Zabudnutý raj - XXII.kapitola

XXII.Kapitola – Na druhý deň

Rowenu prebudilo slnko, ktoré jej už hodnú chvíľu intenzívne svietilo do tváre. Niečo nezrozumiteľne zamrmlala a otočila sa na druhý bok, keď tu sa vzápätí prudko rozkašľala, lebo všadeprítomný piesok sa jej dostal do úst. Rýchlo sa posadila a vypľúvala piesok až dovtedy, kým jej v ústach nezostala iba nepríjemná suchá pachuť.
Unavene si povzdychla a preletela pohľadom okolie. Tajne dúfala, že všetko sa jej iba prisnilo a ona je buď na Sirenii alebo ešte lepšie niekde doma. Okamžite však zistila, že si priala nemožné. Priamo oproti nej bola presne taká istá strašidelná džungľa, za sebou počula tie isté vlny miznúce na súši a pod sebou cítila rovnako nepohodlný piesok.
Z pier jej unikol tichý zúfalý vzlyk, keď si položila tvár do dlaní.
„Ach nie! To snáď nie je možné!“
„Presne ako predpokladáte. Nebola to žiadna nočná mora,“ ozval sa odrazu niekto celkom blízko pri nej a ona sa od ľaku strhla.
Prudko zdvihla hlavu a vydesene sa obzerala okolo seba. O niekoľko krokov ďalej sedel pirát, ktorý ju práve teraz uprene pozoroval. Možno by sa zmierila s tým, že sa naraz ocitla na opustenom ostrove, keby to nebol práve on, kto jej mal robiť spoločnosť. Zmračila sa, keď si ho obzrela od hlavy po päty. Ten chlap by nepochybne vyzeral dobre aj vo vreci. Hoci mal na sebe iba špinavé čierne nohavice a roztrhanú košeľu, pričom sám bol bosý, stále z neho vyžarovala istá nenútená elegancia a napriek tomu, že by to asi nikdy nepriznala, to ju na ňom tak veľmi priťahovalo. Dokonca mu to takto pristalo ešte väčšmi ako predtým. Takmer sa hodil k nespútanej džungli, ktorá sa rozprestierala za ním, pretože aj on bol rovnako divoký. Bohužiaľ, tento nevychovanec asi nikdy nepočul o úcte k ženám a morálke. To boli pre ňu rozhodujúce faktory.
Prinútila sa odvrátiť od neho zrak a rozhliadla sa dookola.
On z nej však naďalej nespúšťal zrak.
„Prečo na mňa tak zízate?!“ došla jej trpezlivosť. Aspoň za hnev mohla skryť svoj strach z neznáma a obavy z neistej budúcnosti.
„Premýšľam,“ odvetil len.
„Ste.. hore už dlho?“ odvážila sa spýtať, keď ju nič iné nenapadlo.
„Dosť dlhý čas, aby som si urovnal myšlienky a rozhodol sa, čo s vami urobím.“
Zbledla ako stena a vystrašene zažmurkala.
„Č-čo urobíte so MNOU?“ zopakovala trasľavo.
„Presne tak. Predsa to takto nemôže pokračovať,“ pokrútil hlavou a uprel zrak na more.
Tým ju však vôbec neupokojil. Práve naopak.
Nemotorne sa postavila a ustúpila zopár krokov dozadu. „Ja som to vedela! Vždy som tušila, že od vás nemožno čakať nič dobré. Povedzte mi, čo zamýšľate so mnou urobiť?! Chcete ma predať, aby ste na me dobre zarobili?? Alebo sa ma chcete dokonca zbaviť ako nepohodlného svedka všetkých vašich výčinov?!“ kričala hystericky.
Nadvihol obočie a vzápätí sa pobavene zasmial. „Nebuďte smiešna. Keby som vás chcel zabiť, asi by som vám dopredu o tom nehovoril. Okrem toho nie som nijaký vrah a vy ste zatiaľ neboli svedkom ničoho! Tak netárajte hlúposti. A čo sa týka toho druhého, povedzte mi, madam, vidíte hádam široko-ďaleko na tejto pláži alebo v džungli niekoho, kto by mal záujem vás kúpiť? Ak áno, hneď mi to povedzte a ja nezaváham.“
S každým jeho ďalším slovom jej strach ustupoval a hnev rástol.
„Tak prečo ma potom strašíte?! Robí vám to radosť, však?!“ oborila sa naňho.
„Ja som vás rozhodne nechcel vystrašiť. Iba som vám odpovedal na otázku. Áno, rozmýšľam, čo urobíme, lebo sa mi nechce trčať na tomto mieste do konca života a zízať na more!“ odsekol.
„A čo teda máte v úmysle?“ opýtala sa už miernejšie.
„Keď všetko domyslím, dám vám vedieť,“ odbil ju. „A teraz sa choďte, prosím vás, umyť, lebo vyzeráte naozaj hrozne.“
Vyvalila oči a pobúrene vydýchla. „Vy...“ nedokončila od samej zlosti. Zohla sa dolu, schytila do ruky za hrsť piesku a hodila ho doňho.
„Hej!“ ohradil sa.
„Pozrite sa na seba, vy úbožiak!“ oplatila mu to a obrátila sa mu chrbtom. Potom sa predsa len vydala k moru, aby sa trochu opláchla.
Ako náhle sa však pohla dopredu, hneď pri prvom kroku sa musela zastaviť, lebo v topánkach jej hlasno zaločkala voda. Vydala zo seba netrpezlivý pazvuk a dvoma prudkými trhnutiami sa topánok zbavila, pričom ich nezabudla ešte aj odkopnúť a to poriadne ďaleko. Zostali neškodne ležať v piesku o niekoľko stôp ďalej.
Rowena, teraz už o trochu odľahčená, konečne vstúpila do vody a chvíľu vychutnávala pocit, keď jej rozhorúčené chodidlá obmývali príjemne chladivé vlnky.
Slastne si povzdychla a postúpila o krok dopredu, aby sa celá osviežila. V tom sa jej v hlave opäť ozvali pirátove slová a ona sa voľky-nevoľky zadívala dolu na svoje šaty. Musela priznať, že mal pravdu s tým hrozným výzorom. Včera akosi nemala čas zisťovať, v akom stave je jej odev, no asi radšej mala. Jej najlepšie zelené šaty s kvietkami boli celé premočené, zaprášené a pokrčené, ba dokonca niekde aj dotrhané. Franforce látky sa jej hompáľali už od kolien, takže bolo veľmi jasne vidieť čipkovanú bielu spodničku. Spodné sukne tak nasiakli vodou, že div nespadla zase na zadok, čo ju tak ťahali dolu. Ani radšej nechcela vedieť, akým dojmom pôsobí celkovo. A vlastne to už vedela. Pirát jej to predsa veľmi ochotne zreferoval.
Pokrútila hlavou a vzápätí zdvihla ruku k hlave, keď tu si uvedomila, že stratila šatku, ktorá jej až doteraz zakrývala vlasy. Preľakla sa, že pirát sa o všetkom dozvedel, no jediný dotyk ju ubezpečil, že sa tak nestalo. Husté kadere mala totiž plné toľkej špiny a piesku, že by niekto iba s ťažkosťami zisťoval, akej farby sú.
„Ak sa chcete okúpať, môžem sa otočiť,“ ponúkol sa očividne si namýšľajúc, aký je neuveriteľne galantný. A už druhý raz ju za jediný deň vyľakal. Aj preto bola jej nasledujúca odpoveď taká nepríjemná.
„Žartujete? Pred vami by som si nedala dole ani stužku do vlasov,“ odsekla a po chvíli sa na jeho veľké prekvapenie vzpriamila a po pár krokoch sa celá ponorila do teplého mora. Pod vodou si poriadne zmyla všetku špinu z vlasov a tváre a až potom sa vynorila.
Keďže nič nehovoril, mohla si aspoň na chvíľu oddýchnuť. Vyžmýkala si vlasy, odtrhla spodný lem zo spodničky a konečne si ich ukryla tak, ako bola zvyknutá.
Potom vyšla na breh a poobzerala sa, či nenájde lepšie miesto na sedenie ako vyležaný piesok, kde v noci spala.
„A čo teraz? Už ste niečo vymysleli?“ spýtala sa ho, nie príliš nadšená z toho, že s ním musí komunikovať.
On však na otázku nereagoval, lež namiesto toho sa opýtal: „Prečo si skrývate vlasy?“
Prekvapene zažmurkala. „Čože?“
„Pýtam sa, prečo stále nosíte tie ohavné šatky,“ zopakoval pokojne. „Zaujíma ma to už od plavby na Sirenii.“
Kdesi v jej vnútri jej srdce najprv nepochopiteľne zaplesalo, že sa o ňu zaujímal. Pred ním však iba potriasla hlavou a zahabkala: „T-to nie je vaša vec. Starajte sa o seba!“
„Nemyslel som to v zlom...“
„Naozaj nie?! Ja mám však pocit, že všetkým, čo poviete ma chcete buď uraziť, alebo nahnevať, pretože sa zrejme nudíte. Ja vám však ako spestrenie voľného času slúžiť nebudem!“ zvolala a tak sa šikovne vyhla otázke.
„To si myslím. Ste totiž taká neznesiteľná, až s vami prestáva byť akákoľvek zábava,“ podotkol, vzápätí sa postavil a znechutene sa jej otočil chrbtom, pričom mal v úmysle sa niekam vzdialiť.
„Aha! Tak ja som neznesiteľná?! Ale v tú noc som nebola, však?! Keď som vás zachraňovala a takmer som vtedy prišla o vlastný život!“ zakričala za ním frustrovane.
Zastavil sa a obrátil. „Máte pravdu. V tú noc ste ma naozaj zachránili,“ priznal tichým hlasom a pristúpil k nej. „Nepopieram, že som vám za to naozaj vďačný a...“
„Ja nepotrebujem vašu vďačnosť. Radšej vymýšľajte, čo budeme robiť, lebo ani ja tu nechcem s vami trčať na tomto mieste do konca života!“ nadurdene sa posadila k ohnisku a založila si ruky na prsiach.
„Ako si želáte, vaša výsosť, ale na to potrebujem svätý pokoj a tu ho jednoducho nemám! Takže idem niekde, kde budem môcť NAOZAJ premýšľať!“ poznamenal a vydal sa kamsi k lesu, kde bol minulý deň zberať drevo na oheň.
Keď sa stratil, porazenecky zvesila plecia a pokrútila hlavou. Hádky s pirátom boli pre ňu čoraz vyčerpávajúcejšie.