Not always happyend

„Toto tričko ti ide perfektne k očiam,“ povedala mi kamarátka a podala mi kus látky modrej farby. „Bože, mať tak tvoju postavu a krásu,“ vzdychla si.
„Krása nie je všetko,“ odporovala som jej. „A ty tiež nie si škaredá.“
„Asi si dostala šedý zákal. Nevšimla si si tých tukov na mojom bruchu? Tie rozštiepené končeky mojich vlasov? Po tebe ide každý chalan na našej škole.“
„Christy, nemala by si to brať tak vážne. Chalani sú fajn, ale nie je rozumné sa kvôli nim až tak veľmi trápiť. Uvidíš, že sa raz nájde ten, ktorý ťa bude mať rád takú, aká si.“
„To sa ti hovorí, keď si dokonalá.“
„Každý má svoje chyby,“ odvetila som a prešla k rifliam. Christy bola moja najlepšia kamarátka. Poznali sme sa už od škôlky. Boli sme ako nerozlučná dvojka. Pamätám si, ako sme behávali po vonku, vili vence a hrávali si na princezné, akoby to bolo len včera. Nemala pravdu, že bola škaredá. Vždy sa mi páčili jej orieškovohnedé vlasy a oči rovnakej farby, v ktorých žiarili plamienky radosti. Ani postavu nemala zlú. Možno nebola štíhla ako modelky, no na výzore nezáleží. Oveľa viac si na nej vážim jej milej povahy, to, že ma vždy dokáže vypočuť a poradiť, že pri mne stála, keď som to najviac potrebovala. To má väčšiu cenu. Mohla sa poučiť z mojich chýb. Ja som bola jasným príkladom, že krása je nanič. Možno o mňa vždy zavadili obdivným pohľadom kvôli mojím ebenovým vlasom, ktoré mi siahali do polovice chrbta. Možno ich zaujali moje azúrovo modré oči orámované hustými mihalnicami a perfektná postava, no nič iné. Nezaujímal ich môj talent na písanie a kreslenie. Chceli sa len predviesť. Samozrejme, ako každé dievča, ktoré bola som veľmi namyslená. Myslela som si, že sa svet točí iba okolo mňa. Užívala som si priazeň chalanov, ktorí sa okolo mňa zasnene motali. Vodila som ich za nos a potom odkopla, pretože som nemala záujem ani o jedného z nich. A nakoniec sa mi to vypomstilo. Jeden si na mňa počkal, keď som sa vracala z párty a potom ma... znásilnil. Dalo mi veľa námahy sa s tým vyrovnať a vrátiť sa do normálneho stavu. Chodila som ku psychologičke na sedenia, ktoré mi veľmi pomohli. Keby som nemala rodičov, sestru a Christy, neviem ako by som dopadla. Ale zaslúžila som si to. Odvtedy je zo mňa nový človek. Nemárnim hodiny pred zrkadlom, nesprávam sa k druhým ľuďom namyslene a pohŕdavo. Už sa nezahrávam s chalanmi.... v podstate sa o nich už nezaujímam vôbec. Zavrtela som hlavou, aby som z nej dostala tie dotieravé myšlienky preč. Schmatla som rifle a vošla do kabínky. Potrebovala som na seba niečo nové. Niežeby to bolo nutnosť, no niektoré dievčenské zlozvyky mi zostali. Navliekla som ich na seba a ukázala sa kamoške.
„Ty na seba navlečieš hádam všetko. Aj vrece na smeti by na tebe vyzeralo ako luxusný odev.“
Zamračila som sa na ňu. Nechcela som, aby to brala takto. Nie každý musí byť chudý. Keby sme boli všetci rovnakí, bola by na svete nuda. Vyzliekla som sa a šla zaplatiť. Keď sme opustili obchod, vcuclo nás jesenné počasie plné farieb. Milujem toto ročné obdobie. Listy na stromoch hrajú všetkými odtieňmi a slniečko sa zubato usmieva na ľudí. Baví ma vydychovať malé obláčiky pary, ktoré sa vzápätí rozplynú. Keď však túto krásu vystrieda lepkavý dážď, chytá ma depresia.
„Vieš, čo som počula? Vraj k nám do triedy príde nový spolužiak. No nie je to super?“
„Úprimne je mi to jedno,“ odvetila som nedbalo.
„Netvrď mi, že ťa to ani trochu nezaujíma. Možno bude iný ako ostatní. Nie každému ide len o sex.“
„Christy, ja som s nimi skončila.“
„Lilian Barmson, nemôžeš sa takto správať do konca života,“ predniesla vážne.
„Nevravím, že do konca života. Možno tak do konca strednej školy,“ odvetila som jej.
Vzdychla si, no už nepokračovala v debate. Pravdepodobne jej došlo, že keď sa zatnem, tak mnou nič nepohne.
Keď som na druhý deň prišla do školy, každý hovoril len o tom novom študentovi, ktorý k nám príde. Nechápala som prečo. Veď je to len obyčajný chalan, ktorý uprostred školského roka prestupuje k nám. Veľa rozruchu pre nič.
„Ahoj Christy,“ pozdravila som ju a sadla si vedľa nej na stoličku. Na jej tvári žiaril široký úsmev.
„Dnes k nám má prísť,“ zajasala.
„Prečo si z toho taká nadšená?“
„No, je to nová príležitosť zapôsobiť na opačné pohlavie.“
Vtedy som si uvedomila, že aj ja sa trochu teším. Možno mala pravdu. Nemala by som byť voči všetkým chalanom taká nedôverčivá. Školský zvonček škrekľavo zazvonil a oznámil začiatok vyučovania. To napätie, ktorým ma nakazilo ovzdušie v škole, sa stupňovalo a stupňovalo ako horúčava v lete. O niekoľko minút vstúpila do triedy profesorka v pätách s vysokým chlapcom. Vlasy tmavohnedej farby mal nedbalo upravené akoby práve vstal z postele a pekne mu kontrastovali so smotanovou pokožkou. Hneď ako sa obrátil k triede, uprel na mňa svoje zelené oči. Prepaľovali ma až som mala pocit, že mi vidí rovno do duše. Naprázdno som preglgla. Dýchala som plytko a rýchlejšie ako obyčajne. Toto nie je normálne, pomyslela som si. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Každý kúsok na ňom mi pripadal dokonalý. Jeho krásny nos, krásne krojené pery aj jeho dlhé prsty. Oblečené mal čierne tričko, ktoré mu obopínalo jeho perfektné telo a nohavice rovnakej farby.
„Chcela by som vám predstaviť nového žiaka Jasona Corvinga. Bola by som rada, keby ste ho prijali medzi seba.“
Stále sa na mňa uprene pozeral a ja som cítila ako sa mi krv pomaly presúva do mojich bledých líc. No samozrejme, pomyslela som si. Moje vlastné telo je proti mne. videla som, ako po ňom ostatné dievčatá z triedy ‚nenápadne‘ pokukujú, no on im nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Placho som sa usmiala a on mi to opätoval.
„Je nádherný,“ vydýchla Christy.
„To teda je,“ pritakala som.
„Sadnite si do nejakej lavice a počúvajte výklad. Verím, že sa rýchlo prispôsobíte nášmu tempu,“ usmiala sa na neho profesorka.
„Budem sa snažiť,“ prehovoril hrubším hlasom a letmo sa na ňu pozrel. Nikdy som nevidela nikoho, kto by mohol mať také kúzlo osobnosti. Jediným pohľadom si podmanil celú triedu- aspoň tú dievčenskú časť. Poobzeral sa po triede a zamieril k voľnému miestu v lavici rovno vedľa našej. Otvorila som si zošit presne podľa pokynov a snažila sa vnímať látku, ktorú nám vysvetľovala učiteľka, no vďaka jeho prítomnosti mi to šlo asi tak veľmi, ako v lete na saniach. Cítila som jeho prítomnosť niekoľko metrov odo mňa, cítila som jeho pohľad na mne. Bola som celkom zmätená. Toto sa mi ešte nikdy nedialo a nevedela som, čo s tým. Hodina sa ťahala ako syr na pizzi. Kútikom oka som sa pozrela na jeho lavicu. V krásnych prstoch držal tenkú ceruzku a niečo si kreslil do zošita. Nevidela som však čo. K nosu mi dorazila vôňa jeho voňavky. Taká podmanivá a nevtieravá. Privrela som viečka a nadychovala sa jej.
„Pôjdeme sa mu po hodine predstaviť?“ spýtala sa ma Christy.
„Myslím, že je to dobrý nápad. Nemáme tým čo stratiť,“ odvetila som roztrasene.
„Lili, vždy si bola sebaistá. Deje sa s tebou niečo?“
„Ehm, nie,“ mávla som rukou. Pozrela som sa naňho. Pár pramienkov vlasov mu padalo do očí. Jednoduchým gestom ich odhodil, zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Razom som mala sucho v hrdle. Tak strašne som sa chcela odvrátiť, no nešlo to. Akoby ma nejaká neznáma sila držala a nechcela ma za nič na svete pustiť. Ale na druhej strane som si to užívala. Strácala som sa v jeho zelených očiach, v ktorých som videla nehu, no i niečo tvrdé. Niečo, čomu som nerozumela. Neviem, ako dlho sme tam tak sedeli, no v tom sa ozval ohlušujúci rev školského zvončeka a všetko skazil.
„Ideme?“ spýtala sa moja kamarátka.
Prikývla som. S neskutočne ťažkými nohami som vstala a prešla k jeho lavici.
„Ahoj, ja som Lili a toto je Christy. Vítame ťa v triede,“ predstavila som nás a podala mu ruku. S letmým úsmevom na perách ju prijal. V momente, keď som sa ho dotkla, prebehol mnou akási elektrina a po tele mi naskočila husia koža. Mal takú jemnú a pritom pevnú dlaň. Jeho dlhé prsty sa omotali okolo tej mojej a ja som cítila ich mäkké brušká.
„Čím som si zaslúžil privítanie od takých pekných dievčat?“
Christy sa zachichotala. „Vidieť, že máš zmysel pre humor.“ Ani som si neuvedomila, že stále držím jeho ruku a znovu sa mu dívam do očí. Okamžite som sa spamätala a zrak mi padol na kresbu v jeho zošite.
„Máš talent,“ prehovorila som nadšene.
„To nič nie je,“ mávol rukou a snažil sa obrázok zakryť. Ja som mu v tom však zabránila.
„Je to... super,“ vydýchla som obdivne a ukazovákom prešla po obrysoch dievčenskej tváre. „Ak by si chcel, je tu jeden krúžok. Chodím tam aj ja a je tam kopec dobrých talentov, no pri tomto by všetci závisťou omdleli,“ usmiala som sa a znova som cítila ako ma moje líca prezrádzajú.
„Veľmi rád prídem.“
„Dnes po šiestej hodine. Budeme ťa čakať,“ odvetila som ako v tranze a vrátila sa k svojej lavici, pretože sa začala hodina.
„A vraj všetci sú rovnakí. Tento asi nie, keď si vyslúžil všetku tvoju pozornosť,“ smiala sa Christy.
„Priznávam, páči sa mi a som z neho mimo,“ vyklopila som jej, pretože som vedela, že pred ňou nič nezatajím. Aj tak by to zo mňa vytiahla.
„Tak by si mala využiť svoje zbrane,“ usmiala sa na mňa povzbudivo.
„Myslíš?“ spýtala som sa neisto. „Zatiaľ som všetky tie trápne prostriedky používala len na chalanov, na ktorých mi nezáležalo. Ale tento je.... ja neviem. Niečo iné. A možno má priateľku.“
„Tak si o ňom zistíme čo najviac a potom uvidíš,“ usmiala sa šibalsky a odvrátila sa k matematike.

Neustále som rozmýšľala nad tým, čo mi povedala Christy. Nevedela som či ju mám poslúchnuť, alebo nie. Spomínala som koľkokrát som na chalanov koketne žmurkala, kývala im, usmievala sa na nich, viedla s nimi dvojzmyselné debaty, ale nemyslela som si, že by to zabralo aj na neho. A okrem toho, vôbec som nemala poňatia, aký je vnútri. Možno je len namyslený pajác, ktorý sa obzrie za každou sukňou. Na druhej strane to môže byť milý chalan. Asi by som ho mala najprv spoznať, pomyslela som si.
„Lilian, dnes nie si sústredená,“ napomenula ma profesorka, ktorá viedla krúžok. „Keď začne hodina dúfam, že budeš duchom prítomná.“
„Áno,“ odvetila som. Rada som chodila do triedy ešte pred tým než sa sem nahrnuli ostatní žiaci. Milovala som tú čudnú zmes vôní. Cítila som sa tu príjemne. Na stoličke pred stojanom s výkresom a ceruzkou po ruke. Na stenách viselo niekoľko obrazov, ktoré vyhrali súťaže. Užívala som si ten pokoj, ktorý sa rozvaľoval celou miestnosťou. Maľovanie bolo ako môj druhý život. Perfektne som sa pri tom dokázala odreagovať. Kreslila som všetko, čo som milovala. Mám doma portréty mojej rodiny, kamarátok, miest, ktoré som navštívila. Bol to taký môj spôsob uchovávania spomienok. Keď som to nakreslila namiesto toho, aby som to len odfotila, mala som k tomu väčší vzťah. Niekedy, keď som mala zlú náladu som kreslila len abstraktné veci. Vtedy som sa snažila vyjadriť svoje pocity.
„Dobrý,“ počula som od dverí tajomný hlas. Okamžite som bola ako na ihlách, pretože, hoci som ho počula dnešný deň len krátko, vedela som ihneď komu patrí. Schytila som ceruzku a tvárila sa, že ju strúham. V duchu som si priala, aby si nesadal vedľa mňa, aj keď som si nebola celkom istá či to chcem. Vlastne som nevedela nič. Mala som vo svojich myšlienkach a pocitoch taký strašný zmätok, že som Jasona za to priam nenávidela. Čo to sakra ten chalan so mnou robí? Ničomu som nechápala. Doteraz som bola šťastná sama a teraz mám hroznú chuť byť pri ňom celé hodiny.
„Čau Lili,“ pozdravil ma. Nesmelo som sa na neho pozrela. Usmieval sa. Bože, je pri tom taký úžasný, pomyslela som si.
„Ahoj,“ odvetila som.
„Čo budeme kresliť?“ spýtal sa zvedavo.
„Budeš milo prekvapený,“ zaškerila som sa. Zdvihla som sa a vzala si z čiernej kopy jeden správne veľký kúsok uhlia. Kreslilo sa ním najlepšie, hlavne, keď som chcela urobiť jemné črty, aby som sa mala čoho držať.
„Kreslíš už dlho?“ spýtala som sa ho.
„Neviem. Nijak som sa tomu ešte nevenoval hoci veľa ľudí vravelo, že moje čarbanice sú pekné.“
„Nie sú to čarbanice,“ namietla som. „Tá kresba, čo si mal v zošite bola úžasná. Bol v nej cit. Nechápem ako si to dokázal vyjadriť. Pravdepodobne to bola osoba, s ktorou ťa drží silné puto,“ povedala som tichšie.
„Ani nie. Vymyslel som si ju,“ odvetil lenivo a mávol rukou.
„V každom prípade si veľmi dobrý,“ uznala som.
„Až tak, že by si na mňa dokázala trochu žiarliť?“ spýtal sa a lišiacky sa usmial.
„Priznám sa, že trochu závidím.“
„Tak potom som veľmi zvedavý, ako kreslíš ty,“ zaškeril sa.
Sakra, no super. Teraz budem mať pri kreslení hroznú trému a bude to otrasné, zaúpela som v duchu. Vtedy do triedy vplávali ďalší žiaci. Na našom krúžku nás nebolo veľa. Okolo osem až desať osôb. Profesorka sa tak mohla venovať každému zvlášť a to bolo oveľa lepšie.
„Takže, ak ste tu už všetci, mohli by sme začať. Ako iste viete, minulú hodinu sme kreslili zátišie. Dnes by sme mohli prejsť na živý model.“
„Živý model?“ spýtal sa Jason.
„Áno,“ usmiala som sa. Vtedy do miestnosti vhupla modelka v bielom huňatom župane. Postavila sa na malý podstavec, odkiaľ sme na ňu mali perfektný výhľad. Rozviazala si opasok a odhodila svoj jediný odev. Bavila som sa na Jasonovom prekvapenom výraze.
„Teraz sa uvidí či sa vieš na nahú ženu len pozerať, alebo aj kresliť,“ zaškerila som sa.
„Myslím, že tieto hodiny sa mi budú páčiť,“ uznal obdivne a už držal ceruzku. Vzdychla som si a aj ja som začala pracovať. Najprv som prezrela obrysy jej tela a presne si ich vryla do pamäti. Potom som uchopila uhlie, zľahka som sa ním dotkla papiera a ťahala. V tom momente som nevnímala nič okolo seba len modelku a papier. Čo najlepšie som sa snažila zachytiť každý jej detail. Najviac som si dala záležať na jej tvári, pretože ma veľmi zaujala. Zvýraznila som jej nesmelý úsmev, jej dokonale hladké vlasy, ktoré jej plynule splývali na pleciach. Chcela som zaznačiť jej dlhé mihalnice a krásny nos, pod ktorým sa nachádzali úzke pery. Každú krivku som si poriadne premyslela a potom ju opatrne nakreslila. Nechcela som žiadnym nepatrným pohybom zničiť svoje dielo. Dnes mi na ňom neskutočne záležalo. Prstom som jemne rozotierala farbu a tak vytieňovala patričné miesta. Na rukách som znázornila tieň, ktorý vytváralo zapadajúce slnko.
„Tu sa zdá, že máme nový talent,“ ozvalo sa vedľa mňa pri Jasonovi. „Perfektné zachytenie toho života v nej.“ Pomaly sa dostávala ku mne.
„Lili je to úžasné. Tie tiene si zvýraznila dokonale,“ pochválila ma. „Je v tom tvoja zvyčajná jemnosť, ktorá dodáva obrazu čaro.“
Vtedy som bola so svojou prácou spokojná. Nie úplne, ale tú hodinu to stačilo. Dokázala som sa sústrediť, aj keď bol pri mne.
„Má pravdu. Si skvelá,“ ozvalo sa mi pri uchu. „Ale ja by som to tu ešte trochu potiahol,“ povedal, chytil ma za prsty a tancoval nimi po papieri. Žasla som nad tým ako blízko bol, nad jeho dotykom a poriadne som si neuvedomovala, že niečo kreslí do môjho diela. Obyčajne to ľuďom nedovolím, som na to alergická, no u neho som musela urobiť výnimku... chcela som.
„Teraz to je presnejšie,“ povedal a ja som sa pozrela do jeho očí. Mala som pocit, akoby som v nich videla iskričky šťastia, akoby sa tam niečo ligotalo.
„Ďakujem,“ vydýchla som. Aj napriek tomu, že už nič nechcel, stále tam stál ako soľný stĺp a pozeral sa mi do očí. Bola som čoraz nervóznejšia a ten pocit ma pohlcoval až sa do mňa celý vpil.
„Myslím, že by si si mal sadnúť na miesto. Budeš mať problémy.“
„Asi hej,“ odvetil a neochotne si sadol na svoju stoličku. Žeby mal o mňa záujem? Do konca hodiny som bola znova mimo. Nech som sa snažila akokoľvek, nemohla som sa sústrediť na svoj vnútorný pokoj ako predtým. Nechápala som ako ľahko ma dokázal rozhodiť. Nikto iný to predtým nedokázal. Ani som si nevšimla, kedy krúžok skončil. Zrazu som sa prebrala a všetci si balili veci. Okamžite som teda zrolovala svoj výkres a vložila ho do obalu. Vyšla som z budovy a zamierila si to k svojej zastávke. Keď som si však chcela sadnúť a počkať na svoj odvoz, zamrzla som. Jason tam bol tiež. A okrem nás už nikto. Vzdychla som si, no tým som len na seba upozornila.
„Tiež ideš na autobus?“ spýtal sa.
Musela som sa zasmiať nad jeho inteligentnou otázkou. „Áno, ako si na to prišiel?“
„Haha,“ napodobnil ironicky smiech.
„Nevidela som tvoju kresbu,“ odvetila som.
„A načo?“
„No,“ zatiahla som, „len tak. Ty si moju videl takže na to mám právo aj ja.“ Neochotne otvoril obal a vytiahol výkres. Keď som videla jeho kresbu, ticho som závidela. Bolo v tom niečo, čo celý ten obraz oživil a ja som mala pocit, akoby som stála pred živou osobou. Bola tak autentická, až to nebolo normálne. Nevedela som ,čo na to povedať.
„Wow. Je to naozaj super. Vidno, že vieš precítiť.“
„No, nebol to práve najlepší model. Určitých ľudí by som dokázal nakresliť aj lepšie. Ľudí, ktorí mi nie sú ľahostajní. Tú modelku som ani nepoznal, nebola dôležitá.“
„A koho?“ spýtala som sa možno až príliš dychtivo.
„Teba.“
Z tej odpovede sa mi svet zatočil pred očami. Bola som ohromená, zarazená, prekvapená a milión iných pocitov. Sedela som tam, v jednej ruke jeho výkres, druhou som zvierala okraj svojej tašky. Podala som mu jeho dielo a on ho schoval. Možno čakal, že mu niečo odpoviem, no ja som nemala slov. Vonkoncom som nevedela, ako to myslí. Bála som sa, že sú to len otrepané frázy ako ma dostať do postele. V tomto je krása najzákernejšia. Nemôžete si byť ničím istí. Neviete, čo je faloš a čo nie. Či sa o vás zaujímajú preto, že máte niečo v hlave, alebo len preto, že ste od prírody pekná. Veľa ľudí má záujem len o to, ako vyzerá obal a nie čo je v ňom.