Soul (7)

Doma však moje šťastie vyprchalo. Vo dverách stál otec a výstražne sa na mňa pozeral.
„Kde si bola tak dlho?“ spýtal sa nazúrený.
„Zase s tým začínaš oco?“ zdvihla som obočie.
„Ty si sa zase túlala s tým Shanom?“
„Nie bola som s ním robiť hodinu pre deviatakov. Zdržala som sa, pretože vonku prší.“
„Vieš, že si neželám, aby si s ním bola sama. A dúfam, že ba budeš rešpektovať. Odteraz sa s ním už nikdy NESTRETNEŠ. A ver, že to robím len pre tvoje dobro. A ak s tým neprestaneš, pôjdeš nazad k matke,“ povedal otcovským hlasom, pobral sa do obývačky a tresol dverami.
„To nie je fér. Veď ho ani poriadne nepoznáš!“ kričala som za ním a bežala do svojej izby.
Zrazu som si uvedomila ako ma mokré šaty studenia. Rýchlo som sa prezliekla a osušila si vlasy. Ľahla som si do veľkej teplej postele, no aj tak som sa triasla od zimy a bolo mi zle. Nevedela som však či to má niečo spoločné s tým, že som bola dlho na ľadovom daždi, alebo je to preto, čo povedal otec. Ešte viac som si pritiahla prikrývku k sebe. Ani neviem ako, ale o chvíľu som zaspala. Ráno som sa zobudila, no bolo mi na vracanie. Zišla som do kúpeľne a vzala si teplomer. Mala som 38 oC. V hlave mi hrozne búšilo. Okamžite som ho položila a nahla sa nad záchod. Umyla som sa a išla som informovať otca o mojom zdravotnom stave. Povedal aby som si išla ľahnúť do postele. Dal mi tabletky od teploty a chcel zostať so mnou doma, ale ja som ho presvedčila, aby išiel do roboty. Celý deň som prespala. Cítila som, že tabletky od teploty nezaberajú. Myslela som si, že mi vybuchne hlava. Opäť som zadriemala a zobudila sa asi okolo jednej. Zmerala som si teplotu a mala som nejakých štyridsať. Okamžite som volala otcovi. Kým prišiel, ľahla som si do postele. Ďalej si už pamätám iba ako ma otec budil a niesol do auta. Hrozne sa mi dalo spať. Okolie som vnímala iba rozmazane. Ani jeho hlas som nepočula jasne, pretože búšenie v hlave bolo silnejšie a silnejšie. Po krátkej ceste sme vystúpili. Opäť ma musel niesť, pretože som nebola schopná ani otvoriť oči. Pravdepodobne sme boli na pohotovosti, pretože všade boli rozmazané svetlá a čudné hlasy.
„Pozor, prebúdza sa,“ povedal niekto.
Pomaly som otvorila oči, no ešte sa mi pred nimi zatmelo. Keď už som mohla sledovať okolie, zistila som, že okolo mojej postele sedia: Kevin, Lucy, Sora a nakoniec Shane. Zarážalo ma, že je tu, pretože som vedela, že otec stráži všetky možné vchody. Zmätene som sa na nich pozrela, lebo som sprvu nevedela čo sa so mnou stalo. Obzrela som sa okolo seba a videla som hádam milión prístrojov. Všetko bolo biele a hrozne sterilné. Ležala som na tvrdej posteli, ktorá hnusne páchla po spálenej gume. V izbe som bola jediná pacientka. Bola dosť malá, no zmestili sa tam aj zbytočné skrine, ktoré boli stopercentne prázdne. Na oknách stáli zdochnuté kvetiny. Celá tá izba vyzerala akoby umierala.
„Ness?“ opatrne sa spýtala Lucy.
„Hmmm?“
„Je v poriadku,“ skonštatovala Sora.
„Prečo som tu?“ spýtala som sa prekvapene.
„Dostala si silný zápal pľúc,“ povedal Shane ustarostene.
¬„Hrozne ma bolí hrudník,“ poznamenala som. „A v hlave mi duní akoby mi ju niekto otrepal o stenu. Môžete niekto vypnúť ten zvonček?“ poprosila som ich.
„Ale tu predsa nezvoní zvonček,“ povedal Shane so smiechom.
„Áno smej sa z toho, že som sa scvokla.“
V tej chvíli prišiel do izby lekár.
„Tak, mali by ste obmedziť počet na jedného alebo dvoch.“ Všetky oči sa upreli na Shana.
„Dobre, keď tak veľmi chcete, tak ja tu ešte zostanem.“
„Vy ostatní môžete počkať vonku,“ povedal doktor.
„Ahoj.“ Lúčili sa so mnou akoby som sa mala vybrať na nejakú expedíciu do Antarktídy a už sa nemala nikdy vrátiť. Zostali sme tam iba ja a Shane. Prisunul si stoličku bližšie ku mne a chytil ma za ruku. Na palci som mala taký ten štipček. Zavrela som oči, pretože ma hrozne bolela hlava.
„Cítim sa ako po riadnej opici,“ povedala som a pritom som riadne zakašľala.
„Ha,“ zasmial sa.
„Aký je dnes vlastne deň?“ spýtala som sa dezorientovane.
„Streda,“ povedal pokojne.
„To som prespala jeden celý deň? To nie je normálne.“ Znova som silno zakašľala až mi išlo roztrhnúť pľúca.
„Prestaň sa namáhať. Len ti to ubližuje. Poviem lekárovi aby ti dal ďalšie sedatíva.“
„Nie,“ zastavila som ho. „Chcem tu byť s tebou, ale pri vedomí. Ako ťa sem otec pustil?“
„Nevie o tom, že som tu.“
„Impozantné,“ vyslovila som s ťažkým úsmevom. „Dokedy tu budem?“
„Myslím, že kým sa celkom nedáš dokopy.“
„Och. Je tu hrozná nuda. Aj keď som hore ešte len pár minút. Potrebujem niečím obšťastniť.“
„Možno by som o niečom vedel,“ nahol sa ku mne a prístroj na srdce sa rozpišťal ako blázon. „Dosť, že to počujem v hlave, ešte k tomu aj ten prístroj,“ zasmial sa. Pohladil ma po vlasoch a znova sa oprel o kreslo.
„Čo je nové v škole?“ spýtala som sa nedočkavo.
„Divný Max tvrdí, že som ťa zabil alebo skôr iba prizabil. Samozrejme každý tomu verí. Takže ty tu ležíš iba so zápalom pľúc, ale ja som za to potrestaný.“
„Ale teoreticky je to tvoja vina. Nebyť teba tak nemusím stáť na tom daždi.“
„Ešte povedz, že sa ti to nepáčilo,“ hovoril urazene.
„To by som klamala.“ Ani bolesť hlavy mi nezabránila aby som očervenela. „Bolo to úžasné. Až na ten dážď.“
Do izby vošla mladá sestrička a zamračene sa pozrela na Shana.
„Slečna je tu ďalšia dávka liekov,“ povedala strnulo. „A vy by ste mali odísť aby si oddýchla. Nikto ju nemá rušiť.“
„V poriadku. Maj sa,“ bez slova vstal a odpochodoval ladným krokom preč.
Ostatné dni to bolo lepšie. Síce som tretinu z nich prespala vďaka liekom, ale aj tak. Dokonca prišla aj mama.
„Zlatko, ako sa máš?“ spýtala sa ustarane a hladila ma po vlasoch.
„Už lepšie mami. Nemusíš sa báť,“ utešovala som ju.
„Je mojou povinnosťou báť sa o svoju jedinú dcéru,“ povedala a naprávala mi vankúš. Poliala uhynuté kvety na obloku a opäť sa obrátila ku mne.
„Čo si vlastne robila, že si schytala zápal pľúc?“
„Nič, len som premokla cestou k autu,“ povedala som nevinne. Teoreticky to bola pravda, no aj tak som sa cítila previnilo, že som jej nepovedala všetko.
„Hlupáčik,“ povedala a znova ma pohladkala po vlasoch. „No už pôjdem, v Londýne ma čaká ešte veľa práce.“
„Fajn.“
„Ahoj,“ povedala a dala mi pusu na čelo.
Sledovala som ako mizne vo dverách, no veľa som si samotu neužila. Možno tri minúty potom ako odišla, mi niekto klopal na dvere.
„Hmmm,“ zamumlala som unavene.
„To som ja zlatko,“ povedal otec, keď v stúpil do izby. „Ako ti je?“
„Celkom dobre. Už by ma tu nemuseli držať ako väzňa,“ sťažovala som sa.
„Neboj, ani sa nenazdáš a už budeš v škole,“
povzbudzoval ma.
„No len aby,“ povedala som pochybovačne.
„Dobre, musím sa vrátiť do roboty. Prišiel som, pretože som mal voľnú hodinu. Ale aby si si nemyslela, že na teba zabúdam, doniesol som ti sem knihy a časopisy,“ povedal a vybral veľkú kopu časopisov o hudbe.
„No ďakujem ti,“ povedala som a uložila ju na stolík vedľa postele.
„Tak ja idem,“ povedal a dal mi pusu na líce.
Bola som rada, že ma prišiel niekto navštíviť, no vždy prišiel len na malú chvíľu ,alebo ho vyhodil lekár. Cítila som sa ako na pustom ostrove. Hodila som pohľad na kopu papierov na stole a radšej som zavrela oči a išla si pospať.
Zobudila som sa o niekoľko hodín. Pomaly som si uvedomovala kde som, keď som zistila, že je niekto so mnou v izbe. Pomaly som otočila hlavou k postave a rozoznala som mužské črty. Keď som poriadne zaostrila, spoznala som Shana.
„Prečo si ma nezobudil, keď si prišiel,“ obvinila som ho.
„Sladko si spala, nechcel som ťa rušiť.“
„Odkedy si tu?“ spýtala som sa a vzpriamila sa na posteli.
„Už asi dve hodiny,“ povedal pokojne. „A ľahni si, máš predsa odpočívať.“
„Už mám z toho oddychovania preležaniny,“ povedala som nevrlo, no hneď na to som silno zakašľala. Videla som jeho zdvihnuté obočie, ktoré napovedalo; čo som povedal. Poslúchla som ho a opäť som sa položila na tvrdú posteľ. Stisol mi ruku a napriek tomu, že bola ľadová, po tele sa mi rozlialo teplo.
Ďalšie dni som mala zvyčajné návštevy. Priatelia, otec, mama, dokonca prišiel aj profesor Flint. Len jedna osoba mi tu chýbala, Shane Corving. Otec asi naozaj strážil všetky prostriedky, ako by sa sem mohol dostať. Už ma unavovalo vysvetľovať mu, že sa nemá čoho báť. Nakoniec asi po týždni, ma pustili, že môžem spokojne odísť domov. Mala som sa liečiť ešte pár dní, no ja som to nevydržala. Musela som ísť medzi ľudí. Ten neustály pokoj a nuda by ma zabili.

Keď som sa ocitla na druhý deň po pustení z nemocnice na prahu parkoviska školy, veľa ľudí očakávalo napínavý príbeh o tom ako ma Shane skoro zabil. Maxova verzia sa zrejme dosť rýchlo uchytila. Naraz ich neprišlo veľa, preto som to musela vysvetľovať každému zvlášť. Ako naschvál som mala hneď prvú hodinu liečivé elixíry. Predmet, na ktorom som chýbala hádam trikrát, a ktorý mi dokonca ani nejde. Budem z toho úplne vedľa. Budem sa musieť modliť aby sme preberali teóriu a nie prax. Na moje potešenie ma profesorka uvoľnila z cvičenia, pretože som chýbala a pravdepodobne neviem o čom sa hovorí. Tak som sa dívala ako Shane mieša všetky druhy látok a pritom mi vysvetľuje čo robí. Ja som ho však počúvala asi ako keby som bola hluchá. Nevnímala som nič, iba som na neho hľadela ako nepríčetná. Dnes som cítila jeho nesmierne omamnú vôňu, ktorá ma ako vždy opantávala. Keby povedal aby som skočila z okna, tak skočím.
„Podáš mi tú modrú kadičku, alebo budeš len na mňa čumieť?“ spýtal sa ma.
Podľa tónu jeho hlasu som uvážila, že sa to pýtal už niekoľkokrát za sebou. Podala som mu tú nádobku, ktorú chcel a snažila som sa sústrediť o čom hovorí. No ani jeden názov z toho všetkého čo hovoril, mi neutkvel v pamäti. Skôr som si presne dopodrobna zapísala do pamäti črty jeho tváre. Nikdy som si nevšimla jeho zamyslený pohľad. Ako by sa snažil tú vec zhypnotizovať, no neúspešne. Hodina sa skončila a on odovzdal svoju prácu. Neviem či mu vzniklo to čo malo, pretože som nevedela ani ako sa to volalo. No viem, že to vyzeralo ako žltý puding s modrými hviezdami. Pobalili sme sa a vyšli na chodbu.
„Dnes idem na astronómiu sama,“ povedala som nenápadne.
„Prečo?“
„Otec vyšiel opäť s tým, že sa s tebou nesmiem stýkať.“
„A ani by si nemala.“
„Máš na to nejaký dôvod?“ spýtala som sa nechápavo.
„Počúvaj svojho otca,“ povedal mi neprítomne a odišiel.
No na ďalšej hodine som si aj tak musela k nemu sadnúť. Dnes bola v astronomickej miestnosti nezvyčajná tma. Po celej triede boli rozmiestnených len pár sviečok a lampášikov. Sadli sme si ako zvyčajne do poslednej lavice, kde nikto nemohol počuť naše rozhovory.
„Dnes by som vás chcela upozorniť na náš Astronomický večer. Pre tých, ktorí tu neboli,“ povedala a hodila pohľad smerom ku mne, „budeme pozorovať roj meteorov. Tiež budeme identifikovať rôzne nebeské telesá. Takže v sobotu o ôsmej pred školou. Fajn a teraz by sme mohli ísť na novú látku.........“
„Ako si to myslel, že by som mala poslúchať otca?“
„Vieš, čím si starší tým viac skúseností máš.“
„Vykrúcaš sa, ale ja zistím, čo si tým chcel povedať,“ odvrátila som sa od neho a sledovala som profesorku ako nám ukazuje našu Galaxiu vo vesmíre. Nakoniec sme mali vo dvojici vypracovať úlohy na konci učiva a odpovedať na otázky. Keď sme všetko spravili, moli sme sa len tak poflakovať. Tých pár minút sa vlieklo akoby nás čas chcel trochu potrápiť. Celý deň taký bol. Nič sa mi nechcelo, hoci ostať doma by bolo horšie. Vonku lialo ako z krhly. Jeseň pomaly ukazovala svoju pravú tvár. Zazvonilo a my sme boli uvoľnení z hodiny. Pomaly som si pobalila všetky knihy a vyhodila tašku na chrbát. Sora ma počkala pri dverách.
„Aj ty si dnes taká spomalená?“ spýtala sa ma unavene. „Neviem čo to do mňa vošlo. Inokedy bývam taký svieža.“ Dnes bola ešte krajšia ako inokedy. Čierny korzet je obopínal čierne tričko pod ním. Dlhá sukňa sa jej vliekla skoro po zemi.
„Hrozne sa mi chce spať. To to počasie,“ zívla som. „Nebude dnes Susie vadiť, že sedím pri vás?“
„Nie. Vieš ona je taká na každú kým si na ňu zvykne.“
„Aha. Fajn,“ ďalej sme kráčali ticho.
Zobrali sme si to najlepšie čo bolo na obed a sadli si k stolu pri okne.
„Tá tu čo robí. Nemyslela som, že tu bude sedávať tak často.“
„Je to naša kamarátka Susie. Vieš to je akoby sme odkopli teba. Tiež by sa ti o nepáčilo.“
„Lenže ja som vaša sestra, ona nie je nič.“
„No, budeš si musieť zvyknúť, alebo choď preč,“ povedala rozhodne Lucy. Prekvapene na ňu pozrela a naštvane sa postavila. Otočila sa k prázdnemu stolu. Zažmurkala na niektorých svojich idolov a už nebola len tak sama. Pri nohách jej ležali tí najkrajší chalani celej školy. Vtedy prišiel Divný Max. Na očiach mal ako obyčajne nasadené okuliare. Vlasy mal zostrihané ‚podľa šerbľa‘. Cez károvanú košeľu mal natiahnuté praky a nohavice mal zdvihnuté dosť vysoko. Mieril si to k stolu našej princeznej. Hneď som vedela, že sa to neskončí dobre.
„Ahoj Susie. Môžem si k tebe prisadnúť?“
„Ty?“ pozrela panovačne. „Ani náhodou. Looserov sem neberieme.“
Ostatní chalani sa na tom dobre zabávali. Videla som smútok v jeho očiach.
„Chcel som ti dať len toto,“ povedal a podal jej najdrahšiu bomboniéru.
„Vieš kde si ju môžeš strčiť,“ povedala kruto a odhodila ju na zem. V prvom momente som v jeho očiach videla slzy, no nebola som si tým istá, pretože odišiel. Takto sa k nemu správať určite nemala. Dojedla som a znechutene som odišla. Potom čo urobila by ani peklo nebolo dosť horúce. Potom som si spomenula, že mám hodinu s mojím otcom a nálada sa mi ešte zhoršila. Elektropolarita. Koho to má zaujímať? Ak, tak nejakého debila. Nohy som ťažko dvíhala po schodoch. Sadla som si k Sore a čakala kým príde.
„Čau! Čo dnes?“ napísal mi Shane.
„Čo čo dnes?“
„No pôjdeš so mnou na naše tajomné miesto?“
„Noooooo, neviem.“
„Predsa je tam úžasne.“
„Teraz je všade hrozne, je jeseň.“
„Ale tam je to naozaj pekné. Ver mi.“
„Otec mi nedovolí.“
„Tak fajn. Pre zmenu som urazený ja.“
„V poho nejako prežijem.“
Ani som si toho nevšimla, ale otec bol už v triede. Nič nehovoril, takže si nás asi nevšimol. Rýchlo som uprela pohľad na tabuľu aby som nemusela odporovať ako minule. Snažila som sa dávať pozor, no toto je veda, ktorá nikoho nezaujíma okrem.............zdá sa, že nikoho nezaujíma. Po dlhom čakaní konečne zazvonilo. Z triedy som odchádzala ako posledná, no bol tam ešte Kevin. Ako som vychádzala von z dverí, niečo som začula.
„Tak ako, bola s ním dnes?“ spýtal sa otec.
„Okrem astronómie, kde ich dala dokopy učiteľka a elixírov, kde je taký istý prípad, nie. No dnes si písali lístočky rovno na vašej hodine.“
„Výborne odvedená práca,“ pochválil ho.
„Nechceš vedieť ešte o čom sme si písali?“ spýtala som sa nahnevane. „Myslela som si, že to nie je pravda, keď som počula, že ma špehuješ. A ty Kevin? O našom priateľstve som mala inú predstavu. Prečo to vlastne robíte? Shane vám nič neurobil, ani mne. Neviem prečo ho odsudzujete, keď ho nepoznáte tak ako ja.“
„Takže priznávaš, že s ním niečo máš?“ spýtal sa výhražne otec.
„Áno. Ale čo presne, do toho vás dvoch je úplne nič.“
„Pozor, pozor. Ja som tvoj otec.“
„To ťa však neoprávňuje ničiť mi život.“
Z triedy som vybehla ako nikdy predtým. Ranilo ma, že ma Kevin takto podviedol. A ja som si myslela, aký je to fajnový kamoš.
„Naozaj si sa priznala?“ spýtal sa Shane prekvapene.
„Už to tak asi bude.“
„Postavila si sa proti otcovi, gratulujem.“
„Niečo ma to bude stáť.“
Priblížil sa ku mne, vzal mi tvár do dlaní a jeho tvár bola milimeter od mojej:
„Nesmieš ho takto provokovať. Málokto vydrží toľko čo ja. Nesmieš vytvoriť ďalšie problémy. Už takto to máš ťažké.“
„Ja viem, ale keď to sa inak nedá.“
„Tak sa snaž.“ Nakoniec mi vtisol malý bozk na čelo. „Drž sa,“ povedal a odišiel.
Domov som prišla ešte pred otcom. Rýchlo som vybehla hore po schodoch do svojej izby. Nemienila som sa s ním stretnúť, dokonca naňho ani myslieť. Zamkla som, aby sa sem nemohol nijako dostať. Bol super otec, no po tom čo urobil, mu už neverím. Ako mohol povedať Kevinovi aby ma špehoval a potom mu všetko zreferoval? Urobila som si úlohy a naplno som si pustila muziku. Potrebovala som si vyčistiť hlavu a ako sa to dá lepšie, ako pri hlasnej hudbe, kde vnímaš slová piesne a nič iné. Mala som pocit, že klope na dvere, no nereagovala som.