Soul (5)

Ráno som sa zobudila neskutočne svieža. Slnko ma už zdravilo z oblohy, aby som ho obdivovala, tak ako včera Mesiac. Rýchlo som na seba nahodila tie najpestrejšie farby a zišla do kuchyne, kde na mňa ako vždy čakali raňajky. Rýchlo som ich do seba hodila a bežala som si umyť zuby. Neviem ani prečo som sa tak náhlila. Zobrala som si veci a vyštartovala som do školy. Ako prvú hodinu sme mali astronómiu. Keď som prišla na parkovisko, bolo nezvyčajne prázdne. Okrem dvoch áut, tam nebol nikto, no ani ma to neprekvapilo. Keďže som sa nudila, pomaly som vyšla hore do učebne. Prekvapená som zistila, že už je otvorená. Ako náhle som vošla dnu, vedela som prečo. Niekto sa tiež náhlil do školy. Nebyť jeho bledej pokožky ani neviem, že je tam. Mal čiernu košeľu, na ktorej mal prvé dva gombíky rozopnuté. Spod nej mu žiarila rovnako bledá hruď. K tomu mal čierne nohavice. Bol úplne inak oblečený ako ja. Akoby včerajší večer ani nebol. Samozrejme pochybovala som, že v šatníku má aj niečo pestré. Letmo som sa na neho usmiala, no sadla som si rovno do prvej lavice, kde včera sedel Kevin. Nevedela som určite, či bude otcovi donášať, no istota je istota. O pár minút neskôr sa začal do triedy valiť zúrivý dav študentov. Kevin bol prekvapený, že nesedím so Shanom.
„Nie, nie, nie,“ povedala okamžite učiteľka, len čo vstúpila do triedy, keď videla, že sedím vpredu. „Tak ako ste boli včera slečna Caringová. Nebudete si tu chodiť po celej triede. Ak sa vám to miesto nepáči, nemali ste si tam sadnúť.“
Bola som prekvapená. Možno to šťastie naozaj fungovalo. Vzala som si veci a sadla si vedľa Shana. Videla som, ako mu na tvári pohráva víťazný úsmev. Aspoň na jednej hodine sme mohli sedieť pri sebe bez toho, aby nás niekto nabonzoval.
„Takže študenti budeme preberať postavenie našich planét.“
Tak ako včera, aj dnes jediným mávnutím odkryla stropom zakrytú oblohu. Dnes však na nej neboli hviezdy, ale Mliečna dráha a jej planéty. Hovorili sme si z čoho sa skladá ich prostredie. Ako nám ukazovala video z planéty Mars, Shane si nenápadne položil ruku na moju. Cítila som sa úžasne.
Ďalšia hodina mala byť znova s profesorom Flintom. Zistila som, že obranu budeme preberať ešte dve hodiny.
„Kevin, môžem byť s tebou vo dvojici?“ spýtala som sa ho nenápadne.
„Jasné, čo tam po Shanovi. Len čo by ťa zabil. Neboj, ja ťa budem šetriť.“
Tá posledná poznámka sa ma tak trochu dotkla, ale radšej som to nechala tak. Bolo to v tom, že Shane bol pre mňa výborný partner na bojoch, pretože naše sily boli úplne vyrovnané. A možno aj preto, že sme sa navzájom neustále doberali pre to, kto vyhrá. Proste sme sa k sebe hodili. S ním obrana nikdy nebola nudná, no vetrila som, že s Kevinom bude.
„Dnes budeme triafať do terčov. Takže, každá dvojica si jeden vyberie a postaví sa k nemu,“ rozprával bez prestania. Odrazu si všimol, že úžasná dvojica Caringová-Corving, spolu nie je. Užasnuto sa na nás pozrel:
„Pán Adamsom nehnevajte sa, ale nie ste na úrovni Vanessiných schopností. Podľa mňa je Shane jediný, kto sa vyrovná jej temperamentu,“ povedal, chytil ma za ruku a viedol cez celú triedu k terču kde stál Shane. Zachytila som Kevinom urazený pohľad a na jednu sekundu mi ho bolo ľúto. Bolo hrozné počuť pred všetkými, že nie je na úrovni nejakého dievčaťa.
„Takže zasa spolu?“ nadvihol obočie.
„Vyzerá to tak, že nemáme inú možnosť.“
„Pristúpte na červenú čiaru,“ zakričal profesor. V diaľke som videla, ako mi kýva Sora, a tak som jej odmávala.
„No tak, davaj. Nezdržuj,“ chcel ma vyprokovať.
„Nechci aby som si zmýlila terč s tebou,“ povedala som výhražne
„Stavím sa, že netrafíš ani ten, nieto ešte mňa. Takže, máš sa sústrediť a napáliť to do neho.“
„Dobre,“ povedala som.
Presmerovala som čo najviac sily do svojich rúk. Sústredila som očný kontakt s čiernym bodom, pripravila sa a vystrelila. Terč sa rozletel na dve časti a každá letela iným smerom. Hrozilo, že jedná trafí Kevina. Len tak-tak sa jej vyhol. Tlaková vlna, ktorú som vytvorila hodila moje jemné telo rovno do Shanovho náručia.
„Záchranný pás v pohotovosti,“ povedal so smiechom. „Ale si tomu dala, na čom teraz budem trénovať ja?“
„Trafila som do stredu?“ nevnímala som jeho obvinenie.
Nepochopiteľne sa mňa pozrel. Utekala som na miesto, kde sa zastavila jedna časť.
„Áno, presne!“ skríkla som.
Naraz som si uvedomila, že som to zaziapala na celú triedu. Obzrela som sa po nej a videla som profesorov uznanlivý pohľad, Kevina celého vystrašeného, ohromenú tvár Sory, ale pohľad sa mi zastavil len na jednej postave. Tá, ktorá sa na mňa dívala tým svojím hypnotizujúcim pohľadom. Kútikmi úst mu šklbalo a hlavou nechápavo kýval. Hnedé vlasy mu pritom padali do očí. Najradšej by som k nemu pribehla, ale ovládla som sa a vznešene sa vrátila k nemu na svoje miesto. Profesor Flint musel skočiť do skladu pre ďalší terč aby sme mohli pokračovať v tréningu. Nakoniec sa vrátil a položil ho pred nás. Postavila som sa za Shana a snažila sa ho znervózniť:
„Netrafíš, netrafíš. Si horší ako ja. Si ľavý, totálne mimo.“ Dala som si záležať aby bolo počuť posmech v mojom hlase. Zahnal sa rukou a hodil ohnivú guľu. Terč síce trafil, no nie do čierneho. Začala som sa smiať, pretože môj plán vyšiel. Otočil sa ku mne s potláčaným úsmevom, no ruky mu nebezpečne horeli. Nadvihla som obočie a zdvihla pred seba dlane na obranu, keby bolo najhoršie. Dívala som sa na neho vyzývavo, či si dovolí do mňa jednu hodiť.
„No. Upokojte sa. Iba by ste len bojovali. Vy to skúšajte ďalej,“ pozrel sa na Shana. „A vy slečna ho nechajte na pokoji. Nie je férové využívať na chlapa ženské zbrane.“
„Profesor ona nie je, žiadna slečna, ale hotový diabol,“ povedal s úsmevom na tvári.
„Ty tiež nie si bohvieaký chlap. Ani dievča neporazíš,“ povedala som a provokovanie ma náramne bavilo.
„Chceš to vidieť?“ spýtal sa.
„Veď sa netrafíš ani do čierneho,“ povedala som.
Ani som si to neuvedomovala, ale prirodzene sme sa k sebe približovali. Zrazu sa otočil a jediným jeho pohybom sa vznietil celý terč.
„Ešte stále si myslíš, že by si nemohla skončiť rovnako?“
„Nie, na mňa by si si nedovolil hodiť ani len vražedný pohľad.“
Vtedy zazvonilo. Chvíľu sme sa na seba dívali, potom si zobral tašku a odišiel na obed. Ja som si tiež vzala veci, no šla som so Sorou.
„Môžem sa dnes k tebe pripojiť na obede?“
„No jasne. Vieš moje sestry budú určite nadšené. Sú skvelé. Ináč dnes si bola úplne úžasná. To ako ste sa so Shanom navzájom doberali. Vieš, on by si tú guľu nedovolil hodiť. Jedna z mojich schopností je empatickosť. Cítim všetko to, čo ľudia vedľa mňa. Napríklad teraz viem, že si šťastná z toho ako si ho vyprokovala. Nie je to pravda?“
„Klobúk dolu. Ani nevieš ako veľmi. Teda vieš,“ zasmiala som sa. Zistila som, že Sora je oveľa úžasnejšia baba ako som si myslela. Máme toho toľko spoločného. Jej otec tiež nemá magické schopnosti ako moja mama. Takto sme kecali celú cestu na obed. Keď sme vstúpili do jedálne, bolo tam nezvyčajné ticho. Pozrela som sa na lavicu pri okne. Sedel sám ako zvyčajne. Pozrel sa na mňa s úsmevom a šibalsky žmurkol. No Sora ma viedla oveľa ďalej ku oknám na druhej strane. Vzali sme si obedy a vyrazili sme ku dvom dievčatám v mojom veku. Jedna mala krátke červené vlasy. V jej očiach som videla žiariť dva plamienky nezbednosti, ktorá sa v nej skrývala. Postavu mala ako palička. Živo sa rozprávala s tou druhou. Blond vlasy jej splývali s alabastrovou pokožkou a padali jej cez ramená. Bola oblečená vyberane ako z nejakého módneho časopisu. No čo ma najviac zaujalo, bol jej pyšne zdvihnutý noštek. Hotová princezná, pomyslela som si. Keď sme prichádzali prerušili svoj rozhovor a neurčito na mňa pozreli.
„Toto ja Nessa. Chodí so mnou do zložitých. Toto je Lucy,“ ukázala na šibalsky pozerajúce dievča. „A toto Susie,“ ukázala na princeznú.
„Veľmi rada ťa spoznávam. Ja som Lucy. No to ti už Sora povedala, ale to nevadí. Vieš ja som už druháčka. Tiež som bola medzi zložitými. Ovládam elektrinu, je to veľká sranda. A ty? Aké máš schopnosti?“
„No, ja ich mám niekoľko. Viem zmiznúť, viem niekoho odhodiť rukami a viem vybuchovať veci.“
„Páni,“ vzdychla Lucy.
„Vieš má najsilnejšiu moc z celej našej skupiny spolu s Corvingom. Ani si nevieš predstaviť aká suprová dvojka sú tí dvaja,“ vychrlila zo seba Sora keď som si sadala.
„To vážne?“ ozval sa povýšenecký hlas. Ani som sa nemusela pozrieť aby som vedela, že to hovorí Susie. „Si v partii s tým zabijakom?“
„On nie je zabijak. Pokiaľ ho nepoznáš tak o ňom tak nehovor. Aspoň nie v mojej prítomnosti,“ odpovedala som chladne.
„Teba sa to dotklo?“ nedala pokoj.
„Samozrejme. Nemám rada, keď niekto hnusne hovorí o mojich kamarátoch.“
„No veď uvidíme.“
Ďalej už nepovedala nič. My tri sme sa rozprávali o všetkom možnom. Od vlasov po módu a znovu o škole. Tento obed ušiel nehorázne rýchlo. Ani som sa nestihla riadne nadýchnuť, už som bežala na hodinu s mojím otcom. So Sorou sme prišli tesne so zvonením. Uvažovala som kam si sadnúť, no nakoniec som si sadla vedľa Shana. Vyzeral byť prekvapený, že sedím pri ňom na Caringovej hodine. Len som sa na neho povzbudivo usmiala. Keď vošiel do triedy, videla som na ňom prekvapený výraz, no nevyjadril sa k tomu. Pokračoval v látke, akoby som sedela sama. Počas vysvetľovania dával triede skúšobné otázky. Polovica z nich nevedela odpovedať. Ani raz som sa nepozrela na Shana, pretože som vedela, že už len to, že pri ňom sedím, otca hnevá. Túžila som sa dotknúť jeho hebkej pokožky. Cítiť ten chlad čo z nej sála. Bola som pohrúžená vo svojich myšlienkach, keď v tom ma prebudil burácajúci hlas.
„Možno by vedela slečna Caringová odpovedať. Viete mi povedať, ako by sme mohli zmeniť polaritu vzdušného koridora?“
„Nie neviem,“ povedala som bez rozmýšľania.
„No, možno by ste mali dávať pozor a nelietať niekde v oblakoch. Ak nechcete byť na mojej hodine duchom prítomná, potom môžete radšej hneď odísť,“ povedal surovo.
„V poriadku pán profesor,“ posledné slovo som vyslovila so sarkazmom.
Vedela som, že teraz nekoná ako učiteľ, ale ako otec. Zdvihla som tašku a vstala na odchod.
„Nechoď,“ šepkal mi Shane, keď som vstávala, no ja som ho neposlúchla.
„Ak teraz odídete budete po škole.“
„Vy ste chceli, aby som odišla. Dovidenia,“ s úsmevom som odišla.
Keď som zatvorila dvere, musela som riadne zhlboka dýchať. Nikdy som sa ešte nevzoprela otcovi.
„Tak ja idem tiež. Na tejto hodine sa nedá byť duchom prítomný,“ povedal známy zastretý hlas.
„V poriadku aj vy strávite týždeň po škole.“
Vtedy sa dvere miestnosti otvorili a vyšiel z nich Shane.
„Nessa ty si tomu dala. Teraz už je fakt nasratý.“
„Neuveríš mi, ale cítim sa oveľa lepšie. No neviem prečo tu trčíme, keď je vonku tak pekne. Pohni kostrou,“ zavolala som za ním, keď som videla, že stojí stále na mieste. Nakoniec mu nezostávalo nič iné len ma nasledovať. Prišli sme k jazierku blízko našej školy. Sadli sme si na jednu z troch lavičiek. Na vode sa pokojne vznášali lekná. Bolo zarážajúce, že kvitli ešte v tejto dobe. Bolo síce teplo, no na počasí sa podpisovala prichádzajúca jeseň. Stromy pomaly strácali svoje listy, vzduch sa ochladil. Sedeli sme uprostred prírody len v diaľke sa vynímala škola.
„Nikdy som nič také neurobila,“ prerušila som ticho.
„To verím,“ povedal s úsmevom na tvári.
„Máš na mňa hrozný vplyv,“ zamračila som sa.
„Vadí?“ spýtal sa presne ako ja pred niekoľkými dňami na obede.
„Vôbec. Mne sa to páči, ale môjmu otcovi nie.“
„Mala si ho vidieť keď si vyšla z triedy. Hlavu mal ako veľká rajčina. A keď som sa zdvihol aj ja, skoro vybuchol,“ pri tej predstave sa zasmial.
„Doma ma zabije. Neodišla som kvôli tomu čo povedal, ale kvôli tomu, že sa rozhodoval ako otec, nie ako učiteľ. Vo svojej práci by mal byť nestranný a sťažovať sa doma.“
„V tom máš možno pravdu,“ povedal zamyslene a krúžil mi prstom po dlani. Znervózňovalo ma to. Tak strašne som sa ho chcela v učebni chytiť a teraz som nevedela čo robiť. „Ale teraz budeš mať doma problémy. Myslím, že by sme s tým mali prestať kým sa tvoj otec neupokojí.“
„A s čím?“ nechápala som.
„Ja vlastne ani neviem. Čo tak štve tvojho otca?“
„To, že sa s tebou stretávam.“
„Ach tak tu ste. Vidím, že ste sa zmierili po tom dnešnom ráne,“ prišiel ku nám profesor Flint a ruky sme si okamžite odtiahli. „Chcel som sa vás dvoch spýtať či by ste nechceli viesť kurz pre deviatakov. Viete len usmerniť ich sily kým pôjdu na strednú. Už v tomto veku sa objavujú schopnosti a nechceme aby niekto niekoho vyhodil do luftu akoby to dokázala tuto Nessa. S profesorkou Handlovou si myslíme, že by ste boli ideálni. Viete ste len o rok starší ako oni. Chceli by ste to skúsiť?“
„Samozrejme,“ vyhŕklo zo mňa.
„A vy?“ spýtavo sa pozrel na Shana.
Obrátila som hlavu k nemu.
„No za pokus to stojí. Ale ak to nepôjde nesťažujte sa ak ich tam upálim.“
„Čože?“ zhrozil sa.
„Viete ja..“
„To nechajte na mňa. Ja už ho nejako udržím na uzde,“ povedala som so smiechom.
„Fajn. Tak teda zajtra o druhej v telocvični,“ povedal a tackavo odišiel.
„Mali by sme si pripraviť nejaký rozvrh aby sme tam zajtra neprišli len tak.“
„Súhlasím ale kde?“ nadvihol obočie.
„Chcel by si vidieť náš dom?“ spýtala som sa so smiechom. „Po škole sme až zajtra.“
„Za toto budeme rovno na mieste mŕtvy,“ skonštatoval.
„Ale bude to riadna sranda,“ zasmiala som sa. Zazvonilo a my sme videli ako sa dav rúti zo školy. Pomaly sme sa vliekli k autu. Cesta bola neskutočne dlhá a ja som na sebe cítila jeho pohľad. Bolo umenie, že som to nenapratala do stromu. Keď sme boli pri dome, rýchlo som hľadala kľúč pod oknom. Otvorila som malú bránku smerom na záhradu. Pod širokým stromom som roztiahla deku. Vytiahla som papiere a pero. Slnko si k nám neúspešne hľadalo cestu.
„Takže najprv by sme ich mali oboznámiť so schopnosťami.“
„Jasné. Povieme im čo a ako. Len dúfam, že nikto s tých deviatakov nebude mať takú moc ako ty. Dvakrát ty, to by bola silná káva.“
„Si hnusný,“ zamračila som sa na neho.
„No a potom im pomôžeme udržať moc‚ na uzde‘. Súhlasíte madam?“
Bola som zahĺbená do písania, keď ma znova príjemné zamrazilo. Prstom pri prechádzal po temene nižšie cez celú chrbticu. „Profesor Caring prichádza,“ oznámil pokojne.
„Super.“
Opäť som sa pustila do písania osnovy.
„Vanessa? Nessa? Si doma?“ kričal.
„Áno som v záhrade.“
„Chcel som sa porozprávať o tom čo si predviedla na hodine,“ silnel približujúci sa hlas. „Vôbec sa mi nepáčilo ako detinsky si sa chovala, keď....“ slová sa mu zasekli v hrdle, keď videl kto je u nás.
„Oci to je Shane Corving. Ale veď ty ho už poznáš. Pracujeme spolu na zajtrajšom programe pre deviatkov. Profesor Flint vybral nás. Dúfam, že ti to nevadí?“ spýtala som sa sladkým hláskom.
„Nech ste čoskoro hotoví,“ povedal nevrlo.
„Tak kde sme to skončili? Aha. Ukážeme im ako kontrolovať svoju moc.“
Nemohla som sa sústrediť. Rukou mi odhrnul vlasy a prechádzal mi chrbtom ruky po krku.
„A potom.......ukázali by sme im..ako........sa brániť......vieš, aby........mali aspoň nejakú predstavu......nič....nebezpečné,“ vypľula som zo seba.
„Ty si koktala?“ spýtal sa so smiechom v hlase.
„Áno. Vieš, dosť ma to rozptyľuje.“
„Fajn, budem pokračovať.“
„Nie. Musíme.....plán veď vieš.“
„To je jednoduché. Povieme im ako je to s ich mocou, potom ako ju majú kontrolovať, neskôr obrana teda správne používanie schopností a to je všetko nie. A ešte im povieme aby ich nepoužívali na verejnosti. Hotovo,“ povedal rýchlo a rukou mi pokračoval po krku až k sánke. Neskôr po líci, nose. Hrudník sa mi rýchlo nadvihoval.
„Dobre to stačilo. Dnes o šiestej ti ukážem moje obľúbené miesto. Teda ak mi otec dovolí vytiahnuť päty z domu. Stretneme sa pri škole.“
„Fajn. Tak ja idem. Ahoj.“
„Len tak?“
„A čo mám povedať? Dnes o šiestej zlatko?“ nadvihol obočie. „Ahoj.“
Odrazil sa od zeme a už ho nebolo. Keď som vošla do domu, otec spustil kázanie.
„Vanessa musíme sa o niečom porozprávať. Po prvé, to čo si urobila na hodine bolo dosť hlúpe. Po druhé, doviezť ho k nám bolo ešte hlúpejšie a po tretie, porušila si zákaz sa s ním stýkať!“ kričal.
„Teraz počúvaj ty mňa,“ povedala som napoly nahnevane. „Po prvé na hodine si sa choval príliš zaujato. Po druhé to, že som mu ukázala kde bývame, nie je hlúpe. Teda aspoň neviem prečo. A po tretie, ako sa s ním nemám stýkať, keď ho každý učiteľ dáva do dvojice so mnou. Profesor Flint nás spojil, lebo máme vyrovnané sily. Učiteľka astronómie mi nedovolila si presadnúť. Pochop, zajtra máme cvičenie s deviatakmi a chceli sme sa pripraviť tak som ho zavolala. Boli sme tu päť minút. Neviem čoho sa bojíš.“
„Fajn. Možno som konal trochu unáhlene. Odpustím vám to po škole,“ povedal pochybovačne.
„Ďakujem ti,“ povedala som mu a dala mu pusu. „Ozaj môžem ísť dnes do mesta?“
„S kým?“
„Sama. Chcem si niečo kúpiť na seba,“ zaklamala som.
„Fajn,“ povedal ešte stále mrzuto a odšuchtal sa do obývačky.
O pol šiestej som na seba hodila rifle a tričko. Poobzerala som sa po izbe, čím by som si mohla upraviť vlasy a na nočnom stolíku som zbadala úžasnú sponu od mami. Vyčesala som si ich dohora, ale tak, aby mi pár pramienkov lenivo padalo dolu. Nakoniec som si dala náušnice. Z kuchyne som zobrala termosku, dve šálky a bola som hotová. Prehodila som cez seba bundu, rozlúčila sa s otcom a vyrazila som smerom ku škole. Aj keď som prišla o desať minút skôr, už tam stál. Ticho nastúpil do auta a ja som pokračovala v ceste.
„Prečo sme vyrazili tak skoro?“ spýtal sa ticho.
„Aby sme stihli úžasný okamih,“ povedala som napäto.
„Neprezradíš mi čo to je?“ vyzvedal.
„Nie,“ povedala som stručne.
Išli sme smerom ku skalnatým údoliam. Asi desať minút od konca som zastavila auto a odtiaľ sme išli peši. Poznala som túto cestu ako svoju vlastnú dlaň. Každú skalu, každý kamienok. Nakoniec sme dorazili na vrch skaly. Zaujímavé bolo na tom to, že chodníček sem bol skalnatý, ale zato vrch bol neskutočne zelený. Všade rástli kvety. Žlté, modré, červené. Ich hlávky jemne kolísal vánok. Rozprestrela som deku a sadla si. Shane si sadol vedľa mňa. Vtedy zistil, že krása nie sú tie kvety alebo čerstvý vzduch, ale ten výhľad. Z tej skaly sme videli všetko. Celé mesto sa pod nami rozprestieralo, tiché akoby ani nežilo. Rukou som mu ukázala na obzor. Veľká červená guľa práve končila svoju púť po oblohe. Sledovať západ slnka bolo vždy krásne. No zároveň aj smutné. Deň sa končil. Slnko musí počkať aby mohlo znova plniť svoju úlohu. Ako sme tam sedeli zabudla som, že som doniesla aj niečo na pitie. Obom som naliala do šialok pariacu tekutinu.
„Opatrne je to dosť horúce,“ povedala som a podala mu ju.
„Ďalšia čokoláda?“ spýtal sa posmešne.
„Je dobrá na nervy,“ povedala som na obranu. Oprela som si hlavu o jeho rameno a sledovala ako červeň mizne a strieda ju ružovkastý odtieň. Chytil ma za ruku a takto sme sedeli až kým slnko úplne nezmizlo z obzoru. Nakoniec sme sa pri aute rozlúčili.