Zabudnutý raj - XXI.kapitola

XXI.Kapitola – Opustený ostrov

Keď sa konečne Rowena prinútila niečo povedať, vyslovila niečo, čo sa pirátovi ani trochu nepáčilo.
„Na opustenom ostrove? Stovky míľ od civilizácie? Vy ste sa museli zblázniť! Alebo takýto druh žartu považujete za nanajvýš zábavný!“ obvinila ho okamžite, prudko krútiac hlavou zo strany na stranu.
„Myslíš si, že by som bol schopný žartovať o takejto vážnej záležitosti?“ nadvihol obočie s nevôľou.
„Od vás sa dá čakať naozaj všeličo!!“ zvolala hystericky sa obzerajúc okolo seba. „Predsa tu musí niekto byť. Niekto dosť rozumný a slušný, aby vyvrátil tie vaše nehorázne lži!“
Vtedy Julian prižmúril oči a pristúpil o krok bližšie. „Keď mi neveríš, poobzeraj sa okolo seba a uváž sama, kde sa asi môžeme nachádzať. Snáď si nenamýšľaš, že si sa dostala do nejakého raja na zemi a akonáhle zapískaš pribehne desať sluhov?!“ zvyšoval postupne hlas.
„Samozrejme, že nie, ale nikdy neuverím tomu, že sme tu naozaj sami!!“ vykríkla
Podišiel k nej, schmatol ju za plecia a poriadne ňou zatriasol. Trochu vyľakane vyvalila oči, odrazu neschopná ani slova.
„No konečne! Už som si myslel, že ťa nič neumlčí,“ povzdychol si, stále ju držiac. „A teraz ma dobre počúvaj. Podľa slnka viem iba horko-ťažko určiť, koľko je hodín, no tipujem, že o chvíľu padne súmrak. Preto nesmieme zaháľať a musíme nazbierať drevo, aby sme sa ochránili pred nočným chladom, rozumieš?“
Ona však neprehovorila. Upadla do akejsi letargie a civela mu kamsi ponad plece.
Znechutene ju pustil a vôbec sa nestaral o to, že kvôli nečakanému pohybu spadla do piesku a udrela si zadok.
Zrazu úplne prebratá sa posadila, prskajúc a nadávajúc, keď tu si všimla, že pirát kráča preč.
„Kam idete?!“ zakričala za ním vyplašene.
„Už som ti to predsa povedal!“ odsekol nepríjemne, lebo mu očividne svojimi zmenami nálad poriadne liezla na nervy.
Rowena zdesene hľadela za ním, ako pochoduje k hustému a strach naháňajúcemu lesu. Rýchlo sa postavila. „Nemôžete ma tu nechať samu!!“ zvolala vystrašene.
„Som si istý, že ak by sa ťa niečo pokúsilo napadnúť, bude to jeho smola, nie tvoja,“ zasmial sa nepríjemne a v tej chvíli zmizol v húštine.
Rowena tam zostala stáť ako kôl v plote a žmúrila do diaľky dúfajúc, že iba žartuje a naozaj neodišiel. Avšak keď sa ani po niekoľkých minútach nevracal, zmocnila sa jej panika. Čo tu bude teraz robiť? Čo ak sa naozaj priblíži nejaký zver a ona sa mu nebude vedieť ubrániť?? Nemala nič, čo by mohla použiť ako zbraň. Bola tu vydaná úplne napospas osudu.
Sprvu mala veľký strach, no po ňom okamžite nastúpila zlosť, ba priam zúrivosť.
„Ten špinavý, nevychovaný, podlý, zákerný pirát!!“ vypľula zo seba a v mysli hľadala stále ďalšie a ďalšie prirovnania, ktorými by ho počastovala.
„Je to iba hulvát, ktorý sa absolútne nevie správať! Nechápem, prečo som ho zachránila!“ mumlala si pre seba, zatiaľ čo nasupene pochodovala hore-dolu po pláži.
V tom hneve ju aj strach a zdesenie rýchlo prešli.
„Bodaj by ho tam zožrali nejaké divé psy a... tigre!“ zvolala, lebo ju nijaký iný strašnejší tvor nenapadol.
„To by ťa iste potešilo, ale bohužiaľ sa obávam, že žiadne tigre ani psy na tomto mieste nie sú,“ ozval sa kdesi za ňou pobavený hlas a ona od prekvapenia div infarkt nedostala.
Prudko sa obrátila a zbadala jeho usmievavú tvár. Očividne ho po krátkej prechádzke hnev prešiel. To sa však o nej povedať nedalo.
„Vy... viete ako ste ma vyľakali?!“ oborila sa naňho, trochu neobvykle prejavujúc tak svoju úľavu z jeho návratu.
„Ospravedlňujem sa,“ uškrnul sa povznesene a pokojne prešiel popri nej, aby položil na zem drevo, ktorého mal plnú náruč.
„Neobťažujte sa. Aj tak viem, že to nemyslíte vážne,“ odfrkla si, no potom zvedavo podišla bližšie.
Pozorovala ho, ako ukladá drevo na kopu a dovnútra vkladá suché lístie. Na jej veľké prekvapenie schytil do ruky dva kamene a začal ich o seba šúchať.
„Čo to robíte?“ spýtala sa so záujmom.
„Zakladám oheň,“ odvetil sucho.
„To som si všimla,“ odsekla. „Ale neviem ako...“
„Pozri sa, princezná, ešte toho bude veľa, čomu sa budeš čudovať. Keďže si doteraz žila v blahobyte a každú noc si mala kde spať, bolo by toho naozaj veľa, čo by som ti musel vysvetľovať a na to naozaj nemám náladu,“ pokrčil plecami s predstieraným ľútostivým povzdychom.
Ona ho však prestala počúvať už po prvých slovách. „Neopovažuj sa ma ešte raz nazvať tak, ako si ma nazval!“ osopila sa naňho pobúrene.
„Ako? Princezná? Nepáči sa ti to?“
„Samozrejme, že nie! A keď už hovoríme o oslovení, mohol by si sa prestať so mnou zhovárať tak neformálne? Pokiaľ viem, nedala som vám na to svoje povolenie!“ okríkla ho.
Prižmúril oči a stisol pery. „Nuž, ako myslíte, vaša výsosť,“ neodpustil si.
Zhlboka sa nadýchla, no umlčal ju akýsi záblesk, ktorý sa v tom okamihu zjavil medzi kameňmi, ktoré pirát okamžite vložil na suché listy. Onedlho sa rozhorel malý plamienok, ktorý si veselo tancoval a zväčšoval sa v ústrety naraz skoro tmavej oblohy.
Naozaj sa veľmi rýchlo stmievalo. Presne ako ten neznesiteľný chlap predpokladal, pomyslela si Rowena. Zrejme sa vyzná v mnohých veciach, ktorým ho život naučil. Ona však nebude oceňovať jeho kvality. Je to jednoducho nevychovanec a hrozný človek. Tak!
Obrátila sa mu preto chrbtom a odišla o hodný kus ďalej, aby sa naňho nemusela pozerať. Nemusela sa však obávať. Dokonale si ju nevšímal. Sám sa schúlil k ohňu a bolo mu úplne jedno, že sa ochladilo a Rowena ďaleko od tepla drkoce zubami a celá sa trasie. Sám zaspal tak rýchlo, že si to nestihol ani všimnúť.
A tak strávila Rowena zvyšok noci preklínaním „odporného piráta“.