womanizer(2)

Nenávidela som toto ‚veľké‘ predstavovanie sa novej triede. Aj tak na mňa všetci kašlú- mám to overené. Vzdychla som si a vyrazila smerom k laviciam. Sadla som si vedľa dievčaťa s chaoticky učesanými vlasmi hrdzavej farby, ktoré jej siahali takmer po lopatky. Uprostred tváre jej žiarili bledomodré oči a úsmev ju robil ešte krajšou. Oblečená bola ako z najnovšieho výtlačku časopisu o móde.... jednoducho úplný opak mňa.
„Ahoj, ja som Alexis,“ predstavila sa mi.
„Amanda,“ usmiala som sa.
„Som rada, že ťa spoznávam. Dúfam, že sa ti v našej triede bude páčiť. Na akú školu si predtým chodila?“
„Ehm, ja... navštevovala som baletnú školu a ponúkali štipka, tak som sa prihlásila a som tu.“
„Wow, ty si baletka?“ spýtala sa ohromene, akoby som jej povedala, že som dcéra nejakej slávnej hviezdy.
„Snažím sa. Driem na sebe od šiestich rokov. A ty máš aký talent?“ zviedla som rozhovor na ňu.
„Tanec,“ odvetila a mávla rukou. Zrazu sa zahľadela niekam za môj chrbát. Na jej tvári som videla sústredenie, preto som ju nevyrušovala.
„Jeremy Reynolds sa sem pozerá upreným pohľadom a nepredpokladám, že by som pre neho bola zaujímavá ja.“
Obzrela som sa smerom, ktorým hľadela. Študentov v miestnosti som si príliš nevšímala, aspoň nie všetkých, ale čudovala som sa, keď som zistila, že toho chalana som prehliadla. Bol absolútne... úžasný.
Frajer, samozrejme, pomyslela som si. No tie jeho oči čokoládovej farby s jasným plamienkom šibalstva, pekne krojené pery a nedbalo upravené vlasy, ktoré vyzerali, akoby práve vstal z postele ma totálne dostali. Však viete, ako v tých presladených románikoch. Srdce mi bilo ostošesť, krv sa mi vlnami dostávala do líc a prsty sa mi hrozne roztriasli.... niečo na ten spôsob. Bola som z neho mimo. Naprázdno som preglgla. Pozrel sa mojím smerom, no ja som okamžite uhla pohľadom.
Nie, nie Amanda. On nie je pre teba. Teda, nemáš ani najmenšiu šancu. Veď si len obyčajné, plaché dievča. A okrem toho ešte aj škaredé. Nie je možné, aby mal o teba záujem, hovorila som si.
„Stále sem hľadí,“ hovorila si Alexis pre seba s nepatrným tónom pobavenia.
„No a čo?“ spýtala som sa nenútene- teda aspoň som sa o to pokúsila, ale nevypálilo to tak, ako som si predstavovala.
„Jeremy nevenuje svoju pozornosť len- tak niekomu,“ vysvetlila mi vážnym tónom. „Väčšinou to sú dievčatá a niekedy aj jeho kamaráti, ale tých si vyberá veľmi precízne. Vlastne, mala by som byť šťastná, že som jeho jediná, ‚kamarátka‘.“
„Prečo? On nemá kamarátky? Len kamarátov?“ nechápala som.
„S babami je to uňho trošku komplikované,“ povedala a zvonivo sa zasmiala.
„Aha.“ Radšej som sa už na nič nepýtala. Prečo aj? Otvorila som zošit a začala si nezmyselne čmárať, keď si zrazu ku nám niekto pritiahol stoličku.
„Ahoj Jeremy,“ počula som moju susedku. Okamžite som skamenela. Ani neviem prečo, ale bála som sa zdvihnúť pohľad od môjho pera. Zrazu mi pripadalo hrozne zaujímavé. Každej ryhe na tom čarovnom predmete by som oveľa radšej venovala všetku svoju pozornosť, len aby som sa nemusela pozrieť do tej tváre.
„Čau Alexis. A ty si tá nová spolužiačka Amanda?“
A sakra, nemohol ma prehliadnuť ako ostatní študenti? To ma akurát on musí vidieť. Ostatní sa tvária, akoby som tu ani nebola tak prečo nie aj on?
„Áno,“ odvetila som a pozrela sa na neho.
„Teší ma, Jeremy,“ povedal a podával mi ruku. Nepatrne som ju stisla a okamžite ju odtiahla. Z toho dotyku mi telom prebehlo asi milión malých ihličiek a naskočila husacia koža. „Čo povieš Alexis, nemali by sme náhodou pripraviť uvítaciu párty?“
„Uvítaciu párty?“ spýtali sme sa obe naraz, no v mojom hlase bolo na rozdiel od jej cítiť paniku.
„Áno, áno,“ začala nadšene tlieskať, ako malé dieťa. Na to sa obaja pozreli na mňa. V očiach som im videla jeden veľký otáznik.
„N-n-nie, myslím, že to nie je najlepší nápad,“ namietala som, aj keď som mala tušenie, že to nepomôže.
„Ale no tááááák,“ zatiahol sladko. „Chceš jej pokaziť radosť z oslavy? Ja byť na tvojom mieste to nerobím,“ povedal a žmurkol na mňa.
Bože, vyzerá naozaj krásne, pomyslela som si. A tak úžasne vonia. Nie, toto nie. Už by som nezniesla ďalšie sklamanie.
„Naozaj to nie je najlepší nápad.“
„Prečo?“ spýtala sa moja spolu sediaca a zúžila oči do úzkych štrbiniek.
„Nie som typ, ktorý chodí na párty,“ vysvetlila som a cítila som sa trápne, že som to musela vysloviť nahlas.
„To sme si všimli,“ odvetili naraz.
„A preto to treba zmeniť,“ povedal Jeremy sladko. Zhlboka som sa nadýchla. Už len jeho prítomnosť mi zvyšovala tlak, nie to ešte skutočnosť, že by bola oslava na moju počesť, na ktorú by som musela prísť. Chabo som zavrtela hlavou.
„Nechci, aby som ťa k tomu nútil,“ upozornil ma s rebelským úškrnom.
„To by som ti teda neradila,“ chichotala sa Alexis. „Jeremy má... dosť svojské presvedčovanie.“
Nezabúdaj. Nádych, výdych, nádych, výdych, hovorila som si v duchu.
„No a?“ bránil sa. „Povedz mi niekoho, komu by sa to nepáčilo.“
„No... pokiaľ viem, skúšal si to len na dievčatách.“
„Lebo chalani nerobia toľké maniere,“ odsekol jej pobavene.
„Na nej to nebudeš skúšať. Nič,“ dodala rázne a hrozivo vystrčila ukazovák.
„Kto povedal, že chcem?“ spýtal sa a nahodil smutný výraz. „Vieš, je od teba kruté, že máš o mne takú zlú mienku.“
Nemala som ani páru o čom to hovoria, no využila som tú chvíľu, aby som sa od nich odtiahla trochu ďalej a znovu si čmárala.
„Netvár sa, že tu nie si,“ pokarhala ma Alexis.
„Dobre, takže dnes o ôsmej u mňa,“ rozhodol Jeremy a usmial sa na mňa.
„Nemáš doma mamu?“ spýtala sa moja spolu sediaca.
„Nie, je u kamarátky.“
„A otec?“ neprestávala s otázkami.
„Preboha, Alexis,“ povedal nervózne a hodil na ňu chladný pohľad.
„Ja viem, ja viem, prepáč.“
„Takže, osem hodín u mňa. Alex, bola by si taká dobrá a pomohla tuto Am, aby sa nestratila?“ spýtal sa láskavo. Am? zarazila som sa.
„Samozrejme. Prídem k tebe a pomôžem ti s oblečením, vlasmi a make- upom,“ jasala nadšene.
„Len aby potom nevyzerala ako cirkusová obluda,“ smial sa.
Hodila na neho karhavý pohľad. „Pochybuješ o mojich schopnostiach?“
„Nie, nie. Ani v najmenšom. Len príďte načas.“
„Spoľahni sa,“ usmiala sa.
„Ale ja som ešte nepovedala, že s tým súhlasím. Celý tento rozruch je... smiešny. Nemôžete to nechať tak? Ja naozaj nestojím o nejakú párty, na ktorej by som mala spoznať milión ľudí, ktorých mená zabudnem hneď ako odídem,“ namietala som.
Zrazu sa ku mne Jeremy naklonil. Bol tak veľmi blízko, že som cítila jeho chladný dych na líci. Ako na potvoru sa mi roztriasli ruky a ja som nevedela, čo robiť, aby to prestalo. „Nie je smiešny. Musíš predsa urobiť dojem. A s menami si nerob starosti. Predstavíme ťa len vyvoleným osobám. Vlastne tam bude len blízka spoločnosť. Takých tridsať ľudí.“
„Dojem? Ja sa tam nanajvýš strápnim,“ namietala som.
„Uvidíme. Na párty sa môže stať všeličo,“ odvetil tajomne a odišiel.
Vzdychla som si. Nie som tu ani jeden celý deň a už mám pred sebou veľkú pohromu.