
Ženy v člne až nadskočili, keď začuli Božieho služobníka takto kliať. Kapitán hodnú chvíľu mlčal a uprene sa díval na nahnevaného muža.
„Viem, čo mi zazlievate, otče. Vyčítate mi, že som ju tam nechal, však?“ prehovoril odrazu potichu, hľadiac mu do očí.
„Nemali ste na to právo,“ pokrútil sir John hlavou. „Bolo vašou povinnosťou tam zostať a pokúsiť sa aj o nemožné pre jej záchranu.“
„Teraz mi to hovoríte ako kňaz alebo muž, otče?“ spýtal sa Morris na rovinu.
„Ako oboje,“ tvrdil sir John. „Dopustili ste sa neodpustiteľného činu.“
„Nebolo mojím úmyslom ju tam nechať napospas osudu! Vytrhla sa mi a utekala naspäť. Mal som zomrieť kvôli jej bláznovstvu?!“
„Ste predsa kapitán! Musíte...“
„Nehovorte mi, čo musím alebo nie! Rowena... prepáčte. Slečna Ashfordová uprednostnila špinavého a podlého piráta pred nami! To vám musí stačiť, otče!“ vyhlásil Morris a opäť sa chopil vesiel.
„Zachovala sa veľmi nesebecky a obetovala vlastný život, aby...“
„Myslím si, že sledovala najmä svoje vlastné zámery!“ prerušil ho kapitán, keď poriadne zabral.
Pán Capwell sa rozzúrene postavil a chcel sa pohnúť k druhému mužovi, aby ho naučil slušnosti. Tu už však zasiahla Blanche hlasom plným paniky: „Prosím vás, už sa nehádajte! Aj tak už nič nezmôžeme. Sadnite si, otče, prosím, lebo sa ešte stane nejaké nešťastie!“
Sir John sa s prižmúrenými očami opäť posadil a obrátil sa im všetkým chrbtom. Rowena mu znova unikla, no tento raz navždy. To ho zlostilo temer až do nepríčetnosti.
Becky sa po ich rozhovore hystericky rozplakala. Kdežeby ale tá ľutovala svoju sesternicu a rozjímala nad jej osudom! Plakala, lebo sa ešte nikdy necítila tak zle a ešte nikdy sa jej nestalo toľko strašných vecí v jeden jediný deň. Ľutovala samu seba, pretože bola presvedčená o tom, že Boh sa jej mstí neprávom.
Blanche ju chlácholivo objala okolo pliec a myslela na svoju dcéru. Nikdy ju nemala veľmi v láske. Rowena jej vždy robila iba hanbu a takmer všetko vždy urobila naopak, ako ju žiadala. No predsa len bola jej dcérou a preto si zaslúžila tú jedinú slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka a padla na dno člna.
Kapitán Morris bol snáď jediný, kto uvažoval racionálne. Ani on však nemohol vyhnať z hlavy myšlienku na Rowenu, stojacu pred ním s napuchnutými červenými perami a vyhrnutými sukňami. Pevne stisol veslá a zovrel pery. Nebola predsa jeho chyba, že sa tak bezhlavo vrhla za tým chlapom! Najhoršie však bolo, že keby šla zachrániť hocikoho iného ako toho piráta, pokúsil by sa ju zachrániť. Takto však zomrela celkom zbytočne. Iba čo ho svojím činom tak vyprovokovala, až ju tam nechal umrieť. Privrel oči a videl ju pred očami vznášajúcu sa v tmavých vodách s vyľakaným výrazom na tvári. Tie nevinné a usmievavé modré oči ho iste budú prenasledovať až do konca života...
„Panebože! Niečo vidím!“ prerušil jeho úvahy odrazu vzrušený hlas pána Capwella.
Kapitán sa prudko obrátil a naozaj! Vo svetle vychádzajúceho slnka sa pred nimi nejasne črtal obrys nejakej tmavej pevniny.
„Zem! Zem!“ vykríkla Blanche a od radosti skoro zabudla, že je ešte stále v člne a pohla sa dopredu.
Plavidlo sa rozkývalo a kapitán mal čo robiť, aby ich všetkých upokojil, lebo aj Becky sa chcela hlúpo vrhnúť dopredu.
Atmosféra v člne sa zmenila ako švihnutím čarovného prútika. Z každého človeka na palube odrazu sálala radosť a nádej. Tak veľmi sa nemohli dočkať, až sa všetci pridali do veslovania a nedbali, aj keď museli použiť vlastné ruky. Najdôležitejšie pre nich bolo, aby konečne opäť stáli na pevnej zemi.
Po niekoľkých hodinách sa pod člnom objavila pevnina. Blanche a Becky nečakali a rovno vyskočili von, hoci pristáli po kolená vo vode. Bežali dopredu s krikom a veselým smiechom. Naopak sir John sa nechal doviesť až úplne k suchému piesku. Nechcel riskovať mokré šaty.
Kapitán vystúpil po ňom a s trpkým úsmevom sa poobzeral okolo seba. Na rozdiel od ostatných nevidel ich situáciu tak ružovo. Boli síce konečne na pevnine, no nebolo to víťazstvo, aké očakával.
„Kapitán?“ oslovila ho odrazu Blanche. „Prečo sa netešíte?“
„Mám vám povedať pravdu?“ zvraštil obočie.
„Pravdaže,“ usmiala sa povzbudivo.
„Necítim radosť, pretože od tohto okamihu sa naše problémy iba začnú.“
„Ako to myslíte?“ zasiahol do ich rozhovoru sir John.
„Predpokladám totiž, že sme na nejakom opustenom ostrove a ja vôbec netuším, kde sa nachádzame. Je možné, že nie je ani na mape, takže o ňom ostatní námorníci nemajú ani tušenia,“ vysvetľoval, čoraz viac sa mračiac.
„Ale zachránia nás však?!“ vydesila sa Blanche a jej radosť okamžite zmizla.
„Musíme dúfať, že tento ostrov niekto pozná. Ak nie, môže sa stať, že sa odtiaľto už nedostaneme.“
Sir John vyvalil oči. Blanche sa celá roztriasla a Becky sa opäť rozplakala, pričom nariekala nad svojím hrozným osudom. Kapitán prižmúril oči a obrátil sa im chrbtom, aby zistil, či sa niekde v blízkosti nenachádza prameň s pitnou vodou. Ani on si neželal zostať na tomto opustenom mieste až do konca svojho života. Bol príliš mladý, aby si takto pokazil sľubnú budúcnosť a bol schopný urobiť čokoľvek, aby sa odtiaľto dostal.