Soul (3)

Po niekoľkých hodinách strávených s profesorkou Handlovou sme sa opäť dostali do telocvične. V ten deň bola opäť iná. V strede miestnosti boli dve obrovské žinenky. Svetlá prenasledovali ich obrysy, no za nimi bola nekonečná tma. Všetci sme si posadali okolo nich a pán Flint vstúpil do svetla. Dnes s nami mal preberať látku on, pretože profesorka bola chorá.
„Konečne ste sa naučili ako tlmiť a zväčšovať svoju moc. Preto dnes preberieme duely.“
Rozprával aký je to vznešený boj a ďalej si pamätám už len bla bla bla bla, pretože som sa pozrela na druhú stranu a videla som ako sa na mňa Shane žiarivo usmial. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Doslova ma hypnotizoval. Hlboko som sa nadýchla a musela som sa ovládať, aby som nezačala slintať. No vzápätí som počula svoje meno a to ma prebralo.
„Kto nám to predvedie? Čo tak Corving a Caringová? Oni sa už do toho dostali,“ povedal a žmurkol na mňa.
Nemala som inú možnosť len sa postaviť a dovliecť svoje telo na žinenku.
„Zaujmite postoj.“
Nemohla som sa ovládať. Shane bol pri tom taký príťažlivý. Neuvedomila som si, že som nezdvihla ruky ani na obranu. Pozerala som mu do očí, v ktorých sa mihol plamienok ohňa. Nevedela som, či mám proti nemu bojovať. Nakoniec, nechcela som mu ublížiť, ale ani som nechcela porušiť príkazy učiteľa. A tak som zdvihla ruky aj ja.
„A..... teraz.“
Ešte prv ako to stihol povedať ma zasiahla tlaková vlna tepla, ktoré sálalo z jeho horiacich rúk. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila čo sa stalo. Podoprela som sa rukou aby som sa zdvihla. Zbadala som jeho ustarostený pohľad, či mi príliš neublížil. Znova som sa nadýchla a zmizla. Zdvihla som ruku a celou silou som ho odhodila do steny, no on sa ešte prv ako spadol, odrazil od steny a lietal dokola. Vytváral okolo mňa vzduchovú bublinu, ktorá mi brala kyslík. Opatrne som ju odtláčala rukami až nakoniec Shane spadol, no jeho ruky stále horeli. Vtedy na mňa uznanlivo žmurkol. Hodil po mne guľu, no netrafil sa. Keď mu pokus nevyšiel, spojil si končeky prstov a obe ruky ťahal od seba. Veľká červená lopta mala mieriť na mňa. Ak si však myslel, že ma len tak odradí, mýlil sa. Napla som ruky a v tej chvíli ako hodil guľu, som ju rozbila. Ďalšia tlaková vlna nás oboch odhodila. Nemohla som sa pohnúť. Telo ma bolelo a neznesiteľné ma pichalo v pravej ruke. Zozbierala som zvyšky síl a zdvihla som sa zo zeme. Videla som jeho nenapraviteľný úškrnok a to mi dodalo odvahy. Pristupoval ku mne bližšie a bližšie. Videl, že sa nebránim. V tom som zdvihla ruky na protest a oboma som ho hodila do steny až ju prerazil a ocitol sa v sklade na metly. Chvíľu mu trvalo kým sa spamätal a ja som k nemu podišla:
„Znova porazený dievčaťom,“ povedala som posmešne.
Počula som šum a otočila som sa. Okolo otvoru, ktorý vybúral sa nakopili všetci študenti. Dokonca aj sám profesor.
„Nemysli si, že ťa nechám vyhrať.“
Prikrčil sa, odrazil od zeme a vzlietol so mnou, akoby som bola pierko do výšky asi štyroch metrov. Ani som si neuvedomila, že tá miestnosť je taká vysoká.
„Okamžite ma daj dolu!“ rozkázala som mu, no ani to s ním nehlo.
„Nebodaj sa bojíš výšok. Ty, také mocné dievča, ktoré nado mnou skoro zvíťazilo.“
„Daj ma dolu,“ povedala som mu a obzrela som sa na neho.
Pravdepodobne videl môj vydesený pohľad a pomaly pristál na žinenke. V tej chvíli do mňa prúdilo toľko hnevu, že som sa hneď otočila a odhodila ho do steny.
„TOTO SI UROBIL NAPOSLEDY,“ zaziapala som na neho a vybehla zúrivým krokom von na čerstvý vzduch. Nemyslela som na to, ako zareaguje profesor. Predtým ako som vybehla som však stihla ešte počuť:
„Veľmi dobre. Musím uznať, že vy dvaja patríte k najlepším.“
Bez rozmýšľania som zamierila na dievčenské záchody aby som sa spamätala. Nenávidela som výšky od tej doby čo som spadla zo stromu ako päťročná. Proste sa mi to zapísalo do hlavy a ja s tým nemôžem nič robiť. Nikto nemôže vedieť aký som mala vtedy strach. Triasla som sa, no nevedela som, či skôr od zlosti alebo z tej výšky.
„Nessa, počkaj. Nevedel som, že sa tak veľmi bojíš výšok. Keby som to vedel, neurobil by som to.“ Počula som ho za mnou bežať, no ani raz som sa neotočila.
„Daj mi pokoj!“ povedala som a zrýchlila tempo kroku.
V tom mi došlo, že pred ním nemám šancu. Aj keby som bežala neviem ako rýchlo, stále by ma dohonil. Už som bola krôčik od dverí na záchody, no v tom ma jeho ruky chytili okolo pása a otočil si ma tvárou k sebe.
„Vieš, že si zlatá keď zúriš,“ pozrel sa na mňa prosebne.
„DAJ MI POKOJ!“ zúrila som.
Už mi naozaj liezol krkom. Prečo ma nenechá tak, nech sa sama upokojím. Vôbec som sa v ňom nevyznala. Jeden raz ma rozčuľoval, potom bol zas milý. On však svoje zovretie ani na okamih nepovolil, povedala by som, že si ma ešte viac pritiahol k sebe. Zneistila som. Cítila som chlad jeho rúk a vôňu, ktorá sa od neho šírila. Taká sladkú a opojnú. A vtedy som bola na okamih presvedčená, že nechcem aby zovretie povolil. Keď videl, že som sa upokojila, pustil ma.
„Môžeme sa vrátiť do triedy a pokojne ukončiť duel?“ zahľadel sa mi očí.
„Myslím, že hej,“ povedala som mrzuto.
Kráčali sme vedľa seba mlčky, ako keby sa nič nestalo. Neuvedomila som si akú veľkú ma nado mnou moc, pokiaľ ju nevyužil. Nenávidela som sa za to, že si ma dokáže tak ľahko omotať okolo prsta. Tak ľahko ma ovládať. To som voči nemu až taká slabá? spýtala som sa sama seba. Cítim sa pri ňom ako handrová bábika. Skúmavo som sa naň zahľadela, no on sa díval rovno pred seba. Ako keby na tých otvorených dverách videl niečo zaujímavejšie ako na mne. Ako náhle sme vkročili do triedy, ozval sa zvuk potlesku alebo niečo čo ho chcelo napodobniť. Sadli sme si na svoje miesta a učiteľ nás tam ešte chvíľu vychvaľoval a upozorňoval na naše chyby. Vraj aby ich nerobili aj ostatní. Ako náhle sa skončila hodina, rýchlo som vyšla z triedy. Chcela som byť chvíľu sama. Neustále som rozmýšľala nad tým, čo sa stalo na tej chodbe. Prečo som sa len tak vzdala. Naozaj ma nado mnou takú moc, že pristúpim na všetko, čo by odo mňa chcel? Ozývalo sa vo mne toľko otázok, že mi išlo rozhodiť hlavu. Kráčala som po preplnenej chodbe sama, no v tom mi letmý vánok rozvial vlasy. Uvedomila som si, že to nebol vietor, ale Shane. Skoro som do neho vrazila, tak blízko predo mnou zastal. Hlboko som si vzdychla a pokračovala som v ceste. Už ma unavovalo to, s akou radosťou sa predvádzal.
„Dosť to bolelo.“
„A čo?“ spýtala som sa, akoby sa ten boj pred piatimi minútami ani nestal.
„Výlet cez tú stenu,“ sklonil ku mne hlavu a nadvihol obočie.
„Myslíš si, že mne nie je zle z toho tvojho tepla? Ešte teraz s teba sála. Si ako riadne vykúrená pec,“ povedala som na obranu.
„Každý máme svoju vlastnú zbraň a slabosť,“ pri poslednom slove akoby sa usmial.
„Vieš, ty už moju slabosť už poznáš, ale ja tú tvoju ešte nie.“
„Takže sa verejne priznávaš, že tvoja najväčšia slabosť som ja?“ nedalo sa prehliadnuť ako to posledné slovo opäť zvýraznil.
„Áno, ale iba ak mi povieš tvoju slabosť.“
„Si to ty,“ povedal.
Čudovala som sa s akou jednoduchosťou to vyslovil.
„Lenže ja na teba nemám taký vplyv ako ty na mňa.“
„Zabudla si, že viem narábať s mysľou iných,“ pousmial sa.
„Ale povedal si,........“
„Že ti nemôžem čítať myšlienky. Keď som si rozvil svoje schopnosti zistil som, že viem oveľa viac. Dnes to bola premiéra. Ešte nikdy som to na nikom inom okrem teba neskúšal a nevedel som či to pôjde, ale ako vidíš, dokázal som ťa prinútiť aby si sa upokojila.“
„Takže ja som bola tvoj pokusný králik?“
„Aj tak sa to dá povedať,“ zasmial sa a už ho nebolo. V ceste na ďalšiu hodinu som opäť kráčala sama.
Keď som vošla do zatuchnutej miestnosti, sedel tam a držal mi miesto. Nevedela som či si mám sadnúť. Predsa len bola to hodina s mojím otcom a nebolo dobré ho pokúšať, keď je v niečom pevne rozhodnutý. Preto som si radšej sadla do lavice za ním. Keď vstúpil do triedy profesor Caring, najprv sa po nej porozhliadol. Keď zistil, že sedím sama, upokojil sa a začal vysvetľovať. Snažila som sa sústrediť, no vôňa, ktorá vychádzala so Shana bola neuveriteľne omamná. Takmer som pri nej zaspávala. Z môjho rozjímania ma však vyrušil lístok na lavici.

„Pôjdeš so mnou na piknik?“
„Prečo?“
„Pretože sa chcem o tebe dozvedieť viac.“
„A načo?“
„Lebo ma zaujímaš.“
„A nemôžeš to zisťovať tu v škole?“
„To sa nedá. Tu nie je nádherná príroda. A keď neprikývneš, budem sa hrať s tvojou mysľou.“
„A hráš sa s ňou aj teraz?“
„Teraz rozmýšľam čím by som ťa mohol zneistiť ešte viac ako si.“
„Tak s tým prestaň.“
„Ešte si mi neodpovedala.“
„Áno, pôjdem.“
„Tak fajn dnes večer o deviatej pri starom dube tu pri škole.“
„Snažíš sa ma čo naj tichšie zbaviť?“
„O tom nehovor.“
Tá otázka sa ho asi dotkla, pretože už nič nenapísal. A možno nechcel dráždiť môjho otca, alebo už nemal čo povedať. Dôvodov bolo veľa a ani jedným som si nebola dosť istá. No jedno som vedela presne. Táto hodina sa vliekla tak dlho ako ešte nikdy predtým.
Na obede som stála za celkom milou prváčkou.
„Videla som vás dnes na dueloch. Vieš musím sa ti povedať, že ste boli fakt dobrí. Hlavne ty, keď si ho šmarila medzi tie metly. Inak ani on nie je zlý. Viem čo sa o ňom hovorí. Je z rodiny Corvingovcov, ale aj tak. Tí temní sú vždy najpríťažlivejší. Ozaj ja som Sora,“ povedala mi ruku.
Bola fakt milá. Medeno- ryšavé rovné vlasy jej padali na chrbát. Oči mala veľké gaštanovej farby, akoby chceli povedať, že sú tie najmilšie na celom svete. Na tvári mala široký úsmev. A pusa sa jej nikdy nezastavila. Mala oblečené tenké čierne kimono a na jej chudej postave vyzeralo neskutočne dobre.
„Nessa,“ predstavila som sa. „a ďakujem,“ povedala som s táckou v ruke.
„Ak by si chcela, môžeš prísť niekedy k nášmu stolu.“
„Niekedy sa určite zastavím,“ povedala som s úsmevom. Pozrela som sa k učiteľskému stolu, no môj otec tam nebol. Tak som sa nenápadne priblížila k stolu kde sedel Shane. Tentoraz som sa ani nepýtala či smiem. Potom čo som zistila, že som jeho slabosťou, som to brala ako samozrejmosť.
„Nemám na teba dobrý vplyv,“ vychrlil zo seba s pohľadom upretým v miske s jedlom, len čo som si sadla.
„Prečo?“ nechápala som.
„Teraz zásadne porušuješ príkazy profesora Caringa.“
„Vadí? Lebo ak hej, ja odídem.“
„Nie,“ odpovedal rýchlo. „Vieš, ty si jediná okrem mojej sestry Diany čo ma neodsudzuješ,“ povedal a zahľadel sa na druhý koniec jedálne.
Bola pôvabná ako on. Vlasy čierne ako uhoľ a úplne rovné mala prehodené cez jedno plece. Mala presne tie isté črty tváre, tie isté pery, oči. No v jednom bola úplne iná ako Shane. Bola obklopená neskutočnou hŕbou ľudí.
„Keď myslíš jediná, myslíš na škole alebo v živote?“
„V živote, odvtedy čo som ťa spoznal a v škole, odvtedy čo som sa narodil,“ povedal skormútene.
Nikdy som ho riadne nepochopila, no nechcela som mu to sťažovať vysvetľovaním. Potichu sme jedli.
„Mala by si sa skryť. Tvoj otec by chcel ísť na obed, no ak ťa tu so mnou uvidí, hlad ho určite prejde.“
„Tak ja už idem. Pa na ďalšej hodine,“ povedala som a odpochodovala k druhej skupinke zložitých. Hneď ako som si sadla, videla som ho vo dverách ako ma hľadá. Až keď videl, že nie som s ním, zatváril sa pokojne. Ako náhle zazvonilo, vyskočila som zaniesť podnos, aby som sa s ním čo najskôr stretla na astronómii. Mala som ju mať prvýkrát, a tak som nevedela čo budeme robiť. Hviezdy som mala rada, len ak som sa na ne dívala. Zamierila som do najvyššej veže tejto školy. Ako som sa blížila k triede, všetko temnelo. Okolo bola tma, len pri vchode svietili dve veľké sviečky. Pomaly som okolo nich prešla. Predo mnou sa rozprestrela obrovská miestnosť posiata asi miliónom vankúšikov, ktoré slúžili namiesto stoličiek. Na oknách boli ťažké baldachýnové závesy. Vo vzduchu sa vznášala ťaživá sladká vôňa, z ktorej ma rozbolela hlava, no po čase som si na ňu zvykla a nebolo to také hrozné. Pri dverách som zbadala sedieť Kevina a Soru. Zakývala som im, no môj pohľad sa uprel úplne inam. Dozadu, kde bola tá najväčšia tma, ktorú narúšala jediná sviečka. Jeho pokožka bola v tej temnote ako mesiac na modrej oblohe. Vzrušene som sa k nemu blížila a moje srdce bilo o niečo rýchlejšie ako obyčajne. Bez slov som si vedľa neho sadla. Mohla som sa posadiť vedľa hocikoho iného, no vybrala som si jeho. Mala som rada jeho spoločnosť. Chcela som zistiť, či je taký nebezpečný ako tvrdia ostatní. Túžila som objavovať jeho tajomstvá. Po chvíľke prišli aj ostatní. Ako posledná vošla do triedy mladá učiteľka. Mala krátku sukňu a tričko so špagetovými ramienkami. Jej pokožka bola zlatisto hnedá akoby bola celé leto na dovolenke a na tvári jej pohrával čerstvý úsmev. Pristúpila ku katedre, odložila si knihy a natočila svoju krásnu tvár k žiakom.
„Vítam vás na astronómii. Nezabudnite, že je to veda neuveriteľne krehká. Musíte k nej pristupovať, akoby ste s ňou boli spriaznené duše. Akoby ste vy samy ňou boli.“
Jediným mávnutím ruky odsunula strop veže a objavila sa nočná obloha.
„Dnes si preberieme jednotlivé súhvezdia. Vytiahnite si učebnice a spolu s vaším partnerom sa ich snažte určiť. Nie je to nič zložité, len sa na to treba sústrediť.“
Akoby na povel, všetci naraz vytiahli knihy a otvorili ich. Obrátila som sa na Shana, no on mal už všetko vytiahnuté.
„Chceš písať?“ spýtal sa ma.
„No, možno aj hej. Ja sa vo hviezdach nevyznám.“
„Dobre. Pozri tamto je Lev,“ povedal a ukázal na spleť bodiek.
„Je to tento?“ spýtala som sa a ukázala na niečo podobné v učebnici.
„Áno. Presne. Vidíš, nie je to až také ťažké.“ Tvár mal neprirodzene blízko k mojej. Ihneď som očervenela a napriek tomu šeru to určite videl svojími bystrými očami. Takto sme pokračovali ďalej a mali sme to vypracované ako prví. Učiteľka nám to skontrolovala a naširoko sa na nás usmiala. Mňa však hviezdy vôbec nezaujímali. Užívala som si jeho blízkosť, keď mi vysvetľoval ich mená. Obdivovala som na ňom každý kúsok jeho pokožky. Nezdalo sa mi normálne, že by sa niekto taký pekný staral o mňa.. Keď zazvonilo, možno po prvýkrát som ten zvonček preklínala. Zasnene som kráčala po parkovisku, nasadla do auta, no zistila som, že nefunguje. Skúsila som naštartovať ešte raz, no bolo to márne. To auto nejavilo žiadny náznak života. Shane si to pravdepodobne všimol, lebo ku mne podišiel, ležérne sa oprel o auto s rukami vo vreckách nohavíc a spýtal sa zvodným hlasom:
„Madam, máte nejaký problém s vozidlom?“
„Nerada to priznávam, ale vlastním ho iba niekoľko týždňov a už som ho stihla aj pokaziť,“ povedala som, keď som vyšla von.
„Ukáž motor,“ povedal.
Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala a on vycítil, že nemám ani šajnu o autách. Niečo tam robil, keď v tom som zistila, že sa blíži problém. Akurát dnes končil otec rovnako ako ja. Videl, že nehybne stojím pri svojom aute, a tak ku mne zamieril.
„Čo sa deje Nessa?“ spýtal sa pohotovo. Vtedy si uvedomil, že pri aute stojí ešte niekto.
„Vieš, pokazilo sa mi auto a Shane mi chcel pomôcť,“ povedala som, snažiac sa aby to vyznelo normálne.
„Tak a už to je,“ povedal a oprášil si ruky.
„Ďakujeme vám pán Corving za vašu nesmiernu láskavosť,“ povedal príkrym tónom.
„Niet začo. Tak ja idem Nessa. Ahoj,“ povedal a pri odchode sa na mňa usmial.
Sadla som si a naštartovala domov. Tam ma otec opäť bombardoval dôkazmi o tom, aká je jeho rodina nebezpečná. A ja som mu zase asi milión ráz vysvetľovala, že on taký nie je. No nemohol to pochopiť. Keď sa raz zaťal už ho nič neodradilo.