V tomto svete

„Nikdy som si nemyslela, že dopadneme takto,“ zašepkala zamyslenie Marieta pri pohľade na ostatné dve kamarátky.
„Nedramatizuj,“ zahriakla ju Elisa a vyberala si z vlasov lístie. „Veď žijeme a nie sme tu samé.“
„Ale paže tam ako mi môžeš povedať že tu nie sme samé, keď sme?“ vybuchla Lea a vzdala oprašovanie teplákov. „Tie tepláky stáli viac ako všetko čo máte na sebe.“ Neodpustila si.
„Sme tu my tri,“ zdôraznila Elisa, „A momentálne je jedno či sú tvoje tepláky drahšie ako pápežove trenky pretože nevieme kde sme.“
„Hej, ako sme sa sem vlastne dostali?“ pridala sa Marieta.
„No, šli sme sem, lebo LEA chcela grcať. Vyšli sme z chaty šli trošku ďalej. Podopierali sme ju. No a ako sme zašli za tú skalu, zmizla,“ referovala Elisa ustarane a obzerala sa po skale.
„Výsledkom je že nie som na mraky len ja ale aj vy. Tá skala tu musí byť!“ zavrčala Lea.
„Zvláštne, že sa ti nechce už vracať,“ poznamenala nevinne Elisa. „Len čo sme sem vstúpili si celkom vo forme.“
„Necítim sa už vôbec opito,“ odsekla, „teraz tuším ani alkohol nie je alkoholový!“
Nastalo ticho a bezradne sa obzerali okolo seba. Les, ako každý iný. Ako bol ten ktorý bol okolo ich chaty, na ktorej boli práve na dozvukoch. Bolo tam prítmie, pokojná lesná vôňa a veľmi, veľmi pokojné ticho. Okrem rastlín a nich tam nič nedýchalo.
„Toto je v paži, stratili sme sa!“ zalamentovala Lea. „A je to VAŠA vina!“
„Ako myslíš Lea. Mne bolo zle tak som vás sem vytiahla,“ odsekla Elisa a otočila sa jej chrbtom.
„Si mizerná sestra,“ vyprskla Lea a v hneve do nej štuchla.
„Vďakabohu nevlastná...“
„Zdalo sa mi, že niečo počujem,“ zamrmlala Marieta a začala sa otáčať za vzdialeným zvukom.
„Začínam mať strach,“ poznamenala Elisa a skôr ako stihla ktorákoľvek z nich zareagovať, sa Marieta rozbehla za zdrojom približujúceho zvuku. Elisa vybehla za ňou a Lea sa ich rozhodla nasledovať. Nemuseli utekať priďaleko, pretože čoskoro sa pred nimi objavila žena na koni. Dvojmetrová žena na koni veľkom ako slon s troma striebornými rohmi. Až vtedy si uvedomili že ani náhodou sa nenachádzajú v blízkosti ich chaty.
Ani jedna z nich sa nedovážila nadýchnuť, aj keď za sebou mali beh po lese. Očami premeriavali nevšednú jazdkyňu a v nemom úžase pohľadom pohládzali striebristú srsť zvieraťa. Tak ako oni hľadeli na ňu v nemom obdive, ona na ne hľadela zvrchu. Neušli jej Leine blatom zanesené tepláky, Elisine rozstrapatené vlasy ani Marietina ustráchaná vyblednutá tvár.
„Eh,“ dostala zo seba tá žena, „nuž, toto asi nikto nečakal.“
„Ani my nie,“ odfrkla si Elisa a ujala sa slova. „Počujte, asi sme sa stratili.“
„Tak trochu v to dúfam,“ zamrmlala nečujne. „Tak dobre. Som Alix, cisárova sestra. No a... vy...“
Hlas sa jej zasekával v hrdle. Po tvári sa jej v rôznych intervaloch rozlieval striedavo pobavený výraz miešaný so snahou o vážnosť.
„Viete ako by sme sa dostali naspäť k chate? Mala by tu byť jediná...“ pokúšala sa Elisa o pomoc.
„Ty si Elisa?“ spýtala sa žena neveriacky, „netušila som...“ Zarazila sa a rukou si prikryla oči. „Toto je absurdné.“
„Hej, ja vidím mužatku na cirkusovom koni,“ vybuchla Lea, ktorej pre zmenu neušiel pohŕdavý tón.
Nikto nevedel ako sa Alix táto poznámka dotkla no keď zložila ruku z očí, uprela pohľad na Leu.
„Lea však?“ spýtala sa a opäť si ju prezrela. „Ty jediná sa nevymykáš očakávaniam.“ Otočila sa k Mariete, „ty si tu hádam najväčším sklamaním. Tak bledá tvár. Toľko strachu. Si chybný článok však?“
„Hej!“ skríkli Elisa a Lea v synchronizovanom pohoršení. Marieta bola vždy tá najslabšia. Najmenej múdra, najmenej krásna, najbojazlivejšia a najzraniteľnejšia.
„Neviem o akom sklamaní hovoríte,“ zavrčala Elisa a oči sa jej zošikmeli a potemneli od hnevu, „no mužatka by si rozhodne nemala veľa vyskakovať.“
„Ach, slečna pekná,“ Alix sa posmešne otočila k nej, zatiaľ čo Leu napadlo neblahé tušenie že majú dočinenia so psychopatom. Opatrne sa začala presúvať k neďalekej skale za Alixiným chrbtom. Elisa si to všimla a pochopila, že ich ide zachrániť.
„Kto ste? Čo tu vôbec robíte? Ste psychopat, alebo jedna z tých... tých čudákov čo sa preobliekajú za fantastické bystosti a hrajú sa na magický svet?“
„Kdeže,“ zasmiala sa, „ja som skutočná tak ako ste skutočné vy. Ja som viac menej anjel.“
„Iste,“ uchechtla sa Elisa, a Marieta sa tiež uškrnula, „a ja som stopercentný jednorožec a Marieta je trištvrtinový vlkolak, a Lea je blb, ktorý sa nalokal 50 percentnej vodky.“
„Koľko sarkazmu,“ uznala potichu, „v Albertisre sa ti bude dobre dariť.“
Odrazu sa Lea rozohnala s veľkým kameňom, ktorý neomylne letel priamo k Alixinej hlave. No namiesto ostrého nárazu sa Alix mihla, chytila kameň do ruky a napriahla sa smerom k Lei.
„Snáď si ale prefíkanejšia ako tvoja staršia sestra,“ vravela s nebezpečným úsmevom na perách. Rozdrvila skalu na menšie časti ktoré sa rozpadli. Tie ktoré jej ostali v dlani rozdrvila na prach a efektne roztvorila ruku aby ho z nej vysypala. „S takýmito trikmi by si tam neprežila ani pol minúty.“
„Prestaň sa s nimi hrať Alix. Nie je to zábava,“ ozval sa ťahavý karhajúci hlas plný pobavenia. Spoza stromu vystúpil mladík s ostrým jasom v tvári. „Vieš aký bude Emery nahnevaný ak zistí čo si tu s nimi robila?“
„Ata-ni sa možno nahnevá,“ priznala zamyslene, „no pozri na ne. Nie je tak trochu vrchol že sú to práve tieto tri?“
„To my nemôžeme posúdiť,“ dvihol nesúhlasne prst. „Aj keď, máš pravdu, zdá sa, že sme boli oklamaní.“
„Ata-ma, nemôžeme jednoducho odísť a tváriť sa, že sme ich nenašli?“
„Alix,“ láskavo sa na ňu usmial ako na malé dieťa, „sama na to poznáš odpoveď.“
Nato sa otočil k nim. Sám o sebe bol obor a dojem pridávala aj tažká vyšívaná vesta a veľké železom spevnené bagandže. Prezrel si ich s pochybovačným a mierne skleslým výrazom na tvári.
„Elisa je možno pekná tak ako sme očakávali,“ poznamenal, „No tie zvyšné dve budú vysoko nanič.“
„Ty magor!“ vybuchla Elisa nečakane a otočila sa na zhrozenú Leu a zmätenú Marietu. „Ideme!“
„Kam?“ spýtala sa logicky Lea.
„K chate. Naspäť. Hľadať cestu naspäť, lebo sa tu zbláznime. Už teraz nám šibe.“
„Naozaj?“ zatiahla Alix pobavená tým, že ju ešte stále majú len za halucináciu. Potiahla uzdu na jej koni smerom nadol a to zviera udrelo kopytom do zeme. Nastalo zemetrasenie. Nie silné, no natoľko citeľné, že si ho nemohli s ničím iným zmýliť.
„Odmietam,“ vyhlásila Lea kategoricky.
„Som z toho unavený,“ ozval sa iný hlas. Akoby zhora. „Už teraz meškám do Albertisry a Ata-ni bude nahnevaný len na mňa.“
„Ata-ma,“ zatiahol ten muž ktorý stál vedľa Alix, „tak niečo urob.“
„Veruže idem, Daret,“ hlas dostal aj formu. Spoza chrbtov troch dievčať sa vynoril ďalší muž. Prešiel pomedzi ne, priamo k Elise a položil jej ťažkú ruku v koženej rukavici na plece.
„Ideme Elisa,“ vyhlásil rezolútne.
„Nikam nejdeme,“ znegovala ho. „Ja nikam nepôjdem, jedine tak späť na chatu.“
„To mi je ľúto,“ prehodil cynicky, a skôr ako sa nazdala, prehodil si ju cez rameno, „ale ja ťa mám doniesť do Albertisry.“
Svet zmizol a jej oči odrazu nič nevideli. Aj keď stále dýchala vzduch, mala pocit akoby dýchala vodu. Bola omráčená a letela tmou. Zúfalo sa snažila aspoň v mysli vrátiť k Ley a Mariete, ale na tento raz boli beznádejne rozdelené.