Upír z povolania 2. kapitola

Keď sme dopili kávu, Mel ma naložila do auta, aby mi poukazovala mesto. Zatiaľ jediné, čo som sa snažila vryť si do pamäte, bola cesta do školy. Ostatného bolo na mňa na jeden raz až príliš. Krúžili sme mestom aspoň hodinu. Potom sme zastali na parkovisku a pár ulíc sme si prešli pešo. Keď sme sa konečne vrátili zmorené „domov“, väčšina obyvateľov tam už bola.
Len čo sme vstúpili dnu, z kuchyne sa vynorili dve hlavy, ktoré na nás neskryto zízali.
„Čau Mel, už sme si hovorili, že kde toľko ste,“ povedala tá čiernovlasá Číňanka, alebo čo bola, smiešnou angličtinou ktorej som sotva rozumela a zaškerila sa na nás. Vyzerala milo.
„Len som bola Eve trochu poukazovať mesto,“ vysvetlila a so mnou v závese sa odobrala do kuchyne.
To druhé dievča, blondína s dlhšími vlasmi, peknou tvárou a štíhlou postavou mi neprišlo také sympatické. Modré oči za perfektne namaľovanými mihálnicami prechádzali po celej mojej postave. Nie že by sa bolo veľmi na čo pozerať.
Naozaj sa mi nepáčila. Čakala som, kedy otvorí ústa s perleťovoružovým leskom a zavolá svojho Kena.
Áno, viem o tom, že mám sklon nemať rada dievčatá, ktorú sú očividne oveľa krajšie ako ja. Takto sa prejavuje môj komplex menejcennosti.
Je to celkom logické. Priateliť sa s niekym podobným, by pre mňa znamenalo spoločenskú samovraždu a pre ňu výjsť o stupienok vyššie po schodisku jej lesku a biedy kurtizán. Predsudky? Možno. Ale ísť s ňou do baru by znamenalo zahrabať sa do kúta a fandiť jej pri hriešnom tanci so sexi španielom. Je to jasné, asi by som nemala pozerať toľko amerických filmov.
Dobre. Len pre vizuálnu predstavu. Postavte si v mysli mňa – priemerne vysokú (pre detajlistov 171 cm – nedávno som sa merala) hnedovlásku s obyčajnými zelenými očami takého suchého olivového odtieňa. Nie príliš chudú ani nie s nadváhou ale bez dychvyrážajúcich kriviek – košík B. A teraz je na rade blondínka síce tej istej výškovej kategórie, ale postavou modelky s, typujem, o číslo väčším košíkom podprsenky. Vlasy po lopatky bez polámaných končekov, ktorými sa pýšim ja. Perfektné líčenie bolo očividne takisto jej výsadou. Takže? Ktorú by ste si vybrali? Ako chlap, samozrejme.
A teraz mi povedzte, či mi môže niekto zazlievať môj obranný reflex.
„Takže, ty si Eva? Teší ma, ja som Maya,“ podávala mi ruku malinká aziatka s dlhými vlasmi a zaujímavými okuliarmi s pôsobivým fialovým rámom na nose. Úzke pery sa umievali.
Tiež som vyčarila úsmev, ktorý mi pri pohľade na Malibu Bárby povädol. Potriasla som jej rukou a potom aj tou druhou s umelými nechtami a fancúzskou manikúrou. Typické.
„A ja Chantal. Si tu prvý raz?“ chcela vedieť. Jej hlas bol ako med rozotierajúci sa na chleba s maslom. No dobre, preháňam. Jej hlas bol fajn.
„Áno.“ Prikývla som. Tá bloncka – Chantal si sadla k stolu. Mel odišla, lebo mala ešte niečo na práci a ja som tam zostala sama. V prenesenom význame.
Sadla som si teda tiež, Maya miešala niečo v menšom hrnci, z ktorého sa vznášala do celej miestnosti celkom lákavá vôňa.
„Bude sa ti tu páčiť. Londýn je úžasné miesto. Ver mi! A tie nočné kluby...,“ básnila Maya so zasneným pohľadom a jedou rukou stále mechanicky pracovala s varechou.
„Hej, to verím,“ narážala som na tie kluby. „Ale nie su v Anglicku prístupné len od 21? Ja mám o rok menej.“
Chantal a Maya si vymenili pohľady hodné nerestných adolescentiek v akcii. Možno by ma aj zamrazilo.
„Niektoré áno, niektoré nie. V každom prípade, do 21 nemôžeš piť alkohol.“ Zaškerila som sa. „Ale to sa dá vybaviť.“ Znova ten podozrivý úškrn od Mayi. Neviem, no mala som podozrenie, že to malo takú ilegálnu príchuť. Nechať sa zabásnuť v cudzine kvôli falošnému preukazu? Prečo nie, že?! Skúsiť treba všetko.
„Dá sa to vybaviť...,“ pomaly som zopakovala. „A čo presne to zahŕňa?“ spýtala som sa. Viete, treba byť pripravený na všetko, tak radšej vedieť dopredu.
„Máme koneksie,“ povedala Chantal a po tvári sa jej rozlial žiarlivý úsmev, s ktorým vyzerala ako uchádzačka o miss. Mrcha.
„Ako dlho ste tu?“ spýtala som sa. Na odhalenie ich hriešnych činov pred niekym nezasväteným bolo asi príliš skoro.
„Dva týždne. Obe. Prišli sme takmer súčasne, iba s pár hodinovým rozdielom,“ odpovedala Maya a vypla sporák. „Budeš jesť?“
Nemo som prikývla a spomenula si na to málo, čo som zjedla v lietadle. Naložila mi na tanier cestoviny a poliala ich omáčkou, ktorú donedávna miešala.
„Cítim vôňu nejakého jedla. Máme hody?“ spýtal sa hlas s južanským prízvukom. Pozrela som sa k dverám kuchyne, kde stál vyšší počerný chalan s tmavohnedými takmer až čiernymi mierne vlnitými vlasmi v cope. Čierne kraťase po kolená a biele tričko bez rukávov. Hm...pekné bicepsy. Ale...južanské tipy nie sú moja šálka kávy.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a zamávala mu. Vyzeral prekvapene. Nečakal ma?
„Ahoj. Ty si...?“
„Eva,“ doplnila som ho so zdvihnutým obočím.
„Aha...ty si tá nová. Nemala si prísť zajtra?“
Zamračila som sa a potriasla hlavou. „Nie.“
„No, tak ťa tu vítam. Ja som Mario. Z Portugalska,“ predstavil sa. Aj jemu som potriasla rukou. Ak nás tam bolo osem, toto ma čakalo ešte štyri razy. Ó Bože!
„Slovensko.“
Maya sa zatvárila čudne, a potom sa zamračila. „Slovensko? Kde to je?“
Takýcho ľudí nemám rada. Nie sem nijaká Botswana, aby nevedela o našej existencii.
„V strednej Európe, nevzdelanec,“ odpovedala namiesto mňa Chantal a usmiala sa.
„Ja som zo Švajčiarska a tá, ktorá mala geografiu naposledy v piatej triede na základnej je z Japonska.“ Aha, takže Japonsko a nie Čína. Nuž, Japonsko si vyrobilo ďalšieho nepriateľa...aspoň kým sa nenaučia, kde sa moja malá krajina nachádza.
Mimo to, Maya vyzerala, že ešte stále loví v pamäti. Mysľou v piatej triede na hodine zemepisu, kedy si očividne radšej maľovala nechty na rukách ako dávala pozor.
Nie, podľa jej výrazu sa o Slovensku možno ani neučili.
„Vedľa Rakúska,“ upresnila som ešte a jej tvár sa rozžiarila poznaním.
„Aha,“ povedala a nakladala na ďalšie taniere špagety so syrovocesnakovou omáčkou. Mimochodom, bolo to chutné.
„Je to dobré,“ pochválila som.
„Moja špecialita.“
„Hm...rozhodne mi dáš recept.“ Usmiala sa a prisadla si k nám aj s Mariom. „Och a s kým mám izbu?“ Dosť podstatná vec. Brala by som Mayu.
„So mnou,“ ohlásila sa Chantal a ja sa prudko nadýchla, čo som sa potom snažila maskovať ďalším sústom. „Mám tam trochu bordel, ale to nevyliečiš. Tak som sa narodila.“ Mykla plecami a usmiala sa. „Mama sa ma snažila napraviť strhávaním vreckového za neporiadok – nepomohlo.“
„Mne to nevadí.“ Pravda či klamstvo? Ja nie som chorobná puntičkárka zameraná na čistotu, ale pleseň v oblečení a delenie sa o jedlo s potkanmi by som tiež nebrala. „Taký zdravý neporiadok je super.“
„No, tak potom si myslím, že si budeme rozumieť.“ To sa ešte uvidí.
Mario zjedol svoju porciu v rekordnom čase. Riad dal do drezu a kým hovoril, že si naplánoval so spolužiakom stretnutie vo fitku, intenzívne sa mi díval do očí. Potom sa usmial a odhalil tak jamku na ľavom líci. Oblialo ma z toho teplo. Žeby flirt? To ho musím sklamať. A okrem toho, začať si niečo na jazykovom pobyte? Strata času a plytvanie citov.
Buchnutie vchodových dverí so sebou prinieslo salvu hlasov a smiechu. Chantal vyskočila zo stoličky a hnala sa k dverám kuchyne. Vykukla hlavou na chodbu a zajačala: „Čáute detská! Poďte sem, už prišla Eva.“
V okamihu bola miestnosť plná ľudí. Ale to iba preto, že bola tá kuchyňa taká malá. Traja ďalší ľudia nie je až tak veľa.
Ten chalan so špinavými blond vlasmi a s očami zelenými ako z reklami na Top Topic oblapil Chantal okolo pásu a vymámil od nej sladký bozk. To, že bol skladký, si len domýšľam.
„Eva, toto je Yanick, môj priateľ,“ povedala a vyzerala pri tom hrdo. Nuž, nečudujem sa jej. Aj ja by som bola pyšná na chalana ako on. Taký ten krásavec s nenúteným spôsobom života, ktorým sa snaží každému nahovoriť, že má všetko v paži, ale pritom každé ráno vstáva o pol hodinu skôr, aby si spravil perfektný účes. A potom každému vraví, že sa ani nečeše.
„Ahoj,“ usmiala som sa.
„Je tieš zo Švajčiarska. Tak, poďme ďalej, Abir,“ ukázala rukou na chlapca, ktorý bol jednoznačne Arab alebo niečo podobné. „Abir je z Indie.“ Tak ďaleko pravde som zasa nebola.
„A ešte Gregorij.“
„Z Ruska?“ tipla som si podľa mena a jeho árijského výzoru. Prikývol a podal mi ruku. Takže, to obolo šesť ľudí. Kde je tá siedma?
Na stretnutie s poslednou spolubývajúcou som musela ‚počkať‘ až do jedenástej hodiny večer. Sedeli sme pri telke a pozerali sa na nejaký film, z ktorého som vďaka rýchlosti a nemožnej výslovnosti nerozumela ani trt, ale tvárila som sa zaujato a príhodne pobavene. Myslím, že to mala byť komédia.
Dvere som nepočula, a tak keď som za sebou počula niečo mi dosť reálne pripomínalo francúzštinu a vzdialene angličtinu, som sa otočila. Štíhle dievča o trochu nižšie než ja s hnedými vlasmi ostrihanými na boba s jemnou ofinou stálo za sedačkou a sledovalo nás modrými očami. Bolo jasné, že je Francúzska.
„Ahoj, Aliz. Toto je Eva, posledná do počtu,“ povedala Maya a ukazovala na mňa.
Aliz, ako ju nazvala Maya, sa na mňa zadívala a pristúpila ku mne.
„Volám sa Alizéé. A...,“ povedala pre mňa trochu príliš namysleným hlasom a urobila malú pauzu, „sedíš mi na svetri.“
Nechápavo som na ňu zízala a ona ukázala rukou na operadlo pohovky, v ktorej som sedela. Pozrela som sa tam a uvidela niečo červené.
„Ach,“ povedala som, posunula sa a podala jej sveter. „Prepáč.“
Schmatla ho odo mňa, otočila sa a odišla. Zdvihla som jedno obočie a pozrela a na ostatných. „Ona asi nie je filantropka, však?“