Zabudnutý raj - XXIII.kapitola

XXIII. Kapitola - Dôvernosti

Kým Rowena s pirátom sa vzájomne doťahovali a aspoň tak sa udržiavali pri zdravom rozume, ostatní obyvatelia lode Sirenia, ktorým sa podarilo pred katastrofou ujsť, pomaly ale isto upadali do beznádeje. Odkedy sa vylodili, prešli už dva dni a oni stále ani len netušili, kde sa nachádzajú. Kapitán Morris sa síce niekoľkokrát pokúšal vysvetliť ostatným, že by nemali zostávať na jednom mieste a radšej by sa mali pokúsiť hľadať náhodných obyvateľov pevniny, teda v prípade že nie je úplne opustená, no ostatní o tom nechceli ani počuť. Blanche aj s neterou sa uchýlili k ohňu, ktorý kapitán založil ešte v ten osudný deň a dosiaľ plápolal, aby sa neprestajne jedna druhej sťažovali, aké nešťastie ich postihlo.
Sir John zastával rovnaký názor, odkedy pri zbieraní dreva niečo zašuchotalo priamo v kroví za ním. Vtedy okamžite pustil suché konáre na zem a rozutekal sa na pobrežie, pričom sa potom celé dva dni zdržiaval iba na jedinom mieste, ktoré už mal aj vyležané.
Morrisovi teda nezostávalo nič iné ako preklínať svojich spoločníkov. Pretože záchrana života nebola jediným dôvodom, prečo sa chcel pohybovať a toľko nerozmýšľať. Pred očami mal totiž stále Roweninu tvár v okamihu, kedy sa rozhodla rozbehnúť sa pirátovi na pomoc a tým aj v ústrety istej smrti. Cez deň sa nemohol zbaviť strašného výjavu potápajúcej sa lode a v ušiach mu zneli slová, ktoré sám vyslovil: „Rowena, vráťte sa! Rowena!!“
V noci sa zase zobúdzal zo zlých snov, ktoré začínali tým, že sa mu pred očami zjavila jej tvár s vyvalenými očami od strachu ale zato s pevným rozhodnutím nenechať piráta zomrieť. Potom ju videl, ako sa vznáša a odrazu ju obklopila čierna voda, ktorá ju pomaly pohlcovala.
Budil sa ťažko oddychujúc so studeným potom na čele. Nikdy by si nebol pomyslel, že to dievča v ňom zanechá takú stopu. Obrovské výčitky ho ťažili ako balvan a on nevedel ako sa ich zbaviť.
Sedával preto ďaleko od ostatných pri mori, kde pozoroval malé vlnky, čo sa žiarivo trblietali v slnečných lúčoch. Veľmi dobre vedel, že dlho to už takto nevydrží. Nikdy nebol mužom, ktorý len tak sedí a vyčkáva. Musí niečo urobiť, aby ostatných presvedčil! Koniec koncov na premýšľanie má mnoho času.

Rowena zamyslene hľadela na zapadajúce slnko a mlčky premýšľala. Už celé dva dni žila na pobreží ako stroskotanec, ktorý, ako sa zdá, nemá ani najmenšiu nádej sa niekedy z pustého miesta dostať. Dlhé dva dni, počas ktorých sa živila kokosovými orechmi, ktoré ju mali zasýtiť aj napojiť. No nielenže musela zažívať toto trápenie, musela navyše aj trpieť nevítanú spoločnosť muža, ktorého z celej duše neznášala. Rozčuľoval ju už len spôsob, akým na ňu pohŕdavo hľadel, nehovoriac o nepríjemných slovách, čo od neho počúvala temer neustále.
Podráždene si povzdychla a vnímala príjemné chladivé vlnky, ktoré obmývali jej unavené bosé nohy.
Nepokojne sa obrátila a zahľadela sa do hustého lesa z paliem, rozprestierajúceho sa navôkol a oddeľujúceho pobrežie od vnútrozemia pevniny. Pirát sa v ňom stratil už pred dvoma hodinami a ešte stále po ňom nebolo ani chýru, ani slychu. Bolo pravdou, že nezniesla jeho prítomnosť, ale na druhej strane si nevedela predstaviť, že by sa mu niečo stalo a ona by tu zostala celkom sama! Až videla pred očami hviezdičky, keď si predstavila takú možnosť.
Našťastie sa obávala zbytočne, lebo už o pár minút ho videla vychádzať z lesa s náručou plnou kokosových orechov. Vyzeral, že má nadmieru dobrú náladu, lebo si veselo pospevoval. Prižmúrila oči. To je tu snáď jediná, ktorá sa obáva o ich budúcnosť?!
„Dobrý večer!“ zavolal na ňu a zhodil plody do piesku pri ohnisku, čo už vyhasínalo.
Neodpovedala, iba sa od neho odvrátila a ďalej civela na more. Čím to bolo, že keď sa stratil, chýbala jej jeho prítomnosť a keď bol s ňou, neskutočne jej liezol na nervy?!
„Vidím, že vás neopustila tá vaša večná nadurdenosť,“ poznamenal s úškrnom.
O chvíľu neskôr nadskočila od ľaku, keď sa jeho hlas ozval tesne za ňou: „Pozrite. Niečo som vám priniesol.“
Strhla sa a zapotácala v mokrom piesku. V poslednom okamihu ju zachytil a pritiahol k sebe. Ocitla sa tak v jeho blízkosti viac, akoby si bola želala. Dych sa jej zrýchlil a okamžite sa ponáhľala vymaniť sa z jeho náručia.
„Dávajte si pozor, princezná. Nemusím tu byť vždy, aby som vás zachránil,“ zašepkal s nadvihnutým obočím.
Vytrhla sa mu a radšej sa od neho vzdialila smerom k ohnisku. „Aj tak je to len vaša vina,“ zamumlala.
„Možno,“ pokrčil plecami a nasledoval ju. „Takže? Nechcete vedieť, aké prekvapenie pre vás mám?“
„Pravdupovediac ani nie. Myslím, že pri vašej prívetivej povahe môžem očakávať nejakého obrovského pavúka alebo jedovatý hmyz!“
„Dopekla, čo to vo vás je, že v každej situácii človeku dokážete pokaziť náladu?!“ odfrkol si znechutene a hodil jej nejaký neznámy predmet, ktorý ledva stihla včas zachytiť.
„Č-čo to je?“ zvolala, keď sa narovnala a premeriavala si v rukách zvláštnu oranžovú vec, veľkú asi ako polovica kokosového orecha.
„Nikdy ste nejedli pomaranč?“ zasmial sa.
„Predstavte si, že nie!“ nedôverčivo si premeriavala ovocie. „Chcete mi povedať, že táto vec je jedlá?“
„Samozrejme. Dal by som vám ho už skôr, ale keď vy mi vždy viete tak predvídavo pokaziť dobrú náladu!“
„Tak teda prepáčte!“ ohradila sa a posadila sa čo najďalej od neho, aby ovocie prvý raz ochutnala.
Najprv si ho poprezerala zo všetkých strán a potom sa doň zahryzla. Vzápätí vypleštila oči a začala prskať a vypľúvať oranžovú kôru.
„Čo ste mi to dali, vy zákerný hnusný...“ nedopovedala, lebo ju nenapadlo dostatočne hrozné slovo, ktorým by ho počastovala.
Iba pokrútil hlavou, s povzdychom sa postavil a potom sa usadil vedľa nej. „Verte mi, že som vás nechcel zosmiešniť. Iba som vám zabudol povedať, že pomaranč musíte najprv zbaviť tej tvrdej kôry, ktorú má navrchu a zjesť len dužinu.“
„Na to vám už zase nenaletím!“ odsekla a hodila mu pomaranč do rúk.
Hľadel na jej chrbát, pretože sa od neho v hneve odvrátila, no ani tento pohľad ho neodradil. Opäť sa jej prihovoril, tentoraz však s trpezlivým podtónom v hlase.
„Pozrite sa. Ukážem vám, ako sa to robí. Je to naozaj veľmi jednoduché,“ prihováral sa jej a pustil sa do šúpania ovocia.
Ukradomky sa naňho dívala, ale zvedavosť jej nedala. Obrátila sa naspäť k nemu a pozorovala ho, hoci si neodpustila nepriateľsky založené ruky na prsiach.
Keď pomaranč zbavil kôry, rozdelil ho a jednu polovicu jej podával. Ona však odmietavo pokrútila hlavou. „Myslíte si, že som až taká hlúpa, aby som vám zase naletela?!“
„Prosím vás, prestaňte už s tým! Ak chcete, kúsok si dám, aby som vám dokázal, že je to naozaj dobré,“ ponúkol sa a jeden mesiačik si následne vložil do úst.
Potom súhlasne pokýval hlavou, odlomil ďalší kúsok a ponúkol aj ju. Keďže však neprestávala nedôverčivo zazerať, jednoducho ju prstami chytil za bradu vtisol jej ho násilne do úst.
Kým sa stihla spamätať, mala pomaranč v ústach a keď mu chcela za opovážlivosť vynadať, zistila, že nič lepšie ešte nejedla. Sladká chuť s jemným kyslastým nádychom jej chutila oveľa viac ako kokosová šťava. Zatvorila oči a vydala zo seba spokojný povzdych.
„Tak?“ vyrušil ju pobavene.
„Je to božské,“ súhlasila s úsmevom.
„Chcete ešte?“ spýtal sa.
„Samozrejme,“ pritakala rýchlo.
Až oveľa neskôr si uvedomila, čo sa robí. Bez námietok sa nechala pirátom kŕmiť. Vzal totiž ďalší kúsok a kým jej ho vložil do úst, dráždivo jej ním prešiel po perách. Cítila, že ju oblialo horko a ona sa silno zapýrila. Oblizla si pery a zjedla aj ďalší mesiačik. Avšak keď videla, že chce pokračovať v tejto dvojzmyselnej hre, ktorá sa jej zdala až priveľmi dôverná, pokrútila hlavou a nastavila ruku, aby jej zvyšok podal.
„Čo sa deje?“ zrejme ho prekvapilo, že tak náhle ochladla.
„Rada by som sa najedla sama, ak dovolíte,“ prehovorila k nemu povýšeným hlasom.
Zvraštil obočie a vzdialil sa od nej, aby ju nechal na pokoji. Zvyšok večera sa však niesol v napätom tichu, ktoré rušili iba nočné zvuky, nesúce sa z tmavej masy stromov za nimi.