Zabudnutý raj - XXIV.kapitola

XXIV.Kapitola - Ťažké rozhodnutie

Onedlho po tom, ako sa ako-tak najedli, sa minulo drevo. Pirát sa automaticky zdvihol a vydal sa nazbierať aspoň toľko, aby im vydržalo do ďalšieho dňa. A tak Rowena opäť raz na chvíľu osamela. Tentokrát však už nepremýšľala. Nechala sa ukolísať šumením mora a vetra v stromoch.
Avšak netrvalo dlho a muž bol späť. Nechtiac ju prebudil, keď nešetrne hodil drevo na zem.
Zažmurkala a ospalo sa naňho obzrela. „Mohli by ste byť aj trochu ohľaduplnejší,“ vytkla mu jemne.
Nadvihol obočie. „A to už prečo? Snáď si to práve vy zaslúžite? Tá, ktorá bola po celý ten čas ohľaduplná ku mne?“
Unavene si povzdychla. „Zase sa chcete hádať?“
„Pokojne. Beztak ste začali práve vy,“ pokrčil plecami a začal lámať konáre, aby lepšie horeli.
Rowena sa zatiaľ posadila a pozorovala ho. Po chvíli ju niečo napadlo, tak sa odvážila spýtať: „Dnes ráno, keď ste odchádzali...“
„Áno?“ venoval jej krátky pohľad a pokračoval v práci.
„Nuž, vraveli ste, že chcete premýšľať o tom, čo s nami bude ďalej. Iba som zvedavá, či ste už na niečo prišli,“ pokúšala sa o ľahostajný tón, ale nejako sa jej to nedarilo.
„Aha, myslíte vtedy, keď ma pochytila taká zúrivosť, že som radšej odišiel?“ zatiahol sarkasticky.
Otriasla sa a pohodila hlavou. „Presne vtedy!“
„Tak potom áno, premýšľal som a uvedomil som si, že nie je práve najrozumnejšie tu zostávať a nič nerobiť. Preto som sa rozhodol, že sa zajtra vydáme do vnútrozemia. Musíme toto miesto opustiť.“
Rowene trvalo dlhšiu dobu, kým pochopila, čo vlastne povedal. Najprv neveriacky zažmurkala a niekoľkokrát otvorila ústa, aby ich hneď vzápätí zatvorila, lebo zatiaľ nebola schopná zo seba vydať ani hláska. Nakoniec sa vzchopila a potichu zakvílila: „A to mi oznamujete len tak?“
Hodil poleno do ohňa. „A ako inak by som vám to mal vravieť?“ začudoval sa.
„Keby som sa teraz nebola spýtala, zajtra by ste mi to minútu pred odchodom prezradili?! Alebo by ste mi bez jediného slova prikázali, aby som šla s vami, bohviekam?!“
Oslepená hnevom sa prudko postavila.
„Pozrite,“ pokúšal sa jej to logicky vysvetliť. „Možno sa vám nebude dať správne odtiaľto odísť, ale verte mi, že podľa mňa je to najlepšie riešenie, aké môžeme v danej situácii urobiť...“
„Podľa VÁS je to najlepšie riešenie?! Zdá sa vám, že ste tu jediný, kto môže o niečom rozhodovať?! Tak to teda pozor! Pretože ja nie som nijaká nesvojprávna osoba, neschopná vlastných nápadov a rozhodnutí!“
„Tak už dosť!“ okríkol ju, až vytreštila oči. „Pochopte konečne, že som musel rozhodnúť, čo urobíme ďalej. Ako inak chcete zistiť, či sa nachádzame na pevnine alebo na ostrove? Odkiaľ by sme sa inak dozvedeli, či tu niekto býva alebo sme tu celkom sami?“
„Ale ja neznevažujem vaše rozhodnutie ako také, ale spôsob, akým ste ho vykonali! Ani vás nenapadlo sa so mnou poradiť, alebo ma vôbec o niečom informovať, pane!“ vysvetľovala mu zlostne.
„A vy by ste ma boli počúvali, MADAM?! Vypočuli by ste si moje rozumné argumenty, že nemáme žiadnu pitnú vodu, nemôžeme sa donekonečna živiť kokosovými orechmi a musíme zistiť, či je tu niekto, kto by nám pomohol?! Prepáčte, ale dosť o tom pochybujem. Práve preto som vám nechcel o ničom vravieť!“ rozhorčene rozhodil rukami a odhodil tak poleno, ktoré v nich držal.
Úplne stratila reč, pretože si uvedomila, že má pravdu. Už temer tri dni nepila čistú vodu a iste príde čas, kedy jej telo nebude akceptovať nič iné ako náhradu za ňu. Ten chlap mal pravdu a ona urobí jedinú správnu vec vtedy, keď prikývne a bez slova sa podriadi.
Tomu on však neveril. Očakával, že sa začne s ním prieť a vyhlási, že chce zostať tu na pobreží. Nemohol by inak. Nie je taký podliak, aby nechal ženu samu na opustenom mieste. Musel by vymyslieť iný spôsob, no netušil, či taký vôbec existuje. Vyčerpane si povzdychol a pokrútil hlavou.
„Čo odo mňa chcete? Očakávate, že sa o vás postarám, pretože sama toho nie ste schopná, ale zároveň mi pod nohy kladiete prekážky, ktorými mi to znemožňujete,“ povedal potichu, keď dlhšiu chvíľu neprehovorila.
Obrátila k nemu veľké zelené oči a odovzdane pokývala hlavou. „Dobre teda. Urobím, ako poviete.“
„Naozaj?“ vydýchol neveriacky.
„Áno,“ prikývla, no vzápätí sa mu otočila chrbtom. „A teraz by som sa rada vyspala, ak dovolíte.“
Schúlila sa na druhej strane ohňa, čo najďalej od neho.
Videl na nej, že musela priniesť veľkú obeť, keď s ním súhlasila a preto si ju vážil ešte viac. Pousmial sa a pokrútil hlavou. V tejto žene sa skrývalo oveľa viac, ako by si bol myslel.

Keď sa skoro ráno druhého dňa slnko vyhuplo spoza obzoru, Rowena s pirátom už stáli na nohách a mierili do tmavej džungle, čo sa nachádzala iba kúsok od pobrežia.
Rowena sťažka kládla nohy, pretože sa v noci temer vôbec nevyspala, mysliac na dlhé putovanie, ktoré sa pred nimi rysuje a taktiež kvôli ťažkým sukniam, čo ju priam ťahali k zemi. Nechcela sa však sťažovať. To by radšej omdlela únavou, akoby pred pirátom uznala svoju slabosť. No vtedy ešte pravdaže nevedela, čo všetko ich čaká. S mužom neprehovorila od ich včerajšej výmeny názorov. Nebola nahnevaná, iba mala pocit, že si s ním akosi nemá čo povedať. Mlčky ho nasledovala aj vtedy, keď vkročil do lesa začal sa predierať hustým porastom.
Keďže sa nerozprávali, jej myseľ blúdila kade-tade a tak niet divu, že sa myšlienkami vrátila až do minulosti. Do dní, kedy sa neobávala o vlastný život, ale o slobodu a svoju budúcnosť.
„Chcem, aby ste si uvedomili, že som veľmi, veľmi nahnevaný, Rowena! Už dlho znášam vaše odmietanie a skrývanie sa. Deň čo deň vás upozorňujem, že sa s vami skutočne ožením, pretože vždy dosiahnem, čo chcem! Lenže vy mi stále robíte naprieky a ja sám už jednoducho nevydržím iba pozerať sa na vás! Dnes to bola posledná kvapka. Hneď vám ukážem, ako sa má správať poslušná snúbenica!“
Rowena sa celá roztriasla, keď si spomenula na ten nenávidený hlas, čo jej nedával spávať už niekoľko dlhých mesiacov, ba dokonca rokov! Už dávno trpko oľutovala, že sa s ním jej matka zoznámila.
V náhlej citovej slabosti sa zapotácala a nebyť pohotového zásahu piráta, asi by skončila na zemi.
„Hej! Dávajte predsa pozor! Ktovie čo v tej húštine je!“ zvolal, keď ju „zachránil“.
Potriasla hlavou. „Nepreháňajte...“ hlesla, neschopná ani pokúšať sa mu vymaniť.
Mierne sa zamračil. „Čo sa vám to preháňa hlavou, že ste taká bez života?“
„Vás to rozhodne nemusí zaujímať,“ povzdychla si a vyčerpane klesla na zem, kde sa čo najpohodlnejšie usadila. Ešte nekráčali ani tak dlho, mohlo to byť len niekoľko hodín, a ona už bola unavená, akoby šli aspoň dva dni.
„Takúto som vás videl len zopár ráz a pamätám si, že vtedy bol vždy vo vašej tesnej blízkosti ten...“
„Prosím vás!“ zarazila ho nahlas. „Neželám si, aby sme tu teraz rozoberali môj súkromný život. Iba si trochu odpočiniem a hneď zase môžeme vyraziť.“
Pokrčil plecami, no jeho bystrému zraku neušla jej únava. Premeral si ju od hlavy až po päty a pohľadom sa zastavil na jej širokých ťažkých sukniach.
„Ani sa vám nečudujem, že potrebujete oddych! Keby som ja vláčil na sebe aspoň desať kíl navyše, tak by som si nevládal ani sadnúť!“ zvolal.
„Nebojte sa, ja s nimi žiadny problém nemám. Vravím vám iba, že si potrebujem...“
„...oddýchnuť. Áno, to už ste vraveli, no nechápem, prečo radšej nepočúvnete mňa. Hneď by sa vám lepšie kráčalo, keby ste ich jednoducho zobliekli a zahodili niekde do džungle,“ navrhol jej.
V nemom úžase vytreštila oči a veľmi pomaly sa k nemu obrátila. „To snáď nemyslíte vážne! To by... nebolo by to... správne! Ja nie som zvyknutá... odhaľovať sa...“ jachtala, prudko sa červenajúc.
Prevrátil oči. „Prosím vás! Namýšľate si, že som ešte nikdy nevidel ženu bez tej hroznej krinolíny?“
Keď však neprestala naňho neveriacky civieť, pomaly sa priblížil k nej a potom čo sa k nej dôverne naklonil, jej šepol do ucha: „Mal som tú česť s mnohými ženami a verte mi, že keď som s nimi skončil, nemali na sebe absolútne nič a musím priznať, že im na tom ani veľmi nezáležalo. Mám také skúsenosti, že keby som vám prezradil čo len jedinú, červenali by ste sa ešte zajtra,“ uškrnul sa a následne sa odtiahol.
Ako náhle však zbadal, že nemá slov už len z jeho preslovu, rozosmial sa ako blázon.
„Vy jeden!“ zvolala pobúrene a okamžite sa postavila. Ohnala sa po ňom, no stihol sa uhnúť, pričom sa stále chechtal.
„Už vás nechcem viac počúvať!“ rozhodla sa Rowena a sama sa vydala napred, absolútne si nevšímajúc, či ide za ňou alebo nie.
Onedlho však začula ďalší výbuch smiechu, takže sa nemusela obávať. Pirát ju nasledoval a ona pomaly strácala nádej, že sa niekedy jeho sarkazmu zbaví.