V tomto svete II

Albertisra
Keď Lea a Marieta zistili, že Elisa zmizla, chytila sa ich panika.
„Ata-ma mal pravdu,“ sucho skonštatoval ten muž. „Mali by sme sa prestať hrať. Choď do kláštorov, ja pôjdem do prístavov.“
„Dobre. Aj ked sa mi to nepozdáva, snáď Ata-ni povie čo máme robiť.“
„Pravda. Tak, poďme,“ prikývla Alix a chytila Marietu. „Sladké sny,“ uškrnula sa a v tej chvíli jej bezmocne ovisla v náručí.
Zhrozená Lea na sebe ucítila dotyk a zvláštnu malátnosť prerastajúcu do bezvedomia.
„Len do toho,“ uškrnula sa Alix a prehodila Marietu za seba na chrbát svojho koňa ako zložený kabát. „Veľa šťastia Ata-ma.“

Elisa sa prebudila na to, že sedí v nepríjemnej polohe. Bola vystretá ani svieca na nejakej mäkkej stoličke, jednu nohu má mierne natiahnutú, zatiaľ čo prsty druhej nohy mala v akomsi držiaku. To isté bolo aj s jej rukami a niečo ju mierne ťahalo za vlasy. Pomaly otvárala oči a zvykala si na jasné svetlo.
Odrazu si na všetko rozpamätala a otvorila oči tak prudko ako sa len dalo. Ale mala ich oťažené čímsi zvláštnym. Chcela si ich potrieť ale nemohla. Aj na rukách mala závažia ktoré... pišťali!
Strhla sa a silou vôle otvorila ťažké oči. Uvidela drobných ľudí. Veľkých ako jeden a pol ročné dieťa ale s dospelými tvárami a dospelými telami. Boli to ženy, navyše krásne. Mali dlhé hodvábne vlasy, štíhle postavy a na svoju výšku mali dosť dlhé nohy. Jedna z nich jej robila pedikúru, druhá manikúru, tretia jej ovievala tvár vejárom a vzadu bola nepochybne štvrtá, ktorá jej niečo robila s vlasmi.
„Kde... som to?“ zamrmlala ospanlivo.
„V Albertisre, pani,“ odpovedala jedna z nich a rozpačito pokračovala v jemnom brúsení jej ukazováka.
„To je kde?“ položila kontrujúcu otázku. „A čo to so mnou robíte? A kto ste?“
„My... sme vaše slúžky,“ povedala jedna z nich. „Pripravujeme vás na večeru s pánom. A Albertisra je cisársky palác v Milonii.“
„Huh?“ dostala zo seba Elisa bezmocne a pozrela si na jednu ruku, ktorá už mala urobenú manikúru. Nechty mala relatívne krátke a veľmi lesklé, akoby boli potreté vrstvou skla. To isté sa nepochybne dialo na jej nohách.
„A prečo neviem riadne otvoriť oči?“
„Pretože sme vám upravili mihalnice a ešte vždy schnú. Keď zaschnú budú zase ľahučké,“ prišla jej odpoveď od slúžky s vejárom.
Vzdala to. Potrebovala racionálne uvažovať a to sa nedalo pokiaľ sa z nej stáva bábika. Má ísť na večeru s nejakým... voľajakým. Aké lacné! Odfrkla si a vykrútila pery. Stále to musí byť nejaký žart, aj keď... dosť drahý. Uznanlivo si v hlave prešla všetky tie špeciálne efekty od obrovských koní až po obrovských ľudí. A čo to bezvedomie? Snáď ju len nenadrogovali? A čo zase títo malí ľudia. A stále tá hlavná otázka: Kde to naozaj je?
Otvorila oči, možno až so zbytočnou silou, lebo ich mala zase ľahké. Vzápätí ich opäť vyvalila, pretože miestnosť, v ktorej sa nachádzala ju ochromila celou svojou nádherou. Tmavomodré steny boli trblietavé, hladké a nepriehľadné, ale stále priesvitné. V izbe bol nábytok akoby vyrezaný z toho istého materiálu, ornamenty na ňom boli robené z jediného kusa kameňa. Avšak kreslo na ktorom sedela bolo pohodlné, očividne starostlivo čalúnené a na zemi boli rozprestreté koberce. Všetko bolo dokonale príjemné.
Zrak jej padol na krb, v ktorom síce ešte nehorelo, ale za to bol tak obrovský, že by sa doňho mohla postaviť po výške a ležať úplne natiahnutá. Nad ním visel portrét muža so zvláštnym pohľadom a ešte zvláštnejším úškrnom.
„Kto to je?“ zamrmlala potichu.
Jedna zo služobných sledovala jej pohľad a pozrela na portrét.
„To je náš cisár, pani,“ odpovedala jej úslužne a zmeravela. Ozvali sa tri údery akoby obrovského kryštálového zvonu.
„Je čas,“ poznamenala a všetky stali. Zmätene sa dvihla aj Elisa.
„Nasledujte nás, prosím,“ poznamenala jedna z nich a pohli sa k dverám.
Viedli ju chodbami toho domu, stále nižšie, až si bola istá že musia byť na prízemí. V tom sa pred nimi objavili ďalšie schody, tentoraz široké a dokonale hladké. Keď zišli dole, ukázal sa jej zázračný pohľad. Vošla do sály ktorú podopierali stovky tmavomodrých iskriacich stĺpov odrážajúcich sa na bezchybnej dlážke. Tie stĺpy ale, neboli len dohladka vyleštenými valcami. Každý z nich zobrazoval ženu v padavých šatách, alebo muža v zbroji ako podopierajú horné poschodia.
Elisa by tam mohla stáť veky a obdivovať ich dokonalé tváre, nevidomé oči, ktoré upierali tam, kam sa obzrela aj ona. Odkiaľ prichádzali bola iba chladivá modrá temnota, ktorá tam bola rozložená ako hmla v novembrovom ráne. No tam kam hľadeli oni bol slnečný jas a šum vody. Sála pokračovala ako terasa až von kde na jej okraje v iskrivých kvapkách padal vodopád. A slnko iba ohrievalo zázračne voňajúci vzduch a žiarilo cez jasné steny domu.
„Ja som v raji?“ spýtala sa radostne Elisa a nečakajúc na svoj eskort sa rozbehla von. Ako malé dieťa utekala cez rady postáv, taká maličká, nevšímajúc si svoj nezvyčajný odev, ani to, že na nohách už má topánky, hoci to ani nezaregistrovala. Utekala naproti slnku.
Vybehla von, kde bol šum vody silnejší a zarazila sa. Slnko svietilo tak mierne a zároveň žiarivo, že ho nepoznala. Vzduch bol lahodný a zároveň osviežujúci že sa zľakla či ho naozaj dýcha. Zachytila končekmi prstov svoje tmavohnedé vlasy, ktoré ju šteklili na páse, pôvodne siahajúce len po plecia. Pozrela na svoje šaty. V toľkej modrej priam bili do očí, pretože boli červené ako kvapka krvi. Podobné gréckemu peplosu siahali až po zem. Zarazrene tam stála a pokúšala sa uhádnuť odkiaľ svieti slnko a odkiaľ padá ten vodopád, keď v tom ju zamrazilo.
Otočila sa a dom, z ktorého vyšla, nebol dom. Bola to hora. Vytesaná z kusu obrovského iskriaceho kameňa.
„Toto sa mi len sníva. Alebo som už mŕtva, alebo len v kóme,“ povedala si pre seba a sledovala ako pôvabnými krôčikmi sa k nej pripojili jej spoločníčky.
Bez jediného slova ju viedli ďalej, prešli cez terasu a naskytol sa jej ďalší pohľad, rovnako fascinujúci ako všetky ktoré mala doteraz. Šli priamo ku kamennému klenutému chodníku ktorý mal fialovú iskrivú farbu a smeroval k inej hore, podobnej, aj keď mala vínovo červenú farbu a bola oveľa rozložitejšia. Chodník ale neležal na zemi, ale ako odhadovala, snáď sto metrov nad priepasťou, ktorú pod ňou vypĺňala hmla.
Vykročila po ňom, dotýkajúc sa zlatého tepaného zábradlia, obdivujúc svet okolo seba. V nejasnej diaľke sa črtali iné hory, svojim leskom podobné ako tie dve v ktorých bola.
Vstúpila do červenej hory, podobne ako v modrej hore tam bola sála so stĺpmi. No strop nepodopierali ľudia, ale masívne sochy okrídlených koní a drakov. Pripadalo jej to gýčové a navyše nevkusné, ale dokopy vytvárali zakliaty svet.
Nekráčali hore schodmi ale do boku do osvetlenej miestnosti. Uvidela že je to jedáleň tak vošla do nej. No len čo bola dnu, dvere za ňou, dovtedy ukryté sa so zlomyseľným buchnutím zavreli.
A ona sa neocitla len v jedálni, ale aj zoči voči vysokému mladíkovi. Jeho ramená sa ostro rysovali vo vínovo červenej tunike, krk mal akoby vytesaný z mramoru s výrazným ohryzkom. Mal ostrú bradu a široké čelo, nos mal tak správne aristokratický. Jeho oči na ňu hľadeli s tichým a smrtiacim chladom a jeho pery sa mierne uškrnuli. Nebolo pochýb o tom, že sa ocitla zoči voči Ata-nimu, alebo cisárovi.

Páral ju svojimi šedými ligotavými očami s očividným zadosťučinením, svetlá pokožka zachytávala tlmené svetlo zo stoviek malých lampičiek, ktoré ožarovali jedáleň. Bol očividne pobavený, aj keď tam stál ako vytesaný ako z kameňa.
Elisa stála rovnako zmeravená a hľadela naňho ako na nadčloveka. Či už bola v realite alebo nie, hľadela na symbol dokonalej mužnosti, elegancie a hrdosti. Naprázdno prehltla a zahľadela sa do jeho tváre.
„Si prvý človek čo mi môže takto hľadieť do tváre, Elisa,“ prehovoril na ňu posmešne a otočil sa jej chrbtom.
Konečne si všimla aj niečo iné ako jeho. Jedáleň bola prichystaná na večeru, na dlhom vyleštenom červenom stole bolo prestreté pre dvoch. Kráčal k vzdialenejšiemu koncu stola a pohodlne si sadol na vysoké kreslo.
„Snáď by si si mala sadnúť aj ty. Neviem aké máš zvyky, no ostýchať predo mnou sa nemusíš,“ poznamenal posmešným tónom hlasu.
Mimovoľne sa začervenala a neisto si sadla. Zložila si rukY DO lona a zahľadela sa mu na krk. Z druhého konca miestnosti vchádzali sluhovia, tento raz už normálne urastení, štíhli s ohnivočervenými vlasmi a zlatistými očami. Nemohlo im byť viac ako pätnásť, všetko to boli chlapci s anjelskými tvárami. Prinášali jedlo a vo vzorných pároch ho podávali na jeden aj na druhý koniec stola.
Keď sa tabuľa prehýnala pod ťarchou jedla od výmyslu sveta, jedáleň sa vyprázdnila a dnu ostali len dvaja, dômyselne ukrytí v tieni vzdialenejších kútov.
Nech už pokrmy voňali akokoľvek lákavo a príjemne, Elisa nebola schopná do seba čokoľvek dostať. pustil do jedla. Po chvíli ale sa napil z červenej tekutiny z kryštálovej čaše a so zdvihnutým obočím sa na ňu zahľadel.
„Elisa, mala by si jesť, u nás sú noci veľmi dlhé.“
Nadýchla sa a presunula oči o pár centimetrov vyššie do jeho tváre. Dúfala že nie je tak červená ako sa cíti a pokúsila sa ho osloviť, tak ako ho oslovovali tí zvláštni ľudia v lese.
„Pokiaľ mi Ata-ni nepovie kde vlastne som a prečo tak nebudem.“
Jeho reakcia mohla byť všelijaká, ale to čo nasledovalo po tejto vete ju iba utvrdila v jeho cynickom charaktere. Posmešne vyprskol a položil pohár, ale nepustil z neho ruku. Jeho chladné oči mali v sebe iskričky sarkazmu a telo mal napnuté ako luk.
„Isteže, zabudol som sa predstaviť,“ začal, „ja som Emery, pán a majiteľ... hm zeme v ktorej sa nachádzaš. Som Cisár a práve sa nachádzaš v Albertisre, hlavnom meste mojej krajiny- Amarylu. To prečo si tu ti poviem po večeri, ale ak mám povedať ešte jednu poznámku tak to bude tá, že slovko Ata-ni si asi počula od mojich mladších Pohľadom hladkala tú nevšednú krásu tu krásny nábytok tam nádherne vyzerajúce jedlo Po čase sa jej pohľad zase ustálil na krku svojho hostiteľa, ktorý sa bez rozpakov súrodencov, Daretha, Alix alebo od Konráda. V každom prípade to znamená „starší braček“ a nebol by som rád keby ma tak oslovuješ.“
„Isteže, Vaša cisárska výsosť,“ pokúsila sa mu vyhovieť, ale ako náhle to vyslovila jeho tvár potemnela. Všetok sarkazmus, irónia a posmešný výraz mu unikli z tváre, akoby pichla do balóna a ostala iba zúfalá pochmúrna tvár. Aj jeho oči na ňu pozreli akoby lačným a zúfalým pohľadom. Chrbát jej zalial ľadový pot, s dlane sa jej začali potiť. Nevedela čo povedala zle, ale očivide to musela byť najhoršia urážka akú mu kto mohol povedať.
„Ani tak ma neoslovuj,“ jeho hlas sa zmenil na drsný a tvrdý.
„A ako teda?“ pokúsila sa vravieť aj naďalej normálne, ale nedalo sa. Bola príliš roztrasená a cítila akoby jej niečo spútavalo nohy, ako jej kamenejú ruky a ako sa jej v hlave usídľuje hrôza. Zo strachu zaťala zuby a neracionálne jej zvieralo žalúdok. Srdce jej bilo akoby bežala maratón. Všetky tie emócie prichádzali od neho.
„Na začiatok stačí Emery,“ zamrmlal a zase k perám dvihol pohár a napil sa.
„A teraz jedz, to jedlo pripravili práve kvôli tebe.“
Poslušne dvihla príbor a pokúšala sa jesť. To jedlo jej bolo povedomé ale nebolo také aké poznala. Vyzeralo ako z dokonalého kusu porcelánu, bolo mäkké s úžasnou vôňou a neuveriteľnou chuťou. Ale ťažko dokázala do seba dostať pár kúskov, keď znova dvihla pohľad a uvidela ako skúmavo na ňu hľadí. Pohľady sa im na chvíľu stretli a zatiaľ čo ho ona s rozpakmi odvrátila jemu sa v očiach zablysol tichý nesúhlas.
Zvyšok večere prebehol veľmi potichu a keď si už bola istá, že viac do seba nedostane ani len zo slušnosti, jemne odtisla tanier a snažila si uvedomiť, prečo vtedy dostala z ničoho nič pocit čistej hrôzy.
Sluhovia ako na povel začali odpratávať taniere a poháre. Emery sa oprel o svoju stoličku a zahľadel sa na ňu ako na umelecké dielo, ktoré prišiel kritik zhodnotiť. Elisa si hľadela do lona a premýšľala, hľadiac si na svoje prsty.
„Povedz mi, nad čím premýšľaš?“ vyzval ju s tichým pokojným hlasom, bez irónie, či posmechu, bez tichého podráždenia alebo hnevu.
„Nad tým či je toto reálne, či... som živá.“
„Toto je reálne,“ uškrnul sa a do očí sa mu vrátil starý sarkazmus, „môj svet je reálny tak ako bol ten tvoj.“
„Bol ten môj,“ bezmyšlienkovite zopakovala.
„Už neexistuje,“ prikývol.
Ona na neho vyvalila oči. „Čo tým myslíš?“
„Neexistuje. Zanikol v okamihu, ako si sa ty, tvoja sestra a vaša spoločníčka dostali k nám. Iba preto mal dovolené existovať. Nami.“
Neveriacky naňho pozrela, s narastajúcou hrôzou. On si to všimol, postavil sa a pokynul jej, aby kráčala za ním. Otupená ako vo sne za ním vykročila. Vyšli z jedálne, kráčali do hlbín hory. Tlmené červené šero naznačovalo že slnko už zapadlo a tak ho s malou dušičkou nasledovala. Otvoril dvere, potom ešte jedny a vošiel do miestnosti, ktorá bola okrúhla. Vošla tam za ním a on zavrel dvere.
Rozžiarilo sa svetlo a osvetlilo to, čo sa v tej miestnosti nachádzalo. Boli v ňom knihy, a okná. Každé okno malo ale iný výhľad a ako jej výhľad naznačoval nebol to výhľad na Albertisru.
Pokynul jej, aby pristúpila k jednému z okien. Uvidela zelený svet, s mäkkými kopcami. Tam, kdesi bola malá skupinka ľudí. Boli drobní, na rukách mali šesť prstov a nohy mali nezvyčajne ohybné. Sedeli do krúžku a niečo sa pokúšali urobiť. Kým jej svitlo čo, uprostred nich sa rozplápolalo červené svetlo. Všetci naradostene vyskočili a oslavovali vznik ohňa, ako malé deti.
„To je ich úsvit,“ povedal jej Emery, stojaci za ňou. „Toto sú moji poddaní, ktorí práve získali dar myslenia. Všetci začínajú podobne, a všetci podobne vyzerajú. To je dôkaz že ich stvoril jediný stvoriteľ.“
Pristúpili k ďalšiemu, a tam stál muž s nezvyčajne červenou tvárou a so sústredeným pohľadom. Kreslil na tabuľu vecou podobnou kriede a zamyslene si pokyvkával hlavou.
„Vytvára prvý stroj. Týmto nič nebránilo v kultúrnom rozlete, nikdy nepoznali vojnu, ani hlad. Tam kde ste vy polemizovali nad vznikom sveta, oni začínali tlačiť knihy.“
Pri ďalšom okne uvidela kočovníkov ako sedia pri stanoch a chúlia sa k sebe. Bola tam zima a očividne dul silný vietor. Dlhé vlasy podobné cukrovej vate im viali a padali do tvárí, vyzerali smutne a zničene. Oči mali nezvyčajne veľké a žiarivo modré.
„Títo, práve prišli o všetko. Zima vyhladila polovicu ich kmeňa, nemajú čo jesť. Ale prežijú a stanú sa odolnejšími.“
„Prečo Emery? Prečo sú tamtí tak zaostalí, zatiaľ čo jedni sú v blahobyte a iní umierajú?“ spýtala sa detsky, obrátiac na neho svoje hnedé oči.
„Pretože sa narodili do svojho sveta. Tak ako sa narodili moji poddaní do Sveta svetov. Tak ako si sa narodila ty na Zem.“
„Ale ja som teraz tu a oni tam...“
„ostanú. Lenže ty, si bola časťou proroctva, oni sú len časťou príbehu, dlhých nekonečných príbehov. Tie knihy, to sú spísané udalosti svetov, ktoré už neexistujú. Nie nehľaď do iných okien. Uvidíš v nich krásne aj príšerné veci, plné lásky aj hrôzy.“ Napomenul ju keď sa chystala pristúpiť k inému oknu.
Vzal ju za ruku a priviedol jednej z kníh. Otvoril ju a nechával dômyselne naklonenú aby ona videla všetko v nej. A bolo tam všetko o nás. Naše veľké vojny, veľké objavy... Elisa dvihla pohľad, snažiac sa byť silná, ale nedokázala otvoriť ústa.
„Tvoj svet zanikol, pretože musel. Ľudia, ktorých si poznala sa premenili na čisté duchovné existencie a vypĺňajú priestor. Existujú ako jedno a stále majú vlastnú myseľ. Je to to, čo si my nemôžeme predstaviť. Sme obmedzení našimi telami. Smrť je odmenou, zatiaľ čo život len väznením.“ Jeho hlas opäť dostal ten smutný tón.
„Každý raz zomrie, nie?“ spýtala sa.
„Nie. Ja nie Elisa. A po príchode do Albertisry ani ty nie. Keď si spala, nechcel som riskovať a nechal som ta vypiť fľaštičku s mojou krvou. Si nesmrteľná.“
Jej mozog odmietal pochopiť tento fakt. Tak ako bolo doteraz všetkou neuveriteľné toto bolo najviac.
„Odteraz je svet tvojim nepriateľom. Ľudia v Amaryle žijú dlho ale nie večne. To, že ja a moji súrodenci žijeme večne, a teraz aj ty ich priháňa do zúfalstva. Túžia po našej krvi, lebo je ako svätá relikvia. Preto nás slepo poslúchajú- krv dáva nesmrteľnosť a veľkú silu. Odteraz na teba budú hľadieť s rovnakou úctou ako na mňa. Pretože ti v žilách koluje krv poloanjela.“
„Polo... anjela?“ prekvapene sa spýtala.
„Áno. Cítiš to? To pochopenie ktoré je tak absurdné, až si pripadáš naivne. Chápala si ľudí nadpriemerne dobre už keď si bola človekom. Teraz s anjelskou krvou chápeš veci, ktoré tvoja sestra a spoločníčka nepochopia, časom budeš vidieť do sŕdc lepšie ako moja sestra. Tvoja sestra a kamarátka nie sú súdené na to, aby v sebe mali anjelskú krv. Oni budú odmietať fakt že žijú v inom svete, až pokiaľ sa v nich niečo nezmení. Ale ty, Elisa, si sa stým zmierila v tom okamihu ako si otvorila oči v Albertisre.“
Nastalo ticho, medzi nimi dvoma také hlboké a bezmedzné, až bolo absurdné premýšľať nad tým že voľakedy existoval zvuk. Elisa si prezerala svoje ruky boli jemnejšie, dokonalejšie, ale boli stále ľudské. Jej vlasy boli dlhšie a hodvábnejšie, ale stále boli jej.
„Čo znamená.. existovať ako anjel?“
„Znamená to,“ zamrmlal napoly otrávene, „Že keďže si bola stvorená mnou, si moja služobnica. Bezvýhradne ma budeš milovať. Nemôžeš urobiť nič čo by som nechcel. Nemôžeš ma zabiť lebo by si sama zomrela. Nikto ti nemôže ublížiť, pretože si pre mňa to najdrahšie, čo mám.“
Napriek tomu, že vedela, že čo jej povedal je pravda. Zaprisahala sa, že bude s tým bojovať až do posledného dychu. Musí jej nechať jednu vec- slobodnú vôľu.