Soul(1)

„Mami je úplne normálne, že sa o mňa bojíš, ale ja si predsa neublížim. Viem svoje schopnosti ako- tak udržať na uzde. A otec mi pritom pomôže.“
„Áno tvoj nezodpovedný otec. Ten je všetkému na vine. Nebyť jeho tak nie si...“
„Tak nie som zaujímavá,“ dopovedala som za ňu. „Mami preboha, mne sa tu páči.“
„No dobre zlatko, tak si to tam uži. A budeš mi písať každý deň. Internet predsa máte alebo mi budeš posielať poštu sovou?“
„Nie budem ti posielať emaily.“
„Tak papa zlatko.“
„Ahoj mami,“ povedala som a zložila som telefón.
Nikdy sa nevyrovná s tým, že mám magické schopnosti. Odišla som z Londýna, pretože otec bol presvedčený, že mi tu bude lepšie. Bolo ťažké opustiť matku, no čakal ma lepší život. Rodičia sa rozviedli, keď som mala sedem rokov. K otcovi som chodila každé leto a náramne som si to užila. Žil v tichom mestečku s názvom Luton. No keď som sem chodila ako malá, vždy sa mi na ňom zdalo niečo čudné. Nejak zvláštne ma priťahoval. Cítila som sa tu oveľa lepšie ako vo veľkomeste. Teraz už viem čím to bolo. Hodinky odbili osem hodín a ja som zajtra mala mať svoj prvý deň na úplne novej škole. Škole pre čarovne nadaných. Škole menom Melting school.
Vstala som a pozrela sa do zrkadla. Nevyzerala som nijak špeciálne. Dokonca by sa dalo povedať, že som celkom pekná. Moje oči boli nádherne modré. Krásne vynikli pri gaštanovej farbe mojich vlasov, ktoré mi lenivo padali cez plecia. Najviac sa mi však páčili moje pekne krojené pery. Vlastne som bola súčasťou troch osôb. Vlasy som mala po mame, oči po babke a schopnosti po otcovi. Po ňom som zdedila to najlepšie.
Bála som sa zajtrajška. Bála som sa, že tam vôbec nezapadnem. Vtedy som sa zhlboka nadýchla. Videla som ako moja postava pomaly mizne, až nakoniec pred zrkadlom nikto nestál. Byť neviditeľná bolo niekedy užitočné. Ja som nikdy neverila na mágiu alebo super hrdinov. Ako malá možno, no čím som bola staršia, fantázia sa vytrácala a keď sa moje schopnosti prejavili, bola som ohromená. Ako prvému som to ukázala samozrejme otcovi. Nechápala som prečo, ale s ním som mala oveľa otvorenejší vzťah ako s mamou. Bála som sa jej o tom niečo povedať, pretože v mala v poslednom čase dosť blbé obdobie. Skôr by som to označila ako smolu na chlapov. A keď sa o tom dozvedela, skoro skolabovala. Veď predsa čarovné schopnosti nie sú normálne. No ja som z nich bola očarená. Naproste ma zmenili. Už som nebola tá stará Nessa, ale niekto úplne iný. Už som nevidela všetko čierne.
Naraz so mojej izby vošiel otec a ja som sa ihneď zhmotnila. Nechcel, aby som to skúšala, kým nebudem mať aspoň nejaké znalosti s udržiavaním svojej moci.
„Volala ti matka?“ spýtal sa dychtivo.
„Áno.“
„A čo hovorila?“
„No, že sa bojí, že sa bojí, a že si nezodpovedný,“ posledné slovo som vyslovila o niečo tichšie.
„Ako vždy. Na koho iného to zhodiť ako na mňa.“
Na jeho tvári som videla starosti. Bol síce v stredných vekoch, no postavu mal ako dvadsaťpäťročný chlap. Tvár mu brázdilo nespočetné množstvo vrások- hlavne tých od úsmevu. Môj otec bol ten najlepší človek akého som kedy poznala. Bol milý, usilovný, čestný, fakt dobrý kuchár, no bol to učiteľ, a to bola jediná vec, ktorá mi na ňom vadila.
„Mala by si už ísť spať. Zajtra skoro ráno vstávame,“ povedal o niečo veselšie.
„Fajn.“
Prezliekla som sa do pyžama, zhasla svetlo a pokojne som zaspala.
Na druhý deň som sa zobudila na vreskot budíka na mojom nočnom stolíku. Slnko sa usmievalo na celý svet, no v tom mojom bolo zamračené. Prvý deň na novej škole, to nikdy nebolo dobré. Obliekla som na seba to najlepšie oblečenie a zišla som dolu schodmi do kuchyne. Otec už končil s raňajkami. Rýchlo som to do seba hodila, umyla si zuby, zobrala tašku a vyšla von. Tam ma však čakalo prekvapenie. Vedľa toho otcovho, stálo, trochu ojazdené, červené auto. Dokonca sa mu dala sklopiť strecha. Objala som otca okolo krku, nasadla sklopila strechu a naštartovala ho. Motor nebol úplne tichý, no dalo sa to zvládnuť.
„Predsa nebudeš chodiť do školy s učiteľom,“ povedal s úsmevom.
Bol fantastický. Cestou mi vlasy hladil jemný vánok. Nikdy som sa necítila taká slobodná ako vtedy. Do školy som dorazila v uvoľnenejšej nálade. Všade bol ruch a zhon. Niektorí nováčikovia prišli školským autobusom a niektorí autom ako ja. Parkovanie však bolo ťažšie, nechcela som totiž nikoho zraziť. Zaradila som sa medzi nich a váhavo som vošla do budovy. Ešte nikdy som nevidela takú zaľudnenú miestnosť. Na stenách boli všelijaké portréty- pravdepodobne známych osobností. Po pravej strane viedli veľké točité schody. Okamžite som sa pozrela hore a videla som nekonečne veľa poschodí, okolo ktorých sa točili.
„Vítam vás milí študenti. Som profesorka Handlová a budem vás učiť ovládanie schopností. Teraz sa presunieme nižšie aby vás mohli roztriediť do dvoch skupín.“
Na končeku nosa mala zasadené úzke okuliare. Postavu mala síce prísnu, ale jej tvár bola neskutočne nežná. Určite to je milá osoba, pomyslela som si. Hovorili to o nej jej zelené oči.
„Do skupín?“ spýtala som sa chalana vedľa seba a premerala si ho od hlavy po päty. Prvé čo som si na ňom všimla, nebolo jeho značkové oblečenie, ale jeho úprimné jantárové oči zasadené pod plavými vlasmi. Jeho pokožka nemala skoro žiadnu chybu. Keď som s ním hovorila, musela som sa dívať trochu dohora, pretože ma prevyšoval skoro o hlavu.
„Áno. Na schopnosti, ktoré potrebujú menej času na ovládanie a na schopnosti, ktoré ho potrebujú viac. Ale aj tak je to kravina. Na tejto škole sa rozdeľujú schopnosti na iné skupiny. Na tie, ktoré dokážu zabiť a tie bezpečnejšie. Ozaj moje meno je Kevin,“ povedal a usmial sa na mňa širokým úsmevom.
„Ja som Nessa Caringová,“ odpovedala som milo a snažila som sa prehliadnuť jeho reakciu pri mojom mene.
Pomaly sme zostupovali nižšie a nižšie. Dorazili sme k veľkej sále, ktorá mala v strede menší stupienok. Stál na ňom trochu zavalitý muž športovej postavy. Poriadne som mu nevidela do tváre, no jeho úsmev od ucha k uchu by neprehliadol nikto. Doteraz som si neuvedomovala ostatních ľudí okolo mňa.
„Tak pekne po jednom si vás vyberiem a vy prídete sem ku mne. Predvediete svoje schopnosti a postavíte sa na stranu, ktorá potrebuje menej, alebo viac času na ovládnutie týchto vašich darov,“ zaburácal hromovým hlasom, len čo sme sa utíšili.
Žiakov si volal po abecede. Pravdepodobne, aby v tom mal prehľad. Samozrejme s mojím C na začiatku som bola asi tretia.
„No, tak čo dokážete slečna Caringová?“ povedal a pochybovačne si ma premeral.
„Viem byť neviditeľná.“
Predviedla som a nenápadne sa presvedčila, či to funguje. Keď som sa opäť vrátila do svojej viditeľnej podoby, chcela som predviesť druhú. „Ďalej by som potrebovala niečo na čom vám to ukážem.“
„Kľudne si poslúžte,“ povedal mi a naznačil, že to môžem predviesť na ňom.
„No dobre.“
Natiahla som ruku pred seba a jeho to odhodilo asi o desať metrov dozadu. Zo strany spolužiakov som počula len smiech.
„A ešte viem nechať vybuchnúť veci, ale to na vás radšej neukážem.“
Postavil sa a jemne kývol rukou. Zo stropu sa uvoľnil väčší kruh s autom a zviezol sa až k zemi.
„No slečna. Hoďte ho do luftu,“ povedal zaujato.
Musela som sa sústrediť, na takých veľkých objektoch som to ešte neskúšala. Jemne som pohla rukami smerom k autu a to sa vznieslo do vzduchu, rozletelo sa na milión malých kúskov a hlučne dopadlo na zem.
„Obdivuhodné. Na stranu zložitých,“ vyhlásil bez rozmýšľania.
S úľavou som si vydýchla. Postavila som sa vedľa Kevina, ktorý tam už bol tiež a priateľsky som na neho žmurkla.
„Ďalší na rade je Shane Corving.“
Po tom mene pretriasol celým davom šum.
„Je tu Shane Corving?“ ozval sa opäť.
„Áno,“ ozval sa zozadu tajomný hlas. Nemusel sa ani predierať davom, pretože všetci mu s radosťou uhli. Bol neuveriteľne pekný. Pokožku mal snehovo bielu a na nej starostlivo vykrojené pery. Vlasy hnedej farby mal nedbalo upravené. No najviac ma zaujali jeho oči ako obloha tesne pred rozvidnením. Obtiahnuté tričko mu rámovalo svaly na hrudi. Bol ako model, ktorého obťažovalo okolie tejto školy a so svojou prítomnosťou tu tiež nebol spokojný. Ráznym krokom vyšiel na stupienok, nevšímajúc si šepkanie ostatních. Pri pohľade naň sa mi neskutočne zrýchlil dych. Akoby mi malo srdce vyskočiť z hrude. Otec mi už niečo hovoril o jeho rodine, no nemohla som si spomenúť.
„Prečo sú všetci taký rozrušení?“ nechápavo som sa otočila ku Kevinovi.
„Vieš, hovorí sa, že rodina Corvingových bola rodinou skazy. Teda, že zabíjali hocikoho hocikde. Každý člen ich rodiny bol v skupine so schopnosťami, ktoré dokážu zabiť,“ pošepkal mi, akoby sa bál, že ho ten chalan môže začuť.
Pri pohľade na to božské stvorenie vedľa učiteľa som neverila, že by dokázal zabiť bez príčiny. Jeho ruky vyzerali tak nežne.
„Tak nám ukážte svoje schopnosti,“ povedal učiteľ stroho.
„Viem lietať, rýchlo bežať a mám zosilnené všetky zmysly. To je jedna. Tá druhá je, že viem čítať myšlienky.“
„No, tak to predveďte. Napríklad na slečne Caringovej,“ povedal nenútene. Pravdepodobne vedel kto som, pretože na mňa hneď uprel svoje nebeské oči. Pozeral sa bez toho aby žmurkol a ja som si želala, aby nevedel, čo si o ňom myslím.
„Nejde to. Dokázal by som prečítať myšlienky hocikomu v tejto miestnosti, len jej nie,“ povedal ľadovo, no ešte chvíľu na mne nechal svoj ostrý pohľad.
„Tak to skúste na mne.“
„Myslíte na to, kedy sa toto všetko skončí a vy budete môcť ísť na obed.“
Profesor Flint sa trochu začervenal a povedal:
„Výborne. Ešte nejaká?“
„Áno, samozrejme tá najúžasnejšia,“ povedal zamatovým hlasom a tajomne sa usmial. Zdvihol ruky dlaňami nahor a zrazu mu z nich vyšľahli plamene.
„Och, naozaj impozantné. Na stranu zložitých,“ odvetil bez premýšľania učiteľ.
Keď prechádzal okolo mňa, aby sa postavil na koniec radu, hlboko sa mi pozrel do očí, ako keď sa mi neúspešne snažil čítať myšlienky. Ako náhle sa predviedli aj ostatní, Kevin mi ponúkol, či s nimi pôjdem na obed.
„Samozrejme budem rada,“ odvetila som úprimne.
„Ideme skoro všetci zo zložitých.“
„Skoro?“ spýtala som sa prekvapene.
„No vieš, Corving sedí sám.“
„Aha,“ povedala som zamyslene.
Jedáleň bolo rušné miesto. Stoly boli dlhé a z každej strany boli pri nich rovnako dlhé stoličky. Spolu s Kevinom som sa postavila do rady. Vzadu, ďaleko od všetkých som zbadala sedieť Shana úplne samého. Zobrala som si podnos, naložila jedlo a vykročila smerom k nemu.
„Prepáč Kevin, ale chcem si niečo vyriešiť,“ ospravedlnila som sa. Prišla som až k jeho stolu, no pri stoličke som zastala.
„Môžem?“ spýtala som sa slušne.
Pozrel sa nežne do mojich oči a povedal:
„A pomôže, keď poviem nie?“
„Nie.“
„Tak potom?“ povedal a ukázal na stoličku. Chvíľu sme sedeli mlčky, no potom prehovoril:
„Prečo ti nemôžem čítať myšlienky? Máš ich nejako zablokované?“
„Nie. Možno len nechcem, aby sa mi niekto hrabal v súkromí. Myšlienky sú len toho, kto ich vlastní. A ty moje nevlastníš,“ povedala som múdro, no pritom som sa pozerala do taniera.
„Na čo si myslela tam dolu?“
„Neviem na všeličo. Škola, rodina, spolužiaci, delenie. Prečo je tvoja rodina v skupine so schopnosťami, ktoré zabíjajú?“ zmenila som tému. Pravdou bolo, že tam dole som myslela len a len na neho. Neviem prečo, ale hrozne ma fascinoval. Tá tajomnosť, ktorá sa okolo neho vznášala ma priťahovala.
„Blbý Kevin Adamson ti povedal o tých nezmyselných skupinách? Poviem ti jedno. Každý magický dar je nebezpečný, pokiaľ ho používa niekto nebezpečný a zlý. Čo potom tvoja schopnosť vybuchovať? Tá by nedokázala niekoho rozmetať na milión kúskov?“ Nehovoril to nahnevane, ale skôr tak tajomne zastretým hlasom.
„To by ale muselo znamenať, že si zlý,“ zašepkala som.
„Pripadám ti tak?“ spýtal sa ma a na jeho tvári som znovu zazrela ten jeho nádherný úsmev. Srdce sa mi rozbúchalo. Spomaľ, spomaľ, hovorila som si. Má zosilnené všetky zmysly, určite to bude počuť.
„Ani nie. A to o tvojej rodine je pravda?“
„Podľa toho čo si počula,“ povedal, keď sa vidličkou prehrabával v ryži.
„No, že zabíjala hocikoho a hocikde,“ vysvetlila som trochu roztraseným hlasom.
„Možno neskôr, nechcem zmeškať na hodinu.“
Vtedy som si uvedomila, že zvoní. Pridala som sa k nemu, keďže sme boli obaja medzi zložitými. Prišli sme medzi poslednými, a tak sme si sadli vedľa seba.
„Tak je to pravda?“ otočila som sa k nemu.
„Nessa, dávaj pozor,“ povedal s úsmevom, lebo videl, že ma čakanie rozčuľuje. Ohromilo ma, ako rýchlo sa ku mne začal chovať priateľsky. Navonok vyzeral, že si nikoho nepripustí k telu bližšie ako na desať metrov.
Preberali sme ovládanie mysle, tak som radšej dávala pozor, pretože sa mi to zíde. Už som sa ani kútikom oka nepozrela na Shana. Keď skončila hodina ponáhľala som sa za ním s nádejou, že dostanem odpoveď.
„Tak mi už konečne povedz či to je pravda,“ naliehala som.
„Nie.“
„Nie, nie je to pravda?“
„Nie, ešte ti neodpoviem.“
V tom momente vyskočil a odletel preč. Bola som na neho taká naštvaná. Sadla som si do auta a odišla som domov. Zhodila som si tašku na zem a hodila sa na posteľ. Neustále mi nešlo do hlavy, prečo ma to tak zaujíma. Spomenula som si na reakciu ostatních študentov, keď profesor zvolal jeho meno. Až teraz som si uvedomila, ako sa tam ochladilo. Atmosféra bola rozhodne hustšia. Chvíľu som ležala bez dychu, potom som si urobila úlohy, najedla sa a išla spať. Noc však mala som nepokojnú. Stále sa mi v snoch objavoval Shane a jeho rodina zabijakov.