Not always happyend(2)

Na druhý deň som pocítila potrebu zveriť sa so svojími pocitmi Christy. Všetko som jej hovorila. Vedela som, že u nej to bude ako v trezore.
„Bože, Lili. Nikdy si s chalanmi nemala problémy a zrazu príde Jason a ty si úplne vedľa. Kde sa stratila tvoja istota?“
„Ja neviem,“ mykla som plecami.
„Pozvi ho niekam,“ radila mi.
„Nebude to čudné. Väčšinou sú to chalani, ktorí pozývajú.“
„Kde to žiješ? V sedemnástom storočí?“
„Nie, len... doteraz to bolo len pre zábavu. Teraz... sú mi všetky tie triky na nič.“
„Niekedy ti naozaj nerozumiem. Podľa toho, čo si mi povedala ti včera naznačil, že mu nie si až tak ukradnutá a ty...“ vzdychla si.
Usúdila som, že s ňou teraz debata asi nebude najľahšia, preto som sa sústredila na látku, ktorú nám vysvetľovala profesorka chémie. Bolo to veľmi zvláštne stvorenie, hlavne keď vezmeme do úvahy fakt, že žije ako v stredoveku. Vlasy má väčšinu času mastné a zopnuté na temene. V šatníku má asi len tri kusy oblečenia, ktoré vyzerajú ošumelo. Najhoršie to však je, keď nosí šaty. To potom všetci vidia jej chlpaté nohy. No aj napriek odpudzujúcemu výzoru je to milá osoba a dobrá učiteľka. Tento predmet mi nerobil také veľké problémy ako ostatním z triedy. Bavili ma práce v labákoch, miešanie chemikálii, rôzne pokusy. Veľmi ma to fascinovalo.
„Lili,“ počula som z lavice za sebou. Otočila som sa a spýtavo hľadela to tváre Jessicy. Bolo to pekné dievča, aj keď viacerí vraveli, že sa mi nevyrovná. Mala dlhé blond vlasy, ktoré sa jej krútili do roztomilých prstienkov. Oči mala podobnej farby ako ja, no o trochu tmavšie a tajuplnejšie. Skrývalo sa v nich tajomstvo celej jej osobnosti. Postavu mala drobnú a štíhlu. Obliekala sa však do všelijakých módnych veci. Filtrované tielka, zlaté balerínky, krátke sukne a kopec doplnkov.. to všetko už bolo za mnou. Minulý rok sme spolu chodievali na všelijaké párty. Boli sme taká magická dvojka, no nikdy nezaujala miesto najlepšej kamarátky. To vždy čestne patrilo Christy a zostala pri mne, aj keď som sa chovala úplne hlúpo. O Jessice sa nedalo povedať, že by bola zákerná, no ani že by bola svätá. Išla si za svojím za každých podmienok. A keď mala pred sebou prekážky, urobila hocičo, aby ich prekonala.
„Čo?“
„Nechcela by si ísť dnes k Luigimu na oslavu narodenín?“ spýtala sa s úsmevom na tvári. Pravdepodobne si myslela, že odpoviem kladne, ale v tom malo dievčatko smolu. Luigi bol ten najväčší sukničkár a podvodník akého som kedy poznala. No koho si obľúbil, bol mu dobrým kamarátom ako mne. Až teraz som si uvedomila, že na tejto škole je viac ako dosť namyslených fiflien a chalanov, ktorí chcú babu len na jednu noc.
„Nie, nechcela,“ odvetila som jej pevne.
„Prečo?“ zatvárila sa zmätene.
„Pretože na také oslavy už nechodím,“ povedala som a zdôraznila posledné slovo.
„Ale Lili, bez teba to nebude to pravé,“ namietla a hodila na mňa čudne smutný pohľad, ktorý ma ešte väčšmi odradil.
„Ja už mám iné plány,“ povedala som jej, otočila sa k tabuli a pokračovala v príkladoch. Keď skončila hodina, zdalo sa, že sa na tú oslavu všetci tešia. Za normálnych okolností by som sa tešila aj ja, no teraz to nešlo. Nemala som potrebu tam ísť, opiť sa a následne sa cápať po neznámych chalanoch. Jednoducho som bola iná osoba, ktorá si vie predstaviť aj iné plány v pondelok večer.
„Lili, Christy, ahojte,“ pozdravil nás zastretý hlas. Neprítomne som sa na neho pozrela.
„Ahoj,“ odvetili sme jednohlasne.
„Ideš na tú párty?“ spýtal sa ma Jason.
„Prečo?“
„No, myslel som, že by sme mohli ísť spolu,“ vyslovil s miernymi ťažkosťami.
„Nie, nejdem,“ odvetila som pokojne.
„Ale ide,“ namietla Christy.
„Nie, nejdem,“ opravila som ju tvrdo.
„Ale ideš.“
„Nejdem,“ zavrčala som na ňu a stúpila jej pod stolom na nohu. Videla som ako sa jej tvár zvraštila do čudného úškľabku. Tam to máš, pomyslela som si.
„To je škoda,“ prehovoril Jason sklesnutým hlasom. „A čo ty Christy? Išla by si?“
„Samozrejme,“ odvetila nadšene.
„Prídem po teba o ôsmej.“
Vyjavene som sa pozerala na to divadlo, ktoré sa odohralo pred mojimi očami. Bol schopný len- tak ma nahradiť? Sviniar jeden, pomyslela som si. Nevedela som však prečo ma to tak žere. Veď to ja som ho teraz odmietla a nemám právo mu niečo zakazovať. Ale predstava, že sa tam bude promenádovať s mojou najlepšou kamarátkou ma schladila. A tak namiesto toho, aby som rozmýšľala, čo si oblečiem na veľkú párty u Luigiho, som dumala, ako doma zabijem čas. Mohla by som si upratať izbu, prebleslo mi hlavou. Alebo vyprať. Celý deň som bola nesústredená. A keď som sa chcela nenápadne pozrieť na Jasona, naďabila som na jeho uhrančivý pohľad. Na chvíľu som zaváhala či som urobila dobre, keď som jeho ponuku odmietla. Predsa len sa zdá, že je to milý chalan a asi má o mňa záujem. Bola som ešte zmätenejšia ako predtým. City mi prerastali cez hlavu a mala som pocit, že ma už-už zavalia, ale nestalo sa tak.
„Ahoj mami,“ zavolala som od dverí.
„Čus Lili. Mama je v robote a otec tiež,“ odvetila mi z kúpeľne sestra. Bola odo mňa o rok staršia, no niekedy som mala pocit, že sa chová ako malé decko. Podišla som k nej a zarazene hľadela, prečo sa tak parádi.
„Ideš niekam?“ spýtala som sa nakoniec.
„Luigi má predsa narodky,“ odvetila akoby som spadla z úplne inej planéty.
„Takže aj ty tam ideš?“
„A ty nie?“ zarazila sa.
„Ehm, nie. Rozhodla som sa, že dnes zostanem doma,“ povedala som a zmizla v kuchyni pripraviť si niečo jesť.
„Si ty normálna? Vieš aký bude Luigi smutný?“
„Viem si predstaviť, no nemyslím si, že moja neprítomnosť mu až tak hrozne skazí oslavu,“ odpovedala som jej protivne.
„No, ale si jeho najlepšia kamarátka a on nemá veľa kamarátok však vieš. Nemala by si byť k nemu takáto.“
„Lucy, nemám ani darček.“
„A komu to bude vadiť?“
„Nie, nie je to najlepší nápad,“ namietla som a surovo hodila obed do mikrovlnky.
„Čoho sa bojíš?“ nedala sa odbiť. Je to jej najhoršia vlastnosť. Keď si niečo vezme do hlavy nič a nikto jej do z nej nevyženie. Uznávam, že niekedy sa to hodilo, no rozhodne nie teraz. Nemala som práve najlepšiu náladu a ak bude ďalej pokračovať, nedopadne to medzi nami dobre.
„Ja sa ničoho nebojím,“ odmietala som jej teóriu.
„Pozri, odkedy sa stala TÁ vec, si nejaká čudná.“
„A ty by si nebola?“ vyletela som na ňu.
„Neviem. To sa nedá len- tak povedať. Nezažila som to.“
„Áno, ty si nezažila tú hrôzu. Ty nevieš aké to bolo. Ty si nemusela chodiť na sedenia k psychologičke. Tebe sa nezrútil celý svet,“ vmietla som jej do tváre. Jej úsmev zrazu zmizol. S tým kamenným výrazom a ľadovými očami vyzerala hrozivo. Obrátila som sa k nej chrbtom a vybrala si jedlo.
„Lili, ak sa nevrátiš do normálneho života, nikdy sa toho nezbavíš,“ prehovorila vážnym hlasom.
„Ako to môžeš vedieť? Študovala si psychológiu alebo máš inú doktorát?“ spýtala som sa ironicky, zapichla vidličku do zemiaku a vložila si ho do úst. Takto som jej nemusela odpovedať. Vzdychla si a zasa zmizla v kúpeľni. S Lucy sa hádame len málokedy. No keď už k tomu došlo, bol to riadny boj. Nemienila som zmeniť svoje rozhodnutie. Chcela som viesť svoj život inak. Nechcela som byť už stredobodom pozornosti. Už viac nie. Uvedomila som si veľa dôležitých vecí.
„Tak ja teda idem,“ povedala mi Lucy.
„Hm,“ odvetila som jej s plnými ústami.
„Mám niečo odkázať Luigimu? Niečo na spôsob ‚prepáč, že som neprišla, pretože sa mi to pomotalo v hlave‘?“
„Ha- ha- ha. Veľmi smiešne. Len mu povedz, že ma to mrzí.“
„Tak fajn. Maj sa,“ zavolala s chodby a potom som počula len buchnúť dvere. Vzdychla som si. Pustila som vodu a umyla po sebe tanier. Vtedy mi byt pripadal smiešne veľký a tichý. Pustila som si obľúbenú hudbu a zvalila sa na posteľ. Ani som si neuvedomila, kedy som zaspala.
Ráno ma zobudilo dotieravé vyzváňanie budíka. Agresívne som chňapla po mobile, aby som ho umlčala. Unavene som sa vypotácala z postele a zamierila do kúpeľne, aby som zo seba urobila človeka.
„Ahoj zlatíčko,“ pozdravila ma mama.
„Dobré ráno mami,“ odvetila som jej a chystala si raňajky.
„Nevieš kde je Lucy?“
A sakra. Teraz ju budem musieť znova kryť, pomyslela som si. Už som v tom mala nejakú tú prax, takže som sa nemusela báť, že ma mama odhalí.
„Myslíš, že hovorila niečo o tom, že bude spať u kamarátky,“ zaklamala som.
„Aha,“ počula som.
Keď som dojedla, obliekla som sa a vyrazila do školy. už v autobuse som počula nejaké baby, ako sa rozprávajú o tej oslave. Vraj sa veľmi vydarila. Keď som vstúpila do haly školy, každý hovoril len a len o nej. Tak trochu som ľutovala, že som tam nebola, ale hneď ma to prešlo. Uvedomila som si, aké by som mala bolesti hlavy, keby som sa tam strieskala. Bolo viac než isté, že okrem alkoholu tam nebolo nič iné.
„Ale, ale Lilian Barmson. Stoj,“ počula som za sebou dobre známy hlas.
A je to tu, pomyslela som si. Nasadila som ospravedlňujúci úsmev a otočila sa.
„Ahoj Luigi aj ja ťa rada vidím,“ prehovorila som.
„Ako to, že si včera neprišla?“ začal s paľbou. „Myslel som, že sme kamaráti. Bola si predsa pozvaná. Ani nevieš ako si mi tam chýbala. Spoliehal som sa na teba.“
„Luigi, prepáč, ale nemohla som.“
„Ako to, že si nemohla prísť?!“
„Dobre vieš ako to na tvojich oslavách chodí. Jednoducho už nie som tá istá Lili ako predtým. Nemám potrebu žúrovať každú noc.“
„To pre ten incident?“ spýtal sa ticho.
„Prikývla som. Bola som prekvapená, že jediný kto ma chápe je bezcharakterný sukničkár. Ale aj napriek jeho zlým vlastnostiam ho mám rada. Len mne ukázal, že má aj srdce a ja si to veľmi vážim.
„Lilian, preboha nesmieš sa preto furt trápiť. Čo bolo bolo. Už to späť nevrátiš. Jeden prekliaty debil ti nesmie zničiť celý život.“
Usmiala som sa. Bol ako môj starší brat, ktorého som vždy túžila mať. Staral sa o mňa. „Ale ja tak už nechcem žiť. Už nechcem byť tá namyslená fiflena.“
To to mám vysvetľovať každému zvlášť? Prečo to musím neustále opakovať. Už ma to začína unavovať, pomyslela som si.
„Ty si predsa nebola namyslená fiflena.“ Snažil sa ma presvedčiť o opaku, no ja som vedela svoje.
„Jednoducho už nechcem byť celý čas v liehu. Nechcem sa cápať po nechutných chalanoch, nechcem sa s nimi zahrávať a potom ich len- tak odhodiť. Ale inak som sa nezmenila. Včera som nemala náladu ísť na tvoju párty. Nechcela som dnes prísť do školy s bolesťami hlavy. Veľmi ma to mrzí. Prajem ti všetko najlepšie k tvojej osemnástke,“ vychrlila som zo seba.
„Ani darček si mi nedala,“ zatváril sa smutne.
„Pusa na líce by to napravila?“ spýtala som sa s úsmevom.
„Od teba áno,“ usmial sa aj on a nastavil mi svoju pravú časť tváre. Pritisla som svoje pery na jeho mäkkú kožu a potom sa odtiahla.
„Už je to lepšie?“
„Oveľa,“ odvetil a a v dobrej nálade odcupotal preč. Neochotne som pokračovala v ceste do učebne biológie. Chcela som tam byť skôr, aby som si mohla ešte zopakovať učivo. Chodba bola prázdna za čo som bola veľmi vďačná. Takto mám ešte desať minút k dobru kým sa sem niekto nahrnie, pomyslela som si. Otvorila som zošit a nalistovala poslednú stranu. Tento školský rok sme brali ľudské telo, čo ma veľmi bavilo. Rýchlo som si dokázala zapamätať všetky názvy svalov, kostí a enzýmov, ktoré sa nachádzali v ľudskom organizme. Len vďaka svojej pamäti som mala také známky ako mám. Párkrát som si celé poznámky prečítala, keď v tom som počula niečie kroky. Automaticky som sa obzrela za tým zvukom a uvidela tam Jasona. Dnes vyzeral ešte lepšie ako v ten prvý deň, ale možno to bol len výplod mojej fantázie. Určite som si len namýšľala. On už predsa nemohol byť krajší.... bol predsa dokonalý a to je vrchol všetkého. Sadol si vedľa mňa a stále sa usmieval.
„Ahoj. Škoda, že si včera nešla s nami bola zábava. Luigi je fakt super kamoš.“
„Hm, ja viem,“ odvetila som možno až príliš chladne a znova sa zahľadela do zošita.
„Napadlo ma či by si nechcela ísť dnes do kina.“
„S tebou?“ opýtala som sa opatrne.
„Hej.“
„Len my dvaja?“ neprestávala som.
„Hej,“ odvetil rovnako.
Hm, kino s Jasonom. Sami dvaja, tmavá kinosála, nejaký film, ktorý by som pri ňom určite nedokázala vnímať. Znova som zacítila tú jeho podmanivú korenistú vôňu. Zhlboka som sa nadýchla, aby som si ju zapamätala.
„Myslím, že by som mohla,“ povedala som nakoniec.
„Fajn, prídem pre teba o siedmej?“
„Stretneme sa pri kine o siedmej,“ opravila som ho. Predsa len, nevedel kde bývam a nebola som si istá či mu to chcem vysvetľovať. Nakoniec, možno mu dovolím, aby ma odprevadil a tak bude vedieť, kde bývam. Ale to je len vo hviezdach.
„Tak dobre,“ usmial sa. V tom momente sa na chodbu nahrnuli ostatní naši spolužiaci a ja som mala po učení. Ešte šťastie, že učiteľka neskúšala inak by som pohorela.
„Lili, včera som niečo zistila o Jasonovi,“ prezradila mi Christy.
„A čo?“ spýtala som sa a snažila sa, aby to znelo pokojne.
„No, frajerku nemá. Ale mal jeden vážnejší vzťah, ktorý ukončil on. Je spoločenský typ, pretože na tej párty si získal veľa kamarátov a hlavne Luigiho. Má dvoch starších bratov. Jeden je o rok druhý o tri. Má psa menom Nugget. To je asi tak všetko. A ozaj ešte má veľký zmysel pre humor.“
„No, to však nehovorí o jeho povahe. Stále sa môže chovať ku mne milo a chce ma len do postele,“ namietla som.
„A ak ti budeš stále taká podozrievavá, môže ti uniknúť pomedzi prsty a potom si budeš nadávať,“ odvetila mi. Niekedy žasnem nad jej múdrosťou a umom. V tomto má asi pravdu. Ale ako mám zničiť svoju podozrievavosť? Myslím, že by som sa na chvíľu mohla zmeniť na tú starú Lilian, ktorá sa ničoho nebála, musím o ňom predsa zistiť niečo viac a to sa inak nebude dať. V duchu som sa nad svojím chovaním usmiala. Overím si či ku mne niečo cíti, alebo nie. A ak hej, potom sa pustím do práce.