Soul (6)

Na druhý deň som mala čo robiť, aby som stihla prvú hodinu. Vonku bolo po dlhom čase škaredo. Slnko sa schovalo za sivé mraky, akoby ho už nebavilo byť na oblohe. Bežala som do laboratória, kde sme mali mať liečivé elixíry. V starej škole by sme to nazvali chémia. Hnusná veda plná chemikálii. Vždy som ju nenávidela a nerozumela jej. Sadla som si do prednej lavice tesne pred tým, ako prišla do triedy učiteľka Strictová.
„Dajte sa do dvojíc podľa abecedného zoznamu. Vytiahnite si knihy na učive liečivé látky.“
Všetci na ňu ohromene civeli. „No pohyb, pohyb. Máme na to len štyridsaťpäť minút, tak aby sme to stihli.“
„Ahoj laborantka,“ prisadol si ku mne Shane.
„Nehovor mi tak. Nenávidím túto vedu. Je to ako chémia na základke.“
„Stavím sa, že toto bude oveľa zaujímavejšie.“
„Ani by som nepovedala.“
„Dobre jeden z každej dvojice príde ku mne,“ zahlásila profesorka.
„Choď ty,“ drgol do mňa. „Je to jednoduchšie.“
„Dobre.“
Vstala som z lavice a podišla pred katedru. Videla som tam Kevina a Soru. Každému dala jednu skúmavku s niečím čudne zeleným.
„Takže držte to nad ohňom a čakajte kým to bude vrieť. Vy ostatní pôjdete do kabinetu a vezmete všetky pomôcky, ktoré nájdete v knihe na uvarenie lieku Angrethys.“
Opatrne som ju položila nad horiaci kahan a pozerala ako sa roztápa. Ostatní robili to čo ja, takže som bola presvedčená, že to robím dobre. Ibaže moja skúmavka začala nebezpečne vibrovať, no ešte to nebublalo. V jednej chvíli sklo na nej puklo a zelená tekutina, teraz už horúca sa vyliala po celom pracovnom stole.
Jediné na čo som sa zmohla bolo ospravedlňujúce:
„Upssss.“
Učiteľka sa nahnevala tak strašne, že jej skoro vyleteli oči z jamôk. Kričala na mňa aká som nezodpovedná, že nedokážem roztopiť šťavu z listu mangovníka. Veď som poriadne ani nevedela, čo to je. Nakoniec vyhodila mňa aj Shana z hodiny.
„Ty si tomu dala prehriať skúmavku,“ smial sa.
„A kto mi povedal, že je to jednoduchšie?“ bránila som sa.
„No, myslel som si, že by si sa nechcela načahovala za stovkami krehkých vecí, ktoré by si mohla rozbiť. Teraz už viem, že je jedno čo by si robila. Len škoda by bolo väčšia. Ale vážne prepáliť skúmavku?“ zasmial sa škodoradostne. Prebodla som ho pohľadom a sadla si na druhú stranu lavičky. Boli sme na priestrannej chodbe pred laboratóriom a čakali kým zazvoní, aby sme si mohli zobrať veci. Kútikom oka som videla ako sa na mňa pozerá so zdvihnutým obočím a jemným úsmevom na tvári. Posunul sa na lavičke bližšie ku mne, no ja som sa dívala preč od neho. Vedela som, že sa znova prisunul, lebo sedačka zaštrkotala, no ja som sa ani nehla. Nech chcel čokoľvek, odmietla som sa s ním rozprávať. Prisunul sa ešte bližšie. Zrazu som cítila jeho dych na mojom odhalenom krku. Otočila som hlavu, aby som zistila čo robí. Na jeho tvári, ktorá bola neskutočne blízko pri mojej, sa zračil smutný výraz. Opäť ma hypnotizoval svojím pohľadom, no vtedy som si uvedomila, že som na neho urazená. Zdvihla som sa a pokojne sa presunula na druhú stranu chodby, hoci mi tvár zaliala červeň.
„Budeš sa so mnou musieť uzmieriť,“ vyhlásil rozhodne.
„A to už prečo?“ spýtala som sa povýšenecky.
„Zabudla si, že dnes ideme pred deviatakov?“
„No a? To mi má prekážať v tom, aby som bola na teba urazená? To si fakt vedľa.“
Rozhovor nám prekazil školský zvonec. Neponáhľala som sa od neho aby som sa mu vyhla. Ďalšiu hodinu sme mali aj tak s profesorom Flintom, a keďže som s ním v skupine, asi ťažko sa ho zbavím.
Dnes sme nešli do telocvične, ale von na ihrisko. Bolo síce zamračené, no nebola zima. Na jednej strane stál gumený panák, na ktorých možno trénovať údery a na druhej stála naša trieda.
„Takže, teraz si predvedieme spojenie dvoch síl. Ako zvyčajne utvorte dvojice a chyťte sa za ruky.“
Všetci splnili jeho príkaz bez problémov, len my nie. Snažila som sa oddialiť chvíľu, kedy sa mala stretnúť moja dlaň s jeho. Už len preto, že sa mi dnes smial.
„No tak poďme, aj vy. Hádzať ohnivé gule to hej, ale chytiť dievča za ruku by ste prenechali niekomu inému, že?“ spýtal sa Flint.
Ešteže mne nehovoril nič. Shane sa ma chytil a pozrel sa na profesora či je spokojný. Jeho ruka bola studená ako ľad. Pri prvom dotyku cezo mňa prešiel elektrický prúd. Neviem prečo. Možno to bolo preto, že sme sa po prvýkrát držali pred niekým iným.
„Takže vysvetlím vám, ako budeme postupovať. Predstúpite pred panáka. Jednu ruku zdvihnete ako keď sa bránite sami. Keď poviem teraz, naraz použijete svoje sily. Rozumiete? Tak naša ukážková dvojica nám to predvedie. Shane-Vanessa, nech sa páči.“
Postavili sme sa do kruhu naznačeného na asfalte.
„Pripravte sa,“ zakričal.
Ja som zdvihla ruku, Shane zapálil plamene.
„Teraz!“
Obaja sme vystrelili v ten istý čas, no hrozitánsky výbuch nastal ešte pred tým, ako sa naša sila dostala k panákovi. Vytvorili sme obrovskú horiacu guľu. Tá rástla a rástla a nakoniec nás jej tlaková vlna odhodila do trávy. Zdvihla som hlavu a zistila som, že ležím na Shanovi.
„Prečo ti musím slúžiť ako ochranný pancier práve ja. Dosť, že budem doudieraný, ešte si mi aj priľahla vnútorné orgány,“ sťažoval sa.
Snažila som sa z neho opatrne dostať aby som mu ešte viac neublížila.
„Auuu moja pečeň,“ zastonal.
„Už je to lepšie?“ spýtala som sa, keď už som na ňom neležala.
„No trochu. Až na to, že ty si zase za tú silnejšiu.“
„Neboj, nejako to prekrútim.“
„Ste v poriadku?“ spýtal sa ustarane Flint.
„Áno, máme trochu modrín ale nič iné. Celé nás to pekne hodilo na zem,“ snažila som sa zdôrazniť množné číslo, ale nie príliš.
„Fajn. Aspoň sme zistili, že ste spolu nebezpečná kombinácia. Ak chcete, môžete sa zotaviť tam kde ste. A teraz ostatní,“ povedal a otočil sa k študentom.
„Bola to sranda,“ zahlásila som potichu.
„Hmmm.......to fakt bola. Až na to, že som bol privalený stokilovým závažím,“ smial sa.
„Vieš čo. Myslela som si, že si od rána aspoň trochu spamätal, ale vidím, že nie. Ak budeš ku mne takýto hrubý, nebudem sa s tebou rozprávať.“
„Ó aký to trest. Prežijem to vôbec?“ doberal si ma.
Mlčala som. Možno som chcela splniť, to čo som sľúbila a možno som nenašla slová. Ticho sme sa pozerali ako odolávajú ostatní. Nikto nemal takú moc ako my. Nikoho ani len nepohlo. Dokonca nevytvorili ani len náznak nejakej ohnivej gule. Všetko to bol buď jasný pás, alebo niečo podobné.
„Sme divný?“ prerušil ticho. Asi myslel na to isté na čo ja.
„Nie. Len sme veľmi nebezpeční.“
„Ty nie,“ vyslovil rozhodne.
„Ani ty.“
Obaja sme rozprávali takmer šeptom, akoby sme sa báli, že by nás niekto mohol počuť.
„Dnes večer o šiestej. Pri škole.“
„Nemôžem. Myslím, že skončíme o šiestej. Veď vieš deviataci. Pochybujem, že to bude bez zranení. No a potom musím utekať domov.“
„Ha. To by som chcel vidieť kto im pomôže. Ty s tou prepálenou skúmavkou, alebo ja s............“
Nedokončil vetu. Asi to bolo niečo čo nechcel aby som vedela, teda zatiaľ nie. A možno len nenašiel to správne slovo.
„Tak študenti koniec hodiny. Berte si veci a ideme na obed.“
„Nechce sa mi odísť,“ povedala som smutne.
„Mám nápad. Čo keby som ukradol z jedálne trochu obeda a budeme jesť tu?“
„Fajn, ale musíš sa ponáhľať, lebo z tejto hodiny som riadne vyhladla.“
„Neboj, veď viem bežať,“ zasmial sa. O pár minút bol naspäť. Doniesol dva sendviče, dve jablká, jednu mufinku a jednu tyčinku.
„Nech sa páči madam,“ povedal slušne, akoby sa chcel ospravedlniť za to čo si dnes ku mne dovolil.
„Veľmi pekne ďakujem,“ sadla som si do tureckého sedu a vychutnávala si jedlo.
Pozrela som sa do jeho veľmi pekných očí. Normálne som zabudla žuť. Keď som dojedla, ľahla som si do trávy. Zem bola síce trochu studená, ale mne to nevadilo. Sledovala som ako sa mraky hýbu po oblohe. Aj Shane ma nasledoval. Po chvíli sa mi nadýchané periny zunovali a tak som k nemu natočila hlavu. Tiež sa obrátil ku mne. Bez slov sme tam ležali na studenej zemi a dívali sme sa tomu druhému do očí. V tých jeho nebesky žiariacich sa odrážal celý svet. Mala som ho rada. V tej chvíli som si nebola ničím istejšia. Verila som, že nemôže byť taký za akého ho považujú. Boli sme proste stvorení jeden pre druhého. Aj keď som nechcela, postavila som sa, zobrala si veci a dala sa na odchod.
„Kam ideš?“ spýtal sa začudovane.
„Na hodinu. Ak chceš ísť so mnou tak si pohni.“ Okamžite vstal a bol pri mne. Spolu sme kráčali smerom ku škole.
Ani som nevedela ako, ale ostatné hodiny leteli akoby mali len desať minút. A keď som sa spamätala boli už tri hodiny a my sme išli do telocvične. Profesor Flint na nás už čakal. Na perách mal úsmev. Zrejme bol rád, že pri deviatakoch nemusí byť on sám.
“Takže toto sú teraz vaši noví ‚žiaci‘. Vysvetlite im čo a ako. Keby ste niečo potrebovali budem v zborovni,“ povedal stručne a čo najrýchlejšie odišiel.
„Takže ja som Nessa a toto je Shane. Chceme vám trošku objasniť ako teda máte držať svoju silu pod kontrolou,“ videla som, že ich to nudí, ale Shane ma zachránil:
„No a tiež vám ukážeme obranu.“
To ich priam nadchlo.
Takže sme im vysvetlili, že hlavné je mať pod kontrolou myseľ a iné veci, ktoré mne nikto nepovedal, keď som objavila schopnosti. Oboznámili sme ich tiež s tým, že ich nemajú používať na verejnosti. No a iné blbosti. Potom nám každý povedal o svojom dare. Jedno dievča ma však neskutočne zaujalo.
„Ja sa volám Amanda. A mám moc nechať veci vybuchnúť.“
Videla som Shanov pobavený výraz tváre.
„Máš v rukách fakt veľký dar, a to viem už len preto, že ju mám tiež. Ňou zastrašíš nejedného chalana,“ povedala som a hodila som pohľad ako zareaguje, no ani si toho nevšimol.
„Ale ukážte nám vy aké máte schopnosti. Ukážte ako sa máme brániť.“
„Neviem či by to bolo vhodné,“ povedala som opatrne.
„Vieš, ona sa len bojí aby si nezlomila nehet,“ posledné slovo vyslovil so štipkou provokatizmu.
„Myslím, že by sme to mohli skúsiť. Takže najprv musíte zaujať postoj a potom.......“ zrazu okolo mojej tváre preletela žeravá guľa.
„Prestaň s tými kecami a radšej bojuj,“ smial sa.
„Fajn,“ povedala som a rukou som ho odhodila. Miesto kde dopadol, som orámovala výbuchmi, takže okolo neho vznikli v dlážke diery. Vtedy z jeho rúk vyšľahli plamene a ja som okamžite zmizla. Stála som tam a čakala kým urobí nejaký krok. Vytvoril oproti mne tlakovú vlnu a tá ma hodila o stenu. Už som bola fakt napálená a odhodila som ho oboma rukami do steny. Ani jeden z nás už nemohol. Boli sme tak vyrovnaní protivníci, že sa to proste nedalo prelomiť. V tom všetci začali tlieskať. S ťažkosťami som sa pozviechala a hľadala, kde som ho odrazila. Zrazu som videla len kopu dosiek, ktorými bola obložená stena a z nej vytŕčala jeho ruka. Rýchlo som k nemu bežala a začala ho odtiaľ vyhrabávať.
„Shane,“ hovorila som, no neozýval sa. Opakovala som to, ale stále žiadna odozva. Keď už boli všetky latky preč a videla som ako z jeho hlavy tečie tenký pramienok krvi, prišlo mi zle. Jeho tvár bola nehybná. Na perách už nemal ten pobavený úsmev. V očiach nemal tú iskru a hľadel kamsi do prázdna. Začala som plakať, pretože som verila, že je mŕtvy. Sklonila som sa nad jeho telom a priložila si hlavu na jeho hruď. Môj plač neutíchal a v hlave sa mi ozývali výčitky: Ja som ho zabila.
„Ty plačeš?“ spýtal sa ma nečakane známy zastretý hlas.
Okamžite som sa nadvihla a videla som úsmev na jeho perách. Zaťala som päste. Prúdilo do mňa toľko hnevu, že som ani nevedela, ako som sa zdržala a na mieste som ho znova nezabila.
„TY BLBEC!“ zaziapala som.
Rýchlo som vstala a vybehla z miestnosti. Nemala som chuť ho už nikdy v živote vidieť. To čo urobil bolo detinské, neľudské a sprosté. Vybehla som na trávnik, no zistila som, že prší. Kým som došla k autu, vlasy som mala mokré a šaty na mne len tak špliechali. Sadla som si dnu a ihneď zapla kúrenie. Naštartovala som motor, ale blokovala ma nejaká postava. Sklopila som okienko a zarevala na ňu:
„Vypadni, lebo ťa zrazím a bude to druhýkrát čo umrieš.“
„Nezrazíš. Poď von. Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Nie,“ povedala som rozhodne.
„Buď tu budem stáť, alebo ťa vytiahnem z toho auta sám. Nemáš na výber.“
Neochotne som vytiahla kľuč zo štartéra, vytiahla okienko a vyšla som znovu do dažďa.
„Tak čo chceš?“
„Chcel som vedieť či môžem,“ povedal s tým svojím úsmevom.
„A čo?“ nechápala som.
„Toto.“
Podišiel ku mne, položil si ruku na moje temeno a pritisol si svoje chladné pery na moje. Keď som prekonala moment prekvapenia, oblapila som ho okolo krku a ešte viac sa k nemu pritúlila. Všetok hnev ma razom prešiel. Zdalo sa mi akoby tá chvíľa trvala nekonečne dlho, no ja som ju chcela ešte predĺžiť. Slzy sa mi stratili pod kvapkami dažďa.
„Myslím, že hodina sa skončila,“ vykríkol jeden z deviatakov.
„Hej choďte sa baviť,“ povedala som všetkým.
„Milé gesto,“ povedal s úsmevom, „ale už by si mala ísť domov, pretože otec bude zúriť.“
„V poriadku,“ poslúchla som.
Opäť som nastúpila do auta, zapla kúrenie a naštartovala. Keď som mu chcela zakývať už tam nebol.